Mníchova Lehota vznikla na starej strategickej a obchodnej ceste, vedúcej z Moravy a zo stredného Považia na Nitru a do stredoslovenských banských miest. O počiatkoch Mníchovej Lehoty sa zachovalo málo písomných prameňov. Za prvú a najstaršiu písomnú zmienku sa považuje údaj v darovacej listine kráľa Belu IV. z roku 1269, v ktorej sa spomína „terra episcopi nitriensis“ (zem nitrianskeho biskupa) pri ohraničení územia Višňovca (v chotári dnešného Trenčianskeho Jastrabia). Zdá sa však, že toto pomenovanie patrí Kostolným Miticiam (časť Trenčianskych Mitíc). Vzhľadom na strategickú polohu Mníchovej Lehoty tu už oddávna pravdepodobne existovalo aspoň strážne stanovisko, z ktorého hlásili pohyb v priesmyku na trenčiansku hradnú skalu. Poukazujú na to zachovalé chotárne názvy Stráže a Zadné Stráže v priestore dnešnej základnej školy.
Na hornom konci obce, na strategicky výhodnej polohe - na vrchole strmého svahu nad cestou, priamo oproti Strážam - sa nachádza kopec Kostelec. Podľa starobylého ľudového podania tam kedysi stál kláštor s kostolom. V kanonickej vizitácii nitrianskeho biskupa Jozefa Vuruma z roku 1829 sa spomínajú aj viditeľné zrúcaniny na Kostelci. V obecnej kronike sa spomína, že tam robotníci pri kopaní hliny našli ľudské kosti. Podľa kňaza a historika Jozefa Kútnika boli prvými kolonizátormi územia Mníchovej Lehoty benediktíni z kláštora svätého Hypolita na Zobore. Po roku 1200 patril kláštor zrejme rytierskemu mníšskemu rádu johanitov, ktorí ochraňovali dôležité cesty, budovali útulky pre pocestných a vyberali mýto.
Farnosť Soblahov v trenčianskom dekanáte patrí do Nitrianskej diecézy. Tvorí ju obec Soblahov a filiálka Mníchova Lehota. Svätá omša v exteriéri pri farskom kostole v Soblahove. V Soblahove je Kostol sv. Mikuláša. Prvá zmienka o ňom je z konca 13. storočia. V Mníchovej Lehote sa nachádza Kostol Najsvätejšej Trojice zo začiatku 14. V každom z nich sa pravidelne slúžievali sväté omše až do času, keď boli verejné bohoslužby pre pandémiu koronavírusu zastavené. Toto obdobie však nebolo pre farnosť mŕtve. Po obnovení verejných bohoslužieb sa stanovili prísne opatrenia, ktoré farníci dodržiavajú. Priestor je dostatočne rozsiahly. Na potreby liturgického slávenia poslúžil bočný výklenok so sochou Sedembolestnej Panny Márie, ktorý sa nachádza na ľavej strane kostola v Soblahove.
Kostol Najsvätejšej Trojice v Mníchovej Lehote
Kostol Najsvätejšej Trojice v Mníchovej Lehote
- Patrocínium: Najsv.
- Vznik: 2. polovica 14.
Kostol postavili na miernej vyvýšenine pod kopcom Kostelec niekedy v priebehu 2. polovice 14. storočia. Postaviť ho dal niektorý z nitrianskych biskupov z tohto obdobia, keďže im obec patrila. Počas reformácie v 17. storočí kostolík prevzali na istý čas protestanti. Niekedy v priebehu 16. alebo 17. Začiatkom druhej polovice 18. storočia bol schátraný, podarilo sa ho však obnoviť niekedy pred rokom 1797, kedy sa spomína už opravený. Ďalšie prístavby sa realizovali v 20. K väčšej oprave kostola sa pristúpilo v rokoch 1958-59, kedy dostal nový krov i strešnú krytinu. V roku 2014 sa uskutočnil historicko-architektonický výskum kostolíka, ktorý pomohol upresniť jeho stavebný vývoj. Nadviazala naň obnova stavby, ktorá bola zavŕšená slávnostnou vysviackou 27. - Z maliarskej výzdoby sa našiel jeden konsekračný kríž z druhej polovice 14.
Kostol patrí pod farnosť Rímskokatolíckej cirkvi v susednom Soblahove. Obec Mníchova Lehota sa nachádza cca 12 km južne od Trenčína. Kostolík stojí v opevnenom areáli hneď pri hlavnej ceste z Trenčína do Bánoviec nad Bebravou.
Keďže územie Slovenska viac ako tisíc rokov bolo súčasťou Uhorska, aj dejiny Pravoslávnej cirkvi na Slovensku máme študovať v kontexte dejín Uhorska. Vieme, že v Uhorsku okrem Maďarov žili aj Slováci, Rusíni (Valasi), Rumuni, Srbi, Chorváti, Dalmatínci, Slavonci, Nemci, Gréci, neskôr za čias Rakúsko-Uhorska aj Poliaci a iní. Mnohí z nich vyznávali pravoslávnu vieru, preto aj tvorili jednu Cirkev. Na teritóriu dnešného Slovenska sa pravoslávie zachovávalo najmä v horských oblastiach a vzdialených miestach od centier vtedajšej prozápadne vládnucej moci. Od 14. storočia Pravoslávie tu bolo zvlášť posilnené valašskou kolonizáciou. Valasi boli zväčša Slovania, ktorí po hrebeňoch Karpát prišli na Slovensko z územia dnešného Rumunska.
V súvislosti s tým valachov nachádzame na území Zakarpatska, Zemplína, Šariša, Spiša, Liptova, Oravy, Gemeru, Horehronia, Hontu a Novohradu. Podľa cirkevnej príslušnosti historické dokumenty o nich hovoria ako o starovercoch, schizmatikoch, teda nie rímskokatolíkoch, preto neplatili ani rímskokatolíckym biskupstvám alebo kláštorom cirkevnú daň. Žili podľa tak zvaného valašského práva. V 15. a 16. storočí pravoslávne chrámy nachádzame na Horehroní, Gemeri, v Honte. Napríklad na Muránskom hrade chrám svätého Nikolaja, Telgárt, Šumiac, Pohorelá, Heľpa, Závadka nad Hronom, Polomka, Bacúch, Beňuš, Rejdová, Dobšiná, Vernár.
Podľa schematizmu karlovackej metropolie vydanom v roku 1910, kde sa uvádza stav Cirkvi z roku 1905 na teritóriu dnešného Slovenska, pravoslávni veriaci žili takmer vo všetkých väčších mestách západného a stredného Slovenska. Napríklad v Komárne a Trnave mali aj svoj chrám. V Komárne prvý drevený chrám bol už v roku 1511. Určité skupiny pravoslávnych veriacich žili v mestách Lučenec, Halíč, Fiľakovo, Ipolské Šiahy, Palanka, Levice, Dolný Kubín, Tvrdošín, Děkýš, Piarg, Sebechleby, Maria Nostra, Nemecká Ľupča, Lužná, Ružomberok, Modrý Kameň, Žeľovce, Hlohovec, Mestečko, Bojná, Tovarníky, Horné Krškany, Paňa, Ujlak, Veľké Bošany, Piešťany, Tornok, Šaly, Krakovany, Nové Mesto nad Váhom, Vrbové, Nitra, Gajare, Uhorská Ves, Smolenice, Jastrabie, Žitná, Bratislava, Ilava, Trenčianska Teplá, Brodno, Prečín-Lehota, Mníchová Lehota, Bytčica Nezbud-Lúčka, Teplička, Trenčín, Slovenská Ľupča, Hriňová, Ostroluka, Sása, Banská Bystrica, Zvolen. Pravdepodobne aj v týchto mestách sa aspoň príležitostne konali bohoslužby. Podľa tohto schematizmu pravoslávni veriaci žili v župách: užhorodská, zemplínska, novohradská, komárňanská, bratislavská, zvolenská, nitrianska, trenčianska, liptovská, oravská a hontianska.
V čase vpádu husitov, reformácie a protireformácie pravoslávni veriaci častokrát boli nazývaní staroverci, boli donucovaní zmeniť vierovyznanie. Tých, ktorí zostávali stále pravoslávni, neskôr Rakúsko-uhorská vrchnosť nazývala Griechisch nicht unirte Kirche (Grécka nezjednotená cirkev) a nariadením z 29. 11. 1864 Griechisch Orientalische Kirche - Grécka východná cirkev. V oficiálnom katalógu konštantínopolského patriarchu Taxis ton thronon tis orthodoxu anatolikis ekklisias vydanom v roku 1855 táto Cirkev má pomenovanie Rakúska pravoslávna cirkev. Mala sídlo v Sremských Karlovciach, teda išlo o Srbskú pravoslávnu cirkev riadenú metropolitom. Jej historické sídlo arcibiskupstva sa najprv nachádzalo v meste Peč.
Pod vplyvom invázie Turkov sa v roku 1690 patriarcha Pečský Arsenije III. (Crnojevič) presťahoval so štyridsaťtisíc pravoslávnymi Srbmi do Rakúsko-Uhorska. Zdržiaval sa na viacerých miestach, najmä v Budíne, Komárne a vo Viedni, kde aj 27. 10. 1706 zomrel.
Spomedzi slovenských buditeľov s Pravoslávím bol blízko spätý Pavol Jozef Šafárik, Ján Čaplovič, Ľudovít Štúr, ktorý mal čulé styky najmä so Srbmi, ale i s ruským pravoslávnym duchovným prot. Michailom Rajevským pôsobiacim pri ruskom veľvyslanectve vo Viedni, ktorý s ním rozoberal otázky Slovákov, uhorských Rusínov a pravoslávnych Srbov. O vzťahu Ľ. Štúra k Pravoslávnej cirkvi najvýstižnejšie vypovedá jeho dielo Slovanstvo a svet budúcnosti.
Ďalšími obdivovateľmi pravoslávia boli J. Kollár, J. M. Hurban, J. Francisci, S. H. Vajanský, J. Záborský, S. Tomášik, historik F. V. Sasínek a ďalší. Všetci videli v Pravoslávnej cirkvi oporu pre zachovanie slovanskej identity a budúci všestranný rozvoj slovenského národa. Z tohto obdobia pochádza aj prvý pravoslávny katechizmus v slovenskom jazyku, ktorý spracoval Jozef Podhradský pôsobiaci ako pedagóg v Srbsku.
Slovenskí národní buditelia koncom 19. a začiatkom 20. storočia mali čulé styky s českými národnými buditeľmi (napríklad Palacký, Rieger, Erben a ďalší) ako aj s Pravoslávnou besedou v Prahe založenou v roku 1903. Pravoslávne bohoslužby v Čechách sa začali konať ruskými duchovnými v chráme svätého Mikuláša v Prahe na Staromestskom námestí už v roku 1874 a v Mariánskych Lázních (chrám 1902). Koncom 19. a začiatkom 20. storočia na území najmä východného Slovenska a Zakarpatska nastáva náboženská a národná obroda. Na Slovensko z Ameriky a čiastočne aj z Ruska sa vracajú vysťahovalci, ktorí spoznali dejiny Pravoslávnej cirkvi.