Nižná Šebastová, dnes mestská časť Prešova, sa v písomných prameňoch spomína pod názvom Olsebus (Nižný/Dolný Šebeš) už v roku 1315 v listine kráľa Karola Róberta, ktorou miestne panstvo daroval Petrovi, Petenovmu synovi. Samotné osídlenie je ale staršie a siaha minimálne do 13. storočia. Dôkazom toho bol dlhé stáročia aj farský Kostol sv. Ondreja/Andreja, ktorý mali postaviť ešte v románskom štýle niekedy v druhej polovici 13. storočia.
Podľa Barkóciho vizitácie z roku 1749 mal podobu murovanej stavby so zaklenutou loďou aj presbytériom. Kostol mal vtedy iba hlavný oltár, kamennú kazateľnicu a vo víťaznom oblúku osadené súsočie Kalvárie. Pod chrámom nebola krypta. Isté nejasnosti sú aj okolo patrocínia kostola. Uvádza sa ako sv. Ondrej/Andrej, sv. Ondrej - Svorad i ako sv.
Význam Nižnej Šebastovej v 17. storočí dokladá aj skutočnosť, že len pár desiatok metrov od starého kostola stáli a dodnes stoja františkánsky kláštor s kostolom z roku 1636 a kaštieľ pánov zo Šebeša z polovice 17. storočia.
Zánik starého kostola a národná kultúrna pamiatka
V roku 1750 došlo k zemetraseniu, ktoré významne poškodilo aj nižnošebastovský kostol. Až do takej miery, že došlo k zrúteniu stavby, ktorá už následne nebola opravená. Okolo ruiny starého kostola sa ešte do roku 1830 pochovávalo. V roku 2003 bola lokalita kostola a príkostolného cintorína vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku.
Viac informácií o podobe stavby a prípadne i datovaní jej vzniku by mohol priniesť až archeologický výskum, ktorý tu dosiaľ nebol realizovaný. Už len pamätná doska osadená v parčíku neďaleko súčasného farského, pôvodne františkánskeho kostola pripomína existenciu stredovekého chrámu v minulosti samostatnej obce Nižná Šebastová.
Františkánsky kláštor v Nižnej Šebastovej
V 17. storočí arcibiskup Peter Pázmaň svojimi opatreniami pri rekatolizácii Uhorska inšpiroval aj ostatných biskupov. Tak cirkevná hierarchia, ako aj katolícka šľachta zakladali pre františkánov nové kláštory. Jedným z takýchto kláštorov bol aj kláštor v Nižnej Šebastovej.
Františkáni - observanti - v roku 1634 prišli do Nižnej Šebastovej na pozvanie grófky Kataríny Pálffyovej, vdove po kráľovskom palatínovi Žigmundovi Forgáčovi. V roku 1636 im dala postaviť kostol a kláštor. Františkánsky kostol je zasvätený menu Preblahoslavenej Panny Márie. No v už v roku 1644 heretici prepadli kláštor a krutým spôsobom zavraždili františkána Mikuláša Körmendyho.
V čase tököliovskej revolty v roku 1672 františkáni znovu veľa vytrpeli od heretikov, ktorí nenávideli všetko to, čo bolo katolícke. V roku 1693 bol kláštor zasiahnutý bleskom a vyhorel. Za krátky čas bol zreštaurovaný. V roku 1947 a 1948 bol zreštaurovaný aj kostol a vedľa kostola bola postavená nová veža z milodarov veriacich. Kláštor do roku 1950 spravoval miestnu farnosť a päť filiálnych kostolov. Po likvidácii reholí farnosť spravujú diecézni kňazi. Františkáni sa do Nižnej Šebastovej už viac nevrátili.
Budovu kláštora predali štátu, ktorý tu zriadil sídlo Štátneho oblastného archívu.
Incident v roku 1925
V Šebešskom františkánskom kláštore mali zamestnanca Prokopa Šteglíka, ktorému však chceli dať pre neprístojné chovanie výpoveď. Prepustený služobník preto zanevrel pomstou na svojich chlebodarcov. Spomenul si, že jeden z pátrov šebešského kláštora, Agap Malkuššák, sa kedysi bol vyslovil o prezidentovi republiky, že on za kacíra, za odpadlíka omšu slúžiť nebude. Šiel a udal to četníctvu, ktoré začalo pod vedením nadporučíka K. Dvořáka viesť proti P. Malkuššákovi vyšetrovanie.
Ľud videl ísť žandárov do kláštora, dozvedel sa o vyšetrovaní a ktosi bol pustil do sveta správu o tom, že pátra Agapa chcú zatknúť. Šebeščanom nebolo viac treba, v celej dedine sa nehovorilo o ničom, iba o tom, že žandári chcú pozatvárať františkánov. Pomaly sa pred kláštorom zhŕkol celý dav s palicami, motykami, podľa niektorých výpovedí aj s kosami, a zaujali oproti četníkom hrozivé stanovisko. Hromada ľudí bola celú noc pred kláštorom, ktorý sa podobal nejakému obležanému hradu z čias sedliackych vojen.
Chýry o údajných úmysloch žandárov nezostali však iba v Nižnom Šebeši a čoskoro sa o nich dozvedeli aj ľudia z Vyšného Šebeša, z Fintíc, z Kelemeša (Ľubotíc) a Podhradíka, skadiaľ sa muži tiež odobrali na obranu františkána. V nedeľu a v pondelok bola situácia stále napätá a žandári, ktorí chceli ďalej vyšetrovať, neboli do kláštora pripustení.
Keď sa však ľud napriek opätovnému vyzvaniu nechcel rozísť, ba naopak, začal hádzať kamene, bolo použité strelnej zbrane. Četníci najprv vystrelili do vzduchu, keď sa však ľud nerozchádzal ba naopak, tým väčšmi rozzúril a začal četníkov kameňovať, vystrelili asi dvanásť, štrnásťkrát do ľudu. Medzi dvoma, nerovnakého počtu, ale aj nerovnakým spôsobom ozbrojenými skupinami vyvinula sa formálna bitka. Mnoho osôb bolo poranených, medzi nimi Matej Huľa. 23-ročný mládenec z Jarovníc, ktorý slúžil u hostinského Fecku, tak veľmi ťažko štyrikrát do nôh, raz do pŕs tak nešťastne, že za niekoľko minút skonal.
Dňa 18. septembra 2005 bola na priečelí farského kostola Najsvätejšieho mena Ježiš a Mária odhalená pamätná tabuľa Matej Huľu. Stalo sa tak pri príležitosti osláv 690. výročia prvej písomnej zmienky o Nižnej Šebastovej, ktoré zorganizovalo mesto Prešov a Výbor mestskej časti č. 3.
V Nižnej Šebastovej sa v kostole nachádza obraz Matky Božej, ktorý podľa legendy v čase náboženských vojen 22. júna 1644 zázračným spôsobom potrestal protestantských vojakov. Vojaci - stúpenci povstania Juraja I. Rákocziho - najskôr krutým spôsobom umučili mnícha, ktorý nestihol ujsť. Potom sa pustili do ničenia inventára kostola. Keď sa však jeden z nich pokúsil streľbou poškodiť ikonu Panny Márie, guľka sa údajne odrazila a zabila ho. Jeho kolega, ktorý rovnakým spôsobom skúsil šťastie druhýkrát, nedopadol o nič lepšie.
Obraz oválnej podoby, maľovaný na plátne utrpel dve rany. Jednu na ľavom líci Matky Božej, druhú na čele. Stalo sa to v roku 1754.
Ľudia si veľmi obľúbil tento obraz pre časté vyslyšanie modlitieb. Zvlášť nábožná šľachtičná Klára Kapová si uctievala obraz pre mnohé milosti získané na príhovor Matky Božej. Dala obraz zarámovať, zaskliť a premiestniť na oltár Najsvätejšej Trojice.
Prešov a náboženská tolerancia
Východoslovenské mesto Prešov je po Bratislave a Košiciach tretím najväčším mestom Slovenska. V tomto roku, keď si pripomína 777. výročie prvej písomnej zmienky, v ňom nažíva v pokoji takmer 85 000 obyvateľov rôzneho náboženského vyznania. Nebolo to tak vždy: dejiny mesta, ktoré má v erbe tri červené ruže, pamätajú aj veľmi krvavé obdobia, keď sa do nich pod pláštikom náboženstva opakovane premietala mocenská politika.
Takto v 17. storočí zasiahla Prešov séria protihabsburských povstaní. Krutosť dosiahla vrchol, keď bolo na hlavnom námestí po verejnom mučení na výstrahu popravených 24 mešťanov a zemanov za podporu Imricha Thökölyho, vodcu jedného z povstaní. Udalosť z roku 1687, ktorá sa spája s menom talianskeho generála Antonia Caraffu v službách Habsburgovcov, vstúpila do histórie ako Prešovské jatky.
S nástupom nacizmu a vypuknutím druhej svetovej vojny boli obyvatelia mesta konfrontovaní s ďalšími dramatickými momentmi. Po pripojení južných častí Slovenska k Maďarsku sa v roku 1939 presídlil do Prešova košický biskup Jozef Čársky, vymenovaný za administrátora slovenských častí Košickej, Szatmárskej a Rožňavskej diecézy. V nasledujúcich rokoch metropola Šariša prišla o tisíce Židov, a to napriek tomu, že ich súcitní spoluobčania vrátane kňazov všetkých konfesií sa snažili zachrániť ich pred deportovaním do koncentračných táborov.
Práve biskup Gojdič a jeho pomocný biskup Vasiľ Hopko boli prvými obeťami udalosti, ku ktorej došlo v apríli 1950, keď vo dvorane prešovského hotela Čierny orol zorganizovali Stalinom inštruovaní československí komunisti tzv. Prešovský sobor. Jeho cieľom bolo zlikvidovať Gréckokatolícku cirkev pod falošným heslom „návratu do otcovskej pravoslávnej viery“.
Metropola Šariša zažíva v ostatných desaťročiach periódu náboženskej tolerancie a rozvoja cirkví a ich stánkov. Je sídlom vrcholných predstaviteľov Gréckokatolíckej, Pravoslávnej a Evanjelickej cirkvi.
Gréckokatolícky katedrálny Chrám svätého Jána Krstiteľa. Prešov je sídlom gréckokatolíckej eparchie od roku 1818. Nachádza sa tu Gréckokatolícka teologická fakulta Prešovskej univerzity (PU) i Gréckokatolícky kňazský seminár blahoslaveného biskupa Pavla Petra Gojdiča. Poloha sídla metropolie zohľadňuje dlhodobú skutočnosť, že väčšina gréckokatolíkov žije na východnom Slovensku.
Analogické tvrdenie platí o pravoslávnych s tým, že na čele Prešovskej pravoslávnej eparchie od roku 2014 stojí prešovský arcibiskup Rastislav (Ondrej) Gont, súčasný metropolita českých krajín a Slovenska, teda najvyšší predstaviteľ autokefálnej Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku. V meste sa nachádza aj Pravoslávna bohoslovecká fakulta PU i pravoslávny kňazský seminár a jedna z troch katedrál Pravoslávnej cirkvi na Slovensku.
Do tretice mesto na sútoku riek Torysa a Sekčov je sídlom Východného dištriktu Evanjelickej cirkvi a. v., ktorého biskupom je od roku 2020 Peter Mihoč. V budove niekdajšieho kolégia, ktorá najprv slúžila ako vyššia evanjelická škola, aktuálne sídli biskupský úrad.
Hierarcha prešovských rímskokatolíkov sídli v Košiciach, ale v Prešove sa nachádza jedna z dvoch rímskokatolíckych konkatedrál na Slovensku, ktorá je od augusta 2008 práve prešovským sídelným chrámom arcibiskupa Košickej arcidiecézy a metropolitu Východnej provincie Rímskokatolíckej cirkvi.
Spomenuté štyri kresťanské denominácie majú v Prešove dohromady 19 kostolov a chrámov, z ktorých 14 je rímskokatolíckych, 3 gréckokatolícke, 1 pravoslávny a 1 evanjelický. Ich spolužitie je pozoruhodné aj v tom, že evanjelici, gréckokatolíci i rímskokatolíci sa schádzajú na svoje bohoslužby na Hlavnej ulici.
Pôvodné datovanie kostolov a chrámov Prešova:
- 14. storočie (1): Konkatedrála svätého Mikuláša (Staré mesto)
- 15. storočie (2): Kostol Najsvätejšej Trojice (Solivar), gréckokatolícky katedrálny Chrám svätého Jána Krstiteľa (Staré mesto)
- 17. storočie (3): Kostol Najsvätejšieho mena Ježiša a Márie (Nižná Šebastová), Kostol svätého Štefana Kráľa (Solivar), evanjelický Kostol Svätej Trojice (Staré mesto)
- 18. storočie (4): Kostol svätého Jozefa (Staré mesto), Kostol svätého Františka Xaverského (Šalgovík), Kostol Svätého kríža (Kalvária), Kostol svätého Donáta (Cemjata)
- 19. storočie (1): Kostol narodenia svätého Jána Krstiteľa (Soľná Baňa)
- 20. storočie (5): pravoslávny katedrálny Chrám svätého kniežaťa Alexandra Nevského (Staré mesto), Kostol svätých Petra a Pavla (Surdok), Kostol svätého Ignáca z Loyoly (Kalvária), Kostol Kráľovnej pokoja (Sídlisko III), Kostol Krista Kráľa (Sekčov)
- 21. storočie (3): gréckokatolícky Chrám povýšenia Svätého kríža (Sekčov), gréckokatolícky Chrám blahoslaveného hieromučeníka Pavla Petra Gojdiča (Sídlisko III), Kostol Božieho milosrdenstva (Šidlovec)
Kostoly spravované rehoľnými rádmi:
- Kostol svätého Ignáca z Loyoly - spravovaný jezuitmi (kostol, ktorý stojí pod Kalváriou v areáli Exercičného domu svätého Ignáca z Loyoly, nepatrí do žiadnej farnosti)
- Kostol svätého Jozefa - spravovaný františkánmi
Dnešný gréckokatolícky katedrálny Chrám svätého Jána Krstiteľa spravovali až do obdobia proticirkevných reforiem cisára Jozefa II. minoriti. Po tom, čo kostol i so susediacim kláštorom museli opustiť, podarilo sa budovy v roku 1792 vďaka súhlasu cisára Leopolda II. získať na sídlo Košického vikariátu Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie a kostol uspôsobiť pre potreby byzantského obradu. Keď o štvrťstoročie neskôr na území dovtedajšieho Košického vikariátu vznikla Prešovská gréckokatolícka eparchia, z niekdajšieho kláštorného kostola sa stala katedrála a v bývalom kláštore sa usídlil eparchiálny úrad.
Zaujímavosti
Azda len o trochu menej dramatický osud ako dnešná gréckokatolícka katedrála mal evanjelický Kostol Svätej Trojice, ktorého základný kameň položili v roku 1642. Prešovským evanjelikom slúžil necelých 30 rokov, keď im bol odňatý a zverený jezuitom. V roku 1672 sa kostol nakrátko vrátil evanjelikom, ale už koncom toho istého roku bol opäť v rukách jezuitov. O desať rokov neskôr sa zase vrátil do rúk evanjelikov, ktorí ho používali do roku 1686. Potom bol opäť spravovaný jezuitmi.
Počas povstania Františka Rákócziho II. (1705 - 1711) kostol vrátili evanjelikom. V novembri 1710 však mesto kapitulovalo pred habsburským vojskom a už v nasledujúcom roku mali prešovskí evanjelici kostol opustiť a postaviť si nový. Kostol potom opäť spravovali jezuiti, a to až do zrušenia rádu v roku 1773. Následne kostol i kolégium prešli do majetku mesta, od ktorého ich evanjelici v roku 1784 odkúpili za 6 000 zlatých.
V bočných kaplnkách gréckokatolíckej katedrály sú umiestnené sarkofágy s exhumovanými telami biskupov Pavla Petra Gojdiča a Vasiľa Hopka, ktorí sú od 11. novembra 2003 čestnými občanmi mesta Prešov in memoriam. Kaplnky zdobia pôvodné návrhy na napísanie ikon oboch biskupov od Edmunda Bachmanna.
Nie sú to jediné relikvie v objekte katedrály, v rokoch 1673 - 1787 minoritského kláštorného kostola: v jej podzemí sa nachádza doteraz uzavretá krypta s pozostatkami minoritských mučeníkov zo 17. storočia.
Na severnej stene katedrálneho chrámu je za sklom upevnená kópia Turínskeho plátna, ktorú Prešovská gréckokatolícka eparchia dostala ako dar od Turínskeho arcibiskupstva v roku 2003. Ide o faksimile, ktoré bolo vyrobené len v štyroch exemplároch.
V nedeľu 2. júla 1995 popoludní navštívil Prešov pápež Ján Pavol II. Vitáli ho státisíce ľudí, ktorých prekvapil, keď sa cestou z gréckokatolíckej katedrály, kde sa poklonil pri hrobe biskupa Pavla Petra Gojdiča, zastavil pri pamätníku protestantských martýrov, obetí Caraffovho krvavého súdu, a s vtedajším evanjelickým biskupom Jánom Midriakom sa pomodlil Otčenáš.
Návštevu svätého pápeža v metropole Šariša pripomína jeho socha, ktorá symbolicky stojí medzi evanjelickým kostolom a rímskokatolíckou konkatedrálou, pamätné tabule pri pamätníku obetí Prešovských jatiek, v rímskokatolíckej konkatedrále a gréckokatolíckej katedrále, ale najmä Ulica Jána Pavla II. pri Mestskej hale.
Na sviatok Povýšenia Svätého kríža v roku 2021, teda len o niečo viac ako po štvrťstoročí, bol Prešov opäť dejiskom pápežskej návštevy. Tentoraz - na rozdiel od svojho predchodcu - pápež František pred Mestskou halou slávil byzantskú liturgiu, ktorá mu je blízka ešte z detstva a ktorú s ním koncelebroval jeho rehoľný spolubrat prešovský gréckokatolícky arcibiskup metropolita Ján Babjak SJ.
Náboženská sloboda po Nežnej revolúcii prispela k vzniku šiestich prešovských kostolov. Kým päť z nich - tri rímskokatolícke (Kostol svätého Ignáca z Loyoly, Kostol Kráľovnej pokoja a Kostol Krista Kráľa) a dva gréckokatolícke (Chrám povýšenia Svätého kríža a Chrám blahoslaveného hieromučeníka Pavla Petra Gojdiča) - už slúži svojmu účelu, Kostol Božieho milosrdenstva, ktorého základný kameň posvätil pápež František, je vo výstavbe.
Aj v Prešove sa prestavovali na kostoly sekulárne objekty: kultúrny stánok v podobe nedostavaného kina Opál na sídlisku Sekčov bol prestavaný na Chrám povýšenia Svätého kríža po tom, ako ho Gréckokatolícka cirkev kúpila od mesta v roku 1997.
V Soľnej Bani, miestnej časti Solivaru, nie je gréckokatolícky chrám, zato gréckokatolícke bohoslužby v nedele a vo sviatky slávia kňazi z farnosti Prešov-Sekčov v rímskokatolíckom Kostole narodenia svätého Jána Krstiteľa.
Solivarský rímskokatolícky Kostol svätého Štefana Kráľa na kopci Hrádok mal už od konca 18. storočia narušenú statiku, a preto sa na bohoslužobné účely dlho nepoužíval.
Ak sú nejaké významné dátumy, ktoré do histórie Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku boli zapísané zlatými písmenami, tak utorok 14. september 2021 sa významnou mierou zaradil medzi nich.
Pápež František predsedal východnej svätej liturgii, pričom jednotlivé požehnania a liturgické vstupy hovoril v latinčine, ostatné archijerejské časti viedol prešovský arcibiskup metropolita Ján Babjak SJ, s ktorým koncelebrovali arcibiskup Cyril Vasiľ SJ, košický eparcha a vladyka Peter Rusnák, bratislavský eparcha.
Svätý Otec, dobre poznajúc históriu Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, keď začal rozprávať o vydávaní svedectva kríža spomenul tieto slová: „Myslím na mučeníkov, ktorí v tomto národe vydávali svedectvo K...
Historický schematizmus slov. sv. Mena P. J. a P. M. (1634). Iné mená: 1896 Prešov: okres Prešov/Prešovský kraj (Šarišská stolica) 1970 pričl. o. Nižná Šebastová, Solivar (1960 pričl. o. Soľná Baňa, Šváby), Šalgovík; 1970-1990 pričl. o. 1. Ľubotice (časť Preš.), (1.750), k. P. M. Narod. (1806), 2. Vyšná Šebastová (850), k. sv. Kataríny (1625), 3. Podhradík (200), k. Najsv. Trojice (1755), 4. Šariš. Lúky časť Preš., (50), 5.