Cieľom týchto stránok je voľným štýlom priblížiť známe alebo predpokladané segmenty histórie Jankoviec. Privítame každú iniciatívu, ktorá by viedla k rozšíreniu alebo spresneniu poznatkov o minulých dobách našej obce. Fakty alebo názory historikov uverejnené v publikáciách sa síce nie vždy zhodujú, ale navzájom si neodporujú. Je ich však veľmi málo. Preto sú tu voľne pospájané tak, aby tvorili jeden celok, ktorý je doplnený miestnymi poznámkami z kroniky, cirkevných záznamov alebo ústneho podania, či iných skutočností, ktoré hovoria o histórii obce.
Z histórie obce Jankovce
Obec Jankovce je ako taká stará zabudnutá gulôčka. Asi by potrebovala trochu preleštiť - aspoň v našom srdci. Nikdy nebola veľká rozlohou, ale na čo sa dnes zabúda, je hospodársky a kultúrny význam Jankoviec v minulých storočiach pre svoje okolie. Fara v čase svojho znovuzaloženia v r. 1735 slúžila pre širšie okolie a to obce Lukačovce, Košarovce, Girovce, Ďapalovce, Nižnú a Vyšnú Sitnicu, Pakostov, Petrovce, Hrubov a Černinu. Rovnako miestna škola slúžila aj pre deti z ďalších obcí v okolí.
Jankovce sú v uvedenej listine pod názvom Jankófalva, čo je možné preložiť ako Jankova dedina. Podľa záznamov je obec doložená z roku 1317 ako Jankoch, neskôr ako Jankowcse, Jankócz (1773), Jankowcze, Jankócz (1786), Jankowce, Jankócz (1808); Jankoc (1863 -1902), Jánosvölgye (1907 - 1913). Od roku 1920 je obec uvádzaná ako Jankovce. Patrila panstvu Humenné, v 18. storočí Almássyovcom, v 19. F. Uličný v diele: Dejiny osídlenia zemplínskej župy zase uvádza: Medzi bratmi Jurajom a Antonom Drugethovcami vznikli rozpory o vlastníctve ich dedičných majetkov humenského pánstva, čo sa prejavilo aj pustošením dedín.
Kráľ Ferdinand I. nariadil vyšetriť skutkový stav a pri tej príležitosti v roku 1543 vznikol prvý doklad o dedine Jankovce, tiež jestvujúcej na onom pánstve. Názov dediny korení v slovenskom mene Janek či Janko a v písomnostiach sa vyskytuje v maďarizovaných tvaroch. Nositeľ takého mena mohol byť zeman, vlastník majetku a zakladateľ sídliska v 13.-14. storočí, prípadne šoltýs ako zakladateľ sídliska s poddanými podľa zákupného nemeckého práva v 14. - 15. storočí. Druhá možnosť sa javí pravdepodobnejšia. V Jankovciach postavili v 15. storočí kostol, o ktorom sú doklady od polovice 16. storočia. Katolícky farári v ňom pôsobili do druhej polovice 16. storočia, od konca 16. a v 17. storočí tam vysluhovali bohoslužby evanjelickí a.v. kazatelia, v 18. storočí opäť katolícki kňazi. Nový kostol tam postavili v rokoch 1769 až 1770 a trvá doteraz.
Jankovské sedliacke domácnosti v roku 1567 vyplatili daň kráľovi od štyroch port, pozemky po ďalších dvoch rodinach ležali opustené, hoci tam žili aj želiarske domácnosti. V roku 1582 zdanili sedliakov od troch port. Sídlisko malo v roku 1600 obývaných šesť poddanských domov a zaiste aj dom šoltýsa. Na prelome 16. a 17. storočia boli Jankovce malou dedinou s poddanským aj farským slovenským obyvateľstvom. Od konca 16. a v 17. storočí sedliacke domácnosti schudobneli, čo sa prejavovalo aj v zdaňovaní. V roku 1610 vtedajších sedliakov aj želiarov zdanili spolu od pol a osminy porty. Do konca 17. storočia obyvateľov pribúdlo. V dôsledku toho boli Jankovce na prelome 17. a 18. storočia stredne veľkou dedinou.
Nie je známe, kde bolo prvotné osídlenie v dnešnom katastrálnom území Jankoviec - či to bolo od začiatku v dnešnej časti obce alebo v oblasti niekdajšieho majera, ktorý sa nachádzal cca. 800 m severne od dnešného stredu obce. O existencii uvedeného hospodárskeho sídla dnes hovoria už len zvyšky bitých základov budovy. Žiaľ, nenašiel sa nikto, kto by v minulosti zaznamenal históriu obce podávanú ústnym podaním a keďže kronika zhorela vo vojne, tak teraz sa môžeme opierať iba o čriepky spomienok našich najstarších spoluobčanov. Na ich základe možno konštatovať, že obytná časť majera bola v minulosti dislokovaná v priestore miestne nazývanom Kerta, kde ešte v neďalekej minulosti bolo možné nájsť pod vrstvou zeminy zvyšky základov pomerne rozsiahlej budovy. Zborené zvyšky múrov majera tu boli údajne ešte v medzivojnovom období.
Podľa pamätníkov, posledný vlastník majera rodina Lukovicsovcov rozpredala svoj majetok - zeme, budovy i nábytok, čo sa udialo približne na prelome 19. a 20. storočia. Materiál z budov obyvatelia obce využili na stavbu svojich obydlí. Ešte približne do konca 80tych rokov minulého storočia sa v uvedenej časti chotára nachádzali zvyšky rozsiahlej záhrady ( od toho asi aj názov Kerta), kde boli rôzne druhy ovocných stromov. Jankovský mlyn bol pravdepodobne v minulosti súčasťou majera, keďže bol prakticky v jeho tesnej blízkosti. V mlyne bola okrem technológie aj obytná časť. Mlynský kameň bol poháňaný mlynským kolesom, na ktoré dopadala voda z náhonu privádzaná z riečky Oľka z miesta dnes označovanom ako Čermakov kút. Z tohto bodu bola voda vedená kanálom popri pôvodnej poľnej ceste smerom k Jankovciam až takmer k miestu dnešnej asfaltovej cesty, kde sa stočila smerom k mlynu, následne sa k tomuto prívodnému kanálu napájal potôčik z Ivačky a spolu zásobovali mlyn vodou potrebnou pre roztočenie kolesa.
Mlyn bol vyhľadávaný v širokom okolí z dôvodu veľmi kvalitnej, krásne bielej múky a úspešne, až do svojho vypálenia v roku 1944, konkuroval novému výkonnému mlynu s pohonom na paru, ktorý bol v susedných Košarovciach postavený v r.1936. Zlé jazyky hovoria, že majiteľ košarovského mlyna si najal podpaľačov, aby sa zbavil svojej konkurencie. V ďalšom uvedieme záznam z kroniky, ktorú viedli učitelia tunajšej školy. Aj vďaka nim môžeme aspoň trošku nazrieť do histórie. Nižšie uverejnený text je vlastníctvom obce Jankovce.
Dáta staršieho pôvodu skoro niet. Pôvodná kronika, písaná po 1. svetovej vojne, teda po roku 1918, bola zničená vojskom r. 1944. „Zvláštny dom slúžiaci pre školu nejestvuje. Samé bývanie rechtora, čiže kantora je tak veľké, že miestne deti školské sa v ňom môžu ľahko umiestniť. Organistom a spolu i kantorom je Jozef Augusztényi, ktorý zložil vierovyznanie, ovláda náboženské úkony a obrad. Ustálený dôchodok organistu kantora jankovského spočíva v zosype obilia, ktorý vynesie približne 14 korcov žita a tiežtoľko ovsa. Občania, ktorí nič nezosypujú, dávajúmu ročne 6 xf. Má jednu lúku a tri role spoločné s kostolom, takže jedna polovica patrí jemu a druhá patrí kostolu. Susedia týchto pozemkov sú vyššie spomenutí. Polovička patriaca kantorovi vynesie v osive dva i pol korca zvlášť počítajúc, lúka vynesie jeden malý voz sena. Mimo toho má polovičku oreka na základe zámenného kontraktu zo dňa 5. Dom organistu bol vystavený r. 1813 z dreva na murovaných základoch moder. farára.
Má jednu izbu, jednu komoru a kuchyňu, čiže krb. Ako dom, tak aj jeho príslušenstvo: totiž maštaľa šopa sú v najlepšom stave. Pretože robotník je hoden svojej mzdy, aby sa zlepšilo postavenie správcovo, rozhodujeme, aby dostával ročne v modernej hodnote 30 x-florenov od každého jedného dieťaťa vo veku od 7. do 12. Niekoľko rokov skôr bola založená a vystavená fara. V knihe: „Sté výročie košického biskupstva“sa hovorí vlastne píše, že „v r. 1735 bola vystavená rím. kat. fara Jánom Okoličánim, podžupanom zemplínskej župy, vtedajším zemepánom, spolu za pomoci jankovských veriacich. Nástupcovia Luthera rozšírili sa po celom vtedajšom Uhorsku. I v tunajšom kraji -jankovskej farnosti zapustili korene a to tak hlboko, že veľká väčšina prestúpila k evanjelikom a len niekoľko veriacich ostalo verných rím. kat. cirkvi. Evanjelikov späť priviesť k ich pôvodnému náboženstvu teda k rím. kat. cirkvi bol ťažký úkol. S veľkou oddanosťou ho vzal na seba tunajší rím. kat. farár Ján Slančík, ktorý sem prišiel r. 1736 a po 4 /:štyroch:/ rokoch svojho účinkovania odišiel -bol preloženýdo Diosgy?r-u s tým vedomím, že polovicu o odpadlíkov priviedol späť k rím. kat. cirkvi. Za ním bol ustanovený Šroba Mikuláš, ktorý zotrval na tunajšej fare dlhší čas, po ňom prišiel Saloky Andrej. Pôvodná farská budova bola z dreva. Roku 1749 zhorela, teda po 14 rokoch po výstavbe. Po požiari miestny farár Šroba Mikuláš preložil svoje sídlo z Jankoviec do Nižnej Sitnice. Príčina nie je známa. Menovaný býval tam za dva roky u sedliaka. V r. 1751 bola v Jankovciach fara opäť vystavaná, zo surovej tehly. Miesto doterajšieho dreveného kostola v Jankovciach bol v r. V tejže knihe sa uvádza počiatok kresťanstva. Spomína sa, že v r. 867 zaviedli kresťanskú vieru Sv.
Asi do roku 1888 vyučovalo sa v organistovom byte. O veľkosti učebne nemožno hovoriť. V kanonickej vizitácii sa spomína, že organistov dom má1 izbu, kuchyňu a komoru. V čase, keďžiaci v tomto dome boli vyučovaní, mal on 1 izbu a 1 kuchyňu, pravdepodobne komora bola prerobená na učebňu, ktorá musela byť veľmi malá. Lavíc nebolo a lepší žiaci sedeli údajne na takzvanom „kútku na šporáku“. V roku 1888 bola postavená zvlášť škola z dreva a roku 1909 bola na tom istom mieste, t.j. na organistovom dvore, bola vymurovaná nová z kameňa, ktorá ešte i v r. 1947 stojí v opustenom stave, lebo sa v nej neučí. Pozn.: Uvedená škola stojí dodnes. Dľa pamäti občanov vyučoval tu v rokoch 1870 Petruš po ňom Demik, v rokoch 1884 Grofčík, za ním Bíz. Pred svetovou vojnou Róbert Matuščák, cez svetovú vojnu aždo roku 1920 Bindás. Tento vlastne bol účastný vo vojne ako dôstojník a preto vo vojnových rokoch vyučovali občas tu prítomní rím .kat. farári. Roku 1920 bol zvolený na tunajšiu školu za učiteľa organistu Štefan Korčinský, ktorý tu pôsobil do roku 1937.
Menovaný v mimoškolskom čase sa s obľubou zaoberal školkou a pestovaním stromčekov ovocných. Rok pred svojím odchodom vysadil /:jankovský:/ po oboch stranách jankovského potôčka od kostola ažk Oľke ovocné stromčeky. Z nich sa zachovali, nesvedomitosťou niektorých, len dva stromčeky. Skaza jeho oduševnenej práce bola zvŕšená strašnými mrazmi v r. 1939/40. Za pôsobenia Štefana Korčinského vzrástol počet žiakov až na neúmerný pre jedného učiteľa. Tunajšia škola bola jednotriednou aždo r. 1931/32. V šk .r. 1929/30 učil menovaný110 žiakov, v r. 1930/31 130, a v r. Zriadenie dvojtriedky. Začiatkom šk .r. 1932/33 bola zriadená dvojtriedna - event. bola zriadená II. trieda. Vyučoval Štefan Korčinský, spr .uč. a Mária Podsedlá, výp. uč. V roku 1933 bola zriadená i III. post. trieda. Učitelia boli tíistíako v roku 1932/33 na III. triedu bol zvolený výp. učiteľJán Kuzimský, mal maturitu obch. akadémie. Učil však len mesiac a po ňom prišiel Vojtech Béreš, výp. uč. V roku 1934/35 vyučoval Štefan Korčinský, spr.uč., Margita Ozdimyiova, výp. uč. s maturitou gymn. a František Capák, výp. uč. s maturitou obch. V r. 1935/36 vyučoval Št. Končinský, spr .učiteľI. triedu, Václav Vorel, doč. učiteľa III. triedu a Juraj Klečka doč. uč. II. triedu. V r. 1936/37 učiteľJuraj Klečka odchádza dňom 31.VIII. 1936 a na jeho miesto bol zvolenýJozef Bombara, učiteľdoč. Slovák.
Dňom 31. VIII.1937 odchádza z tunajšej školy po 17 ročnom účinkovaníŠtefan Korčinskýdo obce Kopčany, okres: Michalovce. Tunajšie kuratórium školy vypísalo súbeh a za org. uč. bol zvolenýPavol Ortuta, ktorý vybavoval i správc. Dňom 30.IX.1937 odchádza zo školy učiteľJ. Bombara a Václav Vorel. Obidvaja nastúpili 1.X.1937 voj. prez. službu. Na ich miesta nastúpili Jozef Šťastnýa Mária Seidlova, doč. V šk. r. 1938/39 vyučoval v I. triede Pavol Ortuta, spr. uč., v II. Elena Argayova a v III. triede Štefan Pohorenec, doč. učitelia. Dňom 31.VIII.1939 odchádzajú všetci učitelia zo školy. Škola je úplne vyprázdnená. Václav Vorel ako Čech sa nevrátil na svoje pôsobisko. UčiteľJ. Bombara bol prepustený z voj. služby až 12.nov.1939. Od 1.okt.1939 vyučovala na škole sama kvalifikovanáučiteľka Ružena Capáková, rod. Svobodovás titulom výp. Po návrate Bombaru obidvaja učitelia vyučovali na trojtriednej škole. Zrušenie III.
Dňom 1V.1940 bola zriadenáv Niž. Sitnici dvojtriedna štátne škola, preto bola na tunajšej škole zrušená III. V šk. r. 1940/41 vyučoval J. Bombara, riaditeľškoly v I. triede a Ružena Capákova v II. Zrušenie II. Dňom 1.I.1941 bola zriadenáRím. kat. ľud. škola v Černine. Na tamojšiu školu bola preložená Ružena Capáková. Týmto odchodom černinských žiakov, stav žiactva na tunajšej škole klesol na 32 žiakov. Na škole vyučuje sám J. Bombara, riaditeľ školy a organista až do r. Škola od založenia mala úradný názov: Rím. kat. ľud. škola. Založila ju cirkev s pomocou svetskej vrchnosti. Rím. kat. Roky 1941/42, 1942/43, 1943/44 boli pretkávané vojnovými udalosťami. V r. 1941 koncom júna začalo Nemecko vojnu proti Rusku. Vojna zo začiatku nevplývala na vyučovanie, keďže učiteľJ. Bombara bol stále doma. Ažv r. 1944 keďfront sa blížil ku Karpatom z poľskej strany, bolo nariadené ukončiťvyučovanie už 15. mája 1944 v celom humenskom okrese. V susedných okresoch v medzilaboreckom a stropkovskom vyučovanie sa skončilo 30.
V tom istom mesiaci bola vyhlásená dobrovoľnáevakuácia. Mužovia museli ostať na svojich miestach a ženy s deťmi mohli sa sťahovať na západ. V noci z 19.na 20. augusta 1944 boli lesy na Ďapalovcami osvetlené raketami asi za 30 minút bez prestania. V tomto čase boli spúšťaní padákmi partizáni do tohto kraja. Už 20.augusta večer bolo počuťstreľbu z automatov. Do obce Jankovce vstúpili prvý raz partizáni dňa 20.augusta 1944 práve v poludnie. Pôvodom boli všetci z SSSR, z východného i západného Ruska ba i spoza Uralu. Dňa 29.VIII.1994 povstalo vojsko slovenské proti Nemcom a so zbraňou odobrali sa k partizánom. Keďže boli v tyle nepriateľa, je samozrejme, že zásobovať ich muselo tunajšie okolie. Nemci vysielali častejšie hliadky ako do neďalekých Turcoviec, pri čom boli niekoľkí Nemci zastrelení. Hliadky nemecké často navštevovali Ohradzany a raz i Lukačovce, pričom 1 nemecký vojak na koni bol partizánom zastrelený na mieste. Už do mája 1944 preletovalo ponad tunajšiu obec každý večer veľké množstvo lietadiel. Ľudia boli zvyklí na tento hukot, ale pri tom dodržiavali zatemnenie.
Dňa 14. sept. večer však boli veľmi rozrušení. Ako každý večer, i v tento ľudia postávali a posedávali na dedine v hlučkoch. Asi okolo 21. hodine sa blížilo lietadlo veľkým hukotom, ľudia si nestačili upovedomiť nebezpečie, keďodrazu zazneli strašné výbuchy, ktoré otriasli celou dedinou. Lietadlo z neznámych príčin zhodilo 2 bomby do lesa na „Pavličke“, 2 bomby na „Studňu“ a 1 bombu na „Chrasc“. Bomby boli zápalné. Vďaka Bohu, že padli mimo obce, tak sme boli zachránení od strašnej skazy. Obec neutrpela žiadnu škodu, iba v niektorých domoch na vyšnom konci vypadli okenné tabule. Črep z bomby padlej na „Chrasc“ bol nájdenývo veľkosti 40 cm x 50 cm na miestnom cintoríne. Mnohí ľudia týmto poľakaní, nocovali od toho dňa len v pivniciach, ktoré by ich beztak neboli zachránili. Nútená evakuácia - I. Asi koncom septembra prišiel do obce spis, aby všetci občania núte...
Farnosť Humenné
Farnosť Humenné je významnou súčasťou Košickej arcidiecézy a Dekanátu Humenné. Zmienka o kostole pochádza z roku 1300, zatiaľ čo zmienka o farnosti je datovaná do roku 1332. V roku 1583 zanikla katolícka farnosť. V rokoch 1615 - 1640 tu pôsobilo jezuitské gymnázium. V roku 1684 bola po reformácii obnovená katolícka farnosť a od roku 1721 sa vedie matrika. V roku 1960 bola pričlenená k mestu obec Kudlovce (v roku 2001 už nie je ani mestskou časťou, tvorí len ZSJ), v roku 1971 obec Lackovce, k r. 2001 však už sú Lackovce samostatné, v roku 1971 aj obec Jasenov, táto sa však v r.
Zemplínske Jastrabie, p. č. 67: Zemplínske Jastrabie. Pôvodný farský kostol r. 1787 vyhorel a farským sa stal kláštorný kostol františkánov, ktorí už r. 1488 mali tam kláštor, zasvätený blahosl. Panne Márii.(1) R. 1456 pôsobil tam farár Stefan(2) a r.1494 Ján.(3) R. 1479 Humenné sa nazýva mestečkom (oppidum) a bolo aj mýtnym miestom.(4) Spomína sa aj jeho hrad, ktorý dobyli Jiskrove vojská r. 1) Csánki, I/337. 2) Zemplénvm. 3) Iványi, Bardejov č. 5) Csánki, I/334. Imbreg,-p. č.
Kňazi pôsobiaci vo farnosti Humenné
Kňazi zohrávajú kľúčovú úlohu v živote farnosti. Tu je zoznam niektorých kňazov, ktorí pôsobili vo farnosti Humenné:
- Súčasní kňazi (k r. 2009): Voľanský František, Mgr. Dulín Ján, PaeDr., ThLic., kaplán Roba Rastislav, kaplán Záleha Marcel, OFMConv. Hvišč Jozef, nemocničný kaplán
- Predchodcovia - farári a administrátori: 1615 - 1617 - prefekt jezuitského kolégia Pongrácz Štefan, svätý Kosovický Gabriel, bazilián, pravoslávny - uniat, niekedy medzi r. 1648 - 1660 slúžil omše v západnom obrade 1684 - dekan Haburay Ladislav k r. 1736 - dekan - farár Fráter Juraj k r. 1804 - Berzeviczy Ján od 1. 7. 1914 - Bélafi Valentín
- Kapláni: pred r. 2008 - Rojak Marek pred r. 2000 - do 2. 2. 2009, kedy zomrel na odpočinku Bartko Ladislav, kanonik
- Ďalší kňazi pôsobiaci vo farnosti: Štefanič Vladimír, Mgr. (k r. 2013), kaplán Kocúrko Ján (k r. 2013), diakon
- Rodáci: Baláž Alexej (narodený 11. 6. 2001
Kostoly a kaplnky farnosti Humenné
Farnosť Humenné spravuje niekoľko kostolov a kaplniek, ktoré slúžia veriacim na bohoslužby a modlitby:
- Kostol všetkých svätých (15. st.)
- Kostol sv. Košických mučeníkov (1995)
- Kostol Sedembolestnej Panny Márie - Kalvária (1849)
- Kaplnka Panny Márie Matky Ustavičnej pomoci - nemocnica (1993)
- Kaplnka Božieho milosrdenstva, dom dôchodcov
Sväté omše sa konajú v Kostole všetkých svätých v týchto časoch:
- Nedeľa: 7:30, 9:00, 10:30, 18:00
Okrem toho sa sväté omše konajú aj v Kostole sv. Košických mučeníkov a Kostole Sedembolestnej Panny Márie - Kalvária.
Filiálky farnosti Humenné
K farnosti Humenné patria aj filiálky, ktoré sú dôležitou súčasťou jej štruktúry:
- Brestov
- Kochanovce
- Lackovce
Filiálky Brestov a Kochanovce patria pod Dekanát Humenné a Košickú arcidiecézu. Lackovce boli v roku 1971 pripojené k mestu Humenné.
Cirkevné inštitúcie vo farnosti Humenné
Vo farnosti Humenné pôsobia aj rôzne cirkevné inštitúcie:
- Focolare
- Katolícka charita, Kukorelliho ul. (pondelok - piatok od 7:00 do 15:00
- Pápežské misijné diela, Štefan Kondis, Kukorelliho ul.
- Gymnázium sv. Cyrila a Metoda, Duchnovičova ul.
- Gymnázium sv. Jána Zlatoústeho
Podľa knihy Trochta, J.: Zoznam stredovekých fár na Slovensku, XVII., farnosť Humenné mala pôvodný farský kostol, ktorý vyhorel v roku 1787. Farským kostolom sa stal kláštorný kostol františkánov, ktorí tam mali kláštor zasvätený blahoslavenej Panne Márii už v roku 1488. V roku 1456 pôsobil farár Stefan a v roku 1494 farár Ján. Humenné bolo v roku 1479 nazývané mestečkom (oppidum) a bolo aj mýtnym miestom. Spomína sa aj jeho hrad, ktorý dobyli Jiskrove vojská.
Dekanát Humenné
K Dekanátu Humenné patria tieto farnosti (k r. 2013):
- Hrubov
- Humenné
- Humenné - Sídlisko III.
- Jankovce
- Lieskovec
- Ľubiša
- Medzilaborce
- Nižná Sitnica
- Ohradzany
- Papín
- Topoľovka
- Udavské
- Vyšný Hrušov
- Zbudské Dlhé
K roku 1915 boli farnosťami aj Dlhé nad Cirochou, Ptičie, Snina a Strážske.
Obyvateľstvo
Počet obyvateľov v Humennom a jeho filiálkach:
- k r. 2001: 26 400, 15 360 rím. kat., spolu s filiálkami Brestov, Kochanovce, 27 696, 16 522
- k r. 2000: 22 914, 11 335 rím. kat.
- k r. 1910: 4 508, 2 189 rím. kat., 553 gréckokat., 1 pravoslávny, 58 ev. a. v., 136 kalvínov, 1 unit., 1 570 židov
V roku 1880 v Humennom žili Slováci, Maďari a Nemci.
Obyvateľstvo Lackoviec:
- 9 314, 4 930 rím. kat., spolu s filiálkou: 9 876, 5 368.
Zoznam ZSJ
Zoznam základných sídelných jednotiek (ZSJ) v Humennom:
- Humenné - stred
- Staré kasárne - Mierová ul.