Zaniknutá obec Riečnica
Tento článok upozorňuje na trochu zvláštnu Riečnicu, ktorá už v skutočnosti neexistuje. Veľká časť Riečnice a Harvelky bola zatopená a zvyšok osád, ktoré sa nachádzali mimo súčasnej priehrady, bol zbúraný kvôli ochrannému pásmu zdroja pitnej vody. Riečnica vznikla v rokoch 1696 - 1713 a trvale patrila k Strečnianskemu panstvu.
Pohľad na Vychylovku, časť Novej Bystrice.
Keďže táto oblasť bola využívaná na chov dobytka a oviec, prvými obyvateľmi boli poľskí bačovia roztrúsení v dreveničkách. Avšak za jej skutočného zakladateľa sa považuje gróf Vešeléni, jeden z najdôležitejších ľudí Uhorského kráľa. Po tom čo stál na čele neúspešného protihabsburského sprisahania, hľadal útočisko na mieste, kde nebude až tak na očiach. Príroda a prostredie malej Riečnice ho tak uchvátila, že sa tu rozhodol natrvalo usadiť. S jeho príchodom začal veľký rozmach tohto miesta a pribúdalo aj obyvateľstvo. Gróf im dával prácu a obyvatelia si ho veľmi vážili.
Dokonca na jeho počesť bola v rokoch 1905-1920 Riečnica premenovaná na Veseleny. Gróf Vašeléni si v Riečnici nechal postaviť nad starým kostolom kaštieľ- letohrádok o rozmere 27x17m. Kaštieľ mal kamenné základy a zvyšok stavby bol pravdepodobne drevený. V roku 1961 postihlo časť obce Leskové veľký zosuv pôdy, ktorý postihol celkovo devätnásť gazdovstiev. V dôsledku zosuvu pôdy došlo k prehradeniu rieky Riečnica - Bystrica a nad obcou vznikla dočasne veľká vodná nádrž, ktorú odstraňovali vojaci. V roku 1985 Riečnica spolu s Harvelkou definitívne zanikli. Bývalí obyvatelia sa presťahovali najmä do Čadce a Kysuckého Nového Mesta, ale aj do iných miest po Slovensku.
Samotné miesta, ako aj priľahlé osady, boli zrovnané so zemou a celé okolie vodnej nádrže vyčistené. Niekoľko z domov sa zachovalo a boli prevezené do Múzea kysuckej dediny vo Vychylovke. Napríklad richtárov dom a gazdovský dvor. Najzaujímavejší je osud kostola v Riečnici, ktorý mal byť podľa plánu zbúraný ako ostatné objekty, ale pre nesúhlas pôvodných obyvateľov sa ho podarilo zachovať, obnoviť a dodnes je dominantou na brehu vodnej nádrže. Na mieste pôvodných obcí bola v roku 1989 dobudovaná vodná nádrž Nová Bystrica, ktorá má rozlohu 180 ha a hĺbku takmer 50 m. Samotná hrádza má výšku 65,4m, dĺžku 330 m, šírku na vrchu 8 m a v spodnej časti 242 m.
Pôvodná Riečnica ale aj terajšia vodná nádrž s okolím sa stali predmetom záujmu výtvarníkov. Akademický maliar Martin Benka má z Riečnice viacero skíc a malieb. Jedna z nich je umiestnená v múzeu Martina Benku v Martine, kde sú zobrazené riečnické gazdiné kráčajúce po Urvisku. Okolo celej vodnej nádrže je vybudovaná cyklotrasa s nádhernými výhľadmi.
RIEČNICA
Kostol a kaplnka v Novej Bystrici
Dnes pri ceste Novou Bystricou narazíme v blízkosti kostola na zaujímavý úkaz. Vedľa kostola stojí schátraná budova kaplnky, ktorej prítomnosť v tak tesnej blízkosti tohto objektu nedáva zmysel. Odpoveď je jednoduchá. Kaplnka tu totiž stála ešte skôr ako samotný kostol. Stavali ju v dobe keď kostol stál ešte v časti u Bisahu, tj. v značnej vzdialenosti od nej. Podľa kanonickej vizitácie z leta 1828 sa v obci nenachádzala žiadna kaplnka. Táto informácia je takmer pravdivá. Už vtedy sa totiž v časti Andrisovia nachádzal kamenný sakrálny objekt. Zvonica teda nebola priamou súčasťou kostola.
Kaplnka Panny Márie Snežnej v Novej Bystrici.
V roku 1824 sa v obci nachádzali celkovo štyri cintoríny, pričom oplotené boli len dva. Jeden v tesnej blízkosti farnosti, ako hovorí vizitácia, od ktorého obec platila každoročne nájom rodine Timkových vo výške 5 zlatých ročne. Druhým je cintorín u Pleška zriadený v roku 1822. Jeho excelencia biskup Jozef Varum podľa všetkého ešte pred uskutočnením vizitácie v lete roku 1828 podnietil vtedajšie vedenie obce k výstavbe novej kaplnky. Slovné spojenie „pred uskutočnením vizitácie“ bolo použité zámerne, nakoľko s prácami na kaplnke sa začalo už v máji 1828 a k vizitácii došlo koncom leta 1828.
Napriek všetkým snahám sa kaplnku do príchodu biskupa nepodarilo dokončiť, takže ju samozrejme neuvádza ani vizitácia. Dôkazom o nedokončení sú záznamy o pokračujúcich stavebných prácach z októbra 1828. V prácach sa pokračovalo ešte i v roku 1829, kedy sa do kaplnky osadili okná a kachle, takže sa v nej i kúrilo. Kaplnka u Andrisov je najstarším zachovaným objektom nachádzajúcim sa na území dnešnej obce Nová Bystrica. Bola postavená, ako sme doložili v roku 1828, pričom jej jadro pochádza s určitosťou ešte spred roku 1818. Staršia stavba pôvodom z tejto obce sa nenachádza ani v Skanzene vo Vychylovke.
Je presne o 29 rokov staršia ako súčasný kostol Sv. Jána Krstiteľa v ktorého blízkosti stojí. Je spomienkou na ťažké časy prvej polovice 19. storočia a právom si zaslúži našu pozornosť. Je nesmiernym šťastím, že sa dochovala do dnešných čias a zároveň záväzkom pre nás, aby sme po týchto zisteniach prikročili k jej záchrane.
Život v Novej Bystrici v minulosti
Trvale patrila k strečnianskemu a neskôr k tepličskému panstvu. V roku 1662 mala obec 19 sedliackych usadlostí z toho u 16 ešte trvala lehota oslobodenia od poddanských dávok. Pôvodní obyvatelia osídlili územie v 13. - 15. storočí v čase „valašskej kolonizácie." Obyvateľstvo sa odpradávna zamestnávalo poľnohospodárstvom, pltníctvom, tkáčstvom, výrobou dreveného riadu, prácou na pílach, drotárstvom a podomovým obchodníctvom. V roku 1828 mala obec 87 domov a 865 obyvateľov. V roku 1850 to už bolo 2196 slovenských katolíckych obyvateľov. Fara bola zriadená v roku 1789, predtým patrila cirkevne k Starej Bystrici. V obci je rímsko-katolícky kostol sv. Jána Krstiteľa z roku 1857. V roku 1831 zomrelo na choleru 213 občanov. V 19. storočí sa časť obyvateľstva vysťahovala do Banátu a Slavónie.
Rok 1914 poznačil celý svet jednou z najhroznejších vojen, ktoré dovtedy v histórii boli zaznamenané - 1. svetovú vojnu. V tejto vojne bojovali aj občania Novej Bystrice. Vznikom prvej Československej republiky sa život v našej obci v podstate nezmenil. Ľud naďalej trel biedu, trpel hladom, nemal zamestnanie. Nádejou na lepší život bolo vysťahovalectvo za prácou do Ameriky. V obci nebolo lekára, deti sa vyučovali v súkromných domoch a v starej cirkevnej škole. Do školy sa chodilo iba cez zimu, lebo deti museli pracovať na poli s matkami, pretože otcovia boli vo svete za prácou.Biedu na Kysuciach zastihla 2. svetová vojna, ktorá bola najhoršia v dejinách ľudstva. Napriek negatívnym javom sa veľmi javila nutnosť vzdelanosti a v roku 1941 bola postavená škola, ktorú si občania postavili svojpomocne.
Takmer 6 týždňov prebiehali na rozhraní obcí Nová Bystrica a Stará Bystrica boje medzi sovietskými vojakmi a nemeckou armádou. V roku 1949 začala elektrifikácia obce. V roku 1952 sa začala rozvíjať kultúrna činnosť a takmer každoročne sa hrávali divadelné predstavenia. V roku 1957 sa začal stavať kultúrny dom a 27. októbra bola otvorená Základná deväťročná škola vo Vychylovke. V roku 1961 bola postavená nová školská budova v Novej Bystrici. V osade Vychylovka bolo v roku 1974 zriadené Múzeum kysuckej dediny. V roku 1980 boli k obci pripojené obce Harvelka a Riečnica, v ktorých chotároch sa počítalo so zátopou pri výstavbe vodnej nádrže. Výstavba bola započatá v roku 1983 a ukončená v roku 1989.
Rok 1933 očami kronikára
Podľa kronikára Jána Morysa z roku 1933 mala Nová Bystrica 561 domových čísiel, no obec bola veľmi rozťahaná a prerušovaná záhradami, potôčkami, vrchami a roľami. V obci vznikli tzv. „dvory" - soskupenia niekoľkých domov, obývaných rodinami príbuznými. Medzi najväčšie dvory patrili Strapáčov, Pastva, Mackovia, Chalupkovia, Veľký Potok, Handrysovia, Timkovia, Bisahovia, Pleškovia, Holenkovia, Závodskovia, Lachovia, Berešovia, Jančulovia, Korčekovia, Granatovia, Frančiakovia, Sporinskovia, Baníkovia, Kubátkovia, Pod Rycierkou, Brhlovia, Petrekovia a U Chmúry.
Pôda obce bola málo úrodná, poloha rolí bola veľmi členitá a ťažko obrobiteľná. Najdôležitejšími produktmi hospodárskymi boli zemiaky, kapusta, ovos, jačmeň, ikrica, repa, ľan a konopie. Podľa posledného sčítania ľudu bolo v obci 3479 obyvateľov, z toho 3436 Slovákov, 40 Čechov, 2 Nemci, a 1 Maďar. Asi 98 % všetkého obyvateľstva sa zamestnávalo poľným hospodárstvom. Kostol bol murovaný, postavený v roku 1857 a zasvätený Sv. Jánovi Krstiteľovi. Prvá škola bola postavená z dreva r. 1805. Notársky úrad bol v obci od roku 1895 a pošta bola založená v roku 1884.
Záchrana chátrajúcej kaplnky
Chátrajúca kaplnka sa dočkala záchrany. Pôvodný objekt ľudovej architektúry stál donedávna v lokalite u Andrisov a je (bol) najstarším zachovaným murovaným objektom obce Nová Bystrica. K výstavbe kaplnky došlo už v roku 1820 za richtára Juraja Pastvu a pôvodne bola postavená pre sochu Panny Márie. Definitívnu podobu, ako ju poznáme dnes, dostala medzi rokmi 1828 - 1831. Kaplnka v posledných desaťročiach veľmi chátrala a ako staticky narušený objekt bola tesne pred asanáciou. Záchrany sa dočkala vďaka iniciatíve rádu sv. Lazára.
Vďaka týmto spojitostiam projekt kaplnky presiahol hranice nielen Novej Bystrice a Slovenska, ale aj Európy. Od začiatku mal projekt podporu u žilinského diecézneho biskupa Mons. Tomáša Galisa. Kaplnka nepatrila medzi pamiatkovo chránené objekty. Nová Bystrica vznikla vyčlenením z obce Bystrice približne v druhej polovici 17. storočia. Prvá písomná zmienka o Novej Bystrici je doložená z roku 1642, keď prišla stoličná komisia na územie Bystrice, kde bola založená nová obec, nazvaná Horná Bystrica a ktorú založili poddaní Františka Vešeléniho, proti čomu protestoval Gašpar Suňog. V roku 1662 sa v strečnianskom urbári spomína richtár Mikuláš Popel, ktorý držal dve usadlosti. Kaplnka, o ktorej pojednáva táto štúdia, stála pôvodne na začiatku obce, západne od kostola sv. Jána Krstiteľa, v lokalite U Andrisov. Postavili ju pravdepodobne na voľnom priestranstve, ako prvú murovanú stavbu v obci od vzniku samostatnej farnosti.
Časom jej význam upadal, a to najmä po postavení nového kostola sv. Jána Krstiteľa v roku 1857. Kaplnku od jej vzniku postupne upravovali, často s vkusom daného obdobia. Neskôr sa stavba „ocitla“ v záhrade rodinného domu, na súkromnom pozemku čo sťažilo jej využívanie. Statické trhliny na stavbe, široké miestami až 5 cm spôsobili, že objektu hrozila asanácia a zánik. Miestny rodák, historik Marián Liščák dlhodobo upozorňoval na nevyhovujúci technický stav objektu a inicioval jeho obnovu. Takmer v poslednej chvíli bol v spolupráci s tzv. Orleánskou obedienciou Vojenského a špitálskeho rádu sv. Lazára Jeruzalemského, medzinárodnou mimovládnou organizáciou s rytierskymi tradíciami, a obcou Nová Bystrica vypracovaný projekt obnovy kaplnky od architekta Marka Sobolu. Ako metóda obnovy už veľmi staticky narušeného objektu, ktorý nebol pamiatkovo chránený, bola zvolená výstavba repliky s čo najväčším využitím pôvodného stavebného materiálu.
Pred rozobratím objektu bol vypracovaný digitálny 3D model kaplnky, ktorý slúžil ako podklad pre vypracovanie projektu obnovy a bolo rozhodnuté, že replika bude postavená na vznikajúcom námestí pred kostolom sv. Pôvodný objekt bol postavený z voľne ložených pieskovcových kameňov, evidentne vyťažených z neďalekej rieky Bystrice, spájaných ílovitou zeminou s prímesou vápna. Záklenky okien a dverí boli murované z plných tehál. Replika kaplnky bola omietnutá vápennou omietkou s dodržaním potrebných vrstiev, a obnovená bola aj oblúčikovitá korunná rímsa. Strecha sa zakryla dreveným šindľom z miestneho zdroja. Ďalej boli na objekte osadené nové okná a dvere (železné), ktorých stvárnenie taktiež vychádza z analógie podobných stavieb z 2. polovice 19. storočia, kedy sa v architektúre už hojne uplatňuje oceľ. Z hľadiska autenticity bolo dôležité prezentovať objekt v podobe, v akej bol v čase svojho vzniku.
Z iniciatívy rádu sv. Lazára bolo rozhodnuté, že kaplnka bude zasvätená sv. Lazárovi z Betánie. Z tohto dôvodu bola do objektu inštalovaná nová socha sv. Socha má v sebe prvky ľudového sochárskeho umenia tak, aby so susednou sochou Panny Márie vytvárala jednotný kompozičný celok. Kaplnka bola postavená najmä z finančných zdrojov obce Nová Bystrica a rádu sv. Lazára, ale aj z verejnej zbierky, do ktorej prispeli nielen obyvatelia Novej Bystrice, či početní mimo bystrickí darcovia zo Slovenska a ostatných štátov Európy. Dňa 30. augusta kaplnku požehnal pražský arcibiskup a český prímas kardinál Dominik Duka OP, generálny kaplán rádu sv. Lazára za účasti žilinského diecézneho biskupa, Mons. Tomáša Galisa a 50. veľmajstra Orleánskej obediencie rádu sv. Lazára, grófa Jána Dobrzenského z Dobrzenicz, ktorý je zároveň aj českým veľkopriorom svätolazárskeho rádu.
Po požehnaní kaplnky bola do schránky pod krížom na vežičke kaplnky vložená časová kapsula, obsahujúca fundačnú (zakladajúcu) listinu, ktorú podpísali: gróf Dobrzenszký z Dobrzenicz, Jeho Eminencia kardinál Dominik Duka OP, žilinský diecézny biskup Mons. Tomáš Galis a starosta Novej Bystrice, Jozef Balačin.
Zoznam farárov v Novej Bystrici
| Meno | Roky pôsobenia |
|---|---|
| Štefan Marciss | 1790 - 1800 |
| Ján Najhary | 1800 - 1802 |
| Ondrej Krutek | 1802 - 1828 |
| Lukáč Tormássy | 1828 - 1870 |
| Jozef Kemka | 1870 - 1890 |
| Karol Czivány | 1890 - 1893 |
| Eduard Silý | 1893 - 1918 |
| Ján Fabián | 1918 - 1933 |
| Jozef Dvonč | 1933 - 1964 |