Prvá písomná zmienka o Omšení má cirkevný charakter. V účtovnom registri pápežských vyberačov desiatkov z rokov 1332 - 1337 sa spomína Mikuláš, farár Omšenia, ktorý zaplatil 3 groše, čo v porovnaní s ostatnými farami nebolo veľa. Dá sa predpokladať, že v tom čase tu bola menšia farnosť s kostolom, ktorý pochádzal z polovice 13. storočia.
Omšenie je starobylá farnosť. Podľa dostupných prameňov od roku 1674 mala filiálky Hornú a Dolnú Porubu, s krátkym prerušením, keď evanjelický kazateľ Michal Peták pôsobil ako farár v Hornej Porube s filiálkou v Dolnej Porube asi od roku 1703. Po jeho smrti sa obe Poruby pričlenili k Omšeniu, kde ich spravoval evanjelický farár Mikuláš Materini, a potom už zostali filiálkami Omšenia do roku 1803, kedy sa Horná Poruba včlenila do farnosti Ilava a v roku 1831 vznikla v nej samostatná farnosť.
Farnosť pôvodne tvorila súčasť dekanátu Trenčín, po novom rozdelení diecéz vo februári 2008 bola zaradená do Nemšovského dekanátu. Je známe, že v minulosti bola určitý čas aj evanjelická. Od druhej polovice 19. storočia až dodnes je však už výlučne rímskokatolícka.
V roku 1797 sa v kanonickej vizitácii konštatuje, že celá farnosť je katolícka a býva tu niekoľko židov.
V minulosti sa vierovyznanie obyvateľov dedín podriaďovalo vierovyznaniu zemepána, podľa znenia „cuius regio eius religio“, komu patrí panstvo, ten určuje aj náboženstvo. Keď v čase reformácie páni Omšenia prijali protestantizmus, prevzali ho aj dedinčania, lebo kostol bol zverený protestantom.
Vývoj Kostola v Omšení
Po tristo rokoch, v roku 1536, bol kostol pravdepodobne prestavaný, z pôvodného zostala veža a časť múra lode v románskom slohu.
Po prestavbe v roku 1536 bol nad sakristiou a svätyňou zaklenutý, v lodi mal tabuľový strop. V roku 1754 konštatuje však kanonická vizitácia, že kostol je už nedôstojný k slúženiu sv. omší.
Vežu kostola dal opraviť farár Ján Mihalovič (pôsobil v Omšení v rokoch 1767 - 1789) zo základiny Michala Bánovského. Stálo to 105 zlatých. Pravdepodobne oltár z roku 1536 bol gotický, lebo bol tabuľový.
Za účinkovania farára Jána Mihaloviča sa postavil nový oltár. Bol už asi barokový, natretý bol na bielo-modro a niektoré časti boli pozlátené. Za pozlátenie zaplatila rodina Bošániová. Vtedy sa dal kostol tiež vydláždiť.
Úplne novú strechu dal urobiť v roku 1790 farár Ignác Lehocký. Chórus v kostole bol vymurovaný v roku 1792, kedy sa zakúpil aj organ z kostola v Skale. Veža kostola mala však trhlinu a sakristia sa oddeľovala od kostola, tabuľový strop v lodi bol práchnivý. Preto v roku 1802 za toho istého farára sa kostol úplne obnovil a postavila sa nová sakristia za svätyňou.
V roku 1838 sa za pomoci omšenského rodáka Jána Bajzíka kostol zväčšil a obnovil. Do dnešnej podoby sa kostol dostal po ďalšom zväčšení v roku 1927.
V roku 1792 sa v strede obce na náklady zemepána postavila z kameňa socha Jána Nepomuckého. V roku 1794 farníci postavili s finančnou pomocou zemepánov za dedinou smerom k Trenčianskym Tepliciam kaplnku zasvätenú Panne Márii. Bola v nej drevená socha Panny Márie. Obec sa zaviazala, že bude kaplnku udržiavať. V roku 1796 obyvatelia Omšenia na svoje náklady postavili kríž na cintoríne.
Fara bola do roku 1765 len drevená, dvojpodlažná, ale už hrozilo jej zrútenie. V roku 1765 bola postavená nová, murovaná. Na náklady zemepána ju vystavili farníci.
Finančná Situácia Fary
Fara v Omšení bola chudobná. Kým zemepáni sídlili v Omšení, farár dostával od nich stravu a 12 zlatých, ale keď už tam nebývali, nedostával od nich nič. Patrón kostola Štefan Bošáni býval napríklad v roku 1797 vo Veľkých Bošanoch.
V roku 1824 biskup Ján Gustíni zriadil pre faru kapitál 250 zlatých, ktoré sa mali uložiť na úrok. Z úrokov mal dostávať omšenský farár 12 zlatých ročne a učiteľ 3 zlaté. Pri fare bola jedna zeleninová a jedna slivkami vysadená záhrada. K fare patrili aj lúky na 6 vozov sena a 65 a ¾ merice polí, z ktorých sa však obrábalo len 43 meríc, a to trojpoľným hospodárením.
Od sedliakov, z ich vlastnej úrody, dostával farár sotva 45 korcov pšenice, hoci mali dávať 53 korcov. Okrem toho 4 sedliacke usadlosti mali dávať po 4 korce pšenice, ale dávali spolu len 12 meríc jačmeňa. Želiari odovzdávali ovos. Farníci boli povinní obrábať farské polia, ale odmietali to robiť, preto farár musel polia obrábať so svojím služobníctvom vo vlastnej réžii.
Farárovi patrili aj poplatky zo štóly - od vysluhovania sviatostí krstov, sobášov a pohrebov. Napríklad v roku 1766 bolo 74 krstov, 15 sobášov a 45 pohrebov. Z koledy vtedy dostal 10 meríc ovsa. Celkový príjem farára v tom roku bol vyše 192 zlatých.
Evanjelickí Farári v Omšení
Bližšie údaje o omšenských farároch máme až od roku 1601. Omšenská farnosť prijala evanjelické vierovyznanie hneď začiatkom 17. storočia pod vplyvom patrónov kostola Ujfalušiovcov.
- Prvým evanjelickým farárom bol rodák z Beluše Mikuláš Baroš, syn Michala Baroša a Kataríny Lenochovej. Po štúdiách pôsobil ako učiteľ a vychovávateľ, naposledy v Ilave, odkiaľ prešiel na omšenskú faru v roku 1601. Pôsobil tu do jesene roku 1603.
- Po ňom nastúpil Mikuláš Nicolaides Klobučický, syn Ondreja Mikulových (po latinsky Nicolaides) a jeho manželky Kataríny. Do Omšenia ho povolal pán Ondrej Ujfaluši - tiež z Ilavy, kde pôsobil ako rektor školy. V roku 1606 odišiel do Bieroviec a z Bieroviec v roku 1613 do Košece. Zomrel v Košeci v roku 1638.
- Potom povolali do Omšenia Mikuláša Svatku, ktorý bol vtedy farárom v Soblahove. Mikuláš Svatko bol rodákom z Nemeckej Ľupče a zdržal sa v Omšení do roku 1611. V tom čase bol v Omšení aj kantor, „nejaký domkár“, ktorý spieval v kostole a posluhoval farárovi a robil tiež pisára panskému úradníkovi, niektoré deti učil čítať, písať a katechizmus, ale škola tam vraj ešte nebola.
- Pavol Lazícius bol farárom v Omšení len v rokoch 1611 a 1612, kedy odišiel do Lednice. V rokoch 1612 - 1620 pôsobil v Omšení Martin Ponický (Ponicenus). Tento spísal knihy, ktoré daroval fare pán Štefan Baračka.
- V období 1621 - 1628 bol omšenským farárom Mikuláš Galli. Nevedno, z akého dôvodu ho však patrón kostola a fary Štefan Baračka vyhodil z fary. V roku 1629 bola fara uprázdnená, bez riadneho farára. Potom tu pôsobil Ján Stupavský až do roku 1634, kedy odišiel do Hradnej. Martin Andreades bol rektorom v Mošovciach, keď ho zavolali na omšenskú faru v roku 1634. V Omšení aj zomrel v roku 1641.
- Od roku 1641 do roku 1649 bol farárom v Omšení Pavol Nosticius Nosický. Prišiel sem z fary v Prusoch a v roku 1649 odišiel do Melčíc. Za jeho pôsobenia vizitoval omšenskú farnosť superintendent Zachariáš Láni. Okrem iného poznamenal, že rektor (učiteľ) je pijan a jeho život vzbudzuje podozrenie. Ak sa nenapraví, vyhodia ho. Volal sa Ondrej Coturnarius (Čižmár) a potrestali ho za priestupky zatvorením do chlieva na jeden deň.
- Ďalším omšenským evanjelickým farárom bol Matej Snicellius (Sníček). Do Omšenia prišiel z Dobrej a odišiel v roku 1655 do Kostolian v Bojnickom kontuberniu. Namiesto neho prišiel do Omšenia Matej Domko (Domkovius). Narodil sa v Nemeckej Ľupči ako syn Štefana Domku a Žofie, rod. Šrotovej. Bol rektorom v Dolnom Kubíne, potom diakonom v Ilave a v rokoch 1655 - 1663 farárom v Omšení. Prežil tu aj obdobie turecko-tatárskeho plienenia v roku 1663. Na fare prichýlil svojho švagra Daniela Krmana staršieho s manželkou, ktorej sa v Omšení narodil syn Daniel Krman mladší, neskorší superintendent a náboženský spisovateľ. Matej Domko však pri nájazde Tatárov našiel úkryt v horách a po pretrpenom súžení a strachu v Omšení v tom roku aj zomrel.
- Štefan Francisci (Lišovíni) pôsobil vo farnosti v rokoch 1664 - 1673. Narodil sa 20. 12. 1626 v Lišove, okres Krupina rodičom Františkovi Ferenčíkovi a Marte, rod. Kováčovej. Po štúdiách pôsobil ako rektor v Považskej Bystrici a Ilave. Odtiaľ prešiel za farára do Omšenia. Bol trikrát ženatý a narodilo sa mu 5 synov a 5 dcér. Zomrel 8. 11. 1691 v Čiernom Brode, okres Galanta.
Z Omšenia pochádzal evanjelický kňaz Jakub Ambrózy (Mysenus), ktorý je doložený vo farnosti Sečovská Polianka v roku 1620 a pôsobil vo viacerých evanjelických cirkvách v Šariši a v Zemplíne.
Prechod na Katolícku Cirkev
Farnosť prevzali katolíci v roku 1674, v piatok po Veľkej noci. Farárom bol v roku 1674 Ján Bojcáni, po jeho smrti sa stal omšenským farárom Matej Moncman, v rokoch 1688 - 1699 bol katolíckym farárom Matej Šoltýs (Saltiss). Keď nastúpil do farnosti v roku 1688, bolo v nej 1492 „duší“ a všetci boli evanjelici.
V tom istom roku zaobstaral učiteľ v Dolnej a Hornej Porube, Ján Tornari matričnú knihu pre filiálky Omšenia Hornú a Dolnú Porubu. Pre Omšenie sa tiež viedla matrika. V roku 1697 sa spomína v Omšení aj rektor (učiteľ) Juraj Čičo (Czico aj Cziczo), katolík. Farár Matej Šoltýs mal v roku 1697 48 rokov a ako farár vtedy pôsobil už 20 rokov.
V roku 1704, v čase protihabsburského povstania Františka II. Rákociho, ktorého cieľom bolo okrem iného presadzovať záujmy evanjelikov, sa stal omšenským evanjelickým farárom bývalý trenčiansky učiteľ Mikuláš Materini, zapisovaný aj ako Maturini. Po porážke povstania definitívne prevzala omšenskú farnosť katolícka cirkev. Po smrti Mikuláša Materiniho v roku 1710 sa stal farárom katolík Mikuláš Bartovič. Do Omšenia prišiel už 25. decembra 1709.
Dňa 4. 9. 1712 nastúpil farár Juraj Kemencei, ktorý tu v roku 1716 zomrel. Dňa 17. mája 1716 uviedli na omšenskú faru Martina Gašparoviča, ktorý neskôr, v rokoch 1718 - 1735, pôsobil v Nemšovej a založil fundáciu (základinu) pre kostoly v Nemšovej a Omšení.
Od 3. 5. 1718 pôsobil v Omšení Adam Palička. Ako 39-ročný tu 18. augusta 1724 zomrel. Po ňom sa stal farárom Ján Figula. Ďalším katolíckym farárom bol Michal Bánovský, ktorý sa spomína v rokoch 1728 a 1729, kedy mal 28 rokov a kňazom bol dovtedy jeden rok. Za svojho pôsobenia v Omšení dal nanovo pokryť šindľami sakristiu. V tom čase bol organistom a učiteľom (ludimagister) Ján Hortuláni. Michal Bánovský odišiel do Dežeríc. Založil tiež základinu na omšenský kostol.
Farár Ján Budai pôsobil v Omšení od 10. 6. 1735. Od roku 1742 bol farárom Ján Szorad. V čase jeho pôsobenia sa spomína rektor (učiteľ) školy Jozef Valentini a richtár obce Andrej Farnadin, ktorý 28. decembra 1751 daroval kostolu dve dvojice svietnikov po 16 grošov.
Ján Štrbavý pochádzal z Dolných Naštíc, narodil sa 14. 2. 1739. Dlhoročným farárom v Omšení bol Ján Mihalovič. Pochádzal z Dolných Klobušíc, kde sa narodil v roku 1734. Bol farárom v Zákopčí a odtiaľ prišiel v roku 1767 do Omšenia. Strávil tu 22 rokov - do roku 1789, kedy odišiel do novo ustanovenej farnosti v Opatovej, kde bol prvým farárom. Dožil na penzii v Klobušiciach a zomrel 12. mája 1800.
Ešte dlhšie bol farárom v Omšení jeho nástupca šľachtického pôvodu Ignác Lehocký. Pochádzal z Lehôtky v Turci. V roku 1780 je zapísaný ako seminarista v Nitre. Bol kaplánom v Kovarciach a Veľkých Bošanoch. Za svojho pôsobenia v Omšení v období od 30. 11. 1789 do roku 1827 dal obnoviť kostol.
Gróf Ľudovít Ňári sa v Omšení zdržal krátko - od roku 1827 do roku 1829 - spolu 1 rok a 9 mesiacov. Podobne aj Juraj Hábel spravoval farnosť len od 26. februára 1829 do roku 1831, kedy odišiel do Dolných Motešíc. Juraj Hábel sa narodil v Trenčíne 2. septembra 1796, študoval na gymnáziu v Trenčíne, v nitrianskom biskupskom lýceu a v seminári v Budapešti. Po kaplánovaní v Domaniži, Rajci a v Bošanoch sa stal farárom v Omšení. Zomrel v Bratislave 7. februára 1877.
Od 11. decembra 1831 do roku 1850 bol farárom v Omšení Matej Jankovič. Predtým bol pravdepodobne kaplánom vo farnosti Belá pri Varíne (v rokoch 1828 - 1830). Hoci prvé zmienky o farnosti Omšenie pochádzajú už z roku 1332, kedy sa spomína plebanus Missen (farár z Omšenia), matrika je vedená od roku 1688.
Ľudová Zbožnosť v Omšení
Medzi základné rysy ľudovej zbožnosti patrila okrem iného účasť na nedeľnej sv. omši. Poľský historik Agaton Giller, ktorý navštívil Omšenie okolo r. 1874, vo svojej správe uvádza: „Pán farár Anton Kropacsy slúžil veľkú omšu. Okolo veľkého oltára stáli chlapci a dedinskí parobkovia vo svojich pestrých krojoch, pekní a krásni, v tmavomodrých vestách; za nimi bližšie hlavnej kostolnej lode sa zhromaždili dievčatá s bielymi stužka-mi vo vrkočoch, ktoré mali obtočené okolo hlavy. Za dievčatami v hlavnej lodi kostola stáli alebo sedeli v laviciach vydaté ženy v bielych sukniach a s ručníkom na hlave a až za nimi, pod chorúsom, sa nachádzali gazdovia v bielych kabaniach. […] Všetci sa príkladne modlili spamäti alebo z knižiek opakujúc modlitby.
Spev tvoril podstatnú zložku ľudovej zbožnosti v Omšení. Staré cirkevné spevníky sa však nezachovali, pretože podľa tunajšieho zvyku ich dávali zosnulému do truhly. Nie-ktoré pramene jednak uvádzajú, že cirkevný spev bol dôležitou súčasťou pobožností v kostole. Okrem iného slúžil ako príprava pred začiatkom kázne alebo sa spievalo pred popoludňajšími nedeľnými litániami.
Prípravy na nedeľu sa začínali už v sobotu. Gazda narezal sečku, nachystal drevo, pripravil šatstvo, aj obuv dal do poriadku. V zimnom období čítal z Biblie. Okrem toho po večeri pravidelne predčítaval nahlas niečo z katechizmu o jestvovaní Boha, o hriechoch, o cieli na zemi. Potom sa rodina doma rozprávala a spomínala predkov a staré udalosti. Každý Omšenčan vedel pomenovať 4 - 5 pokolení svojich predkov.
Cirkevná kronika potvrdzuje, že po roku 1829 nastala v obci totálna maďarizácia. Maďarský jazyk sa používal v úradnom styku, v škole aj v kostole. Prastarí rodičia sa museli modliť po maďarsky. Sv. omše sa slúžili po latinsky. Až v dôsledku zmien vyplývajúcich z II. vatikánskeho koncilu sa v roku 1965 na návrh liturgickej komisie začal uvádzať do života jazykový dekrét.
Húževnatá povaha ľudu sa prejavovala v tom, že ľudia v Omšení veľmi dbali na to, akým kazateľom je ich kňaz. Kázeň bola pre nich podstatnou zložkou ich duchovného a náboženského vedenia. Ak sa im niečo nepáčilo, dokázali ísť aj pred cirkevnú vrchnosť. Tak to bolo aj okolo roku 1900, keď mali kňaza po mozgovej príhode, ktorému nebolo rozumieť. Písali žiadosti a žiadali o kazateľa, ktorý by výrečne vysvetľoval Božie slovo. Keďže žiadosti nepomáhali, pokračovali deputáciou pod vedením Jána Čmelku.
Súčasnosť
V marci 2018 sa vo farnosti Omšenie konali ľudové misie a po roku sa sem pátri redemptoristi vracajú. Pod vedením tímu P. Ivana Flimela vedú obnovu misií, ktorá sa koná od 3. do 7. apríla. Program sa začal v stredu 3. apríla privítaním misionárov a úvodnou svätou omšou. P. Ivan Flimel a P. Róbert Režný vyslúžili aj sviatosť pomazania chorých: vo štvrtok ich navštívili štyridsaťpäť a v sobotu počas svätej omše všetkým, ktorí spĺňali podmienky prijatia tejto sviatosti. V piatok večer si manželské sľuby obnovilo štyridsať manželských párov. K sviatosti zmierenia pristúpil veľký počet veriacich.
Naša dolina je známa mariánskou úctou, ale v tomto roku sa ešte niečo zmenilo. Vo farnosti začala Podomová návšteva Panny Márie Zázračnej medaily. Túto medailu síce viacerí z nás už dlhé roky nosili na ruženci alebo na retiazke, ale nie každý vedel, aké milosti a dary sú s ňou spojené. V jednu februárovú nedeľu však prišlo vysvetlenie. Najskôr nás na konci sv. omše oslovila sestra Gemma zo Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Popoludní nám spolu so sestrou Renátou predstavili Združenie Zázračnej medaily, pričom nás povzbudili aj silnými svedectvami. Domov sme si odniesli medaily a sprievodný materiál. Odkaz a posolstvo Panny Márie sa nás naozaj dotkli.
Nebolo treba dlho čakať. Po úvodnom stretnutí so sestrami vincentkami sa v našej farnosti vytvorili 4 skupiny záujemcov - dve v D. Porube a ďalšie dve v Omšení. Každá skupina má približne 25 členov. Prihlásili sa nielen celé rodiny, ale aj osoby, ktoré žijú v domácnosti samé. Krátko nato nás 4. marca navštívil otec Jozef Garaj CM, požehnal pripravené kaplnky a odovzdal ich štyrom prvým rodinám. Po sv. omši nám povedal, že ešte nikdy nepočul, aby sa niekto modlil modlitbu prijatia tak nahlas a vrúcne, ako u nás. Nás to samozrejme potešilo, ale to bol iba začiatok. Malý Danko priniesol na toto stretnutie Panne Márii hneď dva výkresy a nevedel sa dočkať, kedy si ju rodina odnesie domov. Priznal sa, že najradšej by si ju doma nechal navždy. Danko si u nás vo farnosti „vyslúžil“ prezývku Máriin bojovník, pretože má s ňou veľmi krásny a neobyčajný vzťah.
Panna Mária teda putuje po našich rodinách a domoch už 4. mesiac. Neodradila nás ani výnimočná situácia spojená s prepuknutím pandémie COVID-19. Navštívila už viaceré domácnosti, ďalšie sa zasa nevedia dočkať, kedy k nim príde. Svojou prítomnosťou povzbudila rodiny s ťažko chorými, vdovy, bezdetné páry, osoby prežívajúce svoju starobu a chorobu, osamelých ľudí, ale aj dobre fungujúce, šťastné a početné rodiny. 8. marca dokonca dostala tulipán ako všetky ženy a dievčatá v rodine, kde práve prebývala. Najkrajším kvetom sú však pre ňu naše čisté a jej Synovi oddané srdcia. To je výzva na celý život. Cestu nám ukázala, pozvaní sme, máme čo robiť. Myslím, že na jej tvári dokážeme vyčariť nejeden úsmev aj napriek našej nedokonalosti.
Vo farskom kostole Narodenia Panny Márie v Omšení si v nedeľu 24. augusta 2025 pri svätej omši miestni veriaci pripomenuli 30. výročie odchodu do večnosti bývalého farára a honorárneho dekana Ernesta Omachela. Spolu s farníkmi a s jeho rodinou si prišiel pripomenúť tohto významného kňaza Nitrianskej diecézy aj nitriansky biskup Mons. Viliam Judák, ktorý celebroval svätú omšu spolu s miestnym farárom Michalom Šrankom a ďalšími kňazmi.
Vo svojom príhovore biskup Viliam uvažoval nad osobnosťou kňaza, ktorého veriaci častokrát hodnotia len podľa viditeľných vecí, akými sú obnova kostola, stavba či prestavba fary a podobne, ale už menej podľa jeho duchovného pôsobenia, ktoré je však dôležitejšie. Poukázal na príklad kňaza Ernesta Omachela, ktorý bol podľa jeho slov skutočným duchovným otcom, veľmi ľudským a o to lepším pastierom, ctiteľom Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a veľkým ctiteľom Panny Márie. Biskup Viliam spomenul aj jeho blízky vzťah k sv. Andrejovi-Svoradovi a Beňadikovi a pútnickému miestu v Skalke nad Váhom, na ktorého obnove a zveľaďovaní sa aj sám aktívne podieľal. V závere sv. Ernest Omachel pôsobil vo farnosti Omšenie 20 rokov. Bol známy tým, že okrem kňazskej služby sa venoval aj staviteľským prácam a stolárčine. Spolu s veriacimi sa zapájal do záchranných prác na bývalom benediktínskom kláštore na Skalke pri Trenčíne. Keď potreboval pomoc mužov, neváhal vstúpiť do krčmy a dohodol sa s nimi priamo tam. V duchovnej oblasti sa prejavil ako veľký ctiteľ a šíriteľ úcty k Božskému Srdcu Ježišov-mu. Počas jeho pôsobenia bol v roku 1987 v zadnej časti kostola zhotovený betlehem s drevenými figúrkami. Okrem toho bol milovníkom hudby. Farnosť mu natoľko prirástla k srdcu, že v nej napokon ako dôchodca prežil posledné roky svojho života. Zomrel 30.
tags: #farnost #omsenie #bohosluzby