História farnosti Plavecký Mikuláš

Plavecký Mikuláš, historický klenot Záhoria, sa rozprestiera v dvoch malebných dolinách, Mokrá a Suchá. Obec, ktorej história siaha do dávnych čias, je popretkávaná zaujímavými udalosťami a architektonickými skvostami.

História farnosti Plavecký Mikuláš je úzko spätá s dejinami okolitých obcí, vrátane Zohora. Obec počtom obyvateľov nepatrí k tým väčším na Slovensku, no svojím okolím je veľmi zaujímavá nielen pre odbornú verejnosť, ale i pre širší okruh návštevníkov, ktorí sem zavítajú.

Plavecké Podhradie: Brána do Dávnoveku

Dejiny Plaveckého Podhradia sú úzko späté s dejinami Plaveckého hradu a s ešte starším osídlením na vrchu Pohanská, ktorý sa nachádza neďaleko obce. Obec leží na východe Záhorskej nížiny, v doline na úpätí Malých Karpát.

Pri spracúvaní podkladov, ktoré sa týkajú obce Plavecké Podhradie preštudoval som pomerne značné množstvo literatúry. V knihe Ing. dr. h. c. Štefana Janšáka Brány do dávnoveku, v kapitole Malo aj Slovensko svoj Olymp a svoju Tróju? som našiel veľmi pekne a citlivo opísanú prírodu okolia obce Plavecké Podhradie. Nie je potrebné hľadať ďalšie slová a práve preto chcem s čitateľom ponúknuť tento opis:

„...Na Pohanskej a v susedstve Plaveckého hradu, na Molpíre a v okolí Smolenického zámku podali si príroda a ľudský um ruky. Diela, ktoré vytvorili, budia obdiv i úctu .Pri pohľade z týchto vŕškov otvára sa pred zrakom návštevníka obrovská galéria mnohotvárnych a harmonicky sa striedajúcich obrazov. Oblé chlmy, zarastené hustým lesom, priam sa ponúkajú, aby ich človek nielen zrakom, ale i rukou pohladil. Zubovito rozštiepené skaliská robia dojem prekážky ako pre nohu pútnika, tak i pre prúd jeho myšlienok. Mierne sklonené horské lúky, plné žiarivého svetla, priam lákajú svojím mäkkým kobercom, aby sa turista na nich poprechádzal. Tienistý lesík s kľukatými chodníčkami, ktorých ani začiatok ani koniec nie je známy, márne a bezúspešne konkuruje s kvetnatými pasienkami. Ani najbujnejšia fantázia nevedela by stvoriť toľko variácií, toľko kontrastov sústredených na ploche, ktorú možno zrakom dovôkola postrehnúť. Pohľad z Pohanskej do roviny smerom na západ, z Molpíra zase smerom na východ budí dojem nekonečnosti, ktorá sa nám dnešnými objavmi vo vesmíre stáva taká blízka, ale i taká záhadná.

Krajinná scenéria priam volá človeka, aby ju nielen obdivoval, ale aby sa nad ňou i zamyslel, aby z nej ťažil pre svoje telesné i duševné občerstvenie. Mäkký trávnik ponúka sa pre pohodlný odpočinok, na príkrej úboči stupňovite roztrúsené skaliská poskytujú príležitosť pre horolezecké výstupy, machom vystlané chodníčky vo vonnom borovicovom lese otvárajú cestu do neznáma, kde je skryté nejaké prekvapenie, dozrievajúce maliny a drienky usmievajú sa sa svojimi farebnými očkami na okoloidúceho, ponechávajúc na jeho vôli, či ich odtrhne, či ich nechá na pokoji. A keď už sa noha unavila dlhým blúdením, tu je na mierne sklonenom svahu voľná plošina s hromadou suchého raždia, ktoré je odsúdené zotlieť a zhniť. Prečo by sme jeho útrapy zániku neskrátili? Založíme malú vatru, aby sme neohrozili blízky les, a pri nej v zadumaní necháme si defilovať všetky minulé i prítomné sily, budovateľky a tvoriteľky tejto krásy, a pozastavíme sa aj nad dielami ľudskej práce, ktoré sú takmer nebadateľne vložené do prírodného prostredia.

Vlastivedný slovník obcí Slovenska, 2. Zv., uvádza túto charakteristiku obce a jej okolia: "... Stred obce leží vo výške 256 m n. m., prevýšenia v chotári sa vyskytujú vo výške 187 - 700 m n. m. Plavecké Podhradie leží na východe Záhorskej nížiny, v doline na úpätí Malých Karpát. Rovinný až vrchovinný povrch chotára tvoria v západnej časti štvrtohorné nivné, močiarové, štrkohlinité a náplavové uloženiny, vo východnej časti treťohorné ílovce, pieskovce, zlepence, druhohorné vápence, dolomity, bridlice a melafíry. Nachádza sa tu jaskyňa Haviareň a Plavecká jaskyňa, vápencové kameňolomy. Chotár má lužné, močiarové, hnedé lesné pôdy a rendziny. Vo východnej a západnej časti je zalesnený. Na vrchu Pohanská (495 m n. m.) vyskytuje sa teplomilná kvetena. Od roku 1953 je tu na ploche 400 hektárov štátna prírodná rezervácia Roštún - vápencový bralnatý hrebeň s hniezdiskom dravca rároha veľkého. V okolí Plaveckého hradu je na ploche 39 km štvorcových Plavecký kras s množstvom vyvieračiek, krasových prameňov, jaskýň, priepastí, závrtov, jaskynných výklenkov, komínov. V chotári žijú muflóny.“

Plavecký hrad

Na vrchu Pohanská sa nachádzajú sídliskové nálezy lužickej kultúry a keltské oppidum. B. Novotný a kolektív v knihe Encyklopédia archeológie píše: „... V chotári obce Plavecké Podhradie na vrchu Pohanská sa nachádzajú sídliskové nálezy lužickej kultúry a keltské oppidum - opevnené sídlisko (hradisko) v oblasti strednej Európy z neskorej laténskej doby,....s istými výhradami možno oppidu v strednej Európe prisúdiť úlohu najstarších miest.“

V literatúre, ktorá sa zaoberá dejinami Slovenska, sa veľa popísalo o vrchu Pohanská. Najpútavejšie však o tom píše Pavel Dvořák v knihe Stopy dávnej minulosti, 2. zväzok, Slovensko v staroveku:

„...S oppidami na Slovensku sa jednoducho nerátalo. Zvláštna skepsa. Na juhozápadnom Slovensku žili Kelti hustejšie ako kdekoľvek inde v strednej Európe. Ich výrobky boli na vysokej úrovni, v Bratislave sa našlo tak veľa mincí, že sa už oddávna hovorilo o bratislavskej mincovni. Na pohrebiskách boli veľmi bohaté i veľmi chudobné hroby a také bývajú len vo veľmi rozvinutej spoločnosti. Aj historické okolnosti sa ponášali na české. Ak germánski Kimbrovia ohrozovali pravý breh Moravy (už v roku 113 pred naším letopočtom), určite ani na ľavom brehu sa nežilo s pocitom väčšej istoty. Navyše, ťažko možno predpokladať, že by slovenskí Kelti boli hlúpejší ako ich českí súkmeňovci, a predsa: na Slovensku vraj oppidá nejestvovali.Akoby sa zabudlo na objav Štefana Janšáka.Štefan Janšák objavil v roku 1928 na kopci Pohanská nad Plaveckým hradom záhadné valy.V ich okolí boli roztrúsené keltské črepy a aj rozmery hradiska boli obdivuhodné: dvojitý, miestami až trojitý val chránil územie v tvare nepravidelného štvoruholníka s rozlohou 38 hektárov.Pohanská je vysoká tristo metrov, jej nadmorská výška je necelých 500 metrov a výškový rozdiel medzi horným a dolným opevnením hradiska je asi 150 metrov. Vybieha ako polostrov zo západného predhoria Malých Karpát hlboko do Záhorskej nížiny. Ponúka vynikajúci výhľad na hrebene Malých Karpát i do rozľahlej roviny. Už to ju predurčuje, aby sa stala strategicky významným miestom. Pohanská navyše leží na západnom konci pravekého priechodu cez Karpaty (priesmyk Buková - Trstín), kade zrejme viedla niektorá z bočných vetiev Jantárovej cesty.Je to nápadné miesto. Pozvoľné stúpanie nečakane preruší nápadne dlhá terénna vlna. Ešte zreteľnejšou ju dnes robí súvislá lemovka kríkov. Sú to zvyšky valu, za ktorým kopec prudko stúpa. Na kraji lesa sa prudko zavlní. Na okraji druhého valu možno rozoznať aj zvyšky priekopy. Na mnohých miestach vidno črepy. Tesne pod lesom je výdatný prameň chránený ďalším valom a v lese ešte jeden so zvyškami stredovekej obmurovky a kde-tu malé terasy vysekané do svahu.Úžasné miesto, a predsa trvalo takmer pol storočia, kým sa v roku 1968 začal na Pohanskej systematický výskum, ktorý viedol Jozef Paulík zo Slovenského národného múzea.Na každej terase, ktorú sme kopali, - povedal mi pred tridsiatimi rokmi, - sme zistili stopy po živote. Niekdajšie zruby zotleli bez stopy, ale všade boli črepy, železné i bronzové predmety. Nápadné bolo množstvo akoby zabudnutých alebo zámerne ukrytých kľúčov. Terasy nie sú veľké, ale ani keltské domy si nepredstavujeme ako paláce.Sondy vo vale odhalili veľmi dômyselné opevnenie. Vpredu múr z kameňov kladených nasucho (bez malty), za ním hlinený val s drevenou konštrukciou. Na strategicky najzraniteľnejších miestach stál dvojitý múr, „murus duplex“ (hlinený val ohraničoval dva múry, zadný vyšší ako predný). Staviteľským vrcholom na Pohanskej bola vstupná brána na akropolu, najvyššie, osobitne opevnené miesto. Viedla k nej dovnútra lomená cesta, z oboch strán lemovaná hradbou. Vchod uzatváral solídne, z hrubých brvien postavené drevené vráta, ako ukazuje nález dlhého železného klinca. Ten, kto chcel dobyť bránu, musel útočiť na obrancov, ktorí dotierali nielen z oboch strán lomeného valu, ale aj z vysokej drevenej veže, ktorá stála na pilieroch nad bránou. Stĺp, ktorý ju v strede podopieral, delil cestu na akropolu do dvoch prúdov.Také dômyselné opevnenie mohol vybudovať len skúsený staviteľ a stovky robotníkov. Vysokú organizáciu spoločnosti potvrdzujú aj ďalšie nálezy, napríklad päť veľkých zásobnicových nádob neďaleko valu. Pre jednu rodinu boli priveľké, museli slúžiť na organizované zásobovanie (minimálne v čase obliehania).Kedy opevnenie vzniklo, ťažko presnejšie povedať, podarilo sa určiť len približný dátum: asi polovica 2. storočia pred naším letopočtom. O dátume zániku hovoria hromadné nálezy železných predmetov. Vzácne predmety sa niekedy zakopávali do zeme ako obeta bohom, častejšie však v čase nebezpečenstva, preto takmer vždy svedčia o hrozbe, a navyše aj o naplnení tejto hrozby - o skaze, smrti, úteku, zajatí, otroctve... Jozef Paulík našiel na Pohanskej tri sklady ukrytých železných predmetov a Lev Zachar, ktorý neskôr pokračoval vo výskume, aj štvrtý. Pod koreňmi stromu sa našla kováčska lopata, sekery, vrták, sekáč, kosa, nožnice, hákový kľúč, pošva meča, všetko narýchlo pozbierané pravdepodobne v kováčskej vyhni (v kolekcii boli hotové výrobky, polotovary, ale aj poškodené veci pripravené na opravu). Druhý poklad - depot (bola v ňom aj ťažká nákova) ležal vedľa nápadného balvanu, ktorým si nešťastný majiteľ označil cestu k svojmu majetku. V treťom depote boli železné hrivny, ktoré slúžili nielen ako surovina, ale aj ako primitívne platidlo. V depote, ktorý objavil Lev Zachar, boli aj železné putá, zrejme ako doklad o organizovanej trestnej moci, a váhy na zlaté mince ako korunný dôkaz o peňažnom obchode. Predmety zakopali do zeme v prvej polovici 1. storočia pred naším letopočtom, vtedy asi Pohanská zanikla.Hradisko na Pohanskej možno zničili Dákovia, ale vylúčiť sa nedá ani vojna medzi znepriatelenými kmeňmi. Ani iné oppidá dlho nežili. Kelti sa postupne dostali do trojitého tlaku Dákov, Rimanov a Germánov. Od polovice 1. storočia pred naším letopočtom až po rozhranie letopočtov vidieť úpadok aj v archeologických pamiatkach. Priame nebezpečenstvo signalizuje spevňovanie hradieb niektorých oppíd a márnosť odporu dokumentujú začaté, ale nedokončené stavby.To sme však odbočili od základného problému tohto príbehu: stálo na Pohanskej oppidum, prvé známe keltské mesto na Slovensku?Je to zvláštne, ale stará skepsa neustúpila. - Niekedy mám taký dojem, - povedal mi krátko po skončení výskumu Jozef Paulík, - ako keby sme oppidum na Slovensku ani nechceli. V Bratislave a na Devíne sa vraj nedá dokázať, Zemplín je malý ... Som presvedčený, že to všetko boli oppidá, a o existencii oppida na Pohanskej mám priame dôkazy. Také nemajú ani mnohé zahraničné oppidá, o ktorých nepochybuje ani slovenská veda ... Už samotná rozloha je ohromujúca: oppidum na Pohanskej je väčšie ako celá stredoveká Bratislava. Žili tu tisíce ľudí, za hradbami boli dielne, chránené vodné zdroje, cesty, umelé, neraz dláždené priestranstvá, priestory na obchod. Aj dokonalosť hradbového systému, najmä veža nad bránou, ukazuje na mimoriadne významné stredisko vtedajšieho sveta. Našli sme stopy po existencii remeselnej výroby (kováči), žili tu roľníci, hrnčiari, vojaci. Odkryli sme podlahu kamenárskej dielne vydláždenú kameňmi. Ležali na nej nedohotovené žarnovy, ale aj fragment stély ozdobený dvojhlavou soškou. Aj to je doklad o významnom stredisku kultu, náboženstva. Záhadou sú obrovské jamy lievikovitého tvaru na akropole. Celkom určite to nie je dielo prírody, vyťažený materiál leží na povrchu, ale nie sú to ani bane, lebo kto by ťažil obyčajný vápenec takým namáhavým spôsobom! Boli azda aj to kultové jamy, obetiská? Usiloval som sa preniknúť až na dno, ale nedalo sa, svahy sa zosúvali a na solídne zabezpečenie som nemal prostriedky. Kopal som na Pohanskej tri roky, ale nepreskúmal som viac ako percento opevnenej plochy, zvyšných 99 percent určite skrýva nejedno prekvapenie, ale už aj objavené pamiatky stačia ako bezpečný dôkaz o jestvovaní strediska mestského typu.Treba hádam ešte doložiť, že archeologický výskum na Pohanskej objavil históriu, ktorá presahuje niekoľko tisícročí. Val vznikol už v neskorej dobe bronzovej, Kelti ho iba obnovili. Zaujímavé, že nielen keltský val, ale už jeho predchodca zanikol násilím, požiarom. V troskách čakal pol tisícročia na Keltov a po nich ďalšie pol tisícročia na Slovanov. Aj tí ho opustili, hoci okolnosti nepoznáme. V polovici 13. storočia postavili na Pohanskej Plavecký hrad, pri ňom kláštor, gotický kostol, cintorín, dokonca aj rybník. Ale Pohanská vari nikomu nepriniesla šťastie. Za kuruckých vojen sa dostala do frontovej línie, takže v roku 1707 opustili ťažko poškodený hrad aj poslední obyvatelia. Potom Pohanská už len pustla a po odchode archeológov sa dočkala azda definitívnej skazy. Priestor keltského oppida zaplavili hľadači pokladov, tak ako sa to stalo pred sto rokmi v Stradoniciach v Čechách. Vyzbrojení modernými detektormi kovov vyrabovali všetko, čo našli. Už len hlboké jamy dokladajú, ako smutne sa skončila jedna kapitola slovenského staroveku“.

Toľko nám napísal o Pohanskej Pavel Dvořák vo svojej štvorzväzkovej knihe Stopy dávnej minulosti. Napriek všetkým útrapám, ktoré týmto krajom v ďalších stáročiach prechádzali, život sa tu nezastavil.

Obec Plavecké Podhradie vznikla na pohraničnom území Uhorska, kde v 11. a 12. storočí konali strážnu službu Plavci (Polovci).

Rudolf Krajčovič vo svojej knihe Živé kroniky slovenských dejín píše: „... Plavci, turkotatársky kmeň, známy aj ako Polovci (takto v ruštine) od plavý bledožltý, bledohnedý. Podľa takto zafarbenej pleti nazývali ich aj Bieli Kumáni (na rozdiel od Čiernych Kumánov tmavej pleti). Bojovné družiny z kmeňa Plavcov po výbojoch vo viacerých krajinách sa v 11. storočí objavili aj v Uhorsku, kde ich zajali a neskôr ich potomkovia na príkaz kráľovského dvora mohli v posádkach vykonávať strážne služby v novom, vzdialenom hraničnom pásme Uhorského kráľovstva. Stopy po strážnych stanovištiach Plavcov sa zachovali v miestnom názve Plaveč na Záhorí a v miestnom názve Plaveč neďaleko poľských hraníc na severe Šariša. - Plaveč, pôvodne názov kráľovskej pohraničnej pevnosti postavenej neďaleko dôležitého priesmyku v Malých Karpatoch na Záhorí (castrum Plaswcz 1420, od menného adjektíva Plaveč, to od Plavec). Názov vznikol podľa blízkeho stanovišťa strážnej posádky Plavcov. Podľa názvu hradu okolie začalo pomenúvať aj usadlosť, ktorá vznikla v jeho blízkosti, dnes Plavecké Podhradie. Rovnakým prívlastkom boli rozšírené aj pôvodné názvy na obce Plavecký Svätý Mikuláš, Plavecký Svätý Peter, Plavecký Štvrtok.“

Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, zväzok 2 uvádza na strane 392 názvy obce Plavecké Podhradie: roku 1247 Detreh, Dethruh, Detrvh; roku 1396 Blasenstein; 1420 Plawcz; 1437 Detrehkv; 1469 Plozsten; 1486 Plaweska Podhradia; 1808 Plawecký Podhradí; 1920 Plavecký Podhrad; 1927 Plavecké Podhradie; maďarsky: Detrekováralja; nemecky: Blasenstein, Plasenstein.

Taktiež sú tu uvedené počty obyvateľov Plaveckého Podhradia v minulosti. V roku 1828 - 105 domov - 757 obyvateľov, r. 1869 - 731 obyvateľov, r. 1880 - 683 obyvateľov, r. 1890 - 714 obyvateľov, r. 1900 - 691 obyvateľov, r. 1910 - 661 obyvateľov, r. 1921 - 745 obyvateľov...

Kostol sv. Floriána: Dominanta Námestia

V srdci Plaveckého Mikuláša, na malom námestíčku, sa hrdo týči kostol sv. Floriána. Táto jednoloďová stavba z roku 1718 s polkruhovou apsidou a štvorcovou vežou je neprehliadnuteľnou dominantou obce. Vstup do kostola vedie popod vežu, kde nad dverami stojí socha svätca, ktorý drží váhu a meč. Interiér kostola sv. Floriána je bohato zdobený, čo svedčí o jeho historickom a náboženskom význame.

Pred kostolom sa nachádzajú dva kríže, ktoré pripomínajú dôležité udalosti v histórii obce. Drevený kríž svätých misií pripomína roky 1912, 1924, 1929, 1934, 1949 a 1998. Kamenný kríž z 19. storočia postavil Jozef Filovič s manželkou Katarínou ako vďaku za ukončenie morovej epidémie, ktorá postihla dobytok v obci. Zaujímavosťou je umiestnenie sv. Floriána v erbe obce, čo svedčí o jeho dôležitosti pre miestnych obyvateľov.

Za kostolom sa nachádza tiché miesto s lavičkami v polkruhu, kde si návštevníci môžu oddýchnuť a obdivovať repliku kamennej studne s polkruhovou kovanou mrežou. V obrube studne je umiestnený erb obce so sv. Floriánom, čo opäť zdôrazňuje jeho význam pre Plavecký Mikuláš. Kostol sv. Floriána je súčasťou farnosti Plavecký Mikuláš, dekanátu Malacky a Bratislavskej diecézy.

Kostol sv. Floriána v Plaveckom Mikuláši

História Farnosti Plavecký Mikuláš a Okolia

V literatúre sa často uvádza, že fara v Zohore bola založená v roku 1397, avšak ide o nesprávnu interpretáciu prameňa. Patrocínium kostola v Zohore, zasväteného sv. Margite Antiochijskej, tiež naznačuje jeho starobylý pôvod. Kostoly s týmto patrocíniom boli často postavené už v 13. storočí, a dokonca aj vo veľkomoravskom období. Úctu k sv. Margite priniesol do Uhorska kráľ Ondrej II. po križiackej výprave do Svätej zeme v rokoch 1217-1218.

Od roku 1397 do roku 1548 nemáme o farnosti v Zohore žiadne informácie. Až v roku 1548 sa v sťažnostiach zohorských poddaných spomína kostol v Zohore, ktorý bol dostatočne vybavený a mal vlastného farára. Ten však musel slúžiť aj v Stupave a Lozorne, čo naznačuje rozsiahle územie farnosti. V roku 1548 bola strecha kostola v zlom stave, čo svedčí o jeho staršom pôvode.

V rokoch 1561 a 1562 prebehli kanonické vizitácie, ktoré priniesli ďalšie informácie o farnosti v Zohore. V roku 1561 nemal Zohor vlastného farára a bohoslužby vykonával farár zo Stupavy. V roku 1562 už bol farárom Ján z moravskej obce Nosislav.

Nový kostol sv. Margity Antiochijskej v Zohore bol postavený v rokoch 1897-98 za kardinála arcibiskupa Františka Vazsaryho. Na stavbu prispeli aj gróf Ľudovít Károlyi, obec Zohor a dobrodinci. V roku 2011 získala farnosť v Zohore relikviu sv. Margity Antiochijskej z Talianska.

Významné Osobnosti a Udalosti

V dejinách Zohora zohral významnú úlohu farár Arnold Ipolyi-Stummer, ktorý pôsobil v obci v rokoch 1849-1860. Venoval sa archeológii, výtvarnému umeniu, ochrane pamiatok a ľudovej slovesnosti. Ďalšou významnou osobnosťou bol františkán Peter Alkantara Esterle, ktorý sa narodil v Zohore. Pôsobil ako profesor teológie a riaditeľ gymnázia v Malackách. Zaoberal sa dejinami františkánskej rehole a publikoval v rehoľných časopisoch.

V 19. storočí pôsobil v Zohore farár Alojz Kofrányi, ktorý bol dvojnásobným vynálezcom v odbore hydrauliky. Získal patentovú listinu od Ministerstva priemyslu a obchodu vo Viedni a diplom od cisára Františka Jozefa.

Zohor: Od Rybárskej Osady po Modernú Obec

Najstaršia písomná správa o Zohore je z roku 1314, kde sa spomína ako rybárska osada Sahur. V polovici 16. storočia obec doosídlili Chorváti. Prvá pečať obce je z roku 1827 a zobrazuje sv. Pečať z roku 1847 zobrazuje kôš so zeleninou a maďarský nápis.

Najstarším domom v Zohore je rímsko-katolícka fara, ktorá bola postavená pred rokom 1654. Škola v Zohore existovala už v roku 1687.

tags: #farnost #plavecky #mikulas