V Poprade a jeho okolí sa nachádza množstvo historických kostolov, ktoré svedčia o bohatej náboženskej minulosti regiónu. Tieto sakrálne stavby predstavujú významné kultúrne dedičstvo a lákajú návštevníkov svojou architektúrou a umeleckou výzdobou. V článku si predstavíme niektoré z najvýznamnejších rímskokatolíckych kostolov v Poprade a jeho častiach.
Až do roku 1946 bol Poprad len jedným z miest, ktoré dnes tvoria moderné, 53-tisícové mesto. Ďalšími dôležitými mestečkami boli dnešné časti: Matejovce (1251), Spišská Sobota (1256), Veľká (1268), Stráže pod Tatrami (1276) a rekreačná časť Kvetnica (1880). Najvýznamnejšou z týchto obcí bola Spišská Sobota, ktorá si udržala svoje prvenstvo až do konca 19. storočia.
Stredoveké kostoly sa zachovali v ďalších mestských častiach mesta Poprad - Spišská Sobota, Veľká, Stráže pod Tatrami či Matejovce, ako aj v okolitých obciach Veľká Lomnica, Mlynica, Gánovce či Veľký Slavkov. Východne od mesta sa nachádza lokalita zaniknutej rotundy z 13. storočia.
V článku sa zameriame na dva významné kostoly v Poprade:
- Kostol sv. Egídia v Poprade
- Kostol sv. Jána Evanjelistu vo Veľkej
Kostol sv. Egídia v Poprade
Kostol svätého Egídia sa nachádza v centrálnej časti mesta Poprad, v strede Námestia svätého Egídia. Je jeho najcennejšou stavebnou pamiatkou. Datujeme ho do 2. polovice 13. storočia. Presný údaj o vzniku kostola však nie je známy.
Prvý písomný záznam o existencii tunajšej sakrálnej stavby pochádza z roku 1326 v súvislosti s udelením odpustkov návštevníkom kostola pápežom Jánom XXII.
Už v 19. storočí spišský historik Alexander Munnich uviedol legendu o pútnickej kaplnke svätého Egídia, ktorá mala stáť na mieste dnešného Popradu, uprostred obrovských lesov. Podľa neho bola kaplnka pozostatkom kláštora spustošeného Tatármi. Bola vraj súčasťou kráľovského poľovného revíru, na lov sem prichádzali panovníci a princovia. Poľovačka na Spiši údajne začínala 1. septembra zvonením zvonov v tejto kaplnke. Po tatárskom vpáde zanikla poľovnícka organizácia a územie sa rozdalo medzi nových usadlíkov. Tak sa na slávnu minulosť popradského kostola postupne zabudlo.
Jeho presnejšie datovanie znemožňuje aj skutočnosť, že začiatkom 18. storočia vypukol v Poprade požiar, ktorý zničil väčšiu časť mesta a aj všetky listiny vzťahujúce sa na popradský kostol. To uvádza aj kanonická vizitácia farnosti Poprad za biskupa Karola Salbeka z roku 1779: „Kedy alebo kým bol tento farský kostol postavený nie je nikomu známe, pretože opakované fatálne požiare, hlavne požiar, ktorý vypukol 19. augusta 1708 ráno o 11. hodine zmenil na popol celé mesto s kostolom, vežou a zvonicou, farou, radnicou atď., v dôsledku toho aj všetky archívy, písomné doklady a chrámové knihy, (…) nenašiel sa ani v chráme, ani mimo neho nijaký dokument o jeho stavbe. Kedysi dávno bol konsekrovaný, dosvedčujúce znaky posvätného pomazania stola hlavného oltára a dreva kríža pred konečným odnesením, na stenách kostola.“
Kanonická vizitácia z roku 1832 uvádza už konkrétnejší údaj o vzniku kostola: „Popradský farský kostol bol postavený zo solídneho materiálu gotickým štýlom okolo roku 1245. Na náklady týchto mešťanov roku 1783 kráľovskou starostlivosťou cisára Jozefa II. s novým leskom reštaurovaný. Že bol konsekrovaný svedčia dávne znaky. Avšak kedy a kým bol konsekrovaný, nevie sa nič určitého. Kostol tento prešiel mnohými úpravami.“
21. mája 1326 udelil Ján XXII. návštevníkom Kostola svätého Egídia odpustky. Táto listina je už konkrétnym historickým dokladom viazujúcim sa k postavenému kostolu. Zaujímavosťou je, že táto listina bola v ten istý deň vystavená dvakrát. Dôležitým údajom je aj listina z roku 1493, v ktorej sa spomína kaplnka svätého Valentína, ktorá bola pristavaná ku severnej stene lode kostola. Reštaurovanie interiéru dokázalo, že listina sa týka úpravy kaplnky a nie jej výstavby, ako sa zprvu predpokladalo.
I keď bol kostol stavaný pre potreby veriacich rímskokatolíckej cirkvi, vzhľadom k prílivu obyvateľstva nemeckej národnosti a s tým súvisiaceho nárastu príslušníkov evanjelickej cirkvi, však kostol takmer sto rokov (v rokoch 1575 - 1671) slúžil evanjelikom.
V roku 1708 vypukol v meste rozsiahly požiar, ktorý zničil nielen drevenú faru a jej archív ale poškodil aj kaplnku svätého Valentína.
Vývoj a architektonické úpravy
Kostol svätého Egídia vznikol pôvodne ako jednoloďová stavba s rovným uzáverom presbytéria. Na západnej strane pravdepodobne existovala veža. Najneskôr koncom 13. storočia vznikol v južnej stene lode portál. Ten zaisťuje hlavný vstup do lode kostola.
V období okolo rokov 1360-1380 došlo k významným stavebným úpravám kostola. Hlavná loď bola zaklenutá klenbou, čím sa vytvoril dvojloďový priestor. Klenbu nesie desaťboký stĺp, postavený v strede kostola, z ktorého akoby vyrastala rebrová sieť klenby. Na klenbe sú štyri svorníky v podobe reliéfových štylizovaných hláv kvetu a baránka.
Pri prestavbe na dvojlodie bolo zrejme nutné rozobrať archivoltu južného portálu, pôvodne ostrolukú. Po opätovnom zložení bol porušený jej pôvodný priebeh a vznikol oblúkovitý tvar. To zapríčinilo nesprávnu interpretáciu a portál bol považovaný za románsky.
V čase reformácie, v rokoch 1575-1671 kostol slúžil evanjelikom. V 17. storočí prešiel viacerými úpravami, čo si vyžiadali časté požiare. V roku 1611 boli po požiari vykonané opravy kostolnej veže, ktorá roku 1615 dostala hodiny.
K južnému portálu bola pribudovaná predsieň, ktorej steny zdobili latinské a grécke nápisy. Ide pravdepodobne o citáty z 1. listu apoštola Pavla Korinťanom. Roku 1639 interiér kostola bol z väčšej časti novo vymaľovaný a dostal kazateľnicu, ktorú vyhotovil majster Mikuláš Waksman z Kežmarku a Gall Tischler z Veľkej. Roku 1646 pribudla do kostola nová krstiteľnica, ktorú nechala zhotoviť miestna farníčka, pani Gertraud Matzenová. Roku 1668 bol za 1000 zlatých kúpený aj nový organ. Počas rekatolizácie, roku 1671 bol kostol vrátený katolíkom.
V 18. storočí kostol vážne poškodili požiare. Pri veľkom požiari roku 1708 boli zničené aj dva bočné oltáre, jeden zasvätený Panne Márii a druhý svätému Mikulášovi. Roku 1719 vyhotovil mlynár z Veľkej Lomnice Andrej Ludsman nové vežové hodiny.
Roku 1742 bol pre ne uliaty malý zvon, ktorý však musel byť roku 1766 preliaty. Odbíjal tretiu a deviatu hodinu. V roku 1783 začala rozsiahlejšia úprava kostola, na ktorú prispel cisár Jozef II. Postavený bol terajší západný chór v chrámovej lodi, v interiéri pribudol nový neskorobarokový oltár a ďalší barokový mobiliár.
Hlavný oltár svätého Egídia pochádza z druhej polovice 18. storočia. V strede oltárnej architektúry bol obraz svätého Egídia, po stranách sochy svätého Jána Nepomuckého, Jána Almužníka a dvoch anjelov. Oltár zdobila rokajová ornamentika. Baroková bola taktiež kazateľnica.
V roku 1877 bol interiér kostola rázne premaľovaný. Neznámy reštaurátor, pravdepodobne však Felix Daberto, maliar pôsobiaci koncom 19. Od roku 1923 vznikali viaceré návrhy na úpravu a reštaurovanie kostola. Roku 1930 novembrová víchrica strhla strechu. V rokoch 1932-1934 boli vykonané drobné opravy interiéru, okrem iného aj výmaľba soklových častí olejovou farbou.
V roku 1942 bol kostol v katastrofálnom stave, o desať rokov neskôr sa konali posledné bohoslužby a kostol musel byť kvôli statickému narušeniu uzavretý. Roku 1974 objekt prešiel do správy štátu, a to až do roku 1989. Po tomto roku bol ukončený historicko-architektonický a archeologický výskum. Samotné reštaurovanie interiéru bolo realizované v troch etapách. V rokoch 1992-1993 boli reštaurované nástenné maľby a kamenné články presbytéria, v rokoch 1994-1995 sa pracovalo na záchrane a rekonštrukcii ranogotického portálu pri južnom vstupe do kostola a v rokoch 1997-1998 bola reštaurovaná loď chrámu.
Nástenné maľby
Vďaka poslednému reštaurovaniu kostola došlo v jeho interiéri k odkrytiu súboru stredovekých nástenných malieb. Z ikonografického hľadiska sa vo výzdobe uplatnili výjavy, ktoré Mária Novotná vo svojej štúdii rozdelila do šiestich tematických okruhov - kristologické výjavy, motív svätcov, Nebeský Jeruzalem, motív prorokov a kráľov, eschatologické témy a samostatné špecifické motívy.
Výjavy zo života svätcov, ktorí sa viažu k patrocíniu kostola a výjavy mučeníckej smrti niektorých apoštolov, sú sústredené na východnej a južnej stene presbytéria. Výjavy na čelnej stene presbytéria sú komponované v troch pásoch nad sebou, okolo stredovej pomyselnej osi, v ktorej je situované ranogotické okno.
Vľavo dole dvojica anjelov pridržiava Veraikon. Nad ňou je fragment kompozície mučeníckej smrti svätého Ondreja. Najpravdepodobnejšie ide o citát z 1. listu apoštola Pavla Korinťanom (1Kor 11, 24-25): „Hoc est corpus meum, quod pro vobis tradetur. Hoc facite in meam commemorationem.“
Oproti vpravo je výjav mučeníckej smrti svätých Šimona a Júdu a nad ním mučenícka smrť svätého Bartolomeja. Horný výjav je nečitateľný. V špalete ranogotického okna je dvojica svätcov. Vľavo je svätec so žehnajúcim gestom pravej ruky. Ide pravdepodobne o svätého Valentína biskupa.
Na južnej stene presbytéria sú výjavy realizované takisto v troch pásoch nad sebou. Čitateľný je však iba výjav v dolnom páse vo východnej ľavej časti - Volto Santo, ukrižovaná postava živého Krista kráľa. Ide o maľovanú verziu ranorománskej sochy z talianskej Lukky.
Na severnej stene presbytéria sa uplatnili kristologické výjavy. V dolnom rade je to Zvestovanie Pána, Navštívenie, Narodenie Pána, Zvestovanie pastierom, Svätá rodina (Nájdenie Ježiša v chráme), Infantia Christi - obraz Panny Márie vedúcej za ruku malého Krista s košíkom v ruke.
V hornom páse sú zobrazené výjavy Vraždenie neviniatok a Útek do Egypta, ktoré po stranách adoruje dvojica svetských postáv. Viaceré tieto výjavy čerpajú námet z apokryfických textov protoevanjelií a z myšlienkového sveta stredovekej mystiky, rozvíjanej hlavne v ženských vetvách benediktínskych a cistercitských reholí.
Motív starozákonných prorokov je situovaný na špalete víťazného oblúka. Proroci sú komponovaní v rozetovom orámovaní ako polopostavy pridržiavajúce nápisovú pásku s menom proroka. Na ľavej strane dole je Eliáš, na páske čitateľné „ELIA.“. Nad ním je postava proroka, maľovaného na rozdiel od ostatných en face, nad ním je zrejme Jeremiáš, na páske čitateľné „IE…“ a vo vrchole oblúka je Mojžiš, na páske sú písmená „MO.SE.“. Oproti nemu je Jakub, na páske čitateľné písmená „IAKO.“. Prorok pod ním sa nedá identifikovať, pod ním je Ezechiel, čitateľné písmená „ES.CHI..“ a pás prorokov uzatvára Daniel, na páske je čitateľné takmer celé meno „DANI.L“. Pod touto kompozíciou sa na oboch stranách objavuje štvorcové pole s ornamentálnou výzdobou a pod ním polopostava kráľovského svätca so žezlom.
Na východnej stene víťazného oblúka sa uplatnil eschatologický motív Posledného súdu, v podobe pravdepodobne najrozsiahlejšej stredovekej kompozície na našom území. Téma je rozvinutá v troch pásoch nad sebou. Na pravej strane klenby je znázornené Peklo, Vzkriesenie mŕtvych a Nebo, na ľavej strane klenby Očistec, Pánovo zmŕtvychvstanie a Nebo.
Významovo sa ku kristologickým výjavom zo severnej steny presbytéria viaže súvislý pás v dolnej časti severnej steny lode. Je tu znázornený Svätý Juraj zápasiaci s drakom, Príchod a Klaňanie sa troch kráľov. Samostatnú, takmer panoramatickú kompozíciu Klaňanie sa troch kráľov začína netradične postava svätého Juraja s drakom.
Celý výjav je iným významovým variantom známych kompozícií svätoladislavskej legendy. Zápas svätého Juraja s drakom bol v stredoveku chápaný ako boj dobra a zla, života proti démonom. V stredoveku mal aj ďalší význam - bol symbolom Máriinho víťazstva nad hadom (diablom). Celá scéna príchodu kráľov pred trón, na ktorom sedí Madona s dieťaťom v náručí, je výrazom dobovej aktuálnej rytierskej dvorskej kultúry.
V západnej časti severnej steny hore pokračujú popradské maľby rozsiahlym Pašiovým cyklom. Začínal dnes už neidentifikovateľným výjavom - možno Vstup do Jeruzalema, vedľa neho bol výjav Poslednej večere, ďalší výjav zanikol po rozšírení okna v baroku. Posledný výjav v hornom rade znázorňuje Krista pred Kaifášom.
Nad týmto pásom pašií je fragment figurálnej kompozície Siedmych múdrych a siedmych hlúpych panien. Samostatný motív predstavuje kompozícia Ukrižovania, spojená s motívom Arma Christi - „zbraní Krista“, nad západným vstupom do lode, na stene v podveží. Arma Christi predstavovali súbor nástrojov utrpenia Pána. Táto téma mala aj apokalyptický význam. Súbor symbolov či odznakov bol chápaný v duchu Matúšovho evanjelia ako „znamenie syna človeka“ (Mt 24, 30).
Nástenná maľba na transferi pod chórom, prezentovaná formou závesného obrazu, predstavuje motív Abrahámovho lona ako ikonografického variantu Posledného súdu vychádzajúceho z podobenstva o Boháčovi a Lazarovi (Lk 16, 23). Na druhom transferi na južnej stene lode sú zvieracie postavy, komponované v oddelených poliach, v rade za sebou. Dá sa predpokladť, na základe analógií, že ide o fragment výjavu moralít, znázorňujúcich sedem hlavných hriechov.
Okrem stredovekých malieb boli odkryté aj fragmenty pravdepodobne neskororenesančného nemeckého nápisu, po zdokumentovaní však boli odstránené. Fragment nápisu na parapete chóru pochádza z čias po rekonštrukcii kostola z roku 1783. Presné znenie textu bolo nájdené v kanonickej vizitácii z roku 1832: „Munificentia August. Josephi II. Hunc Chorum posuit, et Ecclesiam restauravit Anna Dni 1783.“ („Štedrosťou cisára Jozefa II.
Interiér a vybavenie
V kostole sa nachádzajú aj dva barokové obrazy, obraz Sedembolestnej Panny Márie a obraz svätého Egídia. Obidva boli v 90-tych rokoch reštaurované. Obraz svätého Egídia bol vytvorený ako solitér. Pôvodne nebol súčasťou interiérového vybavenia kostola. S najväčšou pravdepodobnosťou je autorským variantom tvorcu maliarskej výzdoby barokového hlavného oltára.
V kostole bol donedávna aj neskorogotický kalich neznámej spišskej proveniencie, pochádzajúci z 2. polovice 14. storočia. Ten sa dostal z kostola do zbierok SNG v Bratislave. Podobný osud stihol aj maľovanú tabuľu s Madonou z roku 1484, od Mikuláša z Levoče. Obraz bol v zlom stave. Po rekonštrukcii roku 1929 však nastal problém s vrátením obrazu do kostola, o čom svedčí korešpondencia medzi miestnym správcom fary, Štefanom Mnoheľom, otcom biskupom Jánom a Štátnym referátom na ochranu pamiatok na Slovensku. Obraz sa už do kostola nevrátil. Roku 1998 boli odpredané aj oltárne plastiky a jednotlivé časti oltárnej architektúry hlavného oltára svätého Egídia.
Zvonica a okolie
Vedľa kostola bola roku 1592 postavená renesančná zvonica. Postavil ju taliansky murár Ulrich Mauerer z Kežmarku, tesárom bol Bernhard Miller z Podolínca. Roku 1663 bola zvonica vystavaná nanovo. Jej staviteľom bol Georgius Exoticus. Zvonica mala pôvodne sgrafitovú výzdobu a vo výklenkoch apoštolov a prorokov, ktorý sa však už nezachovali. Blízko zvonice stojí pieskovcový stĺp s barokovou sochou Immaculaty.
Kostol svätého Egídia v Poprade je vzácnou kultúrnohistorickou pamiatkou. Je reprezentantom špecifického stavebného typu spišských dvojlodí. Jeho nedávno odkryté nástenné maľby takisto významne obohatili fond stredovekej nástennej maľby nielen na Spiši, ale na celom Slovensku.
Výjavy Zvestovanie pastierom, Detstvo Kristovo - Infantia Christi Vraždenie neviniatok sú doteraz len málo známe. Ojedinelými sú aj výjavy mučeníckej smrti apoštolov Ondreja, Bartolomeja, Šimona a Júdu a postavy svätého Valentína a svätého Egídia, patróna kostola. Tento svätec sa na Slovensku stal ešte patrónom kostola a mesta Bardejov, Hronský Beňadik a Ilija. V Poprade mu bol najskôr zasvätený kostol a farnosť, mesto až od roku 1546.
Kostol stojí v otvorenom areáli v centre mesta na Námestí sv. Egídia ako jedna z jeho neprehliadnuteľných dominánt. Pravidelné prehliadky kostola sú každý pracovný deň o 15.00 hod., vstupenky sa kupujú v Mestskej informačnej kancelárii Poprad.
Kostol sv. Egídia v Poprade
Kostol sv. Jána Evanjelistu vo Veľkej
Kostol sv. Jána Evanjelistu, pochádzajúci z 13. storočia, stojí na námestí v mestskej časti Popradu - Veľká. Patrocínium je sv. Jána Apoštola a Evanjelistu. Kostol postavili niekedy v 60. rokoch 13. storočia (obec sa spomína prvýkrát v roku 1268) ako typickú ranogotickú stavbu tých čias v podobe jednolodia s kvadratickým presbytériom a západnou predstavanou vežou.
Začiatkom 40. rokov 14. storočia bolo pôvodné presbytérium rozšírené polygonálnym ukončením a k severnej strene lode pristavali kaplnku. Okolo roku 1370 bola loď zaklenutá na dva desaťboké piliere, čím sa jej dispozícia zmenila na dvojlodie. Ďalšou prestavbou prešiel kostol aj koncom 15. storočia, kedy severnú kaplnku nahradila dvojpodlažná prístavba, ktorej horná časť, pôvodne prístupná z lode, slúžila zrejme ako oratórium. V 18. storočí bol celý objekt zbarokizovaný, pred južný portál doplnili predsieň a roku 1819 vstavali do západnej časti lode murovanú klasicistickú tribúnu.
V roku 1956 odkryli sondami stredoveké nástenné maľby na južnej stene severnej prístavby, ktoré zrejme tvoria súčasť christologického cyklu a pochádzajú cca z polovice 14. storočia. Ten predstavuje krásnu ukážku ranogotického umenia.
Z čias gotických prestavieb sa zachovalo zaklenutie presbytéria so zdobenými svorníkmi (reliéf ružice, resp. Baránka Božieho) a klenba lode podoprená dvoma stredovými piliermi s priemerom 61 cm. Z architektonických detailov ide o kamenné pastofórium z konca 15. storočia.
Kostol je farským chrámom miestnej farnosti Rímskokatolíckej cirkvi, ktorú spravujú saleziáni don Bosca. Je v pomerne dobrom stave. Kostol stojí v centre miestnej časti v ohradenom areáli ako výrazná dominanta.
Bohoslužby sú každý deň v týždni, aktuálne informácie o časoch svätých omší nájdete na stránkach farského úradu.
Kostol sv. Jána Evanjelistu vo Veľkej
Posledné obdobie sme sa venovali historickému výskumu kostola vo farnosti Poprad Veľká. 1. časť monografie je už hotová - ide o historickú štúdiu kostola, ktorú spracoval Doc. Ľuboslav Hromják Na knihe v súčasnosti práce pokračujú. Fotomateriál už existuje a na rade je teda jeho spracovanie aj grafickou úpravou. Dúfame, že sa čoskoro podarí uvidieť finálnu podobu a dostane sa vám krásna monografia kostola sv. Jána Apoštola a Evanjelistu, ktorá je symbolom života veriacich našej farnosti i tých, ktorí tvorili, tvoria alebo budú tvoriť spoločenstvo bratov a sestier v Ježišovi na tomto mieste.
K tomuto dielu sa hlási konkrétny život, alebo aspoň svedectvá z histórie a pamäti tých, ktorí stretli, alebo poznali kňazov, ktorí pôsobili v našej farnosti. Bez kňazov nie je Eucharistia a ani poznanie Božieho Slova a bez Božieho slova a Eucharistie nie je ani Božia rodina. Teda otvárame ďalšiu etapu skúmania našej histórie, lebo staviame na tom, čo bolo pred nami. Do tejto práce sa pustil v súčasnosti náš diakon Andrej Dominik - rodák z Veľkej, ktorý v súčasnosti študuje v 6.tom ročníku na bohosloveckej fakulte, býva v Spišskom seminári a pripravuje sa na kňazskú vysviacku. Diakon Andrej Dominik v akademickom roku 2023/2024 píše diplomovú prácu na tému Farári a kapláni farnosti Poprad-Veľká v 20. storočí. Ak máte doma starších príbuzných, ktorí si určite pamätajú viac, bude rád, ak im v tejto práci pomôžete, a tak aj spoločne objavíte korene a niekdajší život nášho farského spoločenstva.
Svedectvá sa môžu týkať rôznych oblastí, napr.:
- Karol Pollák (1884-1911) *3. 11. 1816 Levoča, + 22. 1. 1911 Poprad-Veľká
- Alexander Boharčík (1911-1952) *21. 12. 1869 Gánovce, +26. 10. 1956 Poprad-Veľká
- Gabriel Chlebák (1952-1955) *5. 10. 1911 Podolínec, +27. 2. 2001 Poprad-Veľká
- Vladimír Študent (1996-2004) *21. 2. 1944 Skalica, +2. 12.
- Jakub Láng (1908-1909) *17. 7. 1870 Mlynica, +2. 2. 1916 Bušovce
- Michal Stanko (Sztankó) (1909-1911) *14. 10. 1883 Iliašovce, +30. 11.
- Andrej Háber (1902-1903) *19.11.1877 Nižné Lapše, +15.7.1953 Slovenská Ves
- Eugen (Eleuterius) Papp (1903-1906)*15.4.1877 Tisovec, +29.12.1956 Čenčice
- Vincent Malinaj (1906-1908) *12.2.1882, Vyšné Lapše, +22.6.1970 Partizánska Ľupča (Piešťany?)
- Viktor Millan (1906) *27.12.1879 Ružomberok, + 24.3.1938 Spišská Kapitula
- Jozef Hohol (1908) *5.3.1882 Podolínec, + 4.7.1942 Sabinov (pochovaný v Podolínci)
- František Šofranko (1944-1947) *19. 10. 1914 Stráže, + 3. 12. 1973 Haligovce
- Martin Mikulec (1947-1953) *9. 11. 1919 Ludrová, +14. 12. 2005 Ludrová (Štiavnička)
- Ján Prno (1941-1943) *30. 5. Ľuborča 1913, + 24. 2.
Srdečná vďaka všetkým, ktorí sa podieľate na dobre, ktoré sa neminie, ale zostane.