Farnosť Povýšenia Kríža má hlboké korene v slovenskej histórii a kultúre. Táto téma sa dotýka mnohých obcí a miest, ktoré majú kostoly a farnosti zasvätené tomuto sviatku. V nasledujúcom texte preskúmame históriu, architektúru a význam niektorých z týchto miest.
Svätý Kríž bol povýšený k verejnej úcte v roku 335 po jeho nájdení sv. Helenou vo Svätej zemi, v Jeruzaleme. V roku 326 našla sv. Helena sv. Kríž, na ktorom zomrel Ježiš Kristus. Existujú pomerne včasné zmienky o tejto významnej veci. Sv. Jeruzalemský spomína v katechézach z roku 348 jestvovanie nájdeného sv. Kríža. Podobne na Západe písali už na konci 4. storočia o nájdení sv. Kríža sv. Rufín, sv. Ambróz Milánsky a sv. Augustín.
Keď bol nájdený sv. Kríž, každý chcel sa ho dotknúť. Preto patriarcha Makárius sa aj s Krížom odobral na Golgotu, kde bol Kríž vyzdvihnutý k verejnej úcte ľudu. Sv. Kríž bol povýšený k verejnej úcte pri posviacke Baziliky Vzkriesenia 14. septembra. Keď o deväť rokov neskôr - v roku 335 - bola 13. septembra posvätená veľkolepá Konštantínova Bazilika Vzkriesenia na mieste Kristovho hrobu, nasledujúci deň - 14. september - sa slávil sviatok Povýšenia sv. Kríža. Východná cirkev od tých čias oslavovala nájdenie sv. Kríža.
Na kresťanskom Západe sa uchytil tento sviatok niekedy v čase pontifikátu sv. Gregora Veľkého (bol pápežom v rokoch 590 - 604). Vzkriesenia postavený na Božom hrobe, boli zasvätené Bohu. Egéria nám vo svojom spise zanechala aj správu o uctievaní Spasiteľovho sv. Kríža. Po biskupovej kázni sa zhromažďujú pred kaplnkou Kríža. Pred neho dajú stôl, prikrytý obrusom a položia na stôl časť sv. Kríža. hneď sa vzdialiť.
Sv. Helena po nájdení sv. Kríža ho rozdelila na tri časti. Prvú časť poslala svojmu synovi do Carihradu. Baziliky nazvanej svätý Kríž v Jeruzaleme. Druhá časť sv. Spasiteľovom Kríži Jeho vinu sv. Helena vložila nad mŕtveho mládenca a on vstal z mŕtvych. Sv. Helena tretiu časť sv. Kríža ostala v Jeruzaleme až do roku 614.
V roku 614 kráľ Perzie Chosroes II. kresťanské mestá Edesu a Cézareu v Kapadócii a prepadol aj Palestínu. Meč pohanských Peržanov tam hrozne vyčínal. Chosroes II. zajal 90 000 kresťanov a odvliekol ich do otroctva. Ctihodného patriarchu Zachariáša ponechali pri živote. S pokladmi pohania vzali aj relikviu sv. Kríža a aj s relikviou odvliekli do Ktesifonu. Chosroes II. prosbou o mier. prisahali kresťanskí vojaci. obliekol sa do kajúceho rúcha a Chosroovi II. vypovedal vojnu. obrazom Pána Ježiša Krista. zasvätený slnku i skvostný palác Chosroov. veľmi trpiaceho vojnou. Bohu, aby ich čím skôr oslobodil od krvilačného Chosroa. postupoval za utekajúcim zúrivcom, až ho dňa 12. krvavej bitke, v ktorej padol hlavný perzský vojvodca Rezastes. jeruzalemského patriarchu Zachariáša a pozostatky sv. Kríža. vraždil všetkých kresťanov, čo mu padli do rúk. tyranského kráľa a siahali mu na život. opevneného mesta Seleucia na rieke Tigris. ustanovil za svojho nástupcu Medarsesa, syna svojej otrokyne. trónu, vzbúril sa proti nemu, uväznil ho a dal ho ukrutne zavraždiť. potom Sisroes stal perzským kráľom požiadal Herakleia o mier. so sv. Krížom. slávnostnom sprievode do Jeruzalema, aby zasa povýšil sv. Kríž.
Herakleios si zaumienil, že on sám odnesie sv. Kríž na Golgotu. Olivovej hory smerom ku Golgote, k chrámu Pánovho vzkriesenia. ale priblížil k bráne vedúcej na Golgotu nedokázal cez ňu prejsť. nemohol urobiť ďalej ani krok. tým väčšmi sa cítil ako prikovaný na mieste. kráčaš vo svojich cisárskych šatách a Kristus bol biedne zaodiaty. a zobul sa. ťažkostí vyniesť Kristov sv. príhody, v ktorej cisár Herakleios mohol niesť Spasiteľov sv. Kríž. Tak sa vzácna relikvia Spasiteľovho sv. Kríža opäť vrátila do Jeruzalema a bola naspäť uložená v Bazilike Vzkriesenia, z ktorej ju pred 15 rokmi ulúpili Peržania.
Na kresťanskom Západe vznikol na pamiatku získania relikvie sv. Kríža od Peržanov v roku 629 osobitný sviatok, ktorý sa slávil 14. septembra na sviatok Povýšenia sv. Kríža. Spomienku na nájdenie sv. Kríža sa presunula na 3. mája. Po liturgickej reforme po II. Vatikánskom koncile bol sviatok Nájdenia sv. Kríža oslavovaný 3. mája zrušený a naspäť včlenený do sviatku Povýšenia sv. Kríža. A tak, v súčasnosti, po liturgickej reforme po II. Vatikánskom koncile, 14. septembra na sviatok Povýšenia sv. Kríža oslavujeme Spasiteľov sv. Kríž, jeho nájdenie sv. Helenou a prenesenie vzácnu relikviu Spasiteľovho sv. Kríža. Saracéni zaujali Jeruzalem.
Aby časť sv. Kríža nedostala do rúk nepriateľov Krista a nebola potupená, preniesli ju do Carihradu. tejto časti sv. poklad ukladali do chrámov a vrúcne uctievali. náhľadu odborníkov všetky čiastočky spolu zo Spasiteľovho sv. Kríža.
Kostoly Povýšenia Svätého Kríža na Slovensku
Na Slovensku sa nachádza viacero kostolov zasvätených Povýšeniu Svätého Kríža. Medzi ne patrí aj:
Farský Kostol Povýšenia svätého Kríža v Petržalke
Farský Kostol Povýšenia svätého Kríža je rímskokatolícky kostol, ktorý sa nachádza v bratislavskej mestskej časti Petržalka. Bol postavený v rokoch 1931 - 32 podľa návrhu zlínskeho architekta Vladimíra Karfíka. Svojím výrazom patrí medzi typické stavby funkcionalistického architektonického smeru.
Kostol Povýšenia svätého Kríža v Petržalke
Kostol vznikol na základe žiadosti obyvateľov Petržalky na spoločnosť Baťa o finančný príspevok na výstavbu nového kostola. Starý barokový kostol sv. Juraja, ktorý na mieste, kde sa dnes rozdeľujú Viedenská a Rusovská cesta, musel byť nevedno prečo zbúraný a preto bolo treba zaň náhradu. Spoločnosť Baťa ponúkla vlastný projekt podľa návrhu architekta Vladimíra Karfíka. Bol to projekt, ktorý Karfík pôvodne v roku 1930 vypracoval pre mesto Otrokovice, avšak tam sa nikdy neuskutočnil.
Poloha kostola súvisela s pôvodnou štruktúrou obce. Nachádzal sa v blízkosti hlavnej cesty, ktorá viedla v severojužnom smere a spájala Petržalku s ďalšími južnejšími obcami (Jarovce, Rusovce, Čunovo). Po asanácii takmer celej obce v 70. a 80. rokoch 20. storočia sa kostol stal jedným z mála zachovaných budov pôvodnej obce. Objekt kostola sa tak dostal do novej urbanistickej štruktúry. V súčasnosti sa kostol nachádza v bezprostrednej blízkosti významného pešieho ťahu vedúceho z petržalskej stanice na nábrežie Dunaja.
Architektúra dáva výrazne najavo svoj funkcionalistický pôvod. Hlavnými znakmi tohto architektonického smeru, ktoré sú na stavbe jasne čitateľné, sú jednoduchosť a účelnosť. Aj hmotová kompozícia objektu výrazne podlieha tomuto smeru a je jasne definovaná vnútornou funkciou. Základom kompozície je hlavná loď kostola. Po stranách sú nižšie bočné lode. Do kostola sa vstupuje zo severovýchodnej strany. Úroveň podlahy v interiéri je zvýšená, vystupuje sa po širokých schodoch, prekryté sú krátkou strieškou. Nad vstupnou bránou je raster malých štvorcových okien, ktoré osvetľujú priestor chóru. Nad rovinu strechy hlavnej lode len málo prevyšuje zvonica. Je vyjadrená vo veľmi symbolickej forme.
Prvkom, ktorý člení steny hlavnej lode je pravidelný raster osvetľovacích otvorov resp. falošných okien. Jedna stena lode je vyplnená oknami, zatiaľ čo druhá zostáva plná, je však na nej viditeľný rovnaký raster „zamurovaných“ okien. Pôvodne boli obe strany lode vyplnené oknami, čo sa však - nevedno presne kedy, pravdepodobne okolo r. 1950 zmenilo tým, že päť polí okien na pravej strane bolo z vonkajšej strany zamurovaných, pravdepodobne preto, lebo okná sú natočené na sever a kvôli tomu, že sklo je len v jednej vrstve, neizolovali dobre. Na ľavej strane z piatich okenných polí bolo zamurované jedno, to pri organe.
Obe bočné lode majú tesne pod rímsou po celej dĺžke osvetľovací pás vyskladaný zo štvorcových okien. Aj tu bola však urobená úprava, z piatich polí na každej strane, bolo stredné zamurované, pravdepodobne kvôli bočným oltárom, a tak už to dnes nie je súvislý pás, akým bol pôvodne. Na západnej strane prechádza priestor hlavnej lode do presbytéria. To je z veľkej časti abstrahované a z exteriéru sa nedá rozlíšiť, kde sa presne nachádza hranica medzi oboma priestormi.
Interiér takisto podlieha všetkým charakteristickým znakom obdobia funkcionalizmu. Aj pri prvom pohľade je veľmi jasná jednoduchosť a účelnosť všetkých interiérových prvkov. V hlavnej lodi sú umiestnené lavice, v prednej časti prechádza priestor lode do presbytéria. Jediným prvkom, ktorý predeľuje oba priestory je symbolické schodisko, ktoré má rovnakú šírku ako hlavná loď. V presbytériu sú jednoduché stolce pre kňaza a miništrantov. Najdominantnejším prvkom interiéru je drevený kríž s ukrižovaným Kristom, dielo bratislavského sochára a rezbára Alojza Rigeleho. Presbytérium je osvetlené svetlíkom, ktorého sklené výplne sú farebné.
Strohý, miestami až priemyselný výraz priestoru podporuje aj prísne a pravidelné členenie mohutnými kruhovými stĺpmi, ktoré prechádzajú v celej výške hlavnej lode. Menej výrazným ale viditeľným ozdobným motívom sú zastavenia krížovej cesty v podobe malých drevorezieb zavesených na stenách bočných lodí.
Farebnosť interiéru ladí tak ako s farebnosťou exteriérovej časti, tak aj s celkovým (jednoduchým, strohým) výrazom budovy. V kombinácii je tu svetlý odtieň krémovej farby, ktorá je použitá vo vyššej časti hlavnej lode, zvyšná časť je bielej farby. Steny sú v kontrast s drevenými pôvodnými lavicami. Nad vstupnou časťou (zádverím) je priestor chóru s organom.
Nosnou konštrukciou objektu je skeletová sústava zo železobetónu. Pri stavbe bola použitá zlínska technológia odnímateľného oceľového debnenia. Tento spôsob výstavby sa ukázal ako veľmi efektívny z hľadiska časovej i finančnej náročnosti. Kostol patrí nielen svojím architektonickým stvárnením ale aj novátorským prístupom k zaujímavým bratislavským stavbám. Predstavoval v tom čase nový pohľad na tvorbu sakrálnych stavieb. Tento nový pohľad súvisel jednak s prebiehajúcim obdobím funkcionalizmu, jednak s experimentovaním v oblasti stavebných technológií. Predovšetkým v uplatňovaní priemyselnej výroby, unifikácie a štandardizácie. Tento postup je typický pre tzv. zlínsku architektúru - špecifický smer vo formovaní medzivojnovej československej architektúry.
Výstavba nového kostola z prefabrikovaných dielov používaných pri stavbe Baťových tovární nezabrala veľa času. Začalo sa s ňou 12. júla 1932 a už 18. septembra sa v novostavbe vo funkcionalistickom architektonickom štýle konali slávnostné bohoslužby. Veľkolepá slávnosť položenia a posvätenia základného kameňa kostola sa uskutočnila 21. augusta. Zúčastnili sa na nej celé procesie veriacich zo susedných obcí, ako aj členovia katolíckeho telocvičného spolku Orol a iných spolkov. Počet účastníkov sa odhadoval do desaťtisíc.
Z dobovej tlače sa dozvedáme, že o ôsmej hodine ráno sa slúžila sv. omša v starom petržalskom kostole. Po omši sa sprievod na čele s hlavným bratislavským farárom Okánikom odobral na miesto stavby nového kostola. Tu sa konala slávnostná sv. omša, po ktorej nasledovali kázne a reči v slovenčine, nemčine a maďarčine na dôkaz toho, že ide o sviatok všetkých národností. Nový kostol bol slávnostne vysvätený 6. novembra 1932 hlavným bratislavským farárom Okánikom. Podľa dobovej tlače sa na slávnosti zúčastnilo mnoho veriacich nielen z Petržalky, ale aj z Bratislavy. Počas bohoslužieb pred oltárom držali čestnú stráž členovia bratislavskej jednoty Orla.
Rovnako ako starý petržalský kostol bol aj ten nový zasvätený sv. Jánovi Nepomuckému. Na pamiatku podnikateľa Tomáša Baťu, ktorý zhodou okolností tragicky zahynul práve v deň, keď sa začalo s jeho stavbou, niesol pomenovanie „Prvý Baťov kostol na Slovensku“. Dobové noviny hodnotili stavbu nasledovne: „Je to kostol stavaný v slohu úplne modernom. Na prvý pohľad čudným dojmom pôsobí, že nemá vežu a že je až nápadne jednoduchý. V kostole tomto niet tmavých kútov, niet v ňom pološera. Všetko sa kúpe v samom svetle... Jednoduchosť, svetlo a vkus!“ Sakrálna stavba, známa ako Kostol Povýšenia svätého Kríža, sa nachádza na dnešnom Daliborovom námestí.
Farnosť od roku 1990 spravovali Saleziáni Don Bosca. Od 1. augusta 2016 je správcom farnosti Mgr. art. Mgr. Peter Hasidlo, SDB.
Kostol Povýšenia svätého Kríža v Smižanoch
Kostol Povýšenia svätého Kríža v Smižanoch
V centre obce Smižany, okres Spišská Nová Ves, sa nachádza gotický rímsko-katolícky kostol Povýšenia Svätého Kríža. Jeho dominantné a najstaršie časti pochádzajú z druhej polovice 13. storočia. Napriek viacerým neskorším prestavbám si zachoval prevažne gotický ráz aj do súčasnosti. Dokonca aj zariadenie interiéru, ktoré je od stredoveku nejaké to storočie mladšie, je vytvorené v neogotickom štýle.
Keď kostol postavili v druhej polovici 13. storočia, bol podstatne menší ako dnes. Mal iba jednu loď, avšak vzhľadom na význam obce došlo už v roku 1436 na jeho zväčšenie. Druhá loď nebola pristavaná, ale vznikla tak, že prvú loď preklenuli štyrmi poľami krížovej rebrovej klenby na súčasný stredný pilier. Potom druhú loď vytvorili rozšírením priestoru zboku, čím vznikla stavba na sakrálnu architektúru atypická, t.j. má dve lode, ktoré sa seba nesmerujú kolmo, ale ležia vedľa seba paralelne.
Zmenil sa aj vchod. Pôvodný sa nachádzal v južnej stene. Tu aj dnes môžeme pozorovať ranogotický portál zdobený bohato profilovaným ostením. V baroku pred tento portál pristavali priestor, ktorý dnes tvorí tzv. malú kaplnku. V roku 1928 k lodi ešte pribudla bočná kaplnka.
Zariadenie interiéru je novšieho dáta ako najstaršie časti stavby, avšak vďaka tomu, že ho vytvorili v čase neskorého baroka vytvorili v neo-gotickom slohu, architektonicky harmonizuje s prostredím. Z obrazov sa tu nachádzajú Povýšenie sv. Kríža od Jozefa Czauczika z roku 1853, ktorý bol pôvodne súčasťou hlavného oltára. Ďalej je tu podobizeň sv. Kataríny Alexandrijskej, čo je olejomaľba z polovice 19. storočia, tiež obraz Ukrižovaný z 1. polovice 19. storočia. Interiér zdobia aj neskorobarokové sochy svätých z 18. storočia.
Kostol Povýšenia svätého Kríža v Žiari nad Hronom
Až do roku 1806 stál v Žiari nad Hronom stredoveký Kostol sv. Kríža. Obec dostala názov Svätý Kríž od patrocínia kostola. Nie je ale vylúčené, že existovala pod iným názvom už pred postavením chrámu. Prvá priama písomná zmienka o chráme je až z roku 1527, kde sa spomína ako starý kostol. V priebehu 17. storočia bola stavba viacnásobne poškodená, vrátane vyhorenia pri požiari mesta v lete 1661, kedy padla ohňu za obeť aj zvonica. Oheň poškodil kostol taktiež v roku 1740.
Stredoveký kostol zbúrali na základe rozhodnutia banskobystrického biskupa Gabriela Zerdahelyiho v roku 1806, pričom rozobraná bola aj krypta nachádzajúca sa pod svätyňou. Ten postavili v klasicistickom štýle ako jednoloďovú stavbu s dvojvežovým priečelím v rokoch 1806 - 1813.
Kostol Povýšenia svätého Kríža v Krížovej Vsi
V Krížovej Vsi sa nachádza klasicistický kostol upravený v roku 1819 s čiastočným použitím obvodového muriva z predošlého gotického kostola, ktorý bol začiatkom 18. storočia zničený. Ide o jednoloďový priestor s rovným uzáverom presbytéria a vstavanou vežou. Interiér je krytý pruskými klenbami, ktoré dosadajú na vtiahnuté piliere. Na západnom vstupnom priečelí je barokovo-klasicistická úprava s odseknutým tympanónom a vežou, členenou lizénami a čabrakmi, zastrešenou ihlanom, ktorý dosadá na terčíkovú podstrešnú rímsu. Hlavný oltár je neogotická kópia kežmarského oltára.
V 13. storočí už bol na území Krížovej Vsi kostol zasvätený Svätému Krížu aj fara. Kamenná neomietnutá jednoloďová stavba má pôsobivú neorománsku formu. Kostol nie je veľký, ale jeho symetrická kompozícia s masívnou, pomerne nízkou stupňovitou vežou mu dáva mystický monumentálny výraz. Trojica širokých oblúkov vytvára nízke vstupné podlubie. Jednoduchému interiéru ohraničenému omietnutými stenami dominuje moderný oltár.
Kostol Povýšenia svätého Kríža v Dunajskej Lužnej
Mgr. Matej Čapo. Jánošíkovská 754, 900 42 Dunajská Lužná Rímskokatolícky kostol sa nachádza v časti obce Jánošíková, ktorá bola pred vznikom Dunajskej Lužnej samostatnou obcou nazývanou Dénešd. Dedina s kostolom bola filiálkou farnosti v Nové Košariská (Mišérd). Pôvodný kostol bol románsky a patril benediktínom z Pannonhalmy. Bol zasvätený sv. Bartolomejovi. V polovici 18. storočia sa v Dénešde začalo s uctievaním, milostivej sochy Panny Márie, ktorá začala byť nazývaná aj Madona Žitného ostrova. Jej vznik sa datuje na 12.-13. storočie a pravdepodobne pochádza zo zaalpskej talianskej oblasti.
Sochu do obce priniesli Benediktíni, keď utekali pred Turkami z kláštora Celldömölk v Maďarsku. Už tí sochu uctievali ako zázračnú a uzdravovaciu. Socha bola korunovaná striebornou korunou s drahými kameňmi, v pravej ruke držala strieborné žezlo, v ľavej Jezuliatko. Kostol sa stal pútnickým miestom, kam sa každoročne schádzalo množstvo pútnikov zo širokého okolia. Preto bolo potrebné ho prestavať. So stavbou nového kostola sa začalo v roku 1786 na mieste pôvodného kostola. Postaviť ho dal opát Daniel Somogyi. Dostavaný a posvätený bol až v roku 1797, a bol zasvätený Povýšeniu svätého Kríža. Kostol bol postavený v barokovom slohu. Organ získal kostol až v druhej polovici 19. storočia. Staval ho „kráľovský organár“ - Ludvig Mooser. Zhotovil ho ako dvojmanuálový s dvanástimi registrami.
V roku 1852 vyhorel pôvodný farský kostol sv. Martina v Nových Košariskách, a tak sa farským kostolom stal kostol Povýšenia sv. Kríža v Dunajskej Lužnej a je ním až dodnes. Kostol v roku 1924 dostal z milodarov 4 bronzové zvony zasvätené sv. Jánovi evanjelistovi, patrónovi pôvodného kostola sv. Bartolomejovi, apoštolovi, Preblahoslavenej Panne Márii - Madone Žitného ostrova a sv. Martinovi z Tours. Posledná 2 menované boli rekvírované počas 2. svetovej vojny na vojenské účely.
Zvolenská Slatina
Zvolenská Slatina patrí medzi najstaršie obce nielen v okrese Zvolen, ale i na Slovensku. Prvá písomná zmienka je z roku 1263. Prvý názov obce bol “SANCTA CRUX DE SOLIO” (Svätý kríž pri Zvolene). Ďalšie pomenovania - Zalatna, Zalatna Zolienzis, Veľká Slatina a od roku 1927 nesie názov Zvolenská Slatina. Do tohto roku bola Zvolenská Slatina aj sídlom veľkoslatinského okresu.
Farnosť je starobylá. Počíta sa s tým, že bola hradnou farou vígľašského zámku. Uvádza ju pápežský decimačný protokol aj Pazmáňov katalóg. V 16. st. prešla do správy ev. farára. Keď sa stal zemepán Ladislav Csáky, katolík, okolo roku 1639, zaviedol katolícku správu, ale po uzavretí zmieru s Fr. Rákoczym I. prišli do Slatiny komisári a tí ju prisúdili evanjelikom. R. 1663 bol kostol vrátený katolíkom.
Najstaršie pamiatky o osídlení obce sú z mladšej doby bronzovej. Obec vznikla na staršom slovanskom osídlení - ľudu lužickej kultúry, o čom svedčia archeologické nálezy, niekedy v 12. alebo v 13. storočí. Na začiatku 14. storočia bola už strediskom cirkevného života. Slatinský chotár bol veľmi rozsiahly. Na jeho území vznikol hrad Vígľaš, preto bola Slatina prirodzeným centrom Vígľašského panstva. Od začiatku 15. storočia sa Slatina spomína v listinách aj ako mestečko a jej obyvatelia mešťania. Od kráľov požívala rôzne výsady a práva ale aj povinnosti.
Najstaršou obývanou časťou obce je: Rajčuľa - kde stál pôvodne kláštor, ktorý bol spolu s kostolom obkľúčený hradbami. V okolí hradieb bol rybník. Je to priestor od katol. kostola východne až po križovatku, patrí k najstarším častiam obce. Názov pochádza z čias, keď tu zemania predvádzali rajtovanie koní. Domáce znenie ďalších častí obce je Sebechov - žili tu zaslúžilí občania, ktorí dostávali výhody na chov dobytka pre seba. Prefektuška - sídlo prefekta. Krvavník - miesto v južnej časti obce, kde v roku 1575 slatinčania prepadli Turkov a oslobodili zajatcov.
Dejiny obce sú bohaté na udalosti i na osobnosti z rôznych oblastí. Napríklad v roku 1918 sa vo Zvolenskej Slatine na svojej ceste zastavil prezident USA Wilson. Krátko po vzniku I. ČSR v roku 1921 prezident T. G. Masaryk a hneď po skončení II. sv. vojny i prezident E. Beneš. Z udalostí najviac do diania v obci zasiahli I. a II. sv. vojna a SNP. Mnoho Slatinčanov tieto udalosti neprežilo a Slatina utrpela i veľké materiálne škody. Obnova a rozvoj obce začali po oslobodení 25. 2. 1945 a pokračuje vďaka obyvateľom obce dodnes.
V obci je dlhoročná tradícia slávnej bryndziarne. Nachádza sa tu rímskokatolícky barokový kostol (1787) s priečelím upraveným (1815). Je tu aj evanjelický a. v. kostol (1784) a pristavili k nemu vežu (1816). V dedine je pamätná tabuľa Terézie Vansovej s bustou od Národného umelca Jána Kulicha a pamätná tabuľa J. Ďatla. Ešte v 20. storočí tu bolo významné stredisko výroby fujár, píšťal a flautičiek, zo známych výrobcov spomeniem J. Výbocha a P. Cibuľu. Veľkej obľube sa tešila cimbálová hudba.
Zvolenská Slatina: Štruktúra Farnosti podľa schematizmu z roku 1978
Podľa schematizmu z roku 1978, štruktúra farnosti Zvolenská Slatina zahŕňala: