Úrodné nížiny a bohatstvo rieky Ondavy lákali k osídleniu už v dávnych dobách. Našli sa tu osídlenia z mladšej doby bronzovej a mohyly tzv. V r. 1987 pri prácach na vojenskom objekte (na vršku Kozák) sa našlo 6 ks poľských mincí Jána Kazimíra z r.
Po prvýkrát sa obec Rakovec spomína v listine Jágerského biskupa Lamperta z r. 1226 pod názvom RAKOUCH. Pozdejšie sa názov obce menil podľa toho, ku ktorému panstvu obec patrila. Napr. Územie obce patrilo do Zemplínskej župy, okresu Michalovce.
O predkoch Rákócziovcov vieme, že osada Rákócz v župe Zemplín, bola pramajetkom rodu Bogáth - Radván. Spomedzi tu spomínaných členov rodiny a podľa listiny z r. 1328, otec Balazsa Mihály používal prímeno Rákóczi (de Rakolch - Rakovecký), čo znamená, že bol majetiteľom osady Rákócz a pravdepodobne tam aj býval.
Od tých čias táto vetva rodu Bogáth - Rádvan používa stále meno Rákóczi. V spisoch rodu grófov Andrássy z r. 1392 sa dočítame, že pri rozdeľovaní jágerského biskupstva, do ktorého patril aj majetok osady Rákócz, sa podieľali synovia statkárov Morvay Gyapola András, János a Ladislav, ako aj synovia Jakuba, Mikuláš a Peter.
Ďalšími významnejšími statkármi v XV. storočí boli rodina Csapi (1463), rodina Gyapoly , rod. Morvay (1415 - 1459). Sl. Vedec Matej Bel vo svojom diele NOTITIA HUNGARYAE novae ... o osade Rakovec píše ako o vlastníctve grófa Žigmunda Barkócziho a Pavla Okoličianského, ktorým patril roľnícky majer RIČEJOV.
Matej Bel v správe uvádza, že Rakovec ležiaci na svahu má úrodnú pôdu a bohaté pastviny v lesoch. Obyvateľmi tu boli z väčšej časti Slováci. V tom čase sídlili v obci 2 - 3 Maďari, z ktorých, ako píše autor, citujem: „... medzi nimi najprednejší Andrej Rákóczi, ktorý pochádza z tých istých predkov ako knieža tohto mena, najšľachetnejší výhonok rodu. Dosiahol šťastie so svojimi predkami. Tento Rákóczi nedosahuje takú vysokú hodnosť, žije však pokorne a počestne, má v moci časť dediny, druhá časť je odovzdaná do zálohy Szirmayovcom...“.
V tomto diele je spomínaný Juraj Rákóczy, vodca protihabsburského stavovského povstania, ktorý bol sedmohradským kniežaťom známym z Rákócziho povstania, ktoré dostalo po ňom pomenovanie. Tento svojím testamentom, okrem iného prenecháva obec Rakovec svojim deťom. Tieto pozemky vlastnili z rodu Rákócziovcov Juraj, Ľudovít, František, Michal a Andrej.
Po smrti Andreja Rákócziho Mária Terézia v r. 1754 darovala časť pozemkov obce Jánovi RHOLYICZANIMU za jeho vojenské služby. Postupne majetky v obci patrili rodinám Szirmayovcom (18. - 19. storočie), rod. Boronkayovej, Szulyovskej a Dereczinyiovej. V 20. stor vlastnili terajšie majetky Wengerszkovci a Žinčakovci.
Pri rieke Ondave bola asi v 15. stor. osada nazývaná podľa maď. prameňov Čukohara. Pretože rieka Ondava nebola v tých časoch zregulovaná, osada bola často zaplavovaná a z toho dôvodu sa obyvateľstvo z osady vysťahovalo. Povráva sa, že ľudia z tejto osady sa usadili na druhej strane rieky a založili osadu Božčice.
Okrem tejto osady bola ďalšia, ktorá sa nazývala Dubník. Meno vraj dostala podľa dubového hája, ktorý sa tu rozprestieral. Podľa prvého sčítania ľudu v Rakúsko - Uhorsku v roku 1781 za vlády Márie Terézie bolo v obci 26 podd. sedliackych rodín, 6 rodín želiarskych a 6 podželiarskych, urbársku pôdu tvorilo 169 ha.
Pri ďalšom sčítaní ľudu v roku 1785 bolo už v obci 74 domov, v ktorých žilo 127 rodín, čo bolo 751 obyvateľov. Z toho: muži: 374, ženy 376. Z mužov bol 1 kňaz a 7 šľachticov. Podľa národnosti bolo v obci v roku 1881 34 Maďarov, 44 Nemcov, 702 Slovákov a 19 občanov nerozpráva. Podľa vierovyznania bolo 590 gr. kat., 135 rím. kat., 20 evanjelikov, 14 kalvínov, 40 židov. Písať a čítať vedelo 242 osôb. Na tie časy to už bola veľká obec. V roku 1866 celá obec vyhorela.
Povráva sa, že oheň úmyselne založil istý furman, ktorému ukradli prikrývky na kone. Po tejto katastrofe žilo obyvateľstvo vo veľkej biede. Už v r. 1851 sa v obci spomínajú 3 kaštiele. Jeden patril rodine Boronkayovej, druhý rodine Szirmay a tretí rodine Szulovských. Rodina Boronkayová sa však zadĺžila a banka zabavila ich majetok aj s kaštieľom a predala ho Miškovi. Miško ho predal Gruticovi, ktorý bol v príbuzenskom vzťahu s grófom Biordym.
V roku 1907 žije v obci 981 obyvateľov, obec má vlastného notára a matriku. Medzi dominanty obce patrí gr. kostol - cerkev, ktorá bola postavená v r. 1760. Druhou dominatnou je kaštiel rodiny Szirmay. Je to barok. - klas. stavba z 2. pol. 18. Skončenie II. svetovej vojny 30. 11. 1944 pripomína tabuľa na Obecnom úrade. Súčasťou histórie obce je aj pomník SNP od Fr. Patočku z r. 1958 a tvz.
Pred rokom 1866 bola postavená prvá škola, ktorá však pri požiari v r. V roku 1907 bola postavená nová škola. Až do r. 1918 bola vyučovacím jazykom maďarčina. Postupne sa priestory školy rozširovali o miestnosti v kaštieľoch a v r. 1964 sa začalo s výstavbou novej školy, ktorú postavili v parku pri kaštieľoch. Vyučovanie v nej začalo v r.
Plány nového kostola naprojektoval Ján Balogh 20. februára 1913 a schválil ich košický biskup Augustín Fischer-Colbrie 5. júna 1913. Zároveň nariadil, aby sa kostol začal stavať a bol zasvätený Najsvätejšiemu Kristovmu Telu a Krvi Pána. V tom istom roku sa začala s jeho výstavbou, ktorá bola kvôli vojnovým udalostiam prerušená. Kostol v neorománskom slohu vystavali talianski majstri.
Stavba chrámu bola dokončená v roku 1917. Nový rímskokatolícky kostol slávnostne vysvätil vo štvrtok 5. septembra 1918 diecézny biskup ThDr. Fischer Colbrie a ThDr. Vo svätom kostole bol postavený hlavný oltár v neogotickom štýle zostrojený okolo roku 1914 pravdepodobne v južnom Rakúsku. Hlavný oltár je celý bohatý zlatý a zdobený.
V hornej časti oltára je socha Boha Otca sediaceho na tróne a žehnajúc pravou rukou. Hlavný oltár s polychrómovou drevorezbou tvorí ústredný výjav Kristovej Poslednej večere (120x140cm), ktorý je umiestnený nad bohostánkom s dvoma adorujúcimi anjelmi. poskytnúť bohostánku je výklenok s oltárnym krížom. Nad bohatým zdobeným tabernákulom je Pelikán kŕmiaci svoje mláďatá.
Vľavo od Patrocínia je plastika sv. Po pravej strane je oltárna plastika sv. Bočný oltár umiestnený v lodi vľavo je zasvätený Panne Márii. Vo výklenku je plastika Panny Márie s korunou na hlave, pod nohami mesiac, zašliapnutý mal zemeguľu. Za pevnou kazetou sú umiestnené Jasličky. Nad baldachýnom kazateľnice je plastika Krista dobrého Pastiera.
V lodi vpravo je bočný oltár pôvodne zasvätený sv. Jozefovi pestúnovi Pána Ježiša. Od roku 2007 je v oltári vybavený obraz Milosrdného Ježiša. Oltárna plastika sv. Jozefa pestúna Pána prenesená na podstavec medzi V. a VI. zastavenie krížovej cesty. Plná oltárna kazeta bola v roku 2008 nahradená presklenou, kde sú umiestnené vzácne relikvie svätej Faustíny.
V roku 2015 k nim pribudli relikvie prvého slovanského pápeža svätého Jána Pavla II., ktoré farnosti podaroval jeho dlhoročný osobný tajomník Mons. Stanislav kardinál Dziwisz. Oltár sv. Jána Krstiteľa s výjavom krstu Božieho Syna je po pravej bočnej strane. Najvyššie a najväčšie oblúkovité okná chrámu zdobia nádherné farebné vitráže sv. Petra a Pavla s atribútmi a slovanských vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda s atribútmi.
Výrazná kostolná veža s krížom je veľmi vysoká a ukrýva v sebe tri zvony. Veľký zvon nesie meno sv. Jána Krstiteľa má priemer 104 cm a výšku 86 cm. Váži 604 kg a bol odliaty v roku 1914. Preklad: Odlial Egry Ferenc v Kisgöczi. Na počesť sv. Jána Krstiteľa dali postaviť / Veriaci z Nižného Hrušova./ Dr. FISCHER COLBRIE ÁGOST diecézny biskup./ V čase pôsobenia kňaza Jána Matuscáka.
Stredný zvon Sv. Na plášti zvona je text: SVÄTÝ/ CYRIL A METOD/ ORODUJTE/ ZA NÁS a pod týmto textom je drobným písmom dodané: ULIL JOSEF TKADLEC HALENKOV 1986. Zvon slávnostne požehnal 17. mája 1987 vdp. Na plášti malého zvona je reliéf Panny Márie sediacej v oblakoch s dieťaťom v náručí.
V posledných rokoch prebiehala rozsiahla rekonštrukcia interiéru a exteriéru chrámu ako príprava na storočnicu postavenia a posvätenia chrámu. K stému výročiu kostola rodina Barkóciová darovala sochu Dobrého pastiera z autorskej dielne Mgr. umenie. Jána Feča, ktorá je umiestnená pred chrámom v záhrade. Námestie Jána Pavla II. 26. júla sviatok sv. Joachima a sv.
Zoznam farárov pôsobiacich v Kojšove
V Rakovci nad Ondavou pôsobili aj farári v Kojšove, tu je ich zoznam:
- Andreas LADIŽINSKÝ (1771-1798)
- Joannes VISLOCKÝ (1799-1835)
- Stephanus BISTEY (1835-1856)
- Georgius TÓTH (1857-1896)
- Viktor LEUKANIČ (1896)
- Paulus KARAFANDA (1896-1908)
- Eugenius HUČKO (1908-1915)
- Viktor MICHALIČ (1915-1944)
- Július ŽUPAN (1944-1947)
- Július ZACHARIÁŠ(1944-1950 a 1968-1974)
- Metod SZEKELY (1974-1977)
Patrocínium: Presvätá Bohorodička Ochrankyňa (1760; 2001) Farnosť je súčasťou Košickej eparchie a patrí do Michalovského protopresbyterátu. História farnosti: Prvá správa o Rakovci je v listine z roku 1252. Pôvodné názvy obce boli Rakolch, Rakowcz alebo Rakocz.
Slovenský názov korení v slove "rak" a je odvodený od potoka, v ktorom je množstvo rakov. Správy o murovanom chráme v obci sú z roku 1760 zasvätenom Pokrovu presvätej Bohorodičky, postavenom v barokovo-klasicistickom štýle. Je to jednoloďová stavba s polkruhovým uzáverom a s predstavanou vežou na západe, v interieri klenutá pruskými klenbami. Obnovený bol v roku 1928 a neskôr v roku 1983.
V tejto obci sa v roku 1857 narodil Štefan Miklóssy, prvý biskup Hajdúdorožskej eparchie (dnešné Maďarsko). V roku 1948 patrili do farnosti fililálne obce Moravany a Suché. V Suchom stojí Gréckokatolícky chrám sv. najvyšších apoštolov Petra a Pavla. Od 17. apríla 1939 bola farnosť sídlom protosynkela (generálneho vikára) Mukačevskej eparchie (Západná Ukrajina) Antona Tinka, ktorý spravoval časť Mukačevskej eparchie, ktorá pripadla bývalej Československej republike.
Na výstavbe nového chrámu začali veriaci pracovať v roku 1998. Nový chrám s rovnakým patrocíniom - ako starý - bol posvätený vladykom Milanom Chauturom, biskupom Košickej eparchie 5. augusta 2001. Od roku 2018 prebieha výstavba novej farskej budovy. Mgr. Michal Baran.
Obec Suché leží v severnej časti Východoslovenskej nížiny, v juhovýchodnej časti Pozdišovskej pahorkatiny. Z chotára Suchého pochádzajú nálezy paleolitických kamenných nástrojov.V súvislosti s majetkovými záležitosťami v roku 1266 vznikla najstaršia správa o Suchom (latinsky „Zuha“). Od 14. storočia bola obec súčasťou panstva Pozdišovce. V 16. a 17. storočí patrila rozličným zemepánom.
V roku 1715 tu bývali členovia len troch poddanských domácnosti. V 18. storočí vďaka prisťahovalcom vzrástol počet obyvateľov Suchého a okrem roľníkov tu žili aj dedinskí remeselníci. V chotári sa vyskytovala dobrá hlina na výrobu keramiky.Na konci 18. storočia uhorský polyhistor slovenského pôvodu Matej Bel o obci napísal: „Suché, biedna dedina medzi lesmi. Susedí s Moravanmi na východe, vo vzdialenosti štvrť míle. Je obývaná národmi pomiešanými, ale chudobnými a s nedostatkom oráčin ako aj záprahov. Slúži Michalovi Szirmayovi, Michalovi Boronkayovi a iným“.
V roku 1828 tu v 67 domoch bývalo 504 obyvateľov, ich počet v neskoršom období narastal (s výnimkou obdobia s rozšíreným vysťahovalectvom). V obci sa nachádzalo široké spektrum náboženského zloženia obyvateľov - veriaci rímskokatolíckeho obradu (pôvodne bez vlastného kostola), protestanti, veriaci východného obradu (novousadlíci) a židovskí veriaci.
V 18. storočí patrili rímskokatolícki veriaci pod rozsiahlu farnosť so sídlom v Nižnom Hrušove. Obyvateľstvo gréckokatolíckeho obradu si vybudovalo drevenú a okolo roku 1805 murovanú „cerkev“ Sv. Petra a Pavla - patrili pod farnosť Lesné (z polovice 18. storočia poznáme zaujímavý doklad o čarodejníctve vo farnosti), neskôr Rakovec nad Ondavou. Od roku 1932 spravoval rakoveckú farnosť Anton Tink (dekan a generálny vikár), ktorý patril medzi najvýznamnejšie osobnosti spomedzi gréckokatolíckeho kléru.
Medzi technické vymoženosti patrí v obci vodovodná sieť a rozvodná sieť plynu.
V jeseni roku 1220 vznikla najstaršia zachovaná písomná správa o Trhovišti. V stredovekých písomnostiach sa pravidelne vyskytuje pod maďarizovaným názvom Vasarhel, čo bol preklad slovenského názvu Trhovište. Pravdepodobne v 13. storočí možno až začiatkom 14. storočia postavili v Trhovišti kostol. V 30-tych rokoch 14. storočia v ňom pôsobil farár Tibo. Farský kostol bol zasvätený svätému Nikodémovi. Katolícki farári tam vysluhovali bohoslužby ešte do polovice 16. Od roku 1563 v trhovišťskom kostole slúžili bohoslužby evanjelickí, kalvínski aj luteránski kazatelia.
V 14. až 17. Drugethovci zaviedli v Trhovišti v druhej polovici 16. storočia vyberanie mýta, čo sa dialo aj v 17. storočí. V tamojšom kaštieli, prípadne hostinci, sa v 16. V roku 1600 malo sídlisko 34 obývaných poddanských domácností. Bol tam aj kostol, fara, škola, kaštieľ alebo hostinec. Na prelome 16. a 17. Podľa súpisu domácnosti žilo v Trhovišti v roku 1623 s rodinou vtedajšieho richtára spolu 43 poddanských domácností.
Najstaršie, praveké osídlenie obce dokladajú nateraz nálezy čepieľok i niekoľko ďalších zlomkov nástrojov z obsidiánu i pazúrika. Zaraďujú sa do obdobia staršej, resp. Z pohľadu archeológie je v súčasnosti nepochybne najvýznamnejšou časťou obce poloha Šankovské zeme. Toto rozsiahle slovanské sídlisko sa rozprestiera na miernom svahu po ľavom brehu Ondavy, na pravej strane cesty Trhovište - Moravany.
História Trhovišťa od začiatku 18. Podobne ako ostatné obce stredného Zemplína i naša obec doplatila na udalosti súvisiace so stavovskými protihabsburskými povstaniami. Dôsledkom neustálych bojov ukončených mierom v roku 1711 a negatívnych sprievodných javov (mor) došlo k vyľudňovaniu v oblasti stredného Zemplína. V rokoch 1759 - 1761 si rímskokatolícki veriaci postavili na mieste pôvodného kostola nový barokový kamenný kostol zasvätený Sv. História obce v 19. Volebné právo v Uhorsku po roku 1848 bolo obmedzené majetkovým a vzdelanostným cenzom (ženy nemali vôbec volebné právo).
V roku 1880 v obci vypukol veľký požiar, ktorý zničil celý stred obce a mnohým obyvateľom zapríčinil existenčné starosti. História obce v 20. V roku 1907 vzniklo v obci potravné družstvo (zaniklo 1952). Udalosti prvej svetovej vojny v rokoch 1914 - 1918 doľahli nepriamo i na tunajších obyvateľov. Muži z obce rukovali na front. Bežným javom sa stala bieda, hlad a rekvirácie.
Trhovište zostali súčasťou okresu Michalovce. Po roku 1918 vznikol v obci miestny osvetový zbor v ktorom sa angažovali miestni učitelia starajúci sa o vzdelávanie a kultúrny život v obci. Poslanci Dočasného Národného zhromaždenia 16. apríla 1919 schválili Zákon o pozemkovej reforme. Rok 1920 patrí medzi významné medzníky v dejinách obce.
V roku 1921 prebehlo prvé sčítanie ľudu po vzniku Československej republiky. V obci žilo 1227 obyvateľov, z toho 1097 Čechoslovákov, 21 Maďarov, traja Nemci, 65 „Rusov“, 23 Židov a 18 Rómov. Konfesionálne bola obec rozdelená medzi 394 rímskokatolíkov, 282 gréckokatolíkov, 473 reformovaných, 20 evanjelikov a. v. V roku 1925 vznikol b obci dobrovoľný hasičský zbor, ktorý mal 27 členov. Založil ho Pavol Varkonda Čarny. V roku 1930 zbor zreorganizovali.
V roku 1928 založil učiteľ na reformovanej ľudovej škole Ján Kotulják spolok Roľnícky dorast. Katolícka mládež založila spolok Orol na čele s predsedom farárom a dekanom Ľudovítom Krištofom. V tridsiatych rokoch sa ľudové školy v obci rozširujú z jednotriednych na dvojtriedne. Do škôl chodili spolu dievčatá s chlapcami. Vyučovací proces prebiehal v slovenskom jazyku.
V roku 1935 občania vykopali obecnú studňu a na začiatku ulice Huštak obecné zastupiteľstvo zriadilo obecnú chyžu. V roku 1937 vzniklo v obci Úverné družstvo (zaniklo v r. 1950). Po vzniku Slovenského štátu 14. marca 1939 využilo hortyovské Maďarsko situáciu a maďarská armáda zaútočila 23. marca na východné Slovensko.
Z obce povolali do zbrane päť ročníkov mužstva do slovenských vojenských oddielov. V roku1944 zaviedli elektrické osvetlenie do kalvínskeho kostola. Ustupujúce nemecké vojsko rekvirovalo z obce dobytok a 16. novembra 1944 dopadli na obec prvé bomby. Prvá evakuácia z obce bola vybubnovaná 9. novembra a trvala do 15. novembra. Predĺžená bola do 25.
Od roku 1945 do roku 1950 vybavoval agendu aj pre Trhovište Obvodný úrad Miestneho národného výboru v Bánovciach nad Ondavou. Až do roku 1950 agendu vybavoval obec a riadil Miestny národný výbor v Trhovišti. Koncom 40-tych rokov v obci namontovali prvý domáci vodovod. V 50-tych rokoch sa v obci objavili prvé osobné automobily značky Tatra, neskôr Spartak a stavali sa nové moderné domy. V roku 1987 zlikvidovali starú cigánsku osadu.
Po roku 1989 dochádza v obci k rozvoju podnikateľskej činnosti. Začiatkom 90-tych rokov otvorili v obci poštový úrad a Obvodné oddelenie policajného zboru presťahovali do novej budovy. V rokoch 1992 - 1994 bola v obci postavená nová budova Obecného úradu. Už pred vznikom Jednotného roľníckeho družstva v obci boli roľníci združení v Jednotnom zväze slovenských roľníkov.
V roku 1947 dokonca v obci zriadil chov plemenných žrebcov Štátny žrebčinec z Prešova. V roku 1948 obci zriadila STS z Michaloviec brigádne stredisko strojno-traktorovej stanice (STS), ktoré roľníkom poskytovalo poľnohospodárske stroje. V roku 1949 založila časť občanov Trhovišťa Jednotné roľnícke družstvo II. typu ako jedno z prvých v okrese.
