Farnosť Semerovo: História a súčasnosť

Semerovo, obec s bohatou históriou, má aj svoju osobitú cirkevnú históriu. Prvý kostolík bol postavený už v 9. storočí na vrchu Váraš ako súčasť kniežacieho hradiska z 8. storočia.

Ilustračný obrázok: Hradisko Drienok

Neskôr hradisko dobyli a usídlili sa tu Starí Maďari, opevnenie sa stalo sídlom rodu Szemere. Neskôr hradisko bolo zosilnené opevnením, napriek tomu ho Tatári dobyli a vyplienili. Odvtedy na vrchu Váraš zemepáni nesídlili. Zanikol aj kostolík ktorého zvyšky základov odhalili archeologické výskumy.

História kostola sv. Michala

Hodnota lokality bola známa už na konci 19. storočia, kde historik profesor komárňanského gymnázia a benediktínsky presbyter Rudolf Gyulai umiestnil pôvodnú dedinu na kopci Váraš (slovensky Hradište). Semerovo sa v roku 1210 spomína ako mocná bašta kresťanstva s názvom Ecclesia Sanctus Michaelis de villa Scemera. Teda v tom čase tu kostol sv. Michala už stál, bol dominantou osady a nachádzal sa v jeho blízkosti. Dokonca kostol osobne vysvätil arcibiskup Ján a aj to potvrdzuje význam osídlenia.

Nebol to panský kostol, lebo nemal apsidu, triumfálny oblúk, panskú empíru a neoddelená svätyňa bola rovnako široká ako loď. Stavba mala rovný strop, valenú klenbu dostala až po tatárskom zničení pod vplyvom benediktínov z neďalekej osady Pustý kostol a bola pristavaná svätyňa (podľa Mencla). V časoch tureckej nadvlády bol kostol vyrabovaný a prestavaný na tureckú sýpku. Začas, po roku 1552, sa v opravenom kostole konali protestantské bohoslužby.

Kostol Nanebovstúpenia Panny Márie

Po kolonizácii obce bol na starých základoch v roku 1712 postavený barokový rímskokatolícky kostol Nanebovstúpenia Panny Márie. Drevená zvonica pri kostole bola postavená po roku 1712 a bol v nej zavesený jeden 60 funtový zvon uliaty v dielni zvonolejára Jána Nuspickhera v Budíne a bol zasvätený sv. Jozefovi a Ukrižovanému Kristovi. V roku 1780 tu už boli zavesené tri zvony (760,40 a 37 funtový). Osud zvonov a zvonice je neznámy.

V roku 1733 v cirkevných záznamoch ostrihomskej diecézy sa opisuje schátraný kostol, ktorému bola obnovená strecha, klenby, a okolo zriadený cintorín. Mal malú skromnú prípravovňu (sakristiu), nedostatočné zariadenie, bohoslužby mal slávnostnú kazulu, ďalej cibórium, pluviál, pred Blahoslaveným boli lampáše, procesiové zástavy. Poznamenávame, že strecha a dvere boli zo slamy, strop bol trámový. Taký istý opis je z roku 1737. Okolo roku 1755 bola strecha pokrytá šindľom a nové dvere boli vyrobené z dubového dreva. Loď a svätyňa dostali klenby. Potvrdzujú to záznamy z roku 1770, v ktorých sa už kostol opisuje ako v dobrom stave. Patrónom bola rodina Csúzyovcov a viacerí komposesorátnici.

V rokoch 1777 bol kostol obnovený, boli v ňom oltáre Najsvätejšej Trojice a sv. Michala archanjela z roku 1751, dva evanjeliáre (jeden maďarský pre zemanov a druhý slovenský pre poddaných). Podľa vizitácie z roku 1780 loď od svätyne oddeľuje víťazný oblúk a drevená balustráda. V roku 1810 bola pristavená farárom Szedlákym farská kaplnka Panny Márie (časť dnešného domu Ölveckých a Ujčekovcov). Za farára Zaklukála bol doplnený jej inventár.

Podľa vizitácie z roku 1846 v kaplnke bol oltár zasvätený Panne Márii a v roku 1806 ho konsekroval generálny vikár N. Görgey. V zime sa v nej konali bohoslužby, lebo cesta do kostola bola v tom čase neschodná. Rodina Luby dala v roku 1868 postaviť farskú kaplnku Jána Krstiteľa, lebo starú budovu fary poškodil požiar. Do kaplnky bol toho roku z milodarov veriacich zakúpený organ. Kaplnka zanikla v roku 1929, keď sa farský úrad presťahoval do Rosovskej kúrie. Aj v nej bola kaplnka, kde sa v 70. rokov 20. storočia odbavovali cirkevné sobáše a sv. omše. Kaplnka bola zariadená a vysvätená aj v súčasnej fare.

Kostol mal sivomodrý chór pre hudobníkov, kazateľnicu (na rezonančnej strieške bola plastika sv. Michala archanjela), hlavný oltár s obrazom Nanebovzatia Panny Márie ( so sochami sv. Mikuláša a na vrchole s obrazom Najsvätejšej Trojice), druhý oltár Panny Márie (sochy sv. Františka, sv. Barbory, sv. Petra a sv. Michala), medenú krstiteľnicu a zodpovedajúce zariadenie bohoslužobnými nádobami.

Ďalšia obnova kostola bola ukončená v roku 1789, keď 18. augusta toho roku bola stavba vysvätená. Kostol v roku 1812 bol klasicisticky upravený. Po roku 1840 bol v kostole umiestnený nový oltár, obnovená maľba, opravený a vyzdobený organ veriaci zakúpili viacero bohoslužobných nádob a púťových zástav. V roku 1857 bola zásluhou Martina Ficzu opravená strecha kostola a v roku 1863 bol obnovený jeho interiér. Pred kostol postavili malú zvonicu, v ktorej bol zavesený malý dvojfuntový zvon. Ten okolo roku 1840 kúpila manželka dôstojníka Farkasa.

V kostole bola predĺžená loď, a tým sa kapacita stavby zvýšila. Kostol je jednoloďový priestor so segmentovým uzáverom presbytéria, ktoré je zaklenuté českou plackou. Loď má rovná strop. Steny a stropy interiéru kostola sú pokryté iluzívnou ornamentálnou maľbou z roku 1972. Kostol vežu nemá, ale či ju pôvodne mal, nie je známe. Priečelie je zakončené barokovým vykrajovaným štítom. Nad kamenným portálom vstupu do objektu je nika s kópiou barokovej ľudovej plastiky Madony. Pôvodná drevená socha z polovice 18. storočia je na farskom úrade.

Fasády kostola sú členené iba oknami s polkruhovým zakončením a výraznou korunnou rímsou, boli pri posledných úpravách zbavené väčšiny architektonických detailov (lizénové rámy, okenné šambrány s polkruhovým zakončením, podokenné rímsy). Kostol bol v roku 1982 komplexne opäť opravený, bolo namontované elektrické kúrenie, opravená strecha, vykonaná maľba fasád a interiéru ( bohužiaľ boli odstránené viaceré architektonické detaily, kazateľnica so sochou sv. Michala, sochy niektorých svätých).

V západnej časti lode nad vstupom do lode je konvexno-konkávny orgánový chór, ktorý bol v roku 1955 rozšírený. Zariadenie kostola je novšie. Hlavný oltár má po stranách sochy Božského Srdce Ježišovho a Máriinho Nepoškvrneného Srdca. Kostol má sochu Ježiša Krista privezenú z Nitry. Na bočnom neogotickom oltári je súsošie Piety, dole sú zlátené plastiky cherubínov z pôvodného oltára z polovice 18. storočia. Z pôvodného oltára sa ešte zachoval barokový štít v akantovom ráme a dve maľované postavy z 18. storočia. Z polovice 18. storočia pochádza krstiteľnica a časť ostatného zariadenia kostola.

Steny lode zdobí 14 obrazov zastavení Krížovej cesty, ktoré pochádzajú z obce Zohor. V kostole sa ešte nachádza socha sv. Jozefa a Lurdská jaskyňa so sochou Lurdskej Panny Márie. Tá kedysi bola osadená na bočnom oltári. Najstarším pozostatkom zariadenia starého kostola je gotická svätenička z hrubo opracovaného kameňa. V roku 1993 obec zakúpila pre kostol nový elektrofonický organ. Obnova kostola bola vykonaná aj v roku 1997. V roku 2000 bol odcudzený elektrický organ, časť zariadenia a svietniky, v roku 2001 vykradli kostol opäť, odcudzili historický kalich z prelomu 18. a 19. storočia a svietniky. v roku 2005 sa zahájila ostatná rekonštrukcia priečelia kostola do pôvodnej podoby.

Významní farári farnosti Semerovo

Prvý významný farár je Ján, ktorý tu pôsobil v rokoch 1332- október 1337 ako kňaz v Tenevere (Cemere) , teraz v Semerove zapísaný ako prísažný dixit, ale nebol zdravý a chradol. Potom mená tunajších farárov nie sú známe.

Podľa Canonica Visitatio arcibiskupa Mikuláša Oláha z rokov 1561 - 1567 katolícky farár v obci už nebol, a tak tu mohlo zakoreniť protestantské náboženské vyznanie, ktoré sa v roku 1567 rozdelilo na kalvínsku a evanjelickú a. v. cirkev. V Semerove už od roku 1552 pôsobili protestantský kňazi, veriaci sa odčlenili ako kalvíni. Farnosť patrila do Komjatického kalvínskeho dištriktu ako matkocirkev, ktorá nemala fíliu. Okolo roku 1650 bol tu kazateľom Ján Búcsi, v roku 1674 tu pôsobil Štefan Marosi. Pôvodne bol katolíckym farárom, ale prestúpil na kalvínske náboženstvo. Arcibiskup Juraj Szelepcsényi ho vyzval, aby prestúpil späť na katolícku vieru, čo Marosi odmietol, a preto bol 5. marca 1674 uväznený.

V októbri 1674 je tu zapísaný Daniel Fakasdy, predtým bol protestantom. Ale stal sa katolíkom. V roku 1685 tu pôsobil Štefan Jakubík , o ktorom sa nezachovali žiadne správy.

Od 3. júna 1698 do roku 1702 slovo Božie tu hlásal licenciát Štefan Vrabelszky, bol z obce vyhostený. Od 26. októbra 1702 do roku 1704 bol tunajším farárom Pavol Jancsovics, predtým v roku 1700 bol farárom v Cserede, v roku 1704 už pôsobil v obci Drégelypalánk.

Potom 28. júla 1704 sem nastúpil licenciát Martin Grachó, v roku 1702 pôsobil v obci Sipék, potom v Semerove do r. 1705, v roku 1710 je v obci Bacúr a nakoniec v roku 1727 v Badíne. 15. 30. apríla 1713 sem prišiel Ján Novomeszky, bol rehoľným kňazom, ktorý prišiel z Hrnčiaroviec. Študoval na Pázmáneu v Trnave, v roku 1726 odišiel do Hradišťa, kde dal obnoviť rozrumený kostol, dal namaľovať oltárny obraz, vyhotoviť zvonicu a postavil kaplnku sv. Bartolomeja.

13. apríla 1720 z Chorvátskeho Grobu sem prišiel Ján Berek (narodený roku 1662), prísny farár bažiaci po bohatstve (podľa Zaklukála), pôsobiaci na mnohých miestach (zrejme kvôli povahe) - Krásnohorské Podhradie, Kameňany, Dvory nad Žitavou, Parkan (dnes Štúrovo), Ľubá, Obid, Kamenný most, Trávnica, znova Dvory nad Žitavou, Blatné a Chorvátsky Grob. Zo Semerova bol v roku 1720 vyhnaný.

19. septembra 1720 sem nastúpil Juraj Gódor, pôvodom zo Slepčian, ktorý prišiel z Dolného Ohaja. 15. februára 1730 tu zomrel a v obci bol pri rodičoch pochovaný. 19. februára 1730 bol sem preložený starý farár Ján Ignác Vanyó, rodák zo Zlatých Moraviec. Pôsobil v Budíne (o jeho živote sa zachovalo málo správ), v roku 1733 bola opísaná aj budova fary, ktorá bola riadne postavená, niekedy ale patrila kalvínom.

29. apríl 1735 z Lekéru (dnes časť Hronova) sem prišiel Imrich Kotucs, rodák z Bošian. Vizitácia z roku 1737 konštatuje podobné skutočnosti ako v roku 1733. 27. decembra 1751 tu zomrel a je aj pochovaný. Ako výpomoc starnúcemu farárovi 16. apríla 1751 prišiel Alexius Balogh, kaplán z Galanty. V roku 1752 odišiel do Pribety, kde prevzal novozriadenú farnosť.

22.septembra 1752 farnosť prevzal Andrej Cziglányi, prišiel z Čifárov, kde bol kaplánom seminára Stehaneum. Dal obnoviť tunajší kostol a jeho interiér dal zaklenúť. 9. decembra 1758 bol preložený do Jasovej. 9. februára 1759 farnosť prevzal Štefan Kacskovics (alebo Szkacskovics), ktorý prišiel z Rykynčíc, predtým pôsobil v Dolných Rišňoviciach. 3. marca 1760 tu zomrel na podagru a bol pochovaný.

21. november 1760 sem nastúpil Ignác Arady, prišiel z Čifárov. Do kostola dal zakúpiť strieborný kalich. 23. júna 1773 bol preložený do Trstíc, kde v auguste 1777 zomrel. Ján František Csonka (pôvodom zeman z Dolného Ohaja), kaplán z Drégelypalánku, už ako farár bol sem preložený 18. júla 1773. V roku 1777 dal obnoviť kostol. V januári 1778 odišiel do Jelšoviec.

1778 sem prišiel Jozef Markovics, rodák z Hlohovca. Do Semeova prišiel z Kľačian a Lukáčoviec, predtým pôsobil v Križovanoch nad Dudváhom ( na týchto miestach bol kaplánom), za jeho účinkovania bola pri kostole kongregácia sv. Františka Serafínskeho pod vedením váženého občana Jána Babineca. Dal kompletne obnoviť kostol, v roku 1780 tu bola vykonaná kanonická vizitácia (stav farskej budovy sa uvádza ako biedny), roku 1782 odišiel do Hronského sv. Beňadika, kde bol kooperátorom konventualistov, roku 1796 sa stal farárom v Kolte. 1782 sem z Dvorov nad Žitavou prišiel Juraj Baluch, miestny rodák (narodil sa v sedliackom dome neďaleko kostola), medzi farníkmi nebol obľúbený, a preto 25. septembra 1796 odišiel do Dolných Strhárov.

František Pokorny (rodák z Trnavy), sem prišiel výmenou za Balucha z Dolných Strhárov. 5. 14. marec 1798 z Bešeňova (predtým kaplán v Dolnom Jatove) sem prišiel František Szedláky. Dal obnoviť schátralú budovu fary. Roku 1812 odišiel za administrátora do Nagybajcsu (Hevešská župa) a odtiaľ do Prešova, kde 15. septembra zomrel. Alojz Rakovszky ( de Nagyrákó), pôvodom turčiansky zeman, ktorý bol kaplán vo Svätom Petri a sem bol preložený roku 1812. 26. septembra 1815 sa vrátil do Svätého Petra, zomrel v Bátovciach 26.

10. október 1815 farnosť prevzala významná osobnosť, Anton Kršák, ktorý sa narodil 5.júla 1769 v Námestove. Teológiu študoval v rokoch 1791 - 1795 v Trnave ako kaplán pôsobil v Malých Opatovciach , od roku 1797 v Skýcove najprv ako kaplán, potom farár. Už roku 1793 sa ako člen Slovenského učeného tovarišstva v spoločnom stánku v Trnave zapojil do bernolákovského hnutia. Bol osobným priateľom básnika Jána Hollého. Roku 1815 sa stal kňazom v Semerove. Od tohto roku bol prísediacim súdnej tabule Komárňanskej župy Zomrel náhle 14. 22. januára 1829 prevzal farnosť Anton Kamaszy, keď sem prišiel z Veľkej Lehoty.

7. 6. februára 1831 bol sem z Tekovského Hrádku preložený Jozef Kárász (narodil sa 7. augusta 1787 v Krásnohorskom Podhradí). Svojou iniciatívou pre drobných osadníkov vydobyl od zemepánov fliačiky polí a lúk. 5. júna 1838 bol preložený do Veľkého Lapáša a neskôr do Dolného Badína, odtiaľ na dôchodok sa utiahol do Tekovských Nemiec, kde 31.

3. júla 1838 do Semerova prichádza Ján Ivan Zaklukál, ktorý sa narodil 23. mája Kesztölc (dnes Maďarsko). Filozofiu a teológiu vyštudoval v Trnave, za kňaza bol vysvätený 10. júna 1830. Ako kaplán nastúpil do Komárna, ale ťažko ochorel, a vtedy pôsobil v kostole sv. Ignáca v Ostrihome. Od roku 1831 bol administrátorom vo Visegráde. V tomto roku prešiel za administrátora do Unína a 10. 3. júla 1838 prišiel do Semerova, keď si vymenil miesto s Jozefom Kárászom.

Zaklukál bol priateľom jasovského farára Juraja Holčeka. Zaklukál v Semerove založil elementárnu školu, prvé združenie vlastníkov pôdy a miestnu dychovku. Jeho ,,Historia Eccelesia Parochiae Semeriensis“ je neoceniteľný zdroj informácií o obci Semerovo. Napísal mnoho politických a spoločenských článkov vynikajúcej úrovne , kde publikoval hlavne v Spolku sv. Vojtecha a Trnave. V rokoch 1833 a 1837 tlačou mu vyšlo dvojzväzkové dielo ,,Nagyböjti Szent-beszédek“ (veľkopôstne kázne). Farský vinohrad dal rozdeliť medzi farníkov, ktorí ho obrábali za štvrtinový podiel. Jednoznačne najvýznamnejší farár pôsobiaci v obci, vykonal tu kus obrovskej práce.

V roku 1857 bola obnovená strecha fary a jej hospodárskych budov zásluhou Martina Ficzu. V roku 1868 v susednom dome vypukol požiar a veľmi poškodená bola aj budova fary. Potom z milodarov veriacich bola stavba opravená. Medzi pospolitým ľudom bol populárny a hovorilo sa, že keď niečo nevieš, opýtaj sa pána farára Zaklukála . 7. 21. septembra 1871 na uvoľnené miesto nastúpil Štefan Chovanec, ktorý sa narodil 23. júna 1840 v Bohdanovciach pri Trnave, Gymnázium a filozofiu vyštudoval v Trnave, teológiu vo Viedni a za kňaza bol vysvätený 26. septembra 1867.

Angažoval sa v národných veciach, veľa si dopisoval s J. K. Viktorínom. Potom bol profesorom na arcibiskupskom gymnáziu v Trnave. Pomáhal rozširovať a propagovať slovenskú literatúru (básne Hollého, Slovenské pohľady, ročenku Nitra a iné). Vlastné práce publikoval v časopise Cyril a Method. Bol spoluzakladateľom Matice slovenskej a prvého slovenského gymnázia v Kláštore pod Znievom. Od roku 1871 bol vo výbore Spolku sv. Vojtecha a bol aj vo výbore zvolenom v roku 1872. Od 21. septembra 1871 bol farárom v Semerove. 18. marca 1878 zomrel na ...

Prehľad farárov pôsobiacich v Semerove

Nasledujúca tabuľka poskytuje stručný prehľad niektorých farárov, ktorí pôsobili v Semerove:

Ilustračný obrázok: Semerovo

tags: #farnost #semerovo #uradne #hodiny