Obec Jenkovce, ležiaca v Košickom kraji, okrese Sobrance, má bohatú históriu, ktorá sa odráža aj v jej náboženskom živote. Rímskokatolícky kostol v Jenkovciach prešiel zložitým vývojom, od svojich skromných začiatkov až po súčasnú podobu.
Po zániku Veľkomoravskej ríše bolo územie východného Slovenska v priebehu 11. storočia začlenené do Uhorského kráľovstva. Jeho súčasťou sa postupne stal i formujúci sa Užský komitát ako vyšší územnosprávny celok Uhorska. Podľa zistení v tomto období už Jenkovce jestvovali, pretože významný slovenský historik predpokladá vznik obce už pred 11. storočím a zaraďuje ju medzi slovansko-slovienske osady. V tom čase vznikali dediny na zvykovom práve, čo platí aj pre Jenkovce.
Prvé písomné potvrdenie existencie obce sa nachádza až v listine uhorského kráľa z roku 1288. Jenkovce tak patria do veľkej skupiny obcí, ktorých prvá písomná zmienka sa neviaže na jej vznik alebo založenie. V spomínanej listine kráľ daroval jenkovský majetok lastomírskym zemanom Ladislavovi, Dominikovi, Albertovi, Ivankovi a Gregorovi synom Ivana. Z obsahu listiny vyplýva, že miestne sídlisko jestvovalo už skôr a že v tom čase bolo sčasti či dokonca úplne vyľudnené.
Počiatky a stredovek (14. - 16. storočie)
Kostol postavili v dedine v polovici 14. storočia. Doklad o ňom máme z roku 1355 a zasvätený bol Panne Márii. V súpise pápežského desiatku z prvej polovice 30. rokov 14. storočia sa však kostol v Jenkovciach a ani jeho prípadný farár nespomína. Na základe tejto skutočnosti môžeme povedať, že kostol v tom čase nebol farským chrámom s vlastným duchovným. Katolícki kňazi tu účinkovali do druhej polovice 16. storočia.
Bazilika svätého Štefana v Budapešti
Obdobie reformácie (16. - 17. storočie)
V tom čase sa v tunajšom okolí už začali šíriť myšlienky reformácie cirkevného života. Podľa zásady „Cuius regio, eius religio“ - „Čí je majetok, toho je náboženstvo“, museli aj jenkovskí katolíci z radov poddaných prijať protestantskú vieru svojich zemepánov. Pod vplyvom drobnej miestnej šľachty, ktorá sa priklonila k reformácii podľa Jána Kalvína, ju Jenkovčania prijali okolo roku 1573 (vtedy chodievali do kalvínskeho kostola do Jovry), avšak slovenskí protestantskí kazatelia tu pôsobili až od roku 1585.
Ako protestantskí duchovní tu boli Ján Arcius z Fekišoviec (1585 - 1593), Ján z Jenkoviec (1585), Tobiáš Solár z Podhradia (1589 - 1590), Michal zo Sobraniec (1594); okrem nich tu pôsobili aj Martin Szokoly, František Fabrícius Sároi a Štefan Nyiri. Títo protestantskí kazatelia viedli bohoslužby v slovenskom jazyku. Do jenkovskej farnosti patrili aj kalvíni zo susedných dedín Záhor, Nižné Nemecké, Krčava a Kristy.
Celý proces rozšírenia reformácie súvisel s patronátnym právom, ktoré malo v Uhorsku dlhodobú platnosť. V zmysle tohto zákona mal každý svetský patrón právomoc dosadiť do farnosti kňaza. Vierovyznanie zemepánov podľa spomínanej zásady museli nasledovať všetci jeho poddaní.
Obnova farnosti (18. - 19. storočie)
Po skončení bojov medzi povstalcami a habsburským cisárskym vojskom v roku 1711 nastalo v Uhorsku obdobie stabilizácie pomerov. Pozostatkom pohnutých udalostí zostalo aj množstvo opustených dedín. Na základe daňových súpisov z rokov 1715 a 1720 vieme, že začiatkom 18. storočia obec zostala opustená ešte aj v niekoľkých ďalších rokoch. K znovuosídleniu dediny dochádza začiatkom druhej polovice 18. storočia.
Na žiadosť katolíckych veriacich bolo v obci v roku 1789 zriadené kaplánstvo, ktoré v roku 1810 povýšil satmársky biskup, a tak znova bola obnovená farnosť. Vo farnosti sa viedli aj rímskokatolícke matriky. Najstaršia zachovaná matrika pre Jenkovčanov sa začala viesť od roku 1789 (resp. 1790) - matrika narodených; matrika sobášených a zomrelých sa začala viesť od roku 1877. V roku 1804 bolo povýšené jágerské biskupstvo na arcibiskupstvo.
Následne došlo k jeho rozdeleniu na satmárske a košické biskupstvo, pričom obyvatelia rímskokatolíckeho vierovyznania z jenkovskej farnosti pripadli do satmárskeho biskupstva. V roku 1843 povolil patrón výstavbu nového rímskokatolíckeho kostola v obci, ktorý bol dokončený v roku 1853. Zasvätený bol sv. Štefanovi. Veža kostola bola dokončená v roku 1871 a fara v roku 1868. No a pre potreby farnosti jej patrón vyčlenil aj urbársky pozemok.
Správcovia farnosti v 19. storočí
Na poste jenkovského rímskokatolíckeho farára a správcu farnosti sa postupne vystriedali:
- Jozef Spiegel (? - 1851)
- Karol Gondolovics (1851 - 1880)
- Jozef Benkö (1881 - 1900)
- Pavol Horatius (1900 - ?)
20. storočie
V rokoch 1923 - 1925 si rímskokatolíci obnovili svoj farský kostol. Dlhoročného správcu jenkovskej rímskokatolíckej farnosti Františka Svobodu v roku 1935 nahradil Zoltán Kravjanský. Práve František Svoboda patril k významným osobnostiam rímskokatolíckej cirkvi. Bol pápežským kanonikom, arcidekanom a od roku 1934 užhorodským apoštolským administrátorom.
Počas prechodu frontu bola poškodená veža kostola, ktorá si vyžiadala najnevyhnutnejšie opravy. Miestni rímskokatolícki veriaci aj po vojne navštevovali Kostol sv. Štefana Uhorského z roku 1853. V roku 1959 bola okolo kostola postavená nová kovová ohrada s betónovým múrikom, ktorá nahradila starú (drôtenú sieť na drevenej kostre). V nasledujúcom roku pribudla ohrada aj okolo farskej budovy.
V roku 1966 bol miestny kostol kompletne obnovený. Po dlhej dobe sa 18. júna 1967 uskutočnila primičná svätá liturgia Ľudovíta Šlepeckého, ktorý bol v tomto roku vysvätení v Bratislave za kňaza. Na liturgii sa zúčastnilo okolo 3 000 veriacich z celého okolia. Na liturgii boli aj veriaci zo Senice, kde novovysvätený kňaz absolvoval základnú vojenskú službu.
V roku 1950 nastúpil Valentín Pavlík, ktorý tu pôsobil do roku 1958. V čase neprítomnosti farára v roku 1958 tu zastupovali farári z Remetských Hámrov a z Tibavy. Následne v rokoch 1958 - 1984 tu bol Jozef Ilavský a po ňom do roku 1989 Ján Biroš.
Filiálky farnosti
Pod jenkovskú farnosť patrili filiálky:
- Bežovce
- Husák
- Nižné Nemecké
- Sejkov
- Krčava
- Vyšné Nemecké
- Kristy
- Svätuš
- Záhor
Rímskokatolíci v Lekárovciach
Rímskokatolícki veriaci v Lekárovciach patrili pod jurisdikciu Jágerskej diecézy, od roku 1804 pod jurisdikciu diecézy Satmárskej. V ich rámci patrili k Užskému arcidekanátu, doloženému od 14. storočia. V 16. storočí bol v dôsledku reformácie oslabený, ale po ústupe reformácie v dôsledku narastania počtu rím.kat. farností bol rozdelený na tri dekanáty. Lekárovce patrili k Hornoužskému dekanátu so sídlom v Užhorode.
V roku 1993 sa k rím. kat. vierovyznaniu prihlásilo 511 Lekárovčanov (Obecná kronika).
Významným pre život Lekárovských rímskokatolíckych veriacich sa stal rok 1943, keď sa obe filiálky spojili, vytvoriac novú samostatnú farnosť. Kostol Ružencovej Panny Márie bol postavený v roku 1894 v historizujúcom novobarokovom slohu. Od 1.7.2023 je farárom farnosti PaedDr. ThLic. Ján Dulin.
Kostol v Sejkove
Vo filiálnej obci Sejkov ku starým rímskokatolíckym rodinám patrili Dulayovci, Mislanszkovci, Huszarovci, Kátsovci, Roskovci, Valkótskovci, Baskóvszkovci, Grusovszkovci, Papinszákovci. V roku 1832 na základe kanonickej vizitácie satmárskeho biskupa vieme, že v Sejkove bývalo 116 rímskokatolíkov, 173 gréckokatolíkov, dvaja kalvíni, traja luteráni a 14 židia. V rokoch 1894 - 1897 si sejkovskí rímskokatolíci vybudovali vlastný kostol zasvätený Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu.
V roku 1990 sa veriaci pustili do celkovej opravy strechy kostola a kostolnej veže. Bol odstránený starý oltár a ponechal sa z neho len veľký obraz, ktorý sa umiestnil na stene. Celý kostol bol vymaľovaný a Ján Kováč zrekonštruoval krížovú cestu. Ku kostolu sa pribudovala sakristia.
Evanjelická reformovaná cirkev
Po skončení 2. svetovej vojny sa evanjelická reformovaná cirkev na Slovensku ocitla v zložitej situácii, a to preto, že prevažnú časť jej členov i duchovných tvorili občania maďarskej národnosti, ktorí stratili československé štátne občianstvo. Tieto okolnosti ovplyvnili aj kalvínsku komunitu v Jenkovciach.
S veľkou rekonštrukciou chrámu sa začalo v polovici 60. V roku 1966 sa začalo s vonkajšou opravou a natretá bola strecha. V nasledujúcom roku sa vymaľoval zvnútra a opravená bola ohrada. Okrem chrámu sa pracovalo aj na fare, ktorá bola prebudovaná a pribudla v nej kúpeľňa s vodovodom.
Počiatok cirkevného zboru v Jenkovciach siaha až do druhej polovice 18. storočia. Šírenie protestantizmu vo vtedajšej dobe sa pripisuje rodine Leszteméry. Súčasný kostol bol vybudovaný v čase, keď bol duchovným zboru Móré Gábor (v cirkevnom zbore pôsobil od 1886 do 1915). Stavba sa začala 20. júla 1903. Nový zvon bol osadený 10. januára 1904. Všetky práce na kostole boli ukončené 23. Kostol je postavený v neoklasicistickom štýle.
Sieňový priestor s polygonálnym uzáverom je krytý korýtkovou klenbou. Na bočných fasádach sú mierne rizality, členené bosovaním a hladkými pilastrami s iónskou hlavicou. Po zosnulom farárovi Móré Gábor sa stal duchovným Egyet Béla a pôsobil do roku 1939. V rokoch 1941 - 1950 Bartolomej Kováč; od roku 1950 - 1953 spravoval zbor kaplán Michal Hudák. V roku 1956 sa stal duchovným zboru Michal Hromanik a pôsobil tu do roku 1986.
Za jeho pôsobenia sa uskutočnila renovácia kostola. Od roku 1987 - 88 cirkevný zbor administroval farár Ján Semjan z Pinkoviec. Od r. 1988 - 97 administrovala farárka Anna Hisemová. Za jej pôsobenia bola vykonaná oprava vonkajšej fasády na kostole. Medzi tým v r. 1993 bol zbor administrovaný kaplánom MarianomHamarim. V r. 1998 prevzal administráciu zboru opäť Ján Semjan st. Od roku 1998 zbor administrovala farárka Mária Jenčová. V druhom polroku v r. 2000 tu zastupoval brat farár Juraj Gajdošoci. Od septembra 2007 do apríla 2015 tu slúžil Miroslav Kovaľ.