Súľov-Hradná, dve obce s bohatou históriou, ktoré od pradávna spájala nielen spoločná chotárna hranica, ale i spoločný zemepán a cirkevná príslušnosť. Obe obce sa v priebehu dejín vyvíjali samostatne na čele so svojím vlastným richtárom. Hradná dodnes tvorí fíliu súľovskej evanjelickej i katolíckej farnosti.
Zaznamenali sme niekoľko variant vysvetlenia pôvodu názvu obce Súľov. Podľa skál, kameňov a žúl z predpokladaného názvu Žulov neskôr vznikol Súľov. Alebo vraj podľa soli, ktorá sa ukladala medzi skalami - soľ - sul - Súľov. Oveľa zaujímavejšie vysvetlenia ponúkajú miestne povesti. Jedna povesť hovorí, že miestni páni mali povinnosť ročne odovzdať kráľovi ako daň dve veľké sovy. Podľa slova Sovilov dostala obec pomenovanie v skrátenej forme Súľov. Iná povesť spomína odvážneho hrdinu Sula, ktorý prepožičal svoje meno obci. Obec Hradná odvodzuje svoje pomenovanie od skutočnosti, že stála na hranici darovaného územia, teda bola hraničná. Alebo podľa toho, že patrila k hradu.
Doposiaľ najstaršia zmienka týkajúca sa cirkevnej organizácie priamo v obci Súľov-Hradná pochádza z predreformačného obdobia z roku 1507. V tomto roku Súľov s Hradnou patrili spolu ako jedna fília do farnosti v Dolnom Hričove.
Evanjelická a.v. cirkev v Súľove
Počiatky evanjelickej cirkvi v Súľove, spadajú, ako sa zdá, až do reformačnej doby. Už v roku 1544 sa spomína istý Ján Faber zo Súľova ako prvý žilinský kňaz, ktorý bol toho istého roku vo Wittenbergu za kňaza posvätený. Prvý známy kňaz v Súľove Filip, zaznamenaný v roku 1578, bol najskôr dvorným kazateľom vtedajšieho zemepána Teodóza Sirmienisa, prívrženca reformácie a účastníka Žilinskej synody. Prvá známa vizitácia súľovskej evanjelickej farnosti je od Eliáša Lániho z roku 1611. Z jej zápisov je zrejmé, že už v tomto čase stál v Súľove kostol. Existenciu tohto pravdepodobne dreveného kostola možno predpokladať aj z dôvodu pomerne veľkej vzdialenosti Súľova k farskému kostolu v Dolnom Hričove.
Na zasadnutí Trenčianskej stolice 22. júla 1615 v Bytči získala súľovská cirkev povolenie na zbierku na stavbu nového kostola. Drevo na krov sprostredkoval Juraj Thurzo, keď 12. mája 1616 boli z Oravy do Bytče dopravené na dvoch pltiach laty, dosky a krokvy určené na súľovský kostol. Osobitný, na ten čas dosť ozdobný chrám, posvätený menu Ježišovmu vystavil až v roku 1616 Teodóz Sirmiensis, prísediaci (assessor) kráľovskej tabule so svojimi švagrami, totiž Jánom Davidom zo Svätého Petra, stoličným podžupanom a Štefanom Akaim.
V roku 1681 na základe zákonných článkov prijatých na sneme v Šoproni sa Súľov stal jedným z tzv. artikulárnych miest Trenčianskej stolice. V artikulárnych miestach sa evanjelici mohli slobodne zhromažďovať, stavať nové chrámy alebo im boli vrátené kostoly, ak medzitým neboli posvätené katolíkmi. Súľov tak navštevovali evanjelici zo širokého okolia, pretože ďalšími artikulárnymi miestami v Trenčianskej stolici boli iba Uhrovec a slobodné kráľovské mesto Trenčín. V tomto ťažkom období protireformácie boli evanjelici v Súľove niekoľkokrát pozbavení užívania kostola a od roku 1711 prináleží tento kostol katolíckej cirkvi dodnes. V čase protireformácie už v roku 1674 jej odňal mocou a násilím kľúče od chrámu gróf Juraj Ilešházi, Súľovčania však potom ešte pokojne užívali chrám až do roku 1688. Po tomto odobratí chrámu boli nútení odbavovať Služby Božie v súľovských a hradňanských domoch.
Evanjelici si na vykonávanie bohoslužieb upravili v roku 1734 drevený dom. Dňa 16. júla 1748 panovníčka Márie Terézia povolila evanjelikom v Súľove postaviť nový murovaný kostol pri potoku v blízkosti dreveného domu, ktorý už nevyhovoval bohoslužobným účelom. Keďže už spomínaný dočasný drevený chrám bol aj malý a hrozil spadnutím a patróni cirkvi už nemali nádej dostať naspäť odňatý chrám, zaujímali sa o výstavbu nového chrámu. Po dosiahnutí povolenia a skutočnom vydelení miesta pre stavbu mohli už koncom roku 1749 položiť prvé základy terajšieho chrámu. Za dva roky bol kostol postavený a dňa 29. septembra 1750 zasvätený Trojjedinému Bohu.
V roku 1785 patrili k súľovskému evanjelickému zboru tieto fílie: Hradná, Bodiná, Vrchteplá, Kostolec, Rajec s Trstenou, Bytčica, Lietava, Lietavská Lúčka, Kysucké Nové Mesto, Závodie, Zárieč, Jablonové, Ovčiarsko a Beňov. Vytrvalosť vo viere ale aj „artikulárnosť“ Súľova prispeli k tomu, že evanjelická cirkev je v Súľove stále živá.
Do súľovského cirkevného zboru v minulosti patrilo viacero fílii, ktoré sa postupne osamostatnili (napr. Rajec) alebo administratívne pričlenili k inému cirkevnému zboru (napr.
V súľovskej farnosti sa vystriedalo do dnešných dní (r. 2016) celkom 37 kňazov. V čase pôsobenia p. Vincenta Blaška v r. Evanjelický a.v. zborový farár: Mgr. Služby Božie : Evanjelický a.v.
Rímsko-katolícka cirkev v Súľove
V roku 1766 bola v Súľove zriadená samostatná katolícka farnosť s filiálnymi obcami Hradná a Vrchteplá a neustále prebiehali kompetenčné spory oboch konfesií. Určité uvoľnenie náboženských pomerov nastalo po prijatí Tolerančného patentu v roku 1781. Vo viere vytrvala i katolícka cirkev a dodnes si udržala postavenie farnosti. Súčasnú príkladnú náboženskú znášanlivosť tvorili viaceré osobnosti kňazov oboch konfesií. Nemalou mierou sa na nej podieľala i výchova detí na miestnych školách, keď v kvôli veľkému nepomeru počtu žiakov rozdelených podľa vierovyznania sa deti na cirkevné školy delili podľa veku a nie podľa viery.
Budova prvej katolíckej fary bola postavená v roku 1768, dva roky po zriadení rímsko-katolíckej farnosti v Súľove. Do postavenia fary býval nový kňaz Anton Šefarovič v kaštieli v Hradnej. Súčasťou fary boli hospodárske budovy a v 30.-tych rokoch 20. storočia sa za farou pod lipami nachádzal altánok na oddych a jazierko napájané z blízkeho prameňa. Posledná generálna oprava fary sa uskutočnila v roku 1955 za kňaza Ing. arch. Ferdinanda Foltána, ktorý zo spomenutého prameňa povyše záhrady zaviedol do fary vodovod. Zachovalá veľká vstupná brána pre voz je jediná svojho druhu v obci. Toto pôsobivé miesto napriek rapídne sa zhoršujúcemu stavu stále nestratilo svoje čaro.
V roku 1616 bol kostol dostavaný a posvätený 29. septembra so zasvätením menu Ježišovmu. Tento pôvodne renesančný kostol patrí medzi najstaršie zemepánske protestantské kostoly na Slovensku, čo dosvedčujú zachovaný vstupný ružicový portál, veža a dnes už neexistujúci obvodový múr. Nápis tesaný do kameňa nad hlavným vchodom uvádzal, že Teodóz Sirmiensis, Ján Dávid a Štefan Akai dali postaviť kostol v roku 1616. Nápis bol odstránený v roku 1766, keď bola v Súľove zriadená katolícka farnosť. Veža pre tri zvony bola dokončená v roku 1617. Opis kostola z roku 1969 spomína vo veži pôvodné renesančné dvere s kovaním a a rôznymi náhodnými nápismi, najstarší nápis bol z roku 1628.
V interiéri kostola na stene bol umiestnený epitaf Teodózovej manželky Zuzany Pongrácovej, ktorá zomrela v roku 1602 a v roku 1618 preniesli jej pozostatky do krypty kostola. V čase protireformácie bol kostol evanjelikom odňatý a dodnes patrí katolíckej cirkvi. Rekonštrukcia od základov prebehla v rokoch 1770-1771 s pomocou panovníčky Márie Terézie a nitrianskeho biskupa Jána Gustíniho. Po oprave bol kostol vysvätený 21. novembra 1771 a zasvätený sv. Michalovi archanjelovi. Kostol je jednoloďový s viacuhlovým uzavretím svätyne a z boku je pripojená svätyňa, nad ktorou sa pôvodne nachádzalo oratórium - osobitné miesto pre zemepánov.
Hlavný oltár s obrazom sv. Michala archanjela a s postrannými sochami sv. Petra a Pavla sú z roku 1780. Bočný oltár dal vyhotoviť v roku 1774 Alexander Adam Sirmiensis po svojom prestúpení na katolícku vieru. V roku 1792 bola prevedená oprava veže kostola, na ktorú umiestnili kríž ako dôkaz, že je kostol katolícky. O veži kostola zapísala kronikárka v 30-tych rokoch 20. storočia: „Na veži je dvojitý kríž a kohút, čo je znakom, že bol evanjelický.“ Anna Akaiová, rodená Príleská, matka Márie Madočániovej dala vyhotoviť v roku 1823 drevený chór, ktorý bol v roku 1946 nahradený murovaným chórom, kedy bola položená aj nová dlažba a zamurovaný vchod do krypty.
V roku 1952 získala farnosť nový organ z kostola z Terchovej a v 1960 bolo prerobené zakončenie veže do pôvodného cibuľovitého tvaru. Vo veži visí zvon z roku 1765 a dva zvony z roku 1957. Spomenutý obvodový múr s hlavným vchodom a bočným od starej fary bol už v roku 1975 v dezolátnom stave, preto bol následne zbúraný. Pred kostolom sa zachovalo niekoľko starých náhrobných kameňov, napr. Floriána Sirmiensisa Súľovského a kňazov Martina Cingla, Jána Černaja a Alojza Palmana. Rímsko-katolícka farnosť v Súľove od svojho vzniku patrila medzi najmenšie v biskupstve, čo sa odrazilo aj na možnostiach farnosti zveľaďovať svoje nehnuteľnosti. Kvôli hrozbe zrušenia farnosti bola k nej v roku 1952 pričlenená z predmierskej farnosti susedná obec Jablonové.
„Taká malá dedina a má až 2 funkčné kostoly,“ čuduje sa nejeden návštevník obce. Vysvetlenie ponúka stručný prehľad cirkevných dejín.
Prehľad kňazov pôsobiacich v katolíckej farnosti Súľov
- Antonius Schaffarovits
- Joannes Letovics
- Franciscus Szalmay
- Joannes Fabuss
- Andreas Laurinecz
- Josephus Kubicska
- Georgius Krpelecz
- Andreas Bazilidesz
- Joannes Szlusny
- Joannes Dobray
- Joannes Marciss
- Andreas Bazilidesz
- Joannes Krátky
- Martinus Czingell
Matriky sú vedené od roku 1766. Poznámka DKI : Zoznam kňazov v Schematizme vypracoval Drahomír Velička.
Život v obci Súľov-Hradná a zemepáni
Zemepáni podstatne určovali život svojich poddaných až do zrušenia poddanstva v roku 1848.Marcové zákony z roku 1848 zrušili feudálne dávky a povinnosti urbárskych sedliakov, ako dovtedajší užívatelia pôdy sa stali jej skutočnými majiteľmi. Táto úprava vzťahov k pôde sa však netýkala želiarov, ktorí zostali v područí bývalých zemepánov alebo ich nájomcov i naďalej. Zo svojho položenia sa mohli jedine vykúpiť, táto možnosť pre zmluvných roľníkov a majerských želiarov bola určená zákonom až v roku 1896. Skutočne prešlo mnoho rokov, kým sa spoločnosť zbavila pozostatkov feudalizmu.
V Uhorsku zavádzanie zákonov z roku 1848 do praxe začalo v roku 1852. Vymedzil sa charakter urbárskej pôdy, komasácia (sceľovanie) rozdrobených pozemkov a segregácia (vydeľovanie) lesov a pasienkov z majetkov zemepánov, ktoré boli spoločne obrábané bývalými poddanými - urbárnikmi. Takýmto časovo náročným spôsobom vznikli i v Súľove - Hradnej urbárske a pasienkové spoločenstvá.
V roku 1851 žilo v Súľove 284 evanjelikov, 45 katolíkov a 32 Židov, v Hradnej 179 evanjelikov, 52 katolíkov a 5 Židov. V roku 1877 stálo v obci Súľov 69 domov, v ktorých bývalo 449 ľudí. V Hradnej bolo v tomto roku zaevidovaných 240 obyvateľov a 34 domov.
Podrobnejšie informácie o obyvateľstve poznáme z roku 1900. V obci Súľov - Hradná s výmerou chotára 3937 katastrálnych jutier (1 katastrálne jutro = 1600 štvorcových siah = 0,57 hektára) žilo 720 obyvateľov, z nich 340 mužov a 380 žien. V obci zaevidovali 8 cudzincov, z domácich 2 sa zdržiavali v zahraničí. Rozdelenie obyvateľov podľa stavu bolo nasledovné: 402 slobodných ľudí, zosobášených 278 a ovdovených 40. Za svoj rodný jazyk uviedlo 20 ľudí maďarčinu, 17 nemčinu, 676 slovenčinu, 7 hovorili iným bližšie neurčeným jazykom. Maďarčinou sa dorozumelo 34 ľudí. Podľa vierovyznania malo obyvateľstvo zloženie: evanjelici 613, katolíci 94, Židia 13. V obci zaevidovali 312 gramotných ľudí. V roku 1900 v Súľove - Hradnej bolo postavených 99 domov, všetky boli pokryté šindľom.
Súčasný obecný erb vychádza z historických predlôh erbov oboch obcí.
