Farnosť sv. Ondreja v Podhradovej v Košiciach má bohatú históriu, ktorá sa začala písať v 90. rokoch 20. storočia. Tento článok sa zameriava na dôležité udalosti a míľniky, ktoré formovali túto farnosť.
Svätý Ondrej bol jedným z apoštolov Ježiša Krista a bratom apoštola Petra. Východné cirkvi ho zvyknú nazývať svätý Andrej Prvopovolaný, pretože bol ako prvý spomedzi apoštolov povolaný Ježišom. Spolu s Petrom, Jánom a Jakubom Starším patrí do štvorice najobľúbenejších Kristových učeníkov.
Miesta vo Svätom písme, na ktorých sa spomína apoštol Ondrej
- Mt 4, 18-20
- Mt 10, 2-4
- Mk 1, 16-18
- Mk 1, 29-31
- Mk 3, 13-19
- Mk 13, 1-5
- Lk 6, 12-16
- Jn 1, 35-44
- Jn 6, 1-13
- Jn 12, 22
- Sk 1, 12-14
Založenie a výstavba kostola
Základný kameň kostola sv. Ondreja na Podhradovej posvätil v Košiciach roku 1995 pri svojej druhej návšteve Slovenska Pápež Ján Pavol II. V nedeľu popoludní 26. novembra 1995 bola na pozemku vedľa budovy potravín na Ceste pod Hradovou slávnosť. Za účasti asi 150 veriacich otec arcibiskup Alojz Tkáč posvätil miesto, na ktorom sa začala výstavba nového rímskokatolíckeho kostola zasväteného sv. Ondrejovi, apoštolovi, patrónovi košickej arcidiecézy.
Nový kostol bol postavený podľa návrhu a projektu Ing. arch. Michala Baníka. Kostol je riešený na princípe ondrejovského kríža. Boží chrám bol dokončený v roku 1997. Jeho kapacita je pri optimálnom obsadení 300 osôb, z toho 180 na sedenie a 120 na státie. Na chóre je cca 80 miest.
Kostol z väčšej časti stavala a na posviacku pripravila firma Sakrastav s vedúcim staviteľom Milanom Poklenbom. Konsekrácia chrámu sa uskutočnila dňa 12. júla 1997 otcom arcibiskupom Alojzom Tkáčom. Kostol sa stal filiálkou Dómu sv. Alžbety v Košiciach.
Ďalšie úpravy a doplnenia
V rokoch 1999-2000 akademický sochár, profesor Juraj Bartusz vyhotovil sochu Nanebovstúpenia Pána Ježiša Krista a sochu sv. Ondreja. V roku 2001 bol zakúpený organ. V tom istom roku pán Lenárt vyhotovil Krížovú cestu, ktorú posvätil dp. Daniel Boleš.
Zriadenie farnosti a farské centrum
Od roku 2004 spravuje náš kostol Mons. František Šándor. Vďaka jeho aktívnej snahe a na základe túžby veriacich sa započala iniciatíva na vybudovanie farského centra pri kostole. Na tento úmysel započal v r. 2010 proces odkúpenia pozemku od mesta Košice. Popri modlitbovej podpore tohto zámeru sa od r. 2011 koná aj pravidelná mesačná finančná zbierka. Prípravou návrhu projektovej štúdie farského centra bol poverený Ing. arch. Jozef Skokan.
Pri kostole bola zriadená farská ekonomická rada v zložení: Adam Buranovský, Ján Paralič, Margita Rendošová, Pavol Železník a Renáta Židová. Košický arcibiskup-metropolita Mons. Bernard Bober dekrétom s platnosťou od 1. júla 2013 zriadil farnosť sv. Ondreja, apoštola. Kostol zasvätený sv. Ondrejovi, apoštolovi, sa od tohto dátumu stal farským kostolom.
Za farára do farnosti sv. Ondreja v Košiciach bol od 1. júla 2013 menovaný dp. Martin Harčár. 1. júla 2014 bol za kaplána do našej farnosti menovaný dp. Radoslav Lojan. Našej farnosti bude vypomáhať v polovičnom úväzku.
Komunitno-pastoračné centrum a chrám Kristovho Vzkriesenia
V nedeľu 17. novembra otvoril vladyka Cyril Vasiľ SJ, arcibiskup - košický eparchiálny biskup, nové Komunitno-pastoračné centrum na košickom sídlisku Podhradová. Jeho súčasťou je Chrám sv. V roku 2022 získala farnosť Košice - Sever do dlhodobého nájmu od mesta Košice bývalú výmenníkovú stanicu na sídlisku Podhradová, ktorú za necelé dva roky (február 2023- november 2024) zrekonštruovala a zriadila v nej Komunitno-pastoračné centrum.
Dňa 8. novembra 2024 zriadil arcibiskup Cyril Vasiľ SJ dekrétom v priestoroch tohto centra Chrám sv. Kristovho Vzkriesenia a určil ho za farský chrám farnosti Košice - Sever, ktorú okrem sídliska Podhradová tvoria viaceré obce na sever od Košíc.
Slávnosť otvorenia Centra a posvätenia chrámu začala slávnostným sprievodom arcibiskupa a kňazov z rímskokatolíckeho kostola sv. Ondreja na sídlisku Podhradová, ktorý v rokoch 1995-1997 pomáhali stavať aj gréckokatolícki veriaci z Podhradovej a odvtedy bol miestom ich stretávania a slávenia pravidelných sv.
Pri vstupe do chrámu privítal celý sprievod domáci farár o. Tomáš Miňo spoločne s Františkom Ténaiom, starostom MČ Košice - Sever. Po vstupe do chrámu bol o. Martinom Mrázom, kancelárom Košickej eparchie, prečítaný dekrét o zriadení Chrámu sv. Kristovho Vzkriesenia a potom nasledoval obrad posvätenia prestola (oltára) i chrámu a svätej liturgie.
V prvej časti posviacky arcibiskup a vybraní kňazi nový prestol umývali a mazali červeným vínom, ružovou vodou s nardom a odiali ho novými liturgickými plachtami. Prestol je nielen obrazom Kristovho hrobu, ale aj symbolom stola pri poslednej tajomnej večeri. Nazýva sa aj svätým prestolom, keďže symbolizuje Kráľa slávy, Sudcu a Pána Ježiša Krista. Umývanie vrchnej dosky je symbolom umývania mŕtveho Kristovho tela po sňatí z kríža. Červené víno je symbolom Kristovej krvi. Voňavé mydlo, ružová voda a nard symbolizujú zmes myrhy s aloou (voňavú zmes, olej), ktorou pri Kristovom pohrebe Jozef z Arimatey a Nikodém potreli plátno, do ktorého zavinuli Kristovo telo pred tým, než ho uložili do hrobu.
Biskup následne na umytom prestole urobil štetcom tri kríže na tých miestach, na ktorých počas liturgie má byť umiestnený evanjeliár, diskos a čaša. Po umiestnení prikrývok boli na oltár uložené ostatné predmety potrebné k sláveniu svätej liturgie ako kivot (bohostánok), iliton - symbol šatky, ktorú mal Kristus ovinutú okolo hlavy (Jn 20,7), antimenzion - plátno so zobrazením uloženia Krista do hrobu, v ktorom sú zašité relikvie svätých, evanjeliár a ručný kríž.
V homílii sa všetkým prítomným prihovoril arcibiskup Cyril Vasiľ SJ. Zdôraznil, že 17. november je v slovenskej spoločnosti dňom boja za slobodu, ale v dnešný deň symbolicky poukazuje na slobodu, ktorú prináša Kristus, a ktorú nám ponúka prostredníctvom vysluhovania sv. Tajomstiev a spoločenstva Cirkvi v každom chráme.
V závere liturgie sa prítomným prihovoril administrátor farnosti o. Tomáš Miňo. Poďakoval mestu, ktoré na slávnosti zastupoval jeho primátor Jaroslav Polaček spoločne so svojou námestníčkou Luciou Gurbaľovou i rímskokatolíckej farnosti sv. Ondreja na Podhradovej.
Napriek výzvam demografických zmien a poklesu počtu veriacich, farnosť sv. Ondreja v Podhradovej pokračuje v budovaní spoločenstva a ponúka rôzne duchovné aktivity pre svojich členov.
Významné kostoly v Košiciach
Okrem kostola sv. Ondreja sa v Košiciach nachádza množstvo ďalších významných kostolov:
- Dóm svätej Alžbety
- Kostol Nanebovzatia Panny Márie
- Kaplnka svätého Michala
- Kostol svätého Antona Paduánskeho
- Kostol Najsvätejšej Trojice
- Kostol svätého Michala archanjela
- Kostol svätého Ducha
- Kalvínsky kostol
- Kostol Sedembolestnej Panny Márie
- Evanjelický kostol
- Ortodoxná synagóga
- Gréckokatolícky chrám Narodenia presvätej Bohorodičky
- Kostol Božského Srdca Ježišovho
- Kostol Krista kráľa
- Kostol Kráľovnej pokoja
- Kostol svätých košických mučeníkov
- Kostol svätého Gorazda a spoločníkov
- Gréckokatolícky chrám Božej Múdrosti
- Gréckokatolícky chrám svätého Petra a Pavla
- Kostol Svätej Rodiny
- Kostol Božieho Milosrdenstva
Počet veriacich v Európe a aj v Košiciach klesá, avšak farnosť sv. Ondreja sa snaží aktívne zapájať do života komunity a ponúkať duchovnú podporu všetkým, ktorí o ňu majú záujem.
Bazilika sv. Ondreja v Komárne
História Komárňanskej farnosti je úzko spätá s históriou baziliky sv. Ondreja. Základný kameň bol položený v časoch vlády vojvodu Géjzu (okolo 10. stor.) v časti mesta nazývanej Villa Sancta Andreae (osada sv. Ondreja). Po období tureckých vojen, na začiatku 18. storočia, keď mesto bolo vo svojom výkvete a Komárno bolo jedným z miest s najväčším počtom obyvateľov v Uhorsku (štvrtým najväčším), sa rada mesta rozhodla, že v susedstve teraz už malého kostola dá vystavať nový, väčší kostol.
V roku 1719 začali s projektovými prácami a 28. júna 1723 položili základný kameň Kostola sv. Ondreja. Kvôli rýchlej a nekvalitnej výstavbe boli potrebné viaceré opravy. Kostol spolu s jezuitským kláštorom dokončili v roku 1763. Avšak dramatické okolnosti nepriali jeho zachovaniu. Zemetrasenie 28. júna 1763 zmenilo kostol v ruinu. Pod vedením jezuitov bol obnovený v roku 1771. Jezuiti ho však dlho v užívaní nemali, keďže rád bol roku 1773 rozpustený. Popri prvom, už existujúcom kostole sv. Jána Zlatoústeho sa aj bazilika sv. Ondreja stala parochiálnou.
Dňa 17. septembra 1848 vypukol v Komárne rozsiahly požiar, ktorý zničil takmer celé mesto, len kostol sv. Rozálie zostal neporušený. Bazilika sv. Ondreja horela tri dni a sedem zvonov vo veži sa roztopilo a odtrhlo. Ďalšie škody napáchalo ťažké bombardovanie v roku 1849 a ľadochod. Preto obnova baziliky trvala dlhých dvanásť rokov a skončila sa 28. októbra 1860 vysvätením ostrihomským arcibiskupom Jánosom Sczitovským. V súčasnosti môžeme baziliku vidieť v prevedení neskorobarokového slohu s klasicistickými prvkami. Interiér baziliky bol obnovovaný v roku 1975 a strecha bola obnovovaná v rokoch 1990 - 1992. Na pamiatku veľkého zemetrasenia z roku 1763 sa každý deň o 15:00 hod. rozozvučia zvony. Kapacita kostola je viac ako 7000 veriacich a v súčasnosti spadá pod Trnavskú arcidiecézu. 22. apríla sa uskutočnilo slávnostné vyhlásenie povýšenia farského Kostola sv.
Interiér Baziliky sv. Ondreja
- Oltárny obraz sv.
- Krstiteľnica je z mramoru, vytvorená v r.
- Bočný oltár sv.
- Bočný oltár sv.
- Bočný oltár sv.
- Bočný oltár sv. Ignáca z Loyoly ostrihomský arcibiskup Szcitovsky.
- 14 zastavení Krížovej cesty od Gyulu Berecza , r.
- Organ- z r.
- Kráľ sv. Štefan obetuje Uhorskú korunu Panne Márii, okolo roku r.
- Svätá rodina z r. Fresky Svätej Rodiny a sv.
- Sv.
- Zobrazenie Božského Srdca Ježišovho , 6.
- Závesný obraz sv. Imricha kráľoviča, okolo r.
- Oltárny obraz sv. Dominika, od Lajosa Nyulassyho z r.
- Závesná olejomaľba sv.
- Oltárny obraz sv.
- Závesný oltárny obraz Krstu Ježiša Krista, medzi 1810-1820 Maulbertscha z r.
Kostol sv. Ondreja v Ružomberku
Rímskokatolícky farský Kostol sv. Ondreja sa nachádza na Námestí Andreja Hlinku č. 1 v Ružomberku. Kostol stojí na východnom okraji prirodzenej vyvýšenej terasy a zároveň hlavného námestia, nad sútokom riek Váh a Revúca ako výrazná pohľadová dominanta mesta. Včasnogotický kostol, pôvodne s patrocíniom uhorského kráľa sv. Ladislava, je jednou z najstarších zachovaných stavieb v Ružomberku.
Je významným dokladom rozvíjajúceho sa mestského osídlenia so zaujímavou, atypickou a nepravidelnou dispozíciou svedčiacou o jeho bohatom stavebnom vývoji od včasného stredoveku cez predpokladanú významnú neskorogotickú a najmä renesančnú prestavbu na konci 16. storočia. S barokovými úpravami v 17. a 18. storočí, a napokon s dodnes dominujúcou prestavbou na prelome 19. a 20. storočia v duchu historizmu, doplnenou modernistickými prvkami v 40. rokoch 20. storočia. Vo výtvarnej výzdobe sa uplatňuje figurálna nástenná výmaľba a vitráže Ľ. Fullu.
Pôvodný včasnogotický kostol vznikol najneskôr na prelome 13. a 14. storočia. Nepriamo to dokladá prvá písomná zmienka o meste v listine z roku 1318, ktorá o. i. spomína aj právo slobodnej voľby farára. Z tohto objektu sa zachovala predstavaná mohutná štvorpodlažná hranolová veža, ktorá mala ešte koncom 19. storočia na západnej strane ústupkový portál s lomeným tympanónom a na treťom podlaží úzke združené okná so záklenkami v tvare trojlistu. Dokumentujú to historické fotografie a kresba V. Miškovského, ktoré tiež svedčia o tom, že kostol bol jednoloďový.
Renesančná prestavba kostola po ničivom požiari v roku 1583 sa datuje do roku 1585. Dokladala to pamätná tabula umiestnená nad už neexistujúcim južným bočným vchodom, ktorá hovorila o tom, že liptovský župan Štefan Ilešházi so svojou manželkou Katarínou Pálfiovou kostol obnovili a časť postavili od základov. Najneskôr v tomto období došlo k rozšíreniu kostola z juhu a k výstavbe polygonálnej svätyne. Svätyňa aj loď boli novozaklenuté renesančnou valenou klenbou s lunetovými výsečami.
V druhej polovici 17. storočia v dôsledku protireformačných snáh dochádzalo k striedaniu vlastníkov farského kostola. V roku 1672 patril katolíkom, 1683 evanjelikom, 1686 katolíkom, 1706 evanjelikom a od roku 1709 definitívne katolíkom. Prvé barokové úpravy sú z roku 1618, keď nadstavali vežu s drevenou ochodzou, zastrešenú cibuľovou baňou (návrh urobil Pavol Medveď so synom Jurajom).
Podľa plánov prestavby zachovaných v ŠA Bytča bola dispozícia kostola symetricky rozšírená v celej dĺžke pseudohaly o prístavby zo severnej a južnej strany, ukončené východnými polygonálnymi závermi. V prístavbe zo severu bola vytvorená sakristia, Kaplnka Božieho hrobu a na západe priestor dvojramenného schodiska sprístupňujúceho rozsiahlu emporu v podlaží nad kaplnkou a sakristiou. Z juhu bola pristavaná nová bočná loď kostola s polygonálnym východným záverom prepojená polkruhovo ukončenými arkádovými oblúkmi v celej výške steny.
Po dokončení prestavby v roku 1902 - 1903 interiér kostola vymaľoval Jozef Hanula. V roku 1940 prešli interiéry kostola výraznými dekoratívnymi úpravami, travertínové a mramorové obklady realizovala firma Jaroslava Vinduška zo Spišských Vlách. V polygonálnych záveroch svätyne a bočnej lode pribudli aj mramorové oblé prípory, na ktoré dosadajú klenby. Empora obiehajúca priestor na západnej a severnej strane získala geometrickú štukovú výzdobu.
V tomto období vznikli vitráže okien autorov V. Staněka a J. Šebeka z Prahy, ktoré boli počas bombardovania mesta v roku 1944 zničené. V rámci úprav kostola v roku 1940 realizoval ďalšiu výmaľbu E. Massányi. Klenba lode dostala zrejme novú maľbu s výjavmi zo života patróna kostola - sv. Ondrej a sv. Ján ako žiaci sv. Jána Krstiteľa, Povolanie sv. Ondreja a sv. Petra za apoštolov, Posledná večera (sv. Ondrej prijíma Kristovo telo), Kázanie sv. Ondreja v gréckom meste Sinope. Tieto maľby existujú doposiaľ, boli obnovené v rokoch 1963 a 1990.
Významným a hodnotným prvkom kostola sú vitráže. V juhovýchodnom okne južnej bočnej lode za oltárom je vitráž s témou 1 100. výročia posvätenia prvého kresťanského chrámu na našom území vyhotovená podľa návrhu Ľ. Fullu z roku 1933 pre katedrálu v Nitre. Ďalšie tri vitrážové okná sú v južnej stene lode. Vitráže vznikali postupne v priebehu dlhšieho obdobia, a preto sú výrazným dokumentom umeleckého vývoja a názorových posunov vo Fullovej tvorbe.
Život sv. Ondreja
Sv. Ondrej, apoštol, sa narodil v Betsaide, v mestečku na brehu Tiberiadského jazera neďaleko Kafarnauma. Jeho otec sa volal Jonáš (Ján) a jeho mladším bratom bol Šimon Peter. Východní cirkevní spisovatelia nazývajú Ondreja „prvým povolaným“, lebo Ježiš práve jeho povolal ako prvého k apoštolskej práci. Pôvodom bol rybár - ako celá jeho rodina. Detstvo a mladosť prežil v Betsaide a potom, už s manželkou a bratom Šimonom sa usadili v prístavnom meste Kafarnaum. Aj tam sa venoval rybárstvu. Bolo to remeslo namáhavé, ale výnosné.
Ondreja veľmi oslovilo vystúpenie Jána Krstiteľa. Spolu s Jánom, Zebedejovým synom, neskoršie Jánom apoštolom, patrili medzi verných Krstiteľových učeníkov. Keď Ján Krstiteľ raz s nimi stál, videl Pána Ježiša ísť smerom k nim, povedal im: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriechy sveta“. (Jn 1, 29) Na druhý deň im znova povedal: „Hľa, Boží Baránok!“ Oni sa pohli za Ježišom. Vtedy zostali s ním. Ondrej potom vyhľadal svojho brata Šimona a povedal mu: „Našli sme Mesiáša.“ A priviedol ho k nemu. Od toho času Ondrej a Šimon dochádzali k Ježišovi a boli aj svedkami prvého zázraku, ktorý urobil na svadbe v Káne.
Po zoslaní Ducha Svätého žil Ondrej zhruba dvanásť rokov v Jeruzaleme. Potom odišiel pravdepodobne do Bitýnie (M. Ázia), južného Ruska (kmene Skýtov), odtiaľ do Trákie (dnešné Bulharsko a Rumunsko) a nakoniec do Grécka, kde dosiahol najväčšie apoštolské úspechy. Podľa tradície ho v hlavnom meste Achájska (južné Grécko) v Patrase na podnet cisárskeho vladára Egea ukrižovali na kríži v podobe písmena X. Nepribili ho klincami, len ho priviazali.
Okolo roku 356 dal cisár Konštanc preniesť jeho pozostatky do Konštantínopolu. Po páde Carihradu v roku 1206 pozostatky sv. Ondreja preniesli do katedrály v Amalfi (južne od Neapolu). V 15. storočí preniesli apoštolovu hlavu do Ríma, kde ju s veľkou úctou uložili v chráme sv. Petra. V roku 1964 však pápež Pavol VI. preniesol túto relikviu do Patrasu, kde je uložená v chráme sv. Ondreja. Sv. Ondrej je patrónom rybárov.
Svätý Ondrej v Liptovskom Ondreji
Najstaršia priama správa o Liptovskom Ondreji je v registri pápežského desiatku, vtedy tu už stál kostol a farárom bol František (Uličný 2014, s. 16). V chotári Svätého Ondreja pri potoku Trnovec stál mlyn, o ktorom je správa až z roku 1542, ale možno ho predpokladať už skôr (Uličný 2014, s. 17). V 16. - 17. stor. používali priezvisko Ondreanský alebo Andreanský (Uličný 2014, s. 17).