Farnosť Veselé pri Piešťanoch sa pýši bohatou históriou, siahajúcou až do pravekých čias. Územie bolo osídlené už v neolite, o čom svedčí sídlisko volútovej kultúry, ako aj v eneolite s kanelovou keramikou. Z tohto obdobia pochádza aj kostrové pohrebisko veselského typu zo začiatku doby bronzovej. Neskôr tu bola opevnená osada maďarovskej kultúry zo strednej doby bronzovej a osada s mohylovou kultúrou zo strednej doby bronzovej, sídlisko kalenderberskej kultúry z mladšej doby hallštattskej, z doby laténskej a z doby rímskej, stredoveká pevnôstka z 12. -13. storočia.
Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1390. Patrila panstvu Čachtice a v roku 1417 panstvu Beckov. V roku 1557 sa spomína hrad Stiborová pevnosť, ktorá v 16. storočí spustla. V roku 1569 bolo Veselé mestečkom s erbom sv. Bartolomeja. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a v roku 1799 sa vzbúrili proti vysokým poddanským povinnostiam.
V roku 1847 tu založili Ústredný Výbor spolku miernosti, prvého slovenského masového hnutia. Okrem boja proti alkoholizmu zakladali aj osvetové zariadenia (knižnica, nedeľná škola) a drobné hospodárske inštitúcie (sporiteľne). Obec si zachovala poľnohospodársky charakter aj po roku 1918. V rokoch 1920, 1921 a 1924 boli štrajky poľnohospodárskych robotníkov.
MIESTO, KDE SA SLOVÁCI PO PRVÝ RAZ STALI PODMETOM, A NIE PREDMETOM POLITICKÝCH DEJÍN. Audiencia v Olomouci mala v každom prípade historický význam. Bolo to po prvýkrát, kedy sa panovník zaoberal jasne formulovanými slovenskými politickými požiadavkami. Slováci povstaním a rokovaním s cisárom vstúpili na scénu dejín, v ktorých už neboli predmetom, ale podmetom.
Poznámka: Juraj Holček bol od roku 1843 do roku 1848 farárom vo Veselom.
Po skončení 1. svetovej vojny sa dňa 28. októbra 1918 zišiel v Prahe Český národný výbor, ktorý vydal zákon o zriadení samostatného česko-slovenského štátu. Na Slovensku „Deklaráciu slovenského národa“, ktorou sa Slovensko pripojilo k česko-slovenskému štátu odhlasovali politickí činitelia, ktorí sa na pozvanie Slovenskej národnej rady zišli v Turčianskom Sv. Martine 30. októbra 1918.
V obci vyrabovali kaštieľ, byt správcu veľkostatku Rotha a obchod a hostinec žida Reissa. V prvej svetovej vojne padlo 15 obyvateľov Rakovíc. Ich mená sú zvečnené na pomníku padlých vojakov v prvej svetovej vojne postavenom vo Veselom pri rímskokatolíckom kostole.
V roku 1920 vystupuje obec pod názvom Rakovice. V roku 1921 mala obec 476 obyvateľov a 78 domov. V tomto roku sa v Rakoviciach v roľníckej rodine narodil neskorší biskup Mons. Peter Dubovský SJ. Ani Rakovice neobišiel proces vysťahovalectva, ktorý na Slovensku začal v roku 1920. Rakovice boli poľnohospodárskou obcou.
Nespokojnosť, spory o mzdy a pracovné podmienky vyústili už v rokoch 1920 - 1921 na veľkostatku v Rakoviciach do štrajkov poľnohospodárskych robotníkov - deputátnikov. Neskoršie sa v sociálnej otázke v Rakoviciach angažovala aj Komunistická strana Slovenska. V roku 1929 štrajkovali poľnohospodársky robotníci v Rakoviciach, vo dvore „Háj“. Štrajk sa postupne rozšíril po celom obvode okresu Piešťany.
Pred rokom 1929 existoval v obci spolok Sv. Vojtecha. Spolok vydával podielovú literatúru - beletriu, kalendáre v slovenskej reči, nábožensky zamerané. V roku 1930 mala obec 495 obyvateľov a 87 domov. Domy v obci boli aj naďalej kryté prevažne slamou čo bolo príčinou požiarov. Potreba ochrany pred požiarmi, ale aj živelnými pohromami si v roku 1931 vyžiadala založiť v obci Dobrovoľný hasičský zbor.
V rokoch 1935 - 1936 bola v obci zavedená elektrina. Obec si aj naďalej zachovala poľnohospodársky charakter. Veľkostatok Dr. Mórica Kornfelda v obci bol arizovaný. Jeho správcom a účtovníkom bol Ernest Lichtenštein. Starostom obce bol od roku 1940 roľník Cyril Drobný. V roku 1941 boli na veľkostatku umiestnení kolonisti. Vyhláškou Ministerstva vnútra z 10. augusta 1943 boli k obci Veselé pripojené obce Ťapkové a Rakovice. Nariadenie bolo v roku 1945 zrušené.
Kostol vo Veselom ako v starobylej farnosti musel byť už v dávnejších časoch. Spomína sa v listinách z rokov 1560 a 1680. Z pečate Veselého z roku 1569 vyplýva, že bol zasvätený apoštolovi Bartolomejovi. Toto apoštolské patrocínium bolo frekventované v poveľkomoravskom a románskom období (10. storočie - prvá polovica 13. storočia). V týchto súvislostiach je pozoruhodné, že aj rovnomenné mesto Veselí nad Moravou malo pôvodný farský kostol zasvätený svätému Bartolomejovi.
Súpis farností Ostrihomskej arcidiecézy z roku 1733 charakterizuje veselský kostol ako väčšiu kaplnku. Nemal klenbu a neboli v ňom ani sedadlá. Bol veľmi skromne zariadený. Na mieste staršieho kostola v rokoch 1736 - 1743 od základov postavili nový barokový kostol. Z predchádzajúceho kostola v ňom zostala časť veže. V rokoch 1773 - 1774 ku kostolu pristavili sarkristiu a zaklenuli loď. Výlohy na stavbu hradili z kostolnej pokladnice a z milodarov.
Kostol mal dĺžku 25 metrov, šírku 11 metrov a kapacitu tisíc veriacich. Sarkristia a veža boli kryté medeným plechom. Na veži boli slnečné hodiny a vnútri 4 zvony. V roku 1813 mal kostol 3 oltáre: hlavný zasvätený apoštolovi Bartolomejovi a bočné oltáre Bolestnej Panny Márie a svätého Jána Nepomuckého. V roku 1912 popri hlavnom oltári boli už tri bočné oltáre: Božského srdca, Lurdskej Panny Márie a svätého Jozefa.
Kostol roku 1925 prístavbou dvoch bočných lodí rozšírili na trojloď a obnovili. Posvätil ho 30. augusta 1925 trnavský biskup dr. Pavol Jantausch. Kostol prešiel niekoľkými opravami (1942, 1945, 1966). Vonkajšok kostola je členený lizénovými rámami. Na západnej strane asymetricky na os kostola je postavená veža, zastrešená dvojitou barokovou prilbou a zakončená dvojkrížom. Má štyri zvukové okná.
Vnútrajšok kostola tvorí trojloďový pseudohalový priestor. Každá loď má má svoj osobitný vchod. Pri vchode do hlavnej lode dvere oddeľujú malú predsieň. Tu nad vstupom je vstavaný chór s vypuklým múrom. Svätyňa má oválny uzáver, z pravej strany je vchod do sarkristie. Stredná loď a svätyňa sú zaklenuté pruskými, bočné lode českými klenbami. Kostol osvetľuje desať okien: dve vo svätyni a osem v bočných lodiach. Dlažba je vykladaná obdĺžnikovými mramorovými dlaždicami.
Maľba na klenbe svätyne znázorňuje súd Najsvätejšej Trojice nad svetom. Na klenbe hlavnej lode sú štyri obrazy, predstavujúce útek do Egypta, zázračné rozmnožovanie chleba, poslednú večeru a vyháňanie predavačov z chrámu. Do múrov kostola sú vpasované štyri červené mramorové tabule - náhrobníky, ktoré svedčia o tom, že sú tu pochovaní: grófka Jozefína Esterháziová, manželka baróna Ladislava Medňanského (*12. 3. 1758 v Bratislave - +20. 10. 1840 vo Veselom), barón Alojz Medňanský (*24. 4. 1784 v Priekope - +17. 6. 1844 v Hlohovci), grófka Agnesa Majlátová, manželka Alojza Medňanského (*4. 2. 1798 v Pešti - +8. 4. 1855 v Bologni), barón Gejza Medňanský (*19. 12. 1823 vo Veselom - +16. 2. 1861 v Budíne), barón Dionýz Medňanský (*19. 11. 1830 vo Veselom - +28. 12. 1911 vo Viedni).
Hlavný oltár je barokový z druhej polovice 18. storočia. Pilastrová oltárna architektúra vyhĺbene komponovaná so špirálovitým štítom má v strede obraz patróna kostola apoštola Bartolomeja. Je to olejomaľba na plátne (150 x 200 cm). Pod obrazom je svätostánok, pri ktorom adorujú dvaja anjeli. Po stranách oltára na samostatných podstavcoch sú barokové kamenné sochy sv. Petra a Pavla.
Vo svätyni sa nachádza klasicistická drevená krstiteľnica nástenného typu z poslednej tretiny 18. storočia. Na vypuklých dvierkach má reliéf znázorňujúci Krst Krista Pána. Baroková kazateľnica z 18. storočia sa nachádza vpravo. Oproti nej je jaskyňa so sochou Lurdskej Panny Márie.
Bočný oltár Božského Srdca sa nachádza v pravej lodi vpredu. Uprostred je socha Božského Srdca a po jej stranách sú sochy sv. Anny a Joachima. Bočný oltár svätého Jozefa sa nachádza v ľavej lodi vpredu. Po stranách sochy patróna oltára sú sochy svätého Antona Paduánskeho a svätého Františka Assiského. V hlavnej lodi sú novšie sochy - drevorezby Panny Márie - Matky ustavičnej pomoci a svätej Terézie z Lisieux a tiež kríž s telom Pána Ježiša. Na chóre je starší organ na elektrický pohon. Vo veži sú štyri zvony.
Farnosť Veselé si v sobotu 30. augusta pripomenula sté výročie posvätenia chrámu svätého Bartolomeja. Farský kostol sv. apoštola Bartolomeja bol postavený v rokoch 1736 až 1743, v roku 1925 bol obnovený a prístavbou dvoch bočných lodí bol rozšírený na trojloď. Storočnicu posvätenia chrámu si farnosť pripomenula slávnostnou svätou omšou, ktorú celebroval generálny vikár Trnavskej arcidiecézy Peter Šimko.
Historik a heraldik Miroslav Glejtek priblížil prítomným symboliku erbu a jeho špecifikum - z farnosti pochádzajú dve významné osobnosti slovenského duchovného a kultúrneho života: biskup Štefan Moyzes, rodák z Veselého, a Peter Dubovský, rodák z filiálky Rakovice. Po omši sa veriaci presunuli k pamätníku Štefana Moyzesa - biskupa, národného buditeľa a prvého predsedu Matice slovenskej.
Starostka Veselého Viera Šipková vo svojom príhovore otvorene pomenovala bolestivú udalosť - krádež busty Štefana Moyzesa z pamätníka. Obec sa už niekoľko rokov usiluje o získanie autorských práv na jej obnovu a plánuje verejnú zbierku, do ktorej sa budú môcť zapojiť všetci občania.
Štefan Moyzes
Hostitelia pripravili agapé. Popoludní sa na nádvorí Moyzesovho rodného domu konalo umelecko-poetické pásmo venované životu významného rodáka. Prítomní si mohli vychutnať chvíle kultúrneho obohatenia a zamyslenia nad hodnotami, ktoré Moyzes reprezentoval - vieru, vzdelanosť a národnú hrdosť.
Posviacka kostola sv. Emerama v Nitre - sídle kniežaťa Pribinu predstavuje v r. 827 dejinný prelom. Kostol posvätil salzburský arcibiskup Adalram. Už za Pribinu mali významné mocenské centrá prvky cirkevnej správy aj vzdelanosti. V blízkom okolí Piešťan vyrástli rotundy v Pobedime, na veľmožskom dvorci Kostolec-Ducové i sv. Juraja nad Nitrianskou Blatnicou - doposiaľ funkčnou.
Kostol sv. Emeráma v Nitre
Doteraz najstarší známy zápis o kostole, kňazovi i fare pochádza z r. 1332 v zozname pápežských desiatkov, zachovanom vo vatikánskom archíve. Uvádza: "... Item Petrus sacerdos Sancti Regis de Poschan..." ("... Druhý raz sa spomína fara bez uvedenia mena kňaza r. Tretí záznam je v kanonickej vizitácii z roku 1560. Vizitátor označuje oba kostoly v zanedbanom stave. Z nich "vonkajší" (exterior - kláštorný, kedysi johanitský) bol už dávno opustený. Neutešený stav farnosti spôsobil ničivý prepad Turkov r. 1530. Až v polovici 17. Štvrtú zmienku z r. 1397 v evidencii farností ostrihomského arcibiskupstva niektorí historici spochybňujú.
Patrocínium sv. Štefana kráľa k miestnemu farskému kostolu je mimo akejkoľvek pochybnosti. V stredoveku je také jednoznačné a stabilné - veď tvorilo hlavný motív erbu Piešťan už v jeho najstaršej podobe z 15. Situáciu zlepšili až osvietenské reformy Márie Terézie a Jozefa II. Vytvárali podmienky, na renováciu objektov, medzi nimi r. 1753 aj farského kostola sv. Štefana kráľa.
Po rokoch prestal vyhovovať kapacitne. Od jeho postavenia pred rokom 1332 sa počet obyvateľov Piešťan r. 1756 viac ako zdvojnásobil na 2522 osôb, z toho 2452 katolíkov. Katastrofálna povodeň Váhu r. 1813 devastovala obec i kúpele. Vážne poškodila oba kostoly. Nutná oprava farského kostola ho premenila iba na doznievajúce provizórium.
Vonkajší kostol (johanitský) bol ponechaný svojmu osudu. Zničenú faru nahradila nová, slúžila do r. Po povodni sa farníci rozhodli postaviť nový Boží chrám. S prispením obce i majiteľov kúpeľov, grófov Erdödyovcov, sa podaril v rokoch 1828-32 postaviť terajší farský kostol sv. Štefana, kráľa. Jednoloďová stavba v klasicisticko-empírovom slohu nesie na masívnych murovaných pilieroch a obvodovom murive pozdĺžne i priečne klenbové oblúky a klenby.
Rozvoj kúpeľov sprevádzal nárast obyvateľov Piešťan v r. Teplická kaplnka, zasvätená sv. Jánovi Nepomuckému, baroková, postavená r. 1760 z milodarov veriacich medzi Riaditeľstvom kúpeľov a kníhkupectvom v Parku, odolala veľkej povodni.
Prínosom pre pastoráciu rozrastajúcich sa Piešťan bol príchod Pátrov Spoločnosti Ježišovej (Jezuitov) r. 1930. Jezuiti zriadili aj obytné a spoločenské centrum pre exercície. Sčítanie ľudu r. 1991 potvrdilo, že v Piešťanoch je 33 tisíc obyvateľov, z toho vyše 21 tisíc katolíkov. Pádom totality sa uvoľnili zábrany, religiozita ožila, kostoly, kaplnky priam "praskali vo švíkoch".
Za podpory Mesta Piešťany, Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy, sponzorov, inštitúcií i veriacich cez zbierky a individuálne príspevky i rôzne formy spolupráce sa podarilo s požehnaním Najvyššieho postaviť nový chrám sv. Cyrila a Metoda na Nitrianskej ulici v Piešťanoch, ktorý 4. novembra 2000 posvätil J.E. Mons.
Filiálny kostol Nanebovzatia Panny Márie vo Veľkom Orvišti postavili r. 1760. Vďaka úsiliu miestnych veriacich v tridsiatych rokoch 20. Kocurice - miestna časť Piešťan sa stala vzorom obetavosti veriacich realizáciou novostavby kostola Krista Kráľa, konsekrovaného r. Ďalším fundamentálnym článkom kresťanskej výchovy je cirkevné školstvo.
Prvá zmienka o rímskokatolíckej škole, zriadenej pri rímskokatolíckej fare v Piešťanoch, je v kanonickej vizitácii r. 1756. Pretrvala ako Základná ľudová škola do r. 1945, keď bola direktívne poštátnená ako III. ZDŠ. Po roku 1991 bola reštituovaná ako "Základná cirkevná škola sv. Márie Goretti" umiestnená v budove bývalého Okresného súdu na Štefánikovej ulici (oproti fare).
V bývalej škole pri fare na ulici Pod Párovcami, po rozsiahlej prestavbe a nadstavbe dvoch podlaží, bolo v r. 1992 založené Cirkevné gymnázium sv. Márie Goretti. Pedagogické zbory obidvoch cirkevných škôl si uvedomujú akej konkurencii sú vystavené v súťaži so štátnymi školami.
Aktivitu súčasného správcu fary dokresľuje skutočnosť, keď pri náročnom organizovaní výstavby nového kostola sa postaral i o starý kostol sv. Štefana kráľa. Našiel sponzorov i realizátora na spevnenie statiky chrámu, prejavujúcej sa nepríjemnými až hrozivými trhlinami v obvodovom murive. Následne, vďaka zámorskému sponzorovi, piešťanskému rodákovi, sa chrám skvie obnovenou maľbou.
Borovce sa spomínajú ako farnosť už v roku 1332. V kánonickej vizitácii z roku 1560 sa už uvádzajú ako filiálka farnosti Krakovany, v neskorších vizitáciách z rokov 1695 - 1788 ako filiálka farnosti Veselé. V roku 1791 tu bola zriadená lokálna kaplánka a r. 1810 znovu obnovená farnosť. Prvým farárom sa stal doterajší lokálny kaplán Jozef Párbus. Súčasťou farnosti bola i susedná menšia obec Kocurice (dnes mestská časť Piešťan).
Od roku 1911 sa používala oválna pečiatka s tým istým obrazom a kolopisom: "SIGILLUM ECCLESIAE VAGBORI 1911". Podľa dostupných údajov stál v Borovciach kostol spolu s farou už v roku 1332. Zasvätený bol sv. Vavrincovi, diakonovi a mučeníkovi. Starý kostol zbúrali roku 1758. Po zbúraní starého kostola začali veriaci na tom istom mieste s novou stavbou.
Čo sa týka architektúry, kostol je neskorobarokový. Tvorí ho pozdĺžny jednoloďový priestor zaklenutý pruskými klenbami so segmentovým uzáverom presbytéria. Kostol je v sanktuáriu dlhý 8 m, široký 7 m a vysoký 9 m. Sanktuárium je od celku vyzdvihnuté jedným schodom, má svoju klenbu, je oddelené od lode vloženým zaklenutím. Loď kostola je dlhá 20 m (vrátane predsiene), široká 10 m, vysoká podobne ako sanktuárium. V zadnej časti lode je vmurovaný chórus. Veža kostola je široká asi 5 m a práve tak dlhá. Sú v nej 4 väčšie okná a jedno malé okrúhle. Pod kostolom sa nachádza krypta, ktorá má zvonku osobitný vchod.
Obec Trebatice sa nachádza neďaleko kúpeľného mesta Piešťany. Najstaršia budova v obci je kaplnka postavená v románskom slohu na miestnom cintoríne. Rímskokatolícky kostol sv. Štefana Uhorského je z roku 1851 v klasickom slohu s oltárom obráteným na východ. Renovovaný bol v roku 1908.
Kaplnka v Trebaticiach
tags: #farnost #vesele #pri #piestanoch