Banská Štiavnica, mesto s bohatou históriou a kultúrou, sa môže pýšiť aj významnými sakrálnymi stavbami. Rímskokatolícka farnosť v Banskej Štiavnici zohráva dôležitú úlohu v živote mesta a jeho obyvateľov. V tomto článku sa pozrieme na históriu farnosti a jej najvýznamnejšie kostoly.
Banská Štiavnica je historické mesto na Strednom Slovensku, ktoré bolo známe ťažbou kovov (striebra), baníctvom a jeho veľkou popularitou. Mesto je centrom Chránenej krajinnej oblasti Štiavnické vrchy a taktiež je zaradené do zoznamu Svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Koncom 18. storočia bola Banská Štiavnica druhé najväčšie mesto na Slovensku (prvá bola Bratislava).
Do Banskej Štiavnice sa dostaneš po rýchlostnej ceste R1, odbočíš do Žarnovice a pokračuješ smer Hodruša - Hámre a Banská Hodruša po ceste tretej triedy číslo 2530. Cesta je nádherná, kľukatá, nebezpečná, ale stojí za to.
Kostol Nanebovzatia Panny Márie
Rímskokatolícky farský kostol Nanebovzatia Panny Márie, pôvodne dominikánsky kostol sv. Mikuláša, je najväčším chrámom v Banskej Štiavnici. Kostol je jednou z urbanistických, historických a architektonických dominánt mesta Banská Štiavnica, s výrazným podielom na charaktere jeho urbanistického jadra. Jeho poloha v tesnej blízkosti križovatky dvoch hlavných komunikácii je tesne zviazaná s formovaním pôdorysu a urbanizmus stredovekého mesta a patrí k dôležitým stavbám, ktoré určovali rozmiestenie zástavby. Chrám spolu s areálom bývalého dominikánskeho kláštora bol druhou dominantou najstaršieho stredovekého mesta - dopĺňal pôvodný farský kostol Panny Márie vybudovaný v dominantnej pozícii na návrší nad mestom (dnes tzv. Starý zámok).
Patrocínium kostola je Nanebovzatia Panny Márie, pôvodne sv. Mikuláša. Jeho história sa delí do niekoľkých etáp, ktoré formovali jeho súčasnú podobu:
Etapy výstavby kostola Nanebovzatia Panny Márie
Prvá etapa: Románska, 1. polovica 13. storočia
Chrám bol vybudovaný v prvej polovici 13. storočia ako trojloďový kostol sv. Mikuláša, biskupa, s architektonicky tzv. „bazilikálnymi“ prvkami s transeptom (priečnou loďou). Svätyňu tvoril chór pravouhlého pôdorysu, ktorý prechádzal do zúženého polygonálneho presbytéria. Priestor svätyne sa do priečnej lode otváral pravdepodobne dodnes zachovaným víťazným oblúkom. Na východe transeptu priliehali polkruhové apsidy (zachovaná je na severnej strane). Západnú časť kostola tvorila empora cez šírku trojlodia so stredovou vežou.
Druhá etapa: Stredoveké prestavby okolo roku 1500
Kostol funkčne patril k priľahlému dominikánskemu kláštoru. Pôvodné tzv. „bazilikálne“ usporiadanie kostola zostalo zachované, na južnej strane bočnej lode a svätyne boli vybúrané veľké gotické okná. Z tohto obdobia pochádza gotický sedlový portál v severnej stene svätyne s torzom nápisu, letopočtom 150?, ktorý spájal kostol s priestormi kláštora, zvyšky rebrovej klenby pravdepodobne zaklenutia krížovej chodby, portálu a fragmenty omietky s iluzívnym kvádrovaním.
Tretia etapa: Koniec 17. storočia
Po požiari v roku 1679 došlo v rokoch 1680 - 1686 k nadstavbe a novému zaklenutiu hlavnej lode, bola zbúraná východná časť pôvodnej románskej svätyne na mieste ktorej vznikla nízka prístavba, zrejme sakristia a presbytérium bolo skrátené do súčasnej podoby. Pôvodný chór sa zachoval, ukončený bol murovaným štítom. V tomto období boli pravdepodobne vystavané bočné veže na západnej strane. Kostol dostal nové zasvätenie (lat. „titulus“) - Nanebovzatie Panny Márie so slávnosťou 15. augusta.
Štvrtá etapa: 1. polovica 18. storočia
Na južnej strane svätyne bola postavená na mieste pôvodnej apsidy dodnes zachovaná sakristia. Bočné lode boli zvýšené, priestor trojlodia získal spoločnú sedlovú strechu, na západnom priečelí bola dobudovaná veža situovaná v osi kostola, s jej dobudovaním súviseli aj úpravy západného štítu.
Piata etapa: Klasicistická prestavba, 19. storočie (1806 - 1840)
Adaptácia po rozsiahlom požiari v roku 1806 zmenila celkové hmotové usporiadanie a výraz stavby a má zásadný význam z hľadiska súčasnej podoby objektu. Znamenala návrat k tzv. bazilikálnemu usporiadaniu trojlodia, klenba strednej lode bola znížená, znížené a novozaklenuté boli bočné lode, stredná loď bola presvetlená oknami nad úrovňou strechy bočných lodí. Obnovená bola klenba svätyne a interiér bol členený pilastrami zdôrazňujúcimi nosné články klenby. Väčšina gotických a barokových okien bola nahradená pomerne širokými oknami s jednoduchými šambránami. Fasády boli členené lizénami a štukovými bosážami. Zavŕšením prestavby bola úprava západného priečelia. Barokové veže boli zbúrané, dominantou sa stala stredná veža vysunutá z roviny fasády. V interiéri sa táto zmena odrazila v obnove klenieb v úrovni empory.
Šiesta etapa: Stavebné úpravy kostola v 20. storočí
Začiatkom 20. storočia boli osadené dnešné okná s vitrážami, opravené omietky (proti vlhkosti bol použitý asfaltový náter), v roku 1910 boli klenby transeptu doplnené freskami J. Kerna, v roku 1934 opravili fasády a došlo k analytickej prezentácii murív a tvaroslovia románskeho muriva pod metodickým vedením Václava Mencla. Rozsiahlejšie opravy - výmena strešnej krytiny, opravené Kernove fresky v transepte z roku 1910, vymaľovaný interiér, opravené fasády boli realizované až v 70. rokoch 20. storočia, fasády boli upravované aj v 20. rokoch tohto storočia (lokálna obnova omietok, farebný náter).
Súčasnosť
V roku 2017 bol vykonaný archeologický výskum presbytéria a vyhotovenie novej dlažby. Dňa 6. mája roku 2018 banskobystrický diecézny biskup Mons. Marián Chovanec posvätil kostol Nanebovzatia Panny Márie a nový oltár z dielne doc.
Kostol bol postavený niekedy v prvej tretine 13. storočia z presne opracovaných kvádrov zeleného andezitu. Presnejšie datovanie jeho vzniku je predmetom viacerých diskusií a doteraz nie je táto otázka vyriešená. Najstaršia písomná zmienka o stavbe, vtedy ešte zasvätenej sv. Mikulášovi, pochádza z roku 1284.
Architektonická hodnota
Objekt kostola nesie v architektonickom riešení znaky doby svojho vzniku a následného stavebného vývoja. Je príkladom románskeho kláštorného chrámu s trojloďovým tzv. bazilikálnym usporiadaním, ktorý bol neskôr pozmenený neskoršími prestavbami. Neskoršie adaptácie sú dokladom zmien vo funkcii stavby a nových nárokoch na jeho výtvarné stvárnenie. Je dokumentom románskej sakrálnej architektúry celej krajiny aj regiónu.
Historická hodnota a hodnota veku
Takmer celá hmota a dispozícia kostola bola postavená v 1. pol. 13. storočia v rámci výstavby pôvodného kostola. Do dnešnej podoby ho formovali ďalšie prestavby, ktoré sú dokumentom významných udalostí v dejinách mesta ako je napríklad odchod dominikánskej rehole a premena pôvodne kláštorného kostola na farský chrám. Súčasná podoba exteriéru kostola je zároveň dokladom metódy obnovy významnej sakrálnej stavby v 30. rokoch 20. storočia, kedy došlo k analytickej prezentácii románskeho muriva a tvaroslovia.
Hodnota zachovania celku
Objekt kostola je zachovaný bez významných priestorových a hmotových rušivých zásahov v svojom pôvodnom prostredí s bezprostredným zeleným okolím vymedzeným murovaným ohradným múrom. Je takmer intaktne zachovaný pôdorysne, hmotovo a dispozičné od doby svojho vzniku - od stredoveku, čo sa výraznou mierou podieľa na jeho vysokej pamiatkovej hodnote a dodáva kostolu výraznú mieru autentičnosti.
Kostol slúži ako farský chrám miestnej farnosti Rímskokatolíckej cirkvi.
Kostol sv. Alžbety Uhorskej
V Banskej Štiavnici je Kostol sv. Alžbety Uhorskej významnou sakrálnou pamiatkou. Vznik špitálskeho Kostola sv. Alžbety Uhorskej sa datuje do polovice 14. storočia. Predchodcom a najstarším špitálom v meste však bola nemocnica aj s hospicom pri dominikánskom Kostole sv. Mikuláša.
Kostol sv. Alžbety Uhorskej v Banskej Štiavnici sa ako kostol mestského chudobinca a nemocnice prvý raz spomína v roku 1397. Po bitke pri Moháči v roku 1526 a hlavne po obsadení Budína Turkami, pristúpila Banská Štiavnica k budovaniu rozsiahleho dvojitého fortifikačného systému s centrom velenia na Starom zámku. Jeho súčasťou sa stali priechodné a uzatvárateľné vnútorné a vonkajšie brány. Práve preto pôvodná jednoloďová gotická stavba Kostola sv. Alžbety bola v roku 1574 prestavaná na súčasť opevnenia mesta, na Dolnú alebo Krupinsko-antolskú bránu.
Obrannú úlohu stratila Dolná brána začiatkom 18. storočia, po skončení stavovských povstaní a vojny s Turkami. Dolnú bránu preto zbúrali v roku 1879 v súvislosti s rozširovaním cesty a presbytérium slúžilo na skladové účely. V období rokov 1894-1895 ho upravili v neogotickom slohu na kostol s vežičkou nad štítom presbytéria. Zaklenutý bol neogotickou klenbou s hranolovitými rebrami a skosenými hranami, ktorá kopírovala pôvodnú gotickú klenbu. Západná fasáda bola doplnená novým kamenným profilovaným lomeným portálom. Nové drevené vstupné dvere sú doplnené kovovými klopadlami s hlavami levov. V hornej časti podstrešia sa nachádza maľovaný medailón patrónky odetej v rehoľnom odeve, po stranách s rastlinnou ornamentikou.
Oltár v neogotickom slohu navrhol profesor Baníckej a lesníckej akadémie Ladislav Fodor. Vyhotovenie hlavného oltára realizoval významný umelecký rezbár Jozef Krause, ktorý pedagogicky pôsobil v Učebnej dielni na výrobu detských hračiek vo Vindšachte a v oddelení rezbárstva Štátnej vyššej priemyselnej škole v Banskej Štiavnici, bol tiež majiteľom ateliéru na kostolné zariadenia v meste.
V rámci celkového výtvarného riešenia Kostola sv. Alžbety je dominantných 5 farebných vitrážových okien. Vitráže pochádzajú z Nemecka, sú výrobkami firmy Maximilián Auerbach z Berlína.
Neogotická úprava interiéru aj exteriéru Kostola sv. Alžbety mu dodáva jedinečný charakter.
Kostol sv. Jozefa na Štiavnických Baniach
OBRAZOVÁ PREHLIADKA KOSTOLA SV. KATARÍNY ALEXANDRIJSKEJ V BANSKEJ ŠTIAVNICI
História kostola sv. Jozefa na Štiavnických Baniach je spätá s pôsobením dvoch rádov: jezuitov z Banskej Štiavnice a hieronymitánov, ktorí sem prišli z Tirolska (Rakúsko). Na žiadosť baníkov vybudovali jezuitskú kaplnku na Vindšachte už r.1681, kaplnku sv. Jána a neskôr Kalváriu r.1733 na Hornej Rovni, ale predovšetkým kostol sv. Jozefa s kláštorným komplexom na Vindšachte (1735-l754). Hieronymitáni prišli na Vindšachtu v r.1733 a od 15.4.1735 sa započalo s výstavbou kostola a kláštora.
Kostol sv. Jozefa je jednoloďový barokový kostol s predstavenou vežou. Zo severnej strany prilieha ku kostolu poschodová budova kláštora, v ktorej žiaľ, v 60. - 70. rokoch 20. storočia bol jeden trakt zmenený na vináreň a kino. Jednotný rukopis má aj ostatný mobiliár kostola - kazateľnica s erbami 4 evanielistov a plastikami 4 cirkevných otcov, krstiteľnica je mramorová s medeným víkom a datovaná rokom 1783, pozoruhodné sú i spovedelnice a najmä kostolné lavice s erbami donátorov, autorsky doložené D. Stanettim a rokom 1762. Organ je dokladom vysokej hudobnej kultúry na Štiavnických Baniach.
Už pri prvej cisárskej návšteve bol kostol takmer hotový a slávila sa tu sv. omša, slávnostne vysvätený bol biskupom Antonom Révayom v roku 1754. Rád jezuitov bol zrušený v r. 1773 a rád hieronymitánov r. 1786. Potom p1nil funkciu farského kostola. V 19. storočí došlo k viacerým stavebným úpravám, najmä po požiari 10. 6. 1824, po zásahu bleskom. Kostol dostal novú neorománsku vežu na východnej strane.
Kláštorný komplex sa budoval dlhšie obdobie a poskytoval ubytovanie pre cca 15 mníchov v r. 1782.
Ďalšie sakrálne pamiatky v okolí Banskej Štiavnice
Neodmysliteľnú krajinnú scenériu Banskej Štiavnice už viac ako 250 rokov vytvára barokový skvost Kalvária. Postavili ju na západnej strane vrchu Scharffenberg a vznikol podľa projektu jezuitského pátra Františka Pergera. Štiavnická Kalvária nekopíruje tradičný model štrnástich zastavení krížovej cesty, ale v polovici kaplniek je stvárnený život Ježiša Krista a v druhej polovici sú motívy siedmych bolestí Panny Márie. Hore svahom obráteným k mestu plynulo stúpa symetricky rozložená zostava hlavných objektov: Dolný kostol, plastika Sedembolestnej Panny Márie, Sväté schody, kaplnka Ecce homo a Horný kostol. Kaplnka božieho hrobu je na východnej strane kopca. Svah lemujú kaplnky vzájomne pospájané serpentínami chodníčkov. V kaplnkách boli umiestnené drevené aj kamenné reliéfy a sochy, interiéry kostolov boli dekorované nástennými maľbami.
Na kopci nad Banskou Štiavnicou stojí od roku 1571 Nový zámok. Postavili ho ako protitureckú pevnosť v tvare hranolovitej veže s nárožnými baštami. Hornatý terén okolo Banskej Štiavnice neumožňoval vybudovanie súvislého opevnenia. Obrana mesta sa opierala len o vstupné brány na prístupových cestách a nesúvislé úseky hradieb s baštami. Nový zámok teda nebol skutočný zámok, ale opevnená vojenská pozorovateľňa, súčasť siete tzv. vartoviek, strážnych bodov v oblasti stredoslovenských banských miest. Dnes sú v ňom umiestnené expozície Slovenské banského múzea, ktoré dokumentujú obdobie protitureckých bojov na Slovensku. Neodmysliteľnou súčasťou je aj expozície o histórii dobrovoľného hasičského zboru v Banskej Štiavnici.