VIERA A ROZUM sú ako dve krídla, ktorými sa ľudský duch povznáša ku kontemplácii o pravde. Túžbu poznať pravdu a nakoniec poznať Boha, vložil do srdca človeka Boh, aby človek tým, že bude poznať a milovať Boha, mohol dospieť aj k plnej pravde o sebe samom.
Na architráve chrámu v Delfách bolo vyryté napomenutie Poznaj seba samého ako svedectvo základnej pravdy. Ostatne jednoduchý pohľad na dejiny staroveku jasne ukazuje, že v rozličných častiach zeme, poznačených rozdielnymi kultúrami, vynárajú sa v tom istom čase základné otázky, ktoré charakterizujú priebeh ľudského života: Kto som? Odkiaľ prichádzam a kam idem? Prečo je na svete zlo? Čo bude po tomto živote? Tieto otázky sa nachádzajú v posvätných spisoch Izraela, ale objavujú sa aj vo Védach a tak isto aj v Aveste. Nachádzame ich aj v spisoch Konfucia a Lao-tseho, ako aj v kázňach Tirthankaru a Budhu. Objavujú sa aj v básňach Homéra a tragédiách Euripida a Sofokla, ako aj vo filozofických rozpravách Platóna a Aristotela. Sú to otázky, ktoré majú spoločný prameň v hľadaní zmyslu, ktorý odjakživa znepokojuje srdce človeka.
Všetko, čo sa stáva predmetom nášho poznania, stane sa tým aj časťou nášho života. Tak na Východe ako aj na Západe možno pozorovať vývoj, ktorý v priebehu stáročí umožnil ľudstvu postupne sa stretať s pravdou a porovnávať sa s ňou. Je to cesta, ktorá sa rozvíjala - inak to ani nemohlo byť - v horizonte osobného sebauvedomovania: čím viac človek pozná skutočnosť a svet, tým lepšie pozná seba samého vo svojej jedinečnosti, a zároveň sa preňho stáva čoraz naliehavejšou otázka o zmysle vecí a o jeho vlastnej existencii.
Cirkev nie je a ani nemôže byť nezúčastnená na tejto ceste hľadania. Odvtedy, čo vo veľkonočnom tajomstve prijala ako dar poslednú pravdu o živote človeka, stala sa pútničkou na cestách sveta, aby zvestovala, že Ježiš Kristus je "cesta, pravda a život" (Jn 14,6). Medzi rozličnými službami, ktoré má poskytovať ľudstvu, je jedna, ktorá ju robí osobitne zodpovednou - služba pravde. Týmto poslaním sa spoločenstvo veriacich stáva na jednej strane účastným na spoločnom úsilí, ktoré ľudstvo vynakladá na dosiahnutie pravdy, a na druhej strane ju zaväzuje, aby sa staralo o ohlasovanie dosiahnutých istôt, a to aj v povedomí, že každá dosiahnutá pravda je vždy len jedným úsekom cesty k plnej pravde, ktorá sa ukáže v poslednom Božom zjavení: "Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle, no potom z tváre do tváre.
Úloha filozofie v hľadaní pravdy
Človek má mnohoraké možnosti, aby podporoval pokrok v poznávaní pravdy, a tak robil svoj život stále ľudskejším. Medzi nimi vyniká filozofia, ktorá priamo prispieva k tomu, aby sa položila otázka o zmysle života a načrtla aj odpoveď. Tak sa javí ako jedna z najvznešenejších úloh ľudstva. Slovo filozofia podľa gréckej etymológie znamená "lásku k múdrosti". Filozofia vlastne vznikla a rozvíjala sa od chvíle, v ktorej si človek začal klásť otázku o príčine vecí a o ich cieli. Ona ukazuje v rozličných spôsoboch a formách, že túžba po pravde patrí k samotnej prirodzenosti človeka. Nesmieme zabudnúť, že filozofia, ktorá vplývala na utváranie a vývoj kultúry na Západe, mala vplyv aj na spôsob chápania života, z ktorého žije Východ. Každý národ má totiž svoju pôvodnú múdrosť, ktorá mu je vlastná a ktorá ako opravdivé bohatstvo kultúr snaží sa vyjadrovať a vyzrievať aj v čisto filozofických formách.
Treba však zdôrazniť, že za jediným výrazom sa skrývajú rozličné významy. Preto je potrebné predbežné objasnenie. Človek, hnaný túžbou objaviť poslednú pravdu existencie, snaží sa získať tie všeobecné poznatky, ktoré mu dovoľujú lepšie pochopiť seba a pokročiť v sebarealizácii. Základné poznatky pochádzajú z údivu, ktorý v ňom vzbudilo uvažovanie o stvorení; človeka pochytí úžas, keď si uvedomí, že je včlenený do sveta vo vzťahu k ostatným podobným tvorom, s ktorými sa delí o osud. Tu sa začína cesta, ktorá ho bude potom viesť k objavovaniu vždy nových horizontov. Schopnosť hĺbavého rozmýšľania, ktorá je vlastná ľudskému intelektu, umožňuje prostredníctvom filozofickej činnosti vypracovať určité formy presného myslenia a prostredníctvom logickej dôslednosti výrokov a súvislosti obsahov nadobudnúť systematické vedomosti. Vďaka tomuto procesu v rozličných kultúrnych oblastiach a v rozličných epochách sa dosiahli výsledky, ktoré viedli k vypracovaniu opravdivých myšlienkových systémov.
Historicky to často viedlo k pokušeniu stotožniť jediný prúd s celým filozofickým myslením. Je však zrejmé, že v týchto prípadoch vstupuje do hry určitá "filozofická pýcha", ktorá si robí nárok povýšiť nedokonalý pohľad, vychádzajúci z vlastnej perspektívy, za všeobecne platný filozofický systém. Tak je možné, napriek časovým zmenám a vedeckým pokrokom, poznať určité jadro filozofických poznatkov, ktorých prítomnosť je v dejinách myslenia trvalá. Uveďme len ako príklad princípy neprotirečenia, účelnosti, príčinnosti, ako aj chápanie osoby ako slobodného a rozumného subjektu a jej schopnosť poznať Boha, pravdu a dobro. Spomeňme ďalej daktoré základné mravné normy, ktoré sa všeobecne uznávajú. Tieto a ďalšie témy poukazujú na to, že - odhliadnuc od jednotlivých myšlienkových prúdov - existuje určitý celok poznatkov, v ktorom možno vidieť akýsi druh duchovného dedičstva ľudstva. Je to ako keby sme sa nachádzali pred dajakou implicitnou filozofiou, na základe ktorej každý cíti, že tieto princípy má, aj keď len vo všeobecnej a nepremyslenej forme. Tieto poznatky, práve preto, že ich dajakým spôsobom všetci vlastnia, by mali byť určitým východiskom pre rozličné filozofické školy.
Cirkev zo svojej strany môže len oceniť úsilie rozumu dosiahnuť ciele, vďaka ktorým sa ľudská existencia stáva stále dôstojnejšou. Ona totiž vidí vo filozofii cestu, ktorou možno poznať pravdy týkajúce sa existencie človeka. V nadväznosti na podobné iniciatívy mojich predchodcov chcem aj ja zamerať pohľad na túto osobitnú činnosť rozumu. Pobáda ma k tomu skutočnosť, že predovšetkým v našich časoch sa hľadanie poslednej pravdy javí často zahmlené. Moderná filozofia má nepochybne veľkú zásluhu, že svoju pozornosť sústredila na človeka. Preto rozum, plný otázok, ďalej rozvíjal svoju túžbu poznať vždy viac a vždy hlbšie. Tak sa utvorili komplexné systémy myslenia, ktoré priniesli svoje ovocie v rozličných sférach vedy, pretože podporovali rozvoj kultúry a dejín. Určitým spôsobom to zachytilo celú vedu: antropológiu, logiku, prírodné vedy, dejiny, reč atď. Dosiahnuté pozitívne výsledky nesmú však viesť k zanedbaniu skutočnosti, že ten istý rozum, zaujatý jednostranným skúmaním človeka ako subjektu, ako keby bol zabudol, že tento človek je vždy povolaný aj k tomu, aby venoval pozornosť pravde, ktorá ho prevyšuje. Bez vzťahu k tejto pravde ostáva každý nesprávne závislým od vlastného úsudku a jeho postavenie ako osoby sa nakoniec posudzuje podľa pragmatických kritérií, založených v podstate na výskumných údajoch, v mylnom presvedčení, že všetkému má vládnuť technika. Tak sa stalo, že rozum, namiesto toho, aby čo najlepšie vyjadril túžbu po pravde, sa pod tlakom množstva poznatkov uzavrel sám do seba, a čoraz viac sa stával neschopnejším pozdvihnúť zrak hore, aby dosiahol pravdu bytia. Moderná filozofia zabudla zamerať svoje bádanie na bytie a sústredila svoje bádanie na ľudské poznanie. Z toho vznikli rozličné formy agnosticizmu a relativizmu, ktoré priviedli filozofické skúmanie k tomu, že sa strácalo na pohyblivých pieskoch všeobecného skepticizmu.
V poslednom čase nadobudli význam rozličné náuky, ktoré sa snažia znehodnotiť aj tie pravdy, o ktorých si bol človek istý, že ich dosiahol. Oprávnená pluralita postojov ustúpila všeobecnému pluralizmu, založenému na tvrdení, že všetky postoje sú rovnocenné; toto je jeden z najrozšírenejších príznakov nedôvery voči pravde, ktorý možno pozorovať v dnešnom svete. Tejto výhrade sa nevyhli ani niektoré náhľady na život, ktoré pochádzajú z Východu. V nich sa totiž upiera pravde jej výlučný charakter. Pritom sa vychádza z predpokladu, že pravda sa prejavuje rovnakým spôsobom v rozličných náukách, dokonca aj v tých, ktoré si navzájom protirečia. V tomto horizonte sa všetko redukuje na domnienku. Vzniká tu dojem, že všetko sa pohybuje rôznorodým a nejasným spôsobom; na jednej strane sa filozofickému mysleniu podarilo dostať sa na cestu, ktorá ho stále viac približuje k ľudskej existencii a k jej rozličným prejavom, a na druhej strane sa snaží rozvíjať existenčné, hermeneutické alebo lingvistické úvahy, ktoré obchádzajú mlčaním základnú otázku o pravde osobného života, bytia a Boha. V dôsledku toho dnešný človek, a nielen niektorí filozofi, nadobudol postoj rozšírenej nedôvery voči veľkým poznávacím schopnostiam ľudskej bytosti. Títo ľudia sa s falošnou skromnosťou uspokojujú s čiastočnými a provizórnymi pravdami, nemajú odvahu klásť základné otázky o zmysle a o poslednej príčine ľudského, osobného a spoločenského života.
Cirkev - silou kompetencie, ktorá u nej vyplýva zo Zjavenia Ježiša Krista - chce znovu potvrdiť potrebu uvažovať o pravde. Podnetom k tejto iniciatíve mi je predovšetkým povedomie, vyjadrené slovami Druhého vatikánskeho koncilu, že biskupi sú "svedkami Božej a katolíckej pravdy". Svedčiť o pravde je teda úloha, ktorá bola zverená nám, biskupom. My sa jej nemôžeme zrieknuť bez toho, aby sme zanedbali službu, ktorú sme prijali. Aj ďalší motív ma pobáda predložiť tieto úvahy. V encyklike Veritatis splendor som upozornil na "daktoré základné pravdy katolíckej náuky, ktorým v dnešnej súvislosti hrozí nebezpečenstvo deformovania alebo popretia." Týmto listom chcem v tej úvahe pokračovať a sústrediť pozornosť na samotnú tému pravdy a na jej základ vo vzťahu k viere. Nemožno totiž poprieť, že naša doba so svojimi rýchlymi a zložitými zmenami predovšetkým mladé generácie, ktorým patrí a od ktorých závisí budúcnosť, vystavuje pocitu, že im chýbajú opravdivé pevné body. Požiadavka určitého základu, na ktorom možno budovať osobnú existenciu i existenciu spoločnosti, sa pociťuje naliehavým spôsobom najmä vedy, keď sa musí konštatovať rozdrobenosť ponúk, ktoré v klamnej nádeji dosiahnuť pravý zmysel existencie povyšujú pominuteľné veci na hodnoty. Tak sa stáva, že mnohí sa svojím životom vlečú až na okraj priepasti a nevedia, čomu idú v ústrety. To súvisí aj s tým, že niektorí, čo boli povolaní vyjadriť kultúrnymi formami ovocie svojho uvažovania, odvrátili svoj pohľad od pravdy a dali prednosť bezprostrednému úspechu pred námahou trpezlivého hľadania toho, čo si zaslúži, aby sa prežívalo. Filozofia, ktorá má veľkú zodpovednosť za formovanie myslenia a kultúry tým, že trvale poukazuje na hľadanie pravdy, musí sa s maximálnym úsilím snažiť znovu nadobudnúť svoje pôvodné povolanie.
Cirkev si uvedomuje na začiatku každej úvahy, na ktorú sa podujíma, že je nositeľkou posolstva, ktoré má svoj pôvod v samom Bohu. Poznanie, ktoré predkladá človeku, nepochádza z jej vlastného uvažovania, nech by bolo akokoľvek vznešené, ale z Božieho slova, ktoré s vierou prijala. Vo chvíli keď sa stávame veriacimi, dochádza k jedinečnému stretnutiu, ktoré naznačuje, že sa poodhaľuje tajomstvo skryté od vekov, ale teraz naplno zjavené: "Páčilo sa Bohu vo svojej dobrote a múdrosti zjaviť seba samého a dať poznať tajomstvo svojej vôle. Týmto tajomstvom ľudia majú - skrze Krista-Slovo, ktoré sa stalo telom - prístup k Otcovi v Duchu Svätom a stávajú sa účastnými na božskej prirodzenosti." Ide pritom o úplne nezaslúženú iniciatívu, ktorú vyvíja Boh na získanie ľudstva a na jeho spásu.
Konštitúcia Dei Verbum Druhého vatikánskeho koncilu, takmer doslovným prevzatím učenia konštitúcie Dei Filius Prvého vatikánskeho koncilu a s prihliadnutím na princípy, predložené Tridentským koncilom, pokračovala v stáročnom procese chápania viery (intelligentia fidei), zatiaľ čo uvažovala o Zjavení vo svetle biblického učenia a celej patristickej tradície. Na Prvom vatikánskom koncile otcovia zdôraznili nadprirodzený charakter Božieho zjavenia. Racionalistická kritika, ktorá sa v tom období stavala proti viere na základe veľmi rozšírených pomýlených téz, sa týkala popierania každého poznania, ktoré by nebolo ovocím prirodzených schopností rozumu. Táto skutočnosť prinútila koncil dôrazne potvrdiť, že okrem vlastného poznania ľudského rozumu, schopného svojou prirodzenosťou dospieť až k Stvoriteľovi, existuje aj poznanie, ktoré je vlastné viere.
Prvý vatikánsky koncil teda učí, že pravda dosiahnutá cestou filozofickej úvahy a pravda Zjavenia sa ani nemiešajú, ani sa navzájom nevylučujú. "Existujú dva poriadky poznania, ktoré sa líšia nielen vo svojom princípe, ale aj vo svojom predmete. Vo svojom princípe preto, lebo v jednom poznávame prirodzeným rozumom, v druhom božskou vierou. V predmete preto, lebo okrem pravdy, ktorú môže pochopiť prirodzený rozum, sa nám predkladajú k viere tajomstvá, skryté v Bohu, ktoré by nemohli byť známe, keby ich Boh nebol zjavil." Viera, ktorá sa zakladá na Božom svedectve a využíva nadprirodzenú pomoc milosti, má v skutočnosti odlišný poriadok ako filozofické poznanie. Toto sa totiž opiera o zmyslové vnímanie, o skúsenosť a pohybuje sa len vo svetle rozumu. Filozofia a vedy sa pohybujú v okruhu prirodzeného rozumu, zatiaľ čo viera, osvietená a vedená Duchom Svätým, uznáva v posolstve spásy "plnosť milosti a pravdy" (porov. Jn 1,14), ktorú chcel Boh zjaviť definitívnym spôsobom prostredníctvom svojho Syna Ježiša Krista.
Na Druhom vatikánskom koncile otcovia upreli svoj pohľad na Ježiša zjavovateľa a vysvetlili spásonosný charakter Božieho zjavenia v dejinách. Povahu zjavenia vyjadrili takto: "Týmto zjavením sa neviditeľný Boh (porov. Kol 1,15, 1Tim 1,17) vo svojej veľkej láske prihovára ľuďom ako priateľom (porov. Ex 33,11, Jn 15,14-15) a stretáva sa s nimi (porov. Bar 3,38), aby ich pozval a prijal do svojho spoločenstva. Tento plán zjavenia sa uskutočňuje udalosťami a slovami, ktoré navzájom súvisia, takže činnosť Božia v dejinách spasenia odhaľuje a potvrdzuje učenie a skutočnosti vyjadrené slovami; slová zas ohlasujú skutky a vysvetľujú v nich skryté tajomstvo.
Božie zjavenie sa teda včleňuje do času a do dejín. A vtelenie Ježiša Krista sa uskutočňuje dokonca v "plnosti času" (Gal 4,4). Dvetisíc rokov po tejto udalosti cítim povinnosť silno zdôrazniť, že "v kresťanstve má čas základnú dôležitosť". V ňom sa totiž postupne zjavuje celé dielo stvorenia a spásy, ale predovšetkým sa stáva viditeľnou skutočnosť, že my vtelením Božieho Syna prežívame už odteraz to, čo bude zavŕšením času. Pravda, ktorú Boh odovzdal človekovi o sebe samom a o svojom živote, sa teda včleňuje do času a dejín. Samozrejme, táto pravda bola vyslovená raz navždy v tajomstve Ježiša z Nazaretu. Výraznými slovami to hovorí konštitúcia Dei Verbum: "Keď však mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril Boh ústami prorokov, »v týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi« (Hebr 1,1-2). Lebo poslal svojho Syna, to znamená večné Slovo, ktoré osve...
Tomáš Akvinský
Great Minds - Aquinas' Summa Theologica: Tomistická syntéza a jej politický a sociálny obsah
Ananda K. Coomaraswamy„... hra je hraná nie takým spôsobom, ako keď zvyčajne vykonávame ,prácu‘, s cieľom zaistiť si nejaký výsledok, dôležitý pre blaho pracujúceho, ale skôr prekypujúcim spôsobom: pracujúci pracuje kvôli tomu, čo potrebuje, ale hráč hrá, lebo hra vyjadruje jeho bytie. Práca je namáhavá, hra je náročná; práca je vyčerpávajúca, ale hra rekreuje. Najlepším a najviac božským spôsobom života je ,hrať hru‘...“ Preložil Pavel Prihatný. Ananda Kentish Coomaraswamy sa narodil na Srí Lanke, 22. augusta 1877. Ako 22-ročný absolvoval štúdiá na University College v Londýne, v oblasti geológie a botaniky, a pokračoval v doktorandskom programe výskumom a mapovaním ceylonskej mineralógie. Počas bádania sa ponoril aj do štúdia tradičných umení a remesiel Ceylonu v ich sociálnom kontexte, a neskôr, v roku 1906, založil Ceylonskú sociálno-reformnú spoločnosť. Od jeho záujmu o sociálne otázky sa odvíjala aj práca historika. Coomaraswamy bol presvedčený, že pod návalom modernizmu, v jeho mnohorakých prejavoch, sa z kultúrneho, filozofického a náboženského dedičstva vytrácalo čosi nesmierne vzácne a vitálne dôležité. usiloval sa o rehabilitáciu ázijského umenia v očiach Západu; ako kurátor indickej sekcie Bostonského múzea krásnych umení (od roku 1917) prispel rozsiahlou vedeckou činnosťou v oblasti orientálnych umení; zanechal prenikavé štúdie o umení a jeho vzťahu s filozofiou, náboženstvom a metafyzikou. V neskoršom období života sa čoraz viac prehlboval jeho záujem o duchovné a metafyzické otázky, okrem iného aj pod vplyvom René Guénona, čo sa prejavilo v prácach z tohto obdobia, v ktorých nachádzame mnohé odkazy na Platóna, Plótina, Augustína, Tomáša Akvinského, Majstra Eckharta, mystikov Porýnia a ďalších. V tomto období sa Coomaraswamy čiastočne stiahol z akademického života, sprísnil svoj osobný život a celkom sa zameral na bádanie a vysvetľovanie tradičných metafyzík, zvlášť indickej a európskej z predrenesančného obdobia. Ananda Coomaraswamy po sebe zanechal nesmierne rozsiahle, myšlienkovo prenikavé a originálne dielo: napísal vyše 450 štúdií a kníh, a asi 43 recenzií. Zomrel 9.
tags: #filozoficko #krestansky #postoj #tomas #aklinsky