Prešov je mestom s bohatou históriou a kultúrnym dedičstvom, v ktorom sa nachádza viacero významných sakrálnych stavieb. Okrem Gréckokatolíckej katedrály sv. Jána Krstiteľa z 15. storočia a rímskokatolíckej Konkatedrály sv. Mikuláša z polovice 14. storočia, medzi ne patrí aj františkánsky Kostol sv. Jozefa a rímskokatolícky Kostol sv. Kríža z polovice 18. storočia.
Konkatedrála sv. Mikuláša v Prešove
Pútnické miesta a chrámy v regióne
V regióne východného Slovenska sa nachádza viacero pútnických miest a božích chrámov. Okrem už spomínanej katedrály v Prešove, za návštevu určite stojí Pútnické miesto Gaboltov a Náučný chodník sv. Mons.
Mariánske pútnické miesto Ľutina
Mariánske pútnické miesto Ľutina leží na južnom svahu Čergovského pohoria v doline potoka Ľutinka. Ľutinská hora sa do povedomia dostala verejnosti ako miesto údajných zjavení sv. Mikuláša. Dedina sa spomína od roku 1330, no až zjavenia poukázali na toto miesto oveľa viac. Zjavenie sa udialo v roku 1851, pri ktorých svätec daroval Zuzane Feketovej mariánsku ikonu, čím sa Ľutina stala najväčším gréckokatolíckym mariánskym pútnickým miestom na Slovensku.
Bazilika minor v Ľutine
Bazilika minor v Ľutine
Pôvodne bol v dedine drevený chrám. Časom prestal vyhovovať a v roku 1908 bol dokončený nový kamenný chrám. Krátko pred jeho dokončením pôvodný drevený chrám zhorel. Po obnove gréckokatolíckej cirkvi v roku 1968 sa každoročne počet pútnikov zvyšoval. Na záver mariánskeho roku 1988 na púti ordinár Ján Hirka prečítal apoštolské breve, ktorým rímsky pápež Ján Pavol II. povýšil ľutinský chrám a priľahlé objekty na baziliku minor.
Na návrh prešovského arcibiskupa a metropolitu Jána Babjaka SJ, prepojila sa bazilika s ľutinskou horou Cestou svetla kaplnkami, v ktorých je štrnásť zjavení s rozjímaním od sviatku Vzkriesenia po sviatok Zostúpenie Svätého Ducha. Ďalšou dominantou areálu baziliky je drevený chrám svätej Rodiny, ktorý sa vyníma na skale nad bazilikou. Veľkým lákadlom tohto chrámu je jeho veža, ktorá slúži ako vyhliadka na celé okolie. Súčasne s Chrámom svätej Rodiny a Cestou svetla, bola zhotovená aj Krížová cesta, ktorá začína pri Kaplnke sv. Mikuláša a končí pri drevenom chráme na kopci.
Je to miesto, kde sa každoročne schádzajú tisícky veriacich na hlavnej púti, ale i pri rôznych liturgických a modlitbových sláveniach. Na ľutinskej hore sú štyri kaplnky: Kaplnka sv. Mikuláša s prameňom, Kaplnka Zosnutia Presvätej Bohorodičky s liturgickým priestorom, Kaplnka sv. Anny a Kaplnka sv. Kríža.
Pre pútnikov a návštevníkov Ľutiny sa za liturgickým priestorom na ľutinskej hore nachádza multifunkčná budova, ktorá slúži na rôzne stretnutia, či ubytovanie pre pútnikov. Púte sa konávajú každoročne na sviatok Zosnutia Presvätej Bohorodičky (15.8.).
Mons. Vasiľ Hopko
Mons. Vasiľ Hopko, gréckokatolícky pomocný biskup v Prešove a titulárny biskup midilenský sa narodil 21. apríla 1904 v obci Hrabské, okres Bardejov. Teologické štúdiá absolvoval na Gréckokatolíckej teologickej akadémii v Prešove. Kňazskú vysviacku prijal 3. februára 1929 v Prešove. Následne bol ustanovený za administrátora farnosti Pakostov. Keď bola erigovaná farnosť v Prahe, biskup P. P. Gojdič, OSBM, menoval Vasiľa Hopka za jej prvého farára.
Od 15. septembra 1936 do 31. augusta 1941 bol spirituálom kňazského seminára v Prešove. V apríli 1940 sa stal doktorom posvätnej teológie. Od 1. septembra 1941 bol biskupským tajomníkom. Profesorom pastorálnej a morálnej teológie na Vysokej bohosloveckej škole v Prešove bol od roku 1943. Vysvätený na biskupa bol 11. mája 1947.
Pri smutných okolnostiach Prešovského soboru 28. apríla 1950, štátna moc postavila Gréckokatolícku cirkev mimo zákon. Boží služobník biskup ThDr. Vasiľ Hopko sa ocitol v domácom väzení, neskôr bol internovaný v kláštore v Báči pri Šamoríne a potom vo františkánskom kláštore v Hlohovci. Tu bol 18. októbra 1950 zatknutý a po vyše roku veľmi krutého vyšetrovania bol 24. októbra 1951 oddelením štátneho súdu v Bratislave odsúdený. Rozsudok znel: 15 rokov odňatia slobody, peňažný trest 20 000 Kčs, strata čestných občianskych práv na 10 rokov a prepadnutie celého majetku. Tým sa začala strastiplná krížová cesta Božieho služobníka po krutých, neľudských komunistických väzniciach v Bratislave, Ilave, Leopoldove, Prahe, Mírove a vo Valdiciach.
S vážne podlomeným zdravím bol 12. mája 1964 z posledne menovaného väzenia prepustený, „zo zdravotných dôvodov a za dobré správanie”, podmienečne na 3 roky. Počas väzenia vo väzniciach, ktoré trvalo 13 rokov 6 mesiacov a 24 dní, znášal tvrdý väzenský režim, charakterizovaný fyzickým nátlakom, morálnym utrpením, malým množstvom stravy, zimou, nedostatočnou lekárskou starostlivosťou. Všetky tieto faktory sa stali príčinou trvalého nalomenia jeho zdravotného stavu.
Po prepustení žil až do začiatku roku 1968 v Charitnom domove v Oseku v severných Čechách, kde bol v domácom väzení a stále sledovaný príslušníkmi ŠtB. Po obnovení Gréckokatolíckej cirkvi v júni 1968 vykonával Boží služobník síce funkciu svätiaceho biskupa, ale plne rehabilitovaný nebol. Zomrel, ako je uvedené aj v správe o prehliadke mŕtveho, na následky väzenia, 23. júla 1976 v Prešove. Počas exhumácie bola v jeho telesných ostatkoch toxologickou skúškou potvrdená nadmerná prítomnosť jedu-arzénu, ktorý podľa analýz musel byť podávaný v malých dávkach po dlhú dobu.
Obetoval celého seba z vernosti ku Kristovi a katolíckej cirkvi a prijal všetky väznenia a fyzické a psychické utrpenia so zodpovednosťou, odvahou a pevnou vierou. Jeho prenasledovatelia boli poháňaní nenávisťou ku katolíckej viere.
Zjavenia v Ľutine
Tradícia o zjaveniach na ľutinskej hore hovorí, že 19. augusta 1851 ráno, asi okolo deviatej hodiny, na sviatok Premenenia Pána (podľa Juliánskeho kalendára) išla Zuzana Fekete s troma deťmi zbierať huby na ľutinskú horu. Keď prišla na miesto, kde teraz stojí pri Kaplnke sv. Mikuláša s prameňom Svätý kríž, naľakaná si kľakla na zem, lebo zbadala v bezprostrednej blízkosti slávnostne oblečeného biskupa, ktorý sa podobal na svätého Mikuláša zobrazeného na ikone miestneho ikonostasu.
Biskup sa prísnym pohľadom pozrel na preľaknutú ženu a karhajúcim hlasom povedal: „Dnes je veľký sviatok Pána, zbožný ľud je v chráme, spieva na liturgii a ty tu zbieraš huby?“ Zuzana so strachom odpovedala: „Otče, ja viem, že je dnes sviatok, ale ja som chudobná žena, mám tri deti a nemám im čo dať k obedu na stôl.“ Svätec pokračoval: „Aj včera si mohla nazbierať huby, nie dnes ráno! Preto Boh trestá ľudstvo, lebo si neváži nedele a sviatky. Nechce sa zúčastňovať svätej liturgie a namiesto chvál svojimi ústami uráža Boha. Na pamiatku nášho stretnutia sa tu má postaviť svätý kríž. Toto všetko povedz svojmu duchovnému otcovi.“ Potom svätec zmizol.
Deti nevideli nič, ale boli tiež prestrašené, lebo videli naľakanú mamu, ktorá im zakázala o tejto udalosti hovoriť. Svätec sa jej zjavoval na ceste, v lese a upozorňoval ju, aby splnila jeho príkazy. Povedal jej, že ak nepostavia na určenom mieste kríž, onemie. Nakoniec sa odhodlala všetko povedať miestnemu kňazovi Štefanovi Rojkovičovi. On jej ale neuveril. Jedného dňa ráno sa Zuzane doma opäť zjavil svätec s posledným upozornením. Hneď vybehla k richtárovi, aby sa na neho prišiel pozrieť. Keď ta prišli, richtár nič nevidel, ani nepočul a preto Zuzanu tiež považoval za bláznivú. Lenže v ten deň onemela. Hneď zavolali lekára, prišiel úradný lekár, prešovský (diecézny) a tretí lekár - psychológ z Košíc. Tí zistili, že Zuzana je telesne a duševne zdravá a že strata reči je záhadná - nevysvetliteľná.
Otec Rojkovič sa rozhodol dať urobiť kríž a postavil ho tam, kde to podľa Zuzany svätec prikázal. Sám ho čoskoro posvätil. Pri posviacke zvolala Zuzana zreteľným hlasom: „Opäť ho vidím“. Otec Rojkovič ju upokojil so slovami: „Buď spokojná, aj ja ho vidím“.
Po týchto udalostiach Zuzana skoro denne chodila do lesa. Jedného dňa sa jej opäť zjavil svätý Mikuláš na mieste, kde teraz stojí Kaplnka Zosnutia Presvätej Bohorodičky a požiadal ju, aby odovzdala otcovi duchovnému odkaz, aby na mieste ich stretnutia bola postavená kaplnka zasvätená Panne Márii. Na dôkaz ich stretnutia daroval svätý Mikuláš Zuzane Mariánsku ikonu, ktorú mala dať otcovi duchovnému, ako podklad obrazu pre budúcu svätyňu. Zuzana ikonu zaniesla otcovi Rojkovičovi. Ten zvolal kurátorov, richtára, svedkov a spoločne dali ikonu do pokladnice, ktorú zamkli. Jeden kľúč zostal na fare a druhý u hlavného kurátora. Na druhý deň išla Zuzana na to isté miesto, kde ju už čakal svätý Mikuláš. Opäť jej daroval takú istú Mariánsku ikonu. Zuzana aj túto odniesla na faru. Otec Rojkovič zvolal kurátorov a svedkov, medzi ktorými bol prítomný aj rímskokatolícky kňaz z Pečovskej Novej Vsi.
Otvoriac pokladnicu s úžasom zistili, že tam prvá ikona nie je. Táto udalosť im pomohla uveriť. Aj rímskokatolícky kňaz si pred Zuzanou kľakol a prosil ju o odpustenie, pretože jej predtým tiež neveril a vysmieval sa jej. Nasledovalo dôkladné vyšetrovanie biskupským úradom a krajským lekárskym kolégiom. Výsledky vyšetrovania boli poslané do Ríma na príslušnú kongregáciu, ktorá ich schválila.
Po tomto schválení sa začala celoštátna zbierka na stavbu kaplnky Zosnutia Presvätej Bohorodičky (Nanebovzatia Panny Márie). Ľudia putovali cez Viedeň, Budín, Transilvániu a Podkarpatsko. Tak sa začalo veľké putovanie veriacich celého Uhorska, Sedmohradska a Haliča. Každý prinášal zo sebou kamene, z ktorých potom postavili kaplnku a oporný múr pod ňou. Množstvo pútnikov v tých časoch dosahovalo 55-60 tisíc.
Veľký počet pútnikov vyžadoval, aby sa v roku 1878 začali stavať ďalšie kaplnky. Je to kaplnka svätej Anny, kaplnka svätého Kríža a kaplnka svätého Mikuláša pri prameni.
Vývoj pútnického miesta Ľutina
Prvá oficiálna púť sa v Ľutine uskutočnila v roku 1855 po vydaní Apoštolského bréve pápeža Pia IX. No už pred tým sa na Ľutinskej hôrke zhromažďovali pútnici, ktorý v roku 1854 postavili Kaplnku Usnutia Presvätej Bohorodičky, tak ako to požadoval sv. Mikuláš. Stalo sa tak vďaka obetavosti kurátorov, ktorý putovali cez Viedeň, Budín, Transylvániu a Podkarpatsko, pričom zbierali prostriedky na vybudovanie spomínanej kaplnky. Začalo veľké putovanie veriacich celého Uhorska, Sedmohradska a Halíča. Každý prinášal so sebou kamene, z ktorých potom postavili kaplnku a oporný múr pod ňou. Množstvo pútnikov v tých časoch dosahovalo 55 - 60 tisíc. V roku 1878 sa vybudovali kaplnky Sv. Anny a Sv. Kríža a v roku 1930 kaplnka sv. Mikuláša nad prameňom vody na mieste prvého zjavenia. V kaplnke Sv. Anny sa počas púti slávili molebeny za zdravie a požehnanie veriacich.
Vplyvom púti sa postupne menilo postavenie Ľutiny v cirkevných štruktúrach. Do roku 1865 bola filiálkou farnosti Hanigovce a v spomínanom roku tu bolo prenesené sídlo farnosti. Množstvo pútnikov si žiadalo aj vybudovanie zázemia. Pôvodne bol v Ľutine drevený chrám zasvätený sv. Kozmovi a sv. Damiánovi, ktorý však priestorovo nevyhovoval pútnikom. Preto sa v roku 1896 pristúpilo k vybudovanie nového chrámu, dnešnej baziliky a ešte v tom istom roku bol chrám pod strechou. Neskôr sa vyskytli bližšie neurčené problémy a chrám bol napokon dokončený a posvätený v roku 1903.
Medzi významné udalosti v dejinách pútnického miesta Ľutina patrí púť v roku 1945. Na nej blahoslavený biskup Pavel Peter Gojdič, OSBM slávnostne ukončil eparchiálny Mariánsky rok trvajúci od 14. Pútnickú tradíciu narušila násilná likvidácia Gréckokatolíckej cirkvi v Československu v roku 1950. V čase totality komunistického režimu v rokoch 1950-1968, keď bola činnosť gréckokatolíckej cirkvi zastavená a biskupi aj kňazi trpeli vo väzeniach, sa zastavili aj gréckokatolícke mariánske púte v Ľutine. Pravoslávna cirkev organizovala púte v Ľutine, ale tie sa čo do počtu veriacich nedajú porovnávať s púťami gréckokatolíkov pred rokom 1950 a po obnovení našej cirkvi v roku 1968. Ľutina sa vtedy stala miestom, kde sa veriaci mohli stretnúť, prehĺbiť svoju vieru a verejne manifestovať svoju príslušnosť k utláčanej cirkvi.
Štátna moc sa rôznymi spôsobmi, ako bolo zastrašovanie, odpútavacie akcie, vypínanie elektrickej energie v regióne, ako aj prenasledovaním účastníkov púte v školách a zamestnaní, snažila zabrániť účasti širokej verejnosti na veľkolepej cirkevnej slávnosti v Ľutine. V roku 1968 bola znovu obnovená činnosť našej cirkvi. Napriek zlým vonkajším podmienkam sa začal počet pútnikov opäť zväčšovať. V rokoch 1981-1984 sa veriacim podarilo urobiť generálnu opravu chrámu. Autorom vnútornej maľby, okien, bohostánku a ikôn vo svätyni je akademický maliar Mikuláš Klimčák. Ostatné zariadenie interiéru navrhol Ing. Arch.
Každým rokom zvyšujúci sa počet pútnikov spôsoboval negatívny postoj štátnych úradov, ktoré chceli rôznymi akciami a zastrašovaním púte prekaziť. To sa im však nepodarilo. Dôkazom toho bol záver Mariánskeho roku 1988, kedy na púti - vtedy ordinár Mons. Ján Hirka, prečítal Apoštolské bréve, ktorým Svätý Otec Ján Pavol II. povýšil tento chrám a priľahlé objekty na hodnosť BAZILICA MINOR.
Prvý prešovský arcibiskup a metropolita Ján Babjak SJ sa v roku 2007 rozhodol zväčšiť baziliku, aby bola nielen dôstojným, ale aj príjemným centrom pútí. Bazilika bola počas prestavby rozšírená o dve bočné lode so samostatnými vstupmi, čím priečelie získalo typické znaky baziliky. Pôvodné okná s vitrážou akademického maliara Mikuláša Klimčáka dnes zdobia pribudované bočné lode. Priestor, kde sa predtým nachádzali, je otvorený a spája prístavbu s jadrom - hlavnou loďou - pôvodnej baziliky. Obe pristavané lode majú vlastné chóry. Súčasťou pravej - východnej lode sa stal zrekonštruovaný barokový ikonostas z Chrámu sv. Paraskevy z Novej Polianky z roku 1766. Ľavá - západná loď je ukončená veľkou sakristiou baziliky.
Nová bazilika sa tak stala nielen dominantou Ľutiny, ale aj symbolom Gréckokatolíckej cirkvi na Slovesnku, lebo podobne ako ona “povstala z...
Františkánsky kostol v Prešove
Ak si mám vybrať jednu, je to určite Františkánsky kostol v Bratislave,“ vyzdvihuje Mário Flaugnatti významný sakrálny objekt z druhej polovice 13. storočia, ktorý je najstarším zachovalým kostolom v rámci bratislavských hradieb. „Pod viacnásobnými vrstvami sekundárnych výmalieb sa nám podarilo odkryť stredovekú primárnu vrstvu z obdobia vzniku objektu. Na južnej stene presbytéria sme objavili veľký figurálny výjav posledného súdu. Ostatné plochy stien sú pokryté dekoratívnym vzorom - rezaným mramorom. Na celej ploche stien a klenby presbytéria s plochou približne 1 500 m2 sme použili náročnú, tzv.
Svojou výtvarnou výzdobou je ojedinelá aj loď kostola, ktorá patrí do obdobia neskorej renesancie a začiatku baroka. Architektonické pamiatky s dochovanou výzdobou z tohto obdobia patria u nás k raritám. Súčasťou františkánskeho kostola je tiež loretánska kaplnka z obdobia neskorého baroka, gotický kostol sv.
Kostol sv. Jozefa v Prešove
Parkovanie v Prešove
Prešov zažil v minulosti okrem priaznivých období - keď ho napríklad nazývali Aténami nad Torysou - aj menej šťastné časy. Tie boli poznamenané smutnými udalosťami, akými boli napríklad tzv. Prešovské jatky. Toto všetko sa otlačilo aj do mesta, jeho múrov, dlažby, do jeho ducha. Pohnuté dejiny zanechali v metropole Šariša veľa krásnych pamätihodností, ktoré sa oplatí vidieť.
Môžete tam prísť autobusom, vlakom alebo autom - to je úplne jedno. Železničná a autobusová stanica ležia blízko seba a nájdete tam aj miesta na parkovanie. Zadarmo. Prípadne úplne na okraji centra, ak sa vám nechce toľko chodiť.
Ale odporúčame začať od staníc a prevedieme vás centrom mesta, upozorníme na zaujímavosti a ukážeme aj jednu raritu. Dolu pod článkom nájdete aj mapu s presným vyznačením našej trasy, ako sme postupovali - spolu s našimi priateľmi z Dajamy, ktorý vydali vynikajúcu cestopisnú príručku Najkrajšie mestské prechádzky.
tags: #frantiskansky #kostol #presov #parkovanie