Florencia, kolíska renesancie, je ako otvorená kniha, kde každý roh, každá ulica a každá stavba rozpráva fascinujúci príbeh umenia, histórie a kultúry. Medzi klenoty, ktoré toto mesto ponúka, vyniká Bazilika Santa Maria Novella, materský kostol dominikánov, ktorý ukrýva vzácne fresky s hlbokým historickým a umeleckým významom.
Fasáda Baziliky Santa Maria Novella
Alternatívne interpretácie fresiek
Filozofovanie okolo vnímania umeleckého diela často abstrahuje komplexný model na jeho koncové články - kde na jednej strane stojí autor, na druhej divák. Neraz sa pritom zabúda na úzus takejto komunikácie, ovplyvnený dejinnou situáciou, ktorá sprevádzala vznik daného diela. V tejto štúdii chcem poukázať na rozdiel medzi videným a mysleným, že videným - respektíve predpokladaným videným. Schválne nehovorím o domnelo videnom, ktoré implikuje omyl vnímania. Naopak, tí, ktorí si mysleli, že v obraze vidia ešte iný obraz, sú často objektívnejší.
Na úvod predstavím dve alternatívne interpretácie fresky. Najskôr odcitujem Gombricha, ktorého si vážim, no ktorý v prípade Gozzoliho „Klaňania“ celkom opomína možnosť dejinnej projekcie do sakrálnej témy. Pozrime sa, ako o tom píše: „Pokryl steny kaplnky obrazom kavalkády troch kráľov, ktorí prechádzajú vľúdnou krajinou s kráľovskou okázalosťou.“
Trojkráľová téma a Florentský koncil
Trojkráľovú tému, čiže Zjavenie Pána, vyjadruje do liturgie Epifánie včlenený žalm: „Budú sa Ti klaňať, Pane, všetky národy sveta.“ Už prvý verš žalmu otvára veľký priestor pre víziu: národy budú zjednotené v klaňaní jedinému Bohu. Preto králi môžu byť fyziognomicky i v geste úcty predstaviteľmi všetkých rás - takpovediac v misijnej vízii.
Z uvedených identifikácií vyplýva, že na trojkráľovej téme fresky sa rozvíja spomienka, a zároveň oslava Florentského koncilu (1439 - 1444) - udalosti, ktorej sa zúčastnilo okolo sedemsto Grékov. Je pravdepodobné, že takýto výklad odráža pôvodné ústne podanie - živú tradíciu. Ostatný kresťanský svet si spomienku na Florentský koncil príliš nepestoval, keďže sa mu po páde Konštantinopolu javil spätý s tragickým zánikom Byzancie. Iba Florencia si udalosť dlho pamätala. Veď mesto koncilom naozaj žilo a napriek tomu, že zjednotenie gréckej a rímskej cirkvi nemalo dlhé trvanie, vízia zostala živá.
Na Latíncami sprevádzanom sprievode bradatých Grékov zobrazil Gozzoli stretnutie dvoch kultúr - práve táto skutočnosť dáva dielu, ktoré vzniklo po páde Konštantinopolu a stroskotaní uniatských snáh, špecifický pátos. To interpret the Epiphany in light of the Council of Florence means to emphasize the reality or the vision of the unification of Christian nations.
Gozzoliho "Klaňanie troch kráľov"
Objednávatelia „Klaňania“ - Cosimo a Piero Medici si boli vedomí, že koncil je najväčšia udalosť, na ktorej sa podieľali - preto jeho zobrazenie bude i oslavou ich činu a mesta. Čo sa týka Lorenza, ten mal o dvadsať rokov po koncile - v čase vzniku Gozzoliho fresky - len 10 rokov. Navyše, na freske je reálne zobrazený vedľa svojho brata Juliana. Avšak to, že tretí kráľ je Lorenzo, pripúšťa aj Franco Cardini.
Trojica kráľov podľa neho predstavuje aj trojicu teologálnych cností a alegóriu stavov. Červený odev a kadidlo sú atribútmi lásky. Zelený odev a zlato sú atribútmi nádeje. Otázkou zostáva, či by vavrín, biely odev a dar myrhy ako znaku viery a lekárstva, bolo možné pripísať inej historickej postave. Ak uvažujeme o rodine Medici v termínoch Prima inter pares, pozrime sa na možnosť Primus inter pares a skúsme si za neznámym kráľom predstaviť pápeža Eugena IV., ktorý sa o prestíž Florencie zaslúžil konsekráciou Dómu, koncilom, povolaním florentských umelcov do Ríma. Eugen IV. by mohol byť nositeľom myrhy - veď kto je lepším predstaviteľom viery než pápež a kto je lepším lekárom duší než pápež, ktorý ukončil, zahojil schizmu?
Oveľa dôležitejším argumentom je, že pápežov príchod do Florencie sa - podobne príchodom cisára a patriarchu - slávil ako sakralizujúca udalosť, či posvätenie mesta rukou vznešeného cudzinca. Toto „magické“ vnímanie návštevy byzantského cisára, konštantinopolského patriarchu a rímskeho pápeža umocňovali posvätné predmety, nesené v procesii. Príchodom troch menovaných kľúčových postáv sa začala udalosť Florentského koncilu. Prastarú štruktúru týchto obradných aktov označujeme ako adventus imperiale (príchod cisára), hoci v renesancii sa používal už aj sekulárnejší pojem joyeuse entrée (radostný vstup).
Ešte predtým, než sa uskutočnil Adventus Græcorum, zorganizovalo mesto slávnostný vstup pápeža. Eugen IV. obišiel slávnostne hradby Florencie 27. januára 1439 (podobne ako už raz predtým roku 1434, keď posvätil florentský Dóm). Kým pápež išiel v smere hodinových ručičiek, byzantský patriarcha Jozef II. prešiel 12. februára okolo hradieb proti smeru hodín a 15. februára, v predvečer Popolcovej stredy, prešiel cisár Ján Paleológ stredom mesta. Pápež a byzantský cisár šli koňmo, staručký patriarcha šiel na mulici. Vstup do Florencie bol inscenovaný ako alúzia na Kvetnú nedeľu, ktorá je oslavou Kristovho vstupu do Jeruzalema.
Obe hypotézy - Cardiniho i moja - sa pohybujú len v priestore nedopovedaného. Navyše, nie sú ani celkom nezmieriteľné: ak pápežova spolupráca s Mediciovcami výrazne zlepšila ich status, pápež Eugen IV. Neznámy tretí kráľ na Gozzoliho freske sa však nápadne podobá viacerým starším spodobeniam tejto postavy v téme „Klaňania“. Azda preto bude naozaj správnejšie interpretovať tretieho kráľa ako personifikáciu: kráľom prichádzajúcim na scénu kresťanských dejín, môže byť samo mesto Florencia - nové kresťanstvo.
Gozzoliho freska „Klaňania troch kráľov“ bola pre Florenciu nielen pripomienkou slávneho koncilu a nedávnej minulosti mesta, ale po páde Konštantinopolu (1453) sa stala aj posolstvom nádeje na budúce veľké udalosti.
Identifikácia starého kráľa
Vráťme sa však k postave najstaršieho kráľa. Prečo by v ňom vlastne nemal byť konštantinopolský patriarcha, ale Žigmund Luxemburský? Odkiaľ mohol Gozzoli poznať Žigmundovu podobu? Keď Pisanello portrétoval 72-ročného cisára Žigmunda - bolo to vo Ferrare, kde sa panovník zastavil r. Gozzoliho predstavu o Žigmundovej podobe mohol ovplyvniť predovšetkým kryptoportrét z Masacciovej oltárnej maľby, vytvorenej pre rímsku baziliku Santa Maria Maggiore, ktorá podľa Vasariho zobrazuje Žigmunda Luxemburského vedľa pápeža Martina V.
Brahama, ktorý pripúšťa aj čisto náhodnú podobnosť pápežovho spoločníka s cisárom Žigmundom, zaujíma predovšetkým to ako obraz odkazuje na historické udalosti doby a jej hlavných protagonistov - usiluje sa pochopiť, prečo videli súčasníci v postave svätca osobu cisára pozorujúceho spolu s pápežom zázrak sneženia.
Počas svojho pobytu v Ríme Gozzoli určite videl Averlinovu „Ianua coeli“ - bránu pre Baziliku sv. Petra - a na nej spodobených oboch cisárov i ďalšie postavy florentského koncilu. Keďže pápež Eugen IV. preberá kľúče kľačiac pri nohách sv. Kľačiacou postavou v dolnom registri západného krídla brány je Žigmund Luxemburský, ktorého totožnosť v scéne korunovácie potvrdzuje svätoštefanská uhorská koruna a vyslovene ju zmieňuje aj inskripcia v reliéfe.
Práve fakt, že obaja cisári sú spodobení na bráne Baziliky sv. Petra, kde je ich prítomnosť potvrdená inskripciou a atribútmi portrétov, robí krajne nepravdepodobnou domnienku, že by sa mali spoločne objaviť aj na freske „Klaňania“ v súkromnej kaplnke rodu Medici. Keďže Žigmund zomrel pred príchodom Grékov na Florentský koncil, obraz toskánskej krajiny, v ktorej by sa obaja cisári stretli, by bol len alegorickou montážou dejinných faktov, vyjadrujúcou dve zjednocujúce udalosti: kým cisár Žigmund sa na koncile v Kostnici (1414 - 1418) pričinil o koniec Západnej schizmy, cisár Ján Paleológ sa na Florentskom koncile zaslúžil o koniec schizmy medzi Východom a Západom.
„Žigmundovská identifikácia“ starého kráľa v Gozzoliho „Klaňaní“ spochybňuje jestvujúcu interpretačnú tradíciu len na základe určitej podoby dvoch zobrazených tvárí. Ako Stredoeurópania by sme mohli mať lokálpatriotický záujem akcentovať Žigmundovu dejinnú úlohu, no vieme, že ekumenický koncil bol len súčasťou jeho neuskutočnených plánov. Žigmund sa zasadzoval, aby bol koncil s Grékmi v Budíne, a jeho skon bol jednou z príčin, prečo dnes hovoríme o Florentskom, a nie Budínskom koncile. Oveľa preukázateľnejší je vzťah duchovného priestoru Strednej Európy k udalostiam vo Florencii, keďže uniati Horného Uhorska a Zakarpatskej Ukrajiny zostali natrvalo verní koncilovým záverom.
Vráťme sa preto k pôvodnej identifikácii najstaršieho kráľa ako konštantinopolského patriarchu Jozefa. V kláštornom komplexe Santa Maria Novella, ktorý bol centrom koncilovej diskusie, sa zachovala nástenná maľba neznámeho autora nad patriarchovým hrobom v kostole (kresbu tejto maľby uchováva aj Medicejská knižnica).
Vplyv Fra Angelica
Ucellova maľba „Život Noeho“ sa datuje do času veľmi blízkeho realizácii fresiek Fra Angelica v kláštore San Marco neďaleko Santa Maria Novella. Oba kláštory určite úzko komunikovali, veď oba patrili reholi dominikánov a kontaktom napomáhala aj blízkosť lokalít. Právom teda možno predpokladať, že umelci, ktorí tam tvorili, sa poznali a - aj ak by vzájomný dialóg nebol určujúci pre ich výtvarnú reč - ich diela spolu komunikovali aspoň čo do odovzdávania podoby najstaršieho kráľa.
Samotnú ideu vložiť Adventus Græcorum do „Klaňania troch kráľov“ odôvodnene môžeme pripísať Fra Angelicovi, ktorý ako rehoľník a maliar patril k prvým svedkom udalosti koncilu. Gozzoli, ktorý pracoval na Fra Angelicovom „Klaňaní“ v San Marco, realizoval „Klaňanie“ i v blízkom paláci Medici-Riccardi. Kým Fra Angelico zachytil scénu stretnutia a zvítania sa s Grékmi, Gozzoli jeho víziu rozvinul a s jemu vlastným zmyslom pre detailnú výpravu zdôraznil účasť Mediciovcov na udalosti.
A ešte jeden argument: Hoci sa v liturgickom roku Epifánia slávi po Vianociach, počas Florentského koncilu sa slávila naraz so sviatkom sv. Jána, ktorý je patrónom mesta Florencie. Trojkráľové predstavenie sa teda konalo 23. júna 1439. Účastníci koncilu podpísali dekrét únie 28. júna a únia bola slávnostne vyhlásená v Dóme Santa Maria del Fiore 6. júla. Jazdecký charakter Gozzoliho trojkráľovej scény sa odvinul od skutočnosti dlhého putovania byzantíncov. Toskánska krajina plná zveri a vtáctva však nemusí súvisieť len s poľovačkami, ktorými sa chorý cisár udržoval vo forme. Dôsledkom zjednotenia kresťanov je obnovenie raja, súladu. Obrazy pre tento raj nachádzal Gozzoli v detskej schopnosti žasnúť.
Gozzoliho „Klaňanie“ - to sú aj monumentálne Jasličky pre Lorenza Medici a jeho mladších súrodencov, ktorí patrili k prvým divákom umelcovej práce. Realizácia „Klaňania“ v paláci Mediciovcov sa začala šesť rokov po páde Byzantskej ríše - v roku smrti sv. Antona, opáta zo San Marco. Skon priateľa bol určite jedným z motívov Cosima Medici premiestniť súkromnú kaplnku do paláca. Svätcov plán na pomoc Byzancii, ktorý bol výrazom jeho vernosti Florentskej únii, sa neuskutočnil.
Pre stredovek i ranú renesanciu je príznačné inscenovanie ideí a koncepcií autora, respektíve objednávateľa do jestvujúcich zobrazovacích kánonov. Téma „Klaňania troch kráľov“ je pre podobné interpretačné rozvíjanie veľmi vďačná.
Ekumenický dialóg a tradovanie udalostí
Mojím cieľom nie je popierať úlohu trojkráľovej témy na konštrukcii elít a sakralizácii moci, chcem len zdôrazniť, že evanjeliový obraz Epifánie má aj svoj „spontánny“ život - ako sme to videli v obradnom oslovení rímskeho biskupa orientálnymi hierarchami. Okrem toho sa trojkráľová téma počas Florentského koncilu stala nástrojom ekumenického dialógu a spolu s ostatnými fenoménmi teatro sacro premosťovala jestvujúce jazykové bariéry.
Neskoršie predstavenia „Klaňania troch kráľov“ mohli byť pre Florenciu - podobne ako Gozzoliho freska, ktorú inšpiroval Adventus Græcorum - aj pripomienkou Florentského koncilu a nástrojom tradovania udalosti v nepísanej podobe. Je pravdepodobné, že sebaprezentačný rozmer rodu Medici v rámci sprievodu Troch kráľov neskôr narastal. Pri umenovednom skúmaní treba zvažovať nielen motivácie a sebaprezentačné projekcie stredovekých ľudí do diela so sakrálnou tematikou, ale aj motivácie neskorších interpretov diela.
Najstarší obraz svätého Tomáša Akvinského
Vo štvrtok 28. januára sme slávili liturgickú spomienku sv. Bazilika Santa Maria Novella je materský kostol dominikánov vo Florencii. A pri tejto príležitosti bol sprístupnený najstarší zachovaný obraz svätca. Freska zobrazuje sv. Tomáša počas úvodnej prednášky na Parížskej univerzite. Vznikla v roku 1323, necelých 50 rokov po smrti svätca. Objavili ju náhodne počas reštaurátorských prác pred dvoma rokmi.
Z Bologne ich tam v roku 1221 poslal sv. Dominik bojovať proti kacírstvu katarov. Po smrti sv. Nachádzajú sa tam aj vzácne relikvie sv. Tomáša. Dejiny relikvií sv. Tomáša sú dosť zložité, pretože zomrel v cisterciánskom kláštore vo Fossanuove. Podľa vtedajšieho kánonického práva telo zosnulého patrilo kláštoru, kde zomrel. Dominikáni s tým neboli spokojní a rozhodli sa ukradnúť telo sv. Na ceste z Talianska do Francúzska sa zastavili aj vo Florencii, kde pápež Urban V., veľmi nespokojný s týmto incidentom, nariadil zobrať z tela sv. V minulosti bol kult sv. Tomáša vo Florencii veľmi živý. Dnes znovu ožíva. Kedysi tam dokonca boli slávne procesie s prstom sv. Tomáša. Aj počas procesie na Božie telo po monštrancii s Najsvätejšou oltárnou sviatosťou boli nesené relikvie prsta sv.
Interiér Baziliky Santa Maria Novella
Ghirlandaio a Narodenie sv. Jána
Štyri roky pred smrťou si mohol Ghirlandaio dovoliť luxus veľkorysosti.Je dobré občas sa odstrihnúť od reality atentátov, intríg a ísť si odpočinúť do iných storočí. Nie že by boli lepšie, len sú už za nami. Nemám rád novoročné predsavzatia, ale nezaškodia. Napríklad urobiť niečo iné alebo inak. Koncom roka som sa hral s jednou detektívkou. Na druhý deň som chcel ísť do viedenskej Albertiny na výstavu Rafaela Santiho, otvorím dejiny maliarstva, listujem a zahľadel som sa na fresku Domenica Ghirlandaia Narodenie sv. Jána. Niečo ma rušilo. Sedem ženských postáv v strnulých pózach, jedno dieťa a jedno prekvapenie. Celkom vpravo na motíve z fresky vo florentskom Santa Maria Novella je ženská postava namaľovaná inak ako tých sedem. Nestojí, nekráča, tanečným krokom vpláva do miestnosti, ako to tak dievčatá z Florencie vedia: pravá noha na podlahe, ľavá sa jej dotýka špičkou. Ľavá ruka pri tele, pravá pridržiava na hlave košík s ovocím, šaty sa vlnia, každé rameno v inej výške. Je možné namaľovať postavy takým odlišným štýlom? Osem fosílií a jedna nádhera! V tej chvíli mi napadlo, odkiaľ tú postavu poznám. Sandro Botticelli.
Lepší a slávnejší ako Ghirlandaio. V Zrodení Venuše je podobná roztancovaná postava. Dokonca je na pravej strane kompozície ako v Narodení sv. Jána, lenže Botticelli namaľoval svoj obraz s roztancovanou o štyri roky skôr a Ghirlandaio zomrel štyri roky po domaľovaní fresky. Kto maľoval tú postavu, konzervatívny Ghirlandaio alebo neznámý maliar z jeho dielne? A prečo inak? Postava sa vymyká jeho rukopisu, vstupuje na scénu - metafora nového štýlu? - a je nová. Ale prečo? Odkaz a kompliment starého majstra talentovanejšiemu Botticellimu, alebo je roztancovaná dielom žiaka, ktorý chcel vyniknúť? Maľba Narodenie sv. Jána nie je o netalentovanom, ale o usilovnom žiakovi. Štyri roky pred smrťou si mohol Ghirlandaio dovoliť luxus veľkorysosti a nehanbil sa priznať k obdivu maľby Botticelliho. Postava krásnej ženy prežila, dodnes sa cituje v reklame a na obálkach knižiek - v pominuteľnom je kód večnosti. Krása a tajomno. „Najkrajšie na svete je tajomno“, napísal Einstein a bolo to aj motto mojej diplomovej práce.
Bazilika Santa Maria Novella je skutočným pokladom Florencie, ktorý v sebe skrýva neoceniteľné fresky. Či už ste milovníkom umenia, histórie alebo len hľadáte inšpiráciu, návšteva tohto miesta vám ponúkne nezabudnuteľný zážitok a hlbší pohľad do minulosti.
| Umelec | Dielo | Význam |
|---|---|---|
| Gozzoli | Klaňanie troch kráľov | Oslava Florentského koncilu a rodu Medici |
| Fra Angelico | Fresky v San Marco | Inšpirácia pre Gozzoliho "Klaňanie" |
| Domenico Ghirlandaio | Narodenie sv. Jána | Unikátny štýl a odkaz na Botticelliho |