Futbalisti Bieleho Kostola zanechali veľmi sympatický dojem. V nasledujúcom článku sa pozrieme na históriu a úspechy tohto klubu.
V roku 2015, presnejšie jedenásty január, znamenal pre dechtických futbalistov skvelý začiatok športového roka. V Mestskej športovej hale sa uskutočnil 13. ročník halového turnaja O pohár predsedu Oblastného futbalového zväzu Trnava.
Dechtice nastúpili k prvému zápasu hneď v úvode turnaja o 8:30 proti Koplotovciam. Víťazstvom nad ktorými začali svoju cestu do finále. Góly za Dechtice strelili: D. Kováč, Krivánek, Chrvala, R. Cmero, M. Krivánek, Chrvala, R. Cmero, M.
„Mám rád dobrý futbal a dobrú futbalovú atmosféru. Preto som bol na turnaji veľmi spokojný až nadšený. Samozrejme umocnili to najmä naši dechtickí futbalisti svojimi výkonmi, umiestnením a vystupovaním. Ďakujem im za vzornú reprezentáciu našej obce. Tiež chcem poďakovať všetkým čo prišli do dechtického kotla a vytvorili pravú futbalovú atmosféru. Tím Dechtíc na turnaji.
Cez víkend sú vo futbalovom regióne na programe viaceré futbalové zápasy a turnaje. Výročie založenia klubov oslavujú v Dolných Orešanoch a Cíferi, v Dolnej Krupej budú spomínať na...
Posledné kolo SWAN oblastnej súťaže A prinieslo viaceré zaujímavé výsledky. Druhé miesto napokon obsadil Biely Kostol, ktorému stačila aj remíza v Bučanoch.
Špačince majú za sebou úspešnú jar, viac bodov získal v odvetnej časti SWAN oblastnej súťaže A už iba Biely Kostol. Pod tento úspech sa výraznou mierou pričinil tréner František Klinovský.
Favoriti totálne pohoreli. Majcichov v susedskom derby prehral doma s Voderadmi. Biely Kostol v druhom polčase prehral so Suchou, napriek tomu, že viedol. Na posledné miesto tabuľky padli po prehre...
V dňoch 25.5 - 29.5 2010 sa v rakúskom meste Horn uskutočnili majstrovstvá Európy v tlaku na lavičke. Nomináciu v kategórii Masters si víťazstvom na majstrovstvách Slovenska vybojoval aj obyvateľ obce Košolná Imrich Činčura. Súťaž sa konala v modernej a priestrannej športovej hale, čo svedčí o tom, že tento šport je u našich susedov dostatočne populárny a teší sa živému záujmu aj širšej verejnosti. Kupodivu na jednotlivé súťaže chodili i organizované návštevy zo škôl, čo na Slovensku hádam s výnimkou futbalových zápasov nepoznáme. Organizácia takéhoto veľkého medzinárodného podujatia (takmer 300 pretekárov z 11 krajín) vyžaduje okrem dostatočných skúseností aj množstvo ochotných ľudí, aby sa dalo povedať, že mu nebolo veľmi čo vytknúť.
Po prvej strele sme sa v 5. minúte dostali do rúk domáceho gólmana. V 45. minúte strelu dokázal Radoský s pomocou J. Hornáka odvrátiť do bezpečia. Práve po jednej z takýchto štandardiek v 11. minúte sa dostal k voľnému Čmehýlovi, ktorý ju z troch metrov poslal do siete. V 45. minúte strelu dokázal Radoský s pomocou J. Hornáka odvrátiť do bezpečia. Krakovanci dokázali odvrátiť nepríjemné štandardky J. Dobrovodského. Domáci brankár chytil bielokostolskú bránku. Krakovanci dokázali odvrátiť nepríjemné štandardky J. Dobrovodského. Loptu vyhlavičkoval do bezpečia. V 45. minúte strelu dokázal Radoský s pomocou J. Hornáka odvrátiť do bezpečia.
Domáci brankár chytil bielokostolskú bránku a pokutového územia. V 45. minúte strelu dokázal Radoský s pomocou J. Hornáka odvrátiť do bezpečia. Po jednej z takýchto štandardiek v 11. minúte sa dostal k voľnému Čmehýlovi, ktorý ju z troch metrov poslal do siete.
Nasledovali série rohových kopov a gól už visel viackrát na vlásku. Z ktorej by mohlo rozhodnúť stretnutie. Futbalový prejav, ktorý úspechy sláviť určite nemôže.
V Radošovciach je základná škola, ktorú navštevuje 300 žiakov z Radošoviec i okolitých obcí (Oreské, Lopašov, Chropov, Koválovec, Dubovce, Popudinské Močidľany, Častkov), materská škola pre 80 detí, zdravotné stredisko s ordináciami detského lekára, všeobecného lekára pre dospelých a zubného lekára. Nechýba zubný technik a lekáreň. Taktiež sa tu nachádza pobočka pošty a svoje služby ponúka niekoľko podnikateľov (predajne potravín, predajne iného tovaru, pohostinstvá, pizzeria, reštaurácia, dve kaderníctva, kozmetika, masáže, manikúra, solárium a pod.) Veľký kultúrny dom slúži občanom na kultúrne i súkromné podujatia. V obci je niekoľko sakrálnych stavieb. Dominantou obce je farský kostol Narodenia Panny Márie. „Na konci“ je kaplnka sv. Stanislava, vo Vieske kaplnka Sedembolestnej Panny Márie, v radošovských vinohradoch kaplnka sv. Urbana, vo vinohradoch vo Vieske kaplnka sv. Víta. Na námestí sa nachádza súsošie sv.
Futbalový klub Chvojničan Radošovce zastrešuje tri mládežnícke družstvá a mužstvo dospelých. Bežecký klub každoročne organizuje Beh k Radošovským vinohradom, zaradený do seriálu Grand Prix Záhorie. V obci pôsobia dva dobrovoľné hasičské zbory (DHZ Radošovce a DHZ Vieska), ktorých členovia tvoria Obecný hasičský zbor. Poľovné združenie v Radošovciach a Poľovné združenie vo Vieske poľujú v revíroch bohatých na danieliu, srnčiu a čiernu zver.
V stredoveku existovali dve obce s názvom Olcnava. V dobových dokumentoch sú zapísané ako “ALTZNOW, ALCZNOW” a pod. Obe obce pritom existovali v tom istom čase a obe na Spiši. Pri skúmaní histórie preto bolo potrebné prihliadať na tento komplikujúci faktor, a rozlišovať informácie, ktoré sa vzťahujú k jednej, alebo druhej obci. Takáto zhodnosť názvov obcí v stredoveku na Slovensku nebola ojedinelá. Takéto “dvojičky” sa spravidla, ale nachádzali v susedných stoliciach. Ako príklad možno uviesť vyše desať zhodných názvov obcí z Hornej Nitry a Turca, ale aj liptovský i spišský Jamník. Jedna Olcnava sa nachádzala v blízkosti Popradu, východne od Spišskej Teplice. Najstaršia písomná zmienka o nej sa zachovala z r. 1294, keď dal spišský biskup Jakub desiatky z nej (a iných) dedín opátovi kláštora v Spišskom Štiavniku. Obec ležala pri pravostrannom prítoku Popradu, pri potoku Potôčky. Tento Altznow zanikol v r.
Najstaršia písomná zmienka o našej obci sa podľa Vlastivedného slovníka obcí na Slovensku i I.Chalupeckého zachovala z r. 1312. Regestár listín a listov uvádza ako rok najstaršej písomnej zbierky 1317 a to v listine kráľa Karola Róberta z Anoju, vydanej 12. novembra 1317. V tejto listine vystupuje naša obec pod názvom:”ALCZWNO, QUE VILLA ALBI DITRICI APPELATUR…” teda “Olcnava, ktorá sa nazýva obcou Bieleho Ditricha…” Označenie “biely” pred menom ho malo odlíšiť od osôb s rovnakým osobným menom, ide teda o zárodok priezviska. Skutočné priezviská v tých časoch totiž ešte neexistovali. Pokiaľ ide o spomenutého Ditrich, ide zrejme o meno zakladateľa obce, tzv. lokátora. Založenie obce iste súvisí s panstvom Richnavského hradu, pre ktorý Olcnava aokolité obce vytvárali hospodárske zázemie. Po zániku richnavského hradu sa Olcnava dostala do domény Spišského hradu. Z vlastníkov obce možno spomenúť najmä Turzovcov v 16. a Čákiovcov od konca 17.
Viaceré publikácie uvádzajú, že kostol v obci bol postavený v 14. stor. Vychádzajú jednak z najstaršej písomnej zmienky o obci, teda z r. 1312, či 1317 a z najstaršej zachovanej písomnej zmienky o kostole z r. 1392 podľa registra pápežských kolektorov o zaplatených desiatkoch pápežskej kúrii zo 14. stor. Nemôže ísť o zámenu s kostolom Olcnavy pri Poprade, pretože ten bol zasvätený sv. Dorote. Do zaradenia vzniku kostola do 14. stor. zapadlo i datovanie známej drevenej gotickej plastiky Panny Márie z olcnavského kostola, ktorá je dnes v zbierkach Slovenskej národnej Galérie. Najnovšie archeologické výskumy však ukázali, že spomínaný starý zaniknutý kostol v Olcnave pochádza nie zo 14. stor., ale prinajmenšom z 13. ak nie z konca 12. stor. Toto zistenie však spochybňuje jednoznačné konštatovanie vzniku obce v 14. stor., pretože je namieste otázka, komu by kostol v neobývanom priestore slúžil. Výsledok archeologického výskumu je teda veľmi vážnym dôvodom na to, aby sme uvažovali o Olcnave už na prelome 12.-13. Problematike rodu Čákiovcov na Spiši sa podrobnejšie venovala Zuzana Fedorová v ročníkovej práci na filozofickej fakulte PU v Prešove. Taktiež sa venovala aj roľníckemu povstaniu na Spiši v roku 1831, ktoré sa do histórie zapísalo ako krvavé.
Ing. RSDr. sa zaslúžil o dobrú hrou a výsledkom.
Najstarší obrazový materiál zachytávajúci Radošovčanov v ľudovom odeve pochádza z prvej a druhej dekády 20. storočia, keď sa pred odchodom mužov na front 1. svetovej vojny zhromaždili pred kostolom. Ľudový odev z hľadiska vekovej príslušnosti možno rozdeliť na detský odev a odev dospelých, v ktorom ešte možno špecifikovať odev mladej a staršej generácie. Z hľadiska príslušnosti k pohlaviu na odev ženský a mužský a z hľadiska funkcie na odev pracovný, sviatočný a slávnostný - obradový. Na zhotovenie ľudového odevu sa až do polovice 19. storočia používali domáce materiály - konopné a ľanové plátno, ovčia vlna a koža.
Doma zhotovené súčasti odevov boli strihovo jednoduché a zdobili sa hlavne na švíkoch s cieľom prekrytia a spevnenia, pričom dekoratívna funkcia bola až druhoradá. Podstatné zmeny v ľudovom odievaní nastali v druhej polovici 19. storočia po zrušení poddanstva, uvoľnení pomerov a rozvoji strojovej veľkovýroby textilných materiálov. Na trh sa v tomto čase dostávali nové továrensky vyrábané materiály - látky: tyl, mol, vaper, hodváb, atlas, satén, glot, lister, ktoré boli aj finančne dostupné aspoň stredným vrstvám obyvateľstva. Avšak číre používanie týchto materiálov nenapĺňalo estetický ideál miestneho obyvateľstva, ktorý korenil v barokovej a rokokovej dekoratívnosti . Tento model odievania sa sformoval pod silným vplyvom módnych vzorov v čase vzostupu panstva Holíč, vtedy v majetku cisárskej rodiny Habsburgovcov.
Radošovský ženský ľudový odev celkovo charakterizuje línia v tvare X so širokou zvonovitou sukňou a bohato nazberanými rukávcami a materiálová náročnosť ako zamat, brokát, hodváb, satén, tyl. Ďalej výzdoba čipkami, mašľami, výšivkami s rastlinnými motívmi v pestrej farebnosti a doplnkami s výšivkami zlatou a striebornou niťou s filigránskymi ornamentmi doplnenými sklenými a kovovými aplikáciami. Možno sem zaradiť kútnu plachtu /kútná puachta /, ktorá oddeľovala roh izby určený pre matku šestonedieľku /kútnicu/ s novorodencom od ostatného obytného priestoru. Bola to široká plachta - záves s bohatou výšivkou. Na krst dostalo dieťa vyšívaním zdobenú košieľku a čepček /gargulka/. Zavinuté bolo v perinke s niekoľkými volánmi čipiek okolo centrálneho rohu, na ktorom spočívala hlava dieťatka. Stabilne sediace dieťa, chlapec i dievča, nosilo rovnaké voľné šatočky strihu šatovej zástery a pod to košieľku. Hlava bola chránená čepčekom /kapišon/, sviatočný bol hodvábny a brokátový, silne zdobený výšivkou, korálkami a čipkou.
Spodnú bielizeň žien predstavoval konopný rubáš /rubáč/. Na pracovný deň sa obliekala na to kartúnová sukňa /kartunka/, alebo modrotlačová sukňa /barvenícká/. Ešte aj koncom 20. rokov 20. storočia siahali sukne žien a dievok do polovice lýtok. Prednú časť sukne aj boky prekrývala zástera /záscera alebo fjertoch/ v starších dobách konopná, neskôr na prelome 19. a 20. storočia z modrého i čierneho plátna s výšivkou. Driek pokrývali rukávce, na rukávce si obliekali vyšívaný priliehavý živôtik /lajblík/ so šnurovačkou. Niekedy nosili jednoduchšie blúzky /jupki/, staršie ženy podšité blúzy /komótki/. V chladnejších dňoch nosili vatované kabátiky /kacabajki/ so šosíkmi vzadu v páse.
Na sviatok sa na rubáš nosila jedna a viac bielych tuho naškrobených spodných sukieň /škrobenice/. Rukávce boli z jemnejšieho plátna, bohatšie nazberané. Konce rukávov boli ozdobené širšou čipkou /tacle/. Sviatočný živôtik bol hodvábny s modrými okrajmi. Sviatočná sukňa bola zhotovená z piatich polí látky, bohato nazberaná a podšitá. K prvému výraznému skráteniu sukní z polovice lýtok prišlo v 30. rokoch 20. storočia pod vplyvom mestskej módy a pokračovalo po 2. svetovej vojne až do takej miery, že sa narušila celková proporcionalita postavy.
Doplnkom k sviatočnému odevu boli pôvodne biele stuhy vyšité kyticami ruží, v medzivojnovom období sa používali konfekčné stuhy so strojovou výšivkou a neskôr boli nahradené stuhami maľovanými olejovými farbami. Uväzovali sa na volány rukávcov, na pás a na prsia. Ďalším doplnkom bol čipkový golier /krágl/ vyšitý na dierku /štikovaný/. Na hlave nosili dievky a ženy červenú kartúnovú šatku /azandr/ uviazanú vzadu „na hanáčku“ , mladé ženy vyšité biele tylové šatky /tyrangl/. Na najväčšie slávnosti nosili mladé ženy čepce. Sviatočne si obúvali čižmy s opätkom s tvrdými sárami /ňemecké čižmi/, alebo poltopánky /parízki/. Čižmy bez opätka s mäkkou sárou volali /slovenské boti/. V lete chodili prevažne boso.
Na slávnostný odev sa používali drahšie, jemnejšie materiály, luxusnejšie doplnky a výzdobné prvky. Biely alebo červený brokátový živôtik s vtkanými zlatistými a striebristými ružami sa volal /bakoňový lajblík/ . V 30. rokoch sa na trhu objavili sklenené korálky v podobe ovsa, kovové flitre a pružinky a tak sa aplikovali na výzdobu saténových živôtikov /lajblíkov/. V zime si obliekali vatované /kacabajky/ zo súkna alebo zamatu strihané do pása so šosíkmi vzadu. Na slávnosť nosili dievky štyri škrobenice a na ne brokátovú sukňa /brogátka/, ženy zamatovú sukňu /sometka/. Svadobná zástera bola biela z jemného plátna vyšitá na dierku.
Základný mužský odev bol zhotovený z konopného plátna a pozostával z košele s dlhým rukávom a nohavíc /gace/. Sviatočný odev bol zhotovený zo súkna. Mladší muži a mládenci z modrého, starší chlapi z čierneho súkna. Úzke nohavice s koženým remeňom na páse a za poklopec sa zastrčila biela šatka. Košeľa bola biela bavlnená so širokými rukávmi ozdobená výšivkou. V lete nosili mládenci a mladí muži brokátovú vestu /lajblík/. V zime nosili teplejšiu súkennú vestu /prucel/ s kovovými gombíkmi, prípadne kabát do pása s veľkou fazónou. Ako doplnok nosili hodvábnu viazanku /strapčák/, starší muži plátennú šatku. Krížom cez prsia si pripínali vyšitú, neskôr maľovanú stuhu. Sviatočne si obúvali čierne tvrdé čižmy s opätkom /nemecké boti/. Odev dopĺňal klobúk s úzkou strieškou /širáček/. Mládenci nosili za klobúkom perá, ktoré boli znakom postavenia alebo zaradenia v spoločenstve. Zhotovovali sa z myrty, rozmarínu, kvetov a stúh. Neskôr sa kupovali perá na trhu /kramské péra/, napr.
