Golanské výšiny patria Izraelu z biblického pohľadu

Cesta do krajín Blízkeho Východu akými sú Izrael, Palestína aj Jordánsko, je zájazdom vhodným pre každého milovníka spoznávania krás nášho sveta. Nemá žiadne vekové obmedzenia, pretože ide o príjemné a bezpečné objavovanie tohto kútu zeme bez ťažkých trekov, náročných presunov alebo expedičných podmienok. Celý zájazd prebieha v komfortnom duchu tak, aby bol skutočne pre všetkých.

V Izraeli a Palestíne spoznáte historické, biblické aj súčasné príbehy krajín a ochutnáte najlepší falafel či sladkosti v regióne. Zažijete atmosféru svätého Jeruzalemu, ospalého Nazaretu, ocitnete sa na Golanských výšinách a budete kráčať aj v stopách Ježiša Krista na brehu Genezaretského jazera. Užijete si panorámu Mŕtveho mora z Masady a napokon sa v mori aj okúpete po príchode do Jordánska.

Boh si preduložil mať svoj ľud, uprostred ktorého bude bývať a ktorý bude jeho ľudom. A tak ústrednou témou zapísaného Božieho slova, Biblie (Písma), je vzťah medzi Bohom a človekom. Biblia je jediným zdrojom, z ktorého sa dozvedáme o stvorení nášho materiálneho sveta a človeka a o raných udalostiach ľudských dejín.

Mapa Golanských výšin a Galileje.

Časť Písma - Starý zákon, predstavuje pre Židov a veriacich v evanjelium (kresťanov) biblické dejiny ranej doby, v ktorej sa Boh zjavuje človeku osobne, cez nadprirodzené javy a hovorí prostredníctvom prorokov. V šťastných i nešťastných obdobiach Izraela vedie Boh, Stvoriteľ vesmíru i človeka, svoj vyvolený národ arénou svetových kultúr. Boh je Bohom nielen Izraela, ale je vládcom riadiacim záležitosti všetkých národov.

V dôsledku toho zaznamenáva celé Písmo, ale hlavne Starý zákon, prirodzené udalosti, ktoré sa prelínajú s nadprirodzenými Božími skutkami a zásahmi. Písmo, ako zjavená Božia pravda, je nadradené sekulárnym zdrojom poznania ľudských dejín. Ďalšie zdroje ako archeológia, literárne sekulárne záznamy a ďalšie oblasti poznania preto môžu slúžiť len ako doplňujúce prostriedky k porozumeniu biblickej zvesti.

Vlastná história izraelského národa, ktorá je témou tejto série, začína dvanástou kapitolou 1. knihy Mojžišovej povolaním Abrama (Abraháma).

Datovanie udalostí v Biblii

Cieľom datovania udalostí je spoľahlivé a čo najpresnejšie určenie dátumu, kedy k danej udalosti došlo, čo potom umožní lepšie porozumenie jej významu. Alebo inými slovami: cieľom je spoľahlivé umiestnenie príslušnej udalostí na číselnú časovú os. K tomu je potrebné mať zdroj, ktorý takúto identifikáciu umožní.

Z hľadiska autority a dôveryhodnosti delíme datovacie metódy na biblické a mimobiblické. Biblická metóda vychádza z údajov zapísaných v Písme, v Božom slove. Mimobiblické metódy sú založené na ľudských možnostiach a schopnostiach skúmania, akými sú archeologický výskum, historický výskum a podobne.

Vzhľadom na pravdivosť a neomylnosť Písma ako Božieho slova (striktne vzaté sa to týka pôvodných spisov) je biblické datovanie nadradené mimobiblickému datovaniu. Ak vznikne nesúlad medzi biblickým a mimobiblickým datovaním, biblické datovanie treba považovať za pravdivé a dôveryhodné a treba hľadať spôsoby, ako opraviť mimobiblické datovanie danej udalosti.

Biblické datovanie

Je založená na poznaní a údajoch, zdrojom ktorých je zapísané Božie slovo, písma Starého a Nového zákona (kánon). Dejiny ľudstva v období od stvorenia po potopu je možné datovať len biblicky. Toto datovanie je veľmi presné vďaka zapísaným chrono-rodokmeňom. Na základe chrono-rodokmeňov vieme presne datovať aj obdobie od potopy po smrť Jakoba (Izraela), teda obdobie patriarchov.

Datovanie na základe biblických chrono-rodokmeňov po smrť Jakoba sa deje v systéme počítania rokov od stvorenia sveta, teda v systéme letopočtu Anno Mundi („rokov sveta“, AM). Prepočtu na náš letopočet (pred Kristom) sa venujeme nižšie.

Pravdivosť (dôveryhodnosť) a bezchybnosť tohto datovania sa odvíja od pravdivosti a neomylnosti zapísaného Božieho slova. Stopercentná neomylnosť Božieho slova sa vzťahuje na pôvodné spisy (autografy). Je dôležité uvedomiť si, že obdobie od stvorenia po potopu je možné datovať len biblicky.

Mimobiblické datovanie tohto obdobia možné nie je, pretože akékoľvek zdroje z tohto obdobia, ktoré by mohli poslúžiť pre archeologický či historický výskum, boli zničené globálnou katastrofickou potopou za dní Noacha.

Písmo obsahuje chrono-rodokmene len po Jozefa. Pre neskoršie generácie uvádza len rodokmene. Rodokmene neposkytujú údaje na časovej osi. Slúžia na relatívne datovanie, nie na absolútne datovanie.

K datovaniu prispievajú údaje o rokoch panovania judských a izraelských kráľov. K datovaniu udalostí izraelského národa v systéme nášho letopočtu (pred Kristom a po Kristovi) prispieva aj mimobiblické datovanie.

Mimobiblické datovanie

Sú založené na archeologickom alebo historickom výskume. Archeologický výskum je založený na vykopávkach. Vykopávky je potrebné interpretovať a datovať. Ide preto o nepriamu metódu datovania s množstvom nejednoznačností. Je snaha používať aj metódy datovania založené na fyzikálnych princípoch, ako napríklad pomocou rádioaktívneho rozpadu prvkov, najmä uhlíka.

Súčasťou vykopaných nálezov môžu byť aj písomné záznamy (v rôznych často dovtedy nepoznaných jazykoch) zaznamenané na rôznych nosičoch, ako kamenné dosky či múry budov (maľby či rytiny), hlinené doštičky, papyrus a podobne). Tieto záznamy nie sú vždy nevyhnutne pravdivé. Napríklad záznamy bojujúcich strán, dvoch národov, zaznamenané jednou aj druhou stranou často vykazujú nezrovnalosti.

Historické metódy datovania sú založené na nájdených zachovaných písomnostiach, ktoré obsahujú aj časové údaje, teda na kronikách zapísaných historikmi.

Lepšia situácia pre mimobiblické datovanie nastáva pre obdobie mladšie ako 2000 pred Kristom. Mnohí archeológovia či historici sa pokúšajú zosúladiť archeologické či historické údaje s biblickými údajmi, aby získali čo najpresnejšie historické datovanie.

Približne pre obdobie od roku 620 pred Kristom sa za dôležitý vzťažný zdroj datovania považuje Ptolemaiov kánon a ďalšie klasické zdroje, ktoré sú v jednotlivostiach doplňované z babylonských tabuliek a egyptských papyrusov.

Uvádza sa, že spoľahlivé datovanie máme od roku 1400 pred Kristom vďaka údajom z Mezopotámie z obdobia Asýrie. Pomocou záznamov týchto úradníkov (limmov) a eponymov (zoznamov kráľov s menami a dobou ich panovania) sa v asýrskych dejinách historici dostávajú takmer k roku 2000 pred Kristom s najväčšou možnou chybou jedného storočia, ktorá sa znižuje až na jedno desaťročie v dobe od 1400 do 1100 pred Kristom.

Obdobie od zhruba 2000 pred Kristom po potopu (asi 2500 pred Kr.) sa nedá spoľahlivo mimobiblicky datovať. Z pohľadu biblického svetonázoru (pravdivosti a neomylnosti Písma) je zrejmé, že staroveké civilizácie (národy) majú svoj počiatok až po celosvetovej katastrofickej potope za dní Noacha (Noeho, asi 2500 pred Kristom) a špecificky po zmätení jazykov v Bábeli (asi 2400 pred Kristom).

Archeologické objavy sa dopĺňajú rádioaktívnym datovaním, ktoré však je veľmi nespoľahlivé a pre biblickú chronológiu máločo užitočné. Potešujúce však je, že mimobiblické zdroje, najmä archeológia, postupne odkrývajú a potvrdzujú existenciu viacerých udalostí a faktov tak, ako sú zaznamenané v Biblii.

Mezopotámska a egyptská chronológia pomáha datovaniu objavov na území Izraela a biblických udalostí. Pre to je užitočné porovnanie histórie (udalostí) hebrejských kráľovstiev s Asýriou a Babyloniou.

Do datovania vnášajú nepresnosť aj kalendárne výpočty kraľovania jednotlivých kráľov. Podľa tzv. nástupnického systému sa časť kalendárneho roka, ktorá uplynula od nástupu panovníka na trón po najbližší Nový rok, nezapočítavala ako prvý rok jeho vlády, ale ako „nástupný rok“ (pripisovala sa do rokov vlády jeho predchodcu).

Podobne ako s nástupníckym a nenástupníckym systémom pri datovaní je to aj s informáciou, že ten a ten kráľ urobil niečo v prvom alebo v tom a tom roku svojho kraľovania. Do datovania to vnáša možnú nepresnosť (chybu) jedného roka.

Zo svetonázorového hľadiska je dôležitá otázka datovania stvorenia sveta a človeka (ľudstva). V počítaní času bola v staroveku veľká nejednota. Národy, ba dokonca jednotlivé mestské štáty si počítali čas podľa svojho vlastného kalendára.

Letopočet od založenia sveta (AM)

K číselnému údaju dátumu sa v tomto letopočte pridáva označenie AM. AM je skratka latinského výrazu Anno Mundi a znamená rok sveta. Podľa tohto letopočtu Adam zomrel v roku 930 AM.

Náš letopočet (n. l.)

Začal sa počítať od narodenia Ježiša Krista, preto sa roky nášho letopočtu (n. l.) označujú tiež ako: po Kr. (po Kristovi), anglicky AC (After Christ) alebo latinsky Anno Domini (AD, roku Pána), alebo u niektorých autorov sa pred príslušný rok dáva znamienko plus („+“). Roky pred rokom 1 n. l. sa označujú: pred n. l., pred Kr. (pred Kristom), anglicky BC (Before Christ) a u niektorých autorov sa pred príslušný rok dáva znamienko mínus („-“).

Náš letopočet počítania času, čiže systém Anno Domini, zostavil mních menom Dionysius Exiguus v VI. storočí nášho letopočtu. Žil v Ríme okolo roku 525, kedy dostal od pápeža Jána I úlohu chronologicky usporiadať všetky cirkevné udalosti.

Podľa židovského kalendára náš 1. december 2 023 je 18. kislev 5 784. Keď datujeme udalosti v systéme letopočtu „AM“ (Anno Mundi), čiže „od stvorenia sveta“, tak stvorenie sveta a počiatok Adama spadajú do roku 1. Adam zomrel roku 930 AM, Noach sa narodil v roku 1056 AM, potopa nastala o 600 rokov neskôr, teda v roku 1656 AM. Tieto údaje o rokoch máme z Písma, z rodokmeňov uvedených v 1. knihe Mojžišovej (Genezis).

Významné starozákonné udalosti datuje priamo samotné Písmo tým, že uvádza takzvané „chrono-rodokmene“. Chrono-rodokmene uvádzajú, kedy sa dotyčný predok, významný Boží muž, narodil, koľko mal rokov, keď sa mu narodil syn či synovia (spravidla, ale nie výhradne prvorodený syn), koľko rokov žil po splodení syna a koľkých rokov sa dožil (koľko mal rokov, keď zomrel).

Keďže chrono-rodokmene, ktoré sú v Písme zapísané, sú súvislé a nemajú medzery, vieme podľa nich datovať významné udalosti v systéme letopočtu AM. V 1. Mojžišovej 5 je zapísaný chrono-rodokmeň od Adama až po Noacha a jeho synov. V 1. Abrahámovi sa narodil zasľúbený syn Izák, keď mal sto rokov, v roku 2108 AM (1. Mojžišova 21:5). Abrahám sa dožil 175 rokov, zomrel v roku 2183 AM (1. Mojžišova 25:7). Izákovi sa narodili dvojičky Ezav a Jakob, keď mal 60 rokov (1. Mojžišova 25:26). Jakob sa teda narodil v roku 2168 AM. Izák sa dožil 180 rokov (1. Mojžišova 35:28), zomrel v roku 2288 AM. Jakob sa dožil 147 rokov (1. Mojžišova 47:28), zomrel v roku 2315 AM. Jozef, Jakobov syn, sa dožil 110 rokov (1. Mojžišova 50:22 a 26), zomrel v roku 2369 AM.

Aby sme mohli spoľahlivo datovať stvorenie sveta (ktoré sa udialo v 6 dňoch) v systéme nášho letopočtu pred Kristom, musíme vedieť v tomto systéme spoľahlivo datovať narodenie Abraháma, čím nám vznikne matematický prepočet medzi datovaním v systéme AM a datovaním v systéme letopočtu „pred Kristom“.

Jeden z výpočtov založených na masoretskom texte kladie narodenie Abraháma do roku 2170 pred Kristom.

Datovanie obdobia izraelského národa od patriarchov po príchod Spasiteľa

Datovanie predovšetkým počiatku tejto doby sa v jednotlivých zdrojoch značne líši. Preto sme sa rozhodli, že jednotlivým udalostiam priradíme najhodnovernejšie dátumy, ku ktorým sme dospeli na základe preskúmania údajov nám dostupných zdrojov. Preto prosíme čitateľa o pochopenie tohto postupu.

tags: #golanske #vysiny #patria #izraelu #co #na