Mať dobrú vládu, alebo kráľa je túžbou obyvateľov zrejme každej krajiny. Musíme ale konštatovať, že túžba mať dobrú vládu zostáva spravidla nenaplnená. My kresťania máme privilégium byť súčasťou takejto vlády - Kristovho kráľovstva.
Sviatok Krista Kráľa je radostným sviatkom oslavy dobrého Vladára. Ak chceme mať z Kristovej dobrej vlády úžitok, dbajme aby prosba, ktorá často vychádza z našich úst: „príď kráľovstvo tvoje!“, nebola len formalitou.
Protestantský teológ Bohren hovorí: Vieme, čo vravíme, keď sa modlíme: „príď kráľovstvo tvoje“? Každý z nás má svoje malé kráľovstvo. Robotník, ktorý kráča k svojmu stroju si myslí: To je moje kráľovstvo! Žena v domácnosti si myslí: Toto je moje kráľovstvo! A tak by sme mohli pokračovať - lekár vo svojej ordinácii je presvedčený: To je moje kráľovstvo! Pacient, ktorý otvára zásuvku s liekami je presvedčený: To je moje kráľovstvo! Farár - pri pohľade na svoju farnosť je presvedčený: To je moje kráľovstvo! Učiteľka pred deťmi v triede si myslí: To je moje kráľovstvo! Každý človek má svoje kráľovstvo, či už veľké alebo malé. Má svoj životný priestor, v ktorom vládne… A preto sa mnohí z nás ústami modlia: “príď kráľovstvo tvoje!“, ale srdcom sa modlia: Nie, nie, zostaň moje kráľovstvo. A preto to tak na zemi vyzerá.
Kedysi v našich rodinách na čestnom mieste bol nápis: „Pokoj tomuto domu“. Tým, čo tam žili, i tým, čo k nim prichádzali, mal pripomenúť, čo je potrebné, dôležité a nutné pre človeka. Človek, aj keď je v núdzi ale má pokoj - Kristovo kráľovstvo v srdci - je šťastný. Pravé šťastie bez pokoja nie je možné. Mnohí majú prebytok, ale keď im chýba pokoj - čo majú? Berú si životy, hoci im iní závidia bohatstvo, slávu, talent… Rozvádzajú sa, hoci sú mladí, pekní a bez existenčných problémov… A na druhej strane vidíme aj to, že človek roky leží na posteli, a je šťastný… vidíme, že mnohí nemajú ani zďaleka toľko, koľko vlastnia iní a predsa žijú šťastne.
Dnes nápisov „Pokoj tomuto domu“ z čestných miest našich domácností ubúda. Nie preto, že by neboli aktuálne. Sú oveľa viac aktuálnejšie ako v minulosti. Ak niečo dnes naozaj potrebujeme, tak je to pokoj. Kristov pokoj do našich sŕdc, do našich rodín a spoločnosti. Pokoj - ktorý treba realizovať v našom živote, pokoj - ktorý má svoje korene jedine v Kristovom Kráľovstve.
V dnešnom evanjeliu sme počuli krátku, ale veľmi dôležitú vetu: „Len čo jeden z nich spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a veľkým hlasom velebil Boha.“ Hovorí sa tu o jednom z desiatich mužov, ktorí trpeli malomocenstvom. Táto choroba človeka izolovala od rodiny, od priateľov i od celého sveta. Keď títo muži stretli Ježiša a prosili ho o uzdravenie. A Ježiš ich všetkých uzdravil. Všetkých desať. No iba jeden sa vrátil. Ježiš im dal dar, ktorý úplne zmenil ich životy. Nemusel to urobiť. Nežiadal od nich žiadnu odmenu ani sľub. Uzdravenie bolo darom čistej Božej dobroty. A tu prichádza na scénu jediný muž, ktorý sa zastavil, všimol si svoje uzdravenie a hneď sa vrátil, aby vyjadril vďaku. Tento okamih je dôležitý. Učí nás, že vďačnosť nie je len slušnosť alebo zvyk. Je to schopnosť vidieť dobro, ktoré dostávame. Tento muž mohol pokračovať v ceste, tešiť sa a rozprávať ľuďom, že je zdravý. Ale jemu v srdci niečo hovorilo: „Zastav sa. Vráť sa.
My ľudia sme často podobní tým deviatim, ktorí sa nevrátili. Nie preto, že by boli nevďační, ale možno boli unesení radosťou, alebo mali iné starosti a možno sa ponáhľali. A tak je to aj s nami. Každý deň dostávame veľa darov - niekedy veľkých, inokedy malých. Zobudíme sa, dýchame, máme strechu nad hlavou, jedlo na stole, ľudí, ktorí nás majú radi. Máme schopnosť pracovať, tvoriť, smiať sa, objímať. A predsa si to často ani neuvedomíme. Príbeh o jednom vďačnom mužovi nám pripomína, že vďačnosť mení naše srdce. Keď ďakujeme, učíme sa vidieť krásu tam, kde sme ju predtým nevideli. Učíme sa pokore, pretože si uvedomíme, že veľa vecí v našom živote nie je len našou zásluhou. Vďačnosť nás, tak ako toho uzdraveného muža, privádza späť k Bohu. Keď ďakujeme, Bohu dávame najjednoduchší, ale zároveň najpravdivejší dar: otvorené srdce. Hovoríme mu: „Viem, že si so mnou. Viem, že mi pomáhaš. Preto nás tento príbeh pozýva k niečomu jednoduchému, ale zároveň veľmi dôležitému. Aby sme sa na chvíľu zastavili. Možno práve dnes si máme uvedomiť, koľko dobrého máme v živote.
V dnešnom evanjeliu Ježiš hovorí slová, ktoré poznáme možno až príliš dobre. A predsa, aj keď ich počúvame celý život, stále sa učíme, čo znamenajú. Najprv nás pozýva milovať Boha celým srdcom. To znamená, dovoliť Bohu vstúpiť do všetkého, čo v sebe nosíme - do radostí, ale aj do toho, čo nás bolí alebo za čo sa hanbíme. Boh nechce len pekne upratané srdce. On chce pravdu. Chce naše skutočné prežívanie, naše slzy aj rany. Potom hovorí, aby sme Ho milovali celou dušou. To znamená mať vzťah s Bohom, ktorý ide hlbšie než slová. Hľadať Ho v modlitbe, v tichu a v rozhodnutiach, ktoré robíme. Keď Ježiš hovorí, aby sme Ho „milovali zo všetkých síl“, pripomína nám, že láska je rozhodnutie. Nie vždy cítime radosť či nadšenie. Niekedy sme unavení, zranení alebo bez chuti. A nakoniec hovorí, aby sme Ho „milovali celou mysľou“. Teda aj tým, čo si nosíme v hlave. Myšlienky o druhých, myšlienky o sebe a myšlienky o svete. Milovať Boha mysľou znamená nenechať sa ovládať strachom, posudzovaním či hnevom.
Blížny nie je len ten, kto je mi sympatický. Blížny je človek, ktorého mi Boh postaví do cesty. Ten, koho denne stretávam. Ten, s kým žijem. Ten, s kým si niekedy nerozumiem. Milovať blížneho neznamená s každým súhlasiť. Neznamená všetko schvaľovať. Ale znamená to nenechať svoje srdce zatvrdnúť. Hľadať dobro. Neodsudzovať hneď. Nesúdiť podľa prvého dojmu. A najmä, nežiť v neodpustení.
Ježiš pridáva dôležitú vetu: „Ako seba samého“. Učí nás, že ak máme milovať druhých, musíme sa naučiť prijať aj seba. Veľa ľudí žije s pocitom, že nie sú dosť dobrí, že Boh od nich čaká viac, že sa musia stále dokazovať. Ale Boh nás miluje skôr, než čokoľvek urobíme. Možno si niekto povie, že sú ľudia, ktorých milovať jednoducho nevie. A Boh to vie. Nečaká, že to zvládneme sami. On čaká ochotu, že Ho poprosíme: „Pane, nauč ma milovať.“ A On to urobí. A napokon, láska sa prejavuje v maličkostiach. V pokojnom slove, v úsmeve, v trpezlivosti, v tom, že vypočujem človeka, ktorý to potrebuje. V tom, že sa ovládnem skôr, ako poviem slovo, ktoré by ublížilo.
Ježišovo prikázanie lásky nie je len pekná myšlienka. Je to cesta, po ktorej máme kráčať každý deň. A nie sme na nej sami. Boh ide s nami. A keď Mu dovolíme pracovať v našom srdci, bude nás meniť. Prosme dnes o otvorené srdce - aby sme milovali Boha a ľudí.
Pred niekoľkými týždňami som si prečítal knihu „život napriek mojej vôli“. Autorka knihy opisuje, ako sa v mladom veku rozhodla, že už viac nechce zápasiť s emocionálnou bolesťou, ktorá ju dusila. Ľahla si na chladné koľajnice a čakala, že smrť pod kolesami nákladného vlaku jej prinesie pokoj… a dostane sa do neba. Len zázrakom sa však na tomto mieste jej príbeh nekončí. Za normálnych okolností sa život vrátiť nedá. Keď raz zomrieme, už sa nevrátime naspäť k svojej rodine. Aj dievča z úvodného príbehu dostalo veľkú milosť. Myslelo si, keď zomriem prídem do raja. Skutočne by tam prišla? Dosť podrobne opisuje celý dej. Strach, hrôzu, bolesť a šok, keď si videla vlastné nohy o dva metre ďalej. Ľudia sa za ňu neustále modlili a Kristen sa pomaly približovala k Bohu. Sila modlitby je neuveriteľná. Keď si nevieme sami pomôcť je to zlé, ale s Božou pomocou sa dá všetko zvládnuť. Prekonala veľa operácií. Za tri roky bola trikrát na psychiatrii. Stále bola v depresii pod liekmi. Raz jej svitlo. Azda môže byť ešte užitočná, keď bude pomáhať ľuďom. Tou najväčšou silou na svete, čo mení ľudské životy, je Božia láska. Upla sa na Boha. Postupne prestala brať lieky. Všetci jej pomáhali - rodičia, priatelia, lekári. No najviac jej pomáhal Boh. Stále jej zasahoval do života a usmerňoval ju. Ako máme my prekonať ťažkosti v našich životoch? Skočiť pod vlak? Bolo by to riešenie? Určite nie. Je tu Kristus, ktorý dáva zmysel nášmu životu, nemáme klesať. Je tu Boh a jeho láska.
Odpoveď môžeme nájsť aj my v dnešnom evanjeliu. Aj my trpíme okolnosťami, ktoré sú pre iných ľudí skryté, nevedia o nich, poznáme ich len my sami a Boh. Psychické trápenia, zranenia z detstva, odmietnutia blízkymi, krivdy, zlyhania…. urobíme preto všetko, aby sme si pomohli, psycho tréning, kurzy, semináre, knihy… doslova strávime svoj majetok na to, aby sme sa vyliečili z niečoho, čo nás trápi. Často nemôžeme o tom ani hovoriť, pretože iní by nás vysmiali, klesli by sme v ich očiach, už by nechceli s nami nič mať. Len ja a Ježiš vieme o tom, čo ma trápi. To, čo naozaj uzdravuje je Boží dotyk, dotknúť sa Boha. Dotknúť sa Boha je viera, že On mi môže pomôcť, že ON môže. Sme vystavovaní rôznym skúškam v našom živote, ale Boh vie o ceste aj tam, kde ju my momentálne nevidíme. Viera je dôvera, že Boh svojou silou nás uzdraví. Verím tomu?
Vo štvrtok 15. augusta slávi Katolícka cirkev prikázaný sviatok Nanebovzatia preblahoslavenej Panny Márie. Podľa tradície z poapoštolského obdobia Panna Mária nezomrela pre chorobu alebo starobu, ale usnula túžbou po svojom Synovi, túžbou po nebi. Jej hrob našli prázdny. Tradícia uchovala miesto tohoto hrobu v Jeruzaleme na úpätí Olivovej hory neďaleko Getsemanskej záhrady. Tento sviatok má korene v starej apoštolskej tradícii, podľa ktorej sa Mária po Turícach živo zúčastňovala na živote prvej kresťanskej komunity v Jeruzaleme. Podľa Pánovho želania žila roky svojej staroby pod ochranou apoštola sv. Jána. Posledný záznam o živote Panny Márie je v Skutkoch apoštolov (Sk 1, 14), keď apoštoli a prvé spoločenstvo veriacich spolu so ženami a s Pannou Máriou očakávali prisľúbeného Ducha Svätého.
V ostatných východných cirkvách sa sviatok Nanebovzatia Panny Márie slávil od 6. storočia pod názvom Usnutie Panny Márie. Už prví kresťania vyznávali vieru v Máriino nanebovzatie. Nikdy sa nehovorilo o relikviách, pozostatkoch jej tela. V Jeruzaleme na vrchu Sion je Chrám usnutia Panny Márie. Podľa tradície na tomto mieste bol dom, v ktorom žila aj dokončila svoj pozemský život Panna Mária. Pochovaná bola v údolí Cedron a nad jej hrobom stojí Bazilika Nanebovzatia. Hrob je prázdny, otvorený, lebo Mária bola vzatá do neba. Aj keď z pohľadu historikov sa zdá pravdepodobnejšie, že Mária skončila svoju pozemskú púť v Jeruzaleme, predsa aj Efez je v kresťanskej tradícii dodnes vnímaný ako mariánske mesto, ako miesto Máriinho nanebovzatia. Do tohto obdobia spadajú i korene sviatku Nanebovzatia Panny Márie. Slávil sa ako najväčší mariánsky sviatok tak na Východe, ako aj na Západe.
Najstaršie dielo, ktoré hovorí o nanebovzatí Panny Márie je dielo, ktoré pochádza z gréckej jazykovej oblasti: O smrti sv. Panny - De obitu S. Dominae. Byzantský cisár Mauritius (588 - 602) ho ustanovil za štátny sviatok v celej svojej ríši na 15. augusta, aby tak zatienil starú orientálnu slávnosť vinobrania, ktorá si uchovávala mnohé pohanské prvky. Západná cirkev ho slávila najskôr v Galii (dnešné Francúzsko) v 7. storočí, a to 18. januára. Aj vo Vizigótskom kráľovstve (dnešné Španielsko) sa slávil už v 7. storočí, ale 16. V Ríme ustanovil tento sviatok pápež Sergius I. (687 - 701). Zo začiatku mal titul Natale sanctae Mariae (Narodenie Panny Márie pre nebo), ale už rímske sakramentáre Gelasianum a Gregorianum pochádzajúce zo 6. - 8. storočia ho nazývajú Assumptio beatae Mariae Virginis (Nanebovzatie preblahoslavenej Márie Panny). Sviatok sa slávil s takou úctou a slávnostnosťou, že pápež Mikuláš I. ho vo svojich Inštrukciách Bulharom dáva na úroveň Vianoc, Veľkej noci a Turíc. Ústnu tradíciu viery o nanebovzatí začali čoskoro hlbšie vysvetľovať tak východní, ako aj západní cirkevní otcovia. Gregor, biskup v Tours, už v 6. storočí jasne zdôrazňuje Máriino telesné nanebovzatie. Túto náuku horlivo hlásal i sv. Sv. Tomáš Akvinský hovoril, že Panne Márii patrí zvláštna úcta hyperduliae - nadúcta. Odôvodnenie a závery teológov o telesnom nanebovzatí Bohorodičky zhrnul a rozširoval sv. Peter Kanízius (1521 - 1597).
Počas zasadnutia Prvého vatikánskeho koncilu (8. december 1869 - prerušený 20. októbra 1870) v roku 1870 dvestoštyri biskupov žiadalo pápeža Pia IX., aby vyhlásil dogmu (článok viery), že Panna Mária bola po smrti s telom i dušou vzatá do neba. Nepretržitá tradícia viery, ako aj liturgická tradícia a súhlasný postoj biskupov celej Cirkvi umožnili až pápežovi Piovi XII., aby zaviazal všetkých kresťanov vo svedomí prijať vieru v nanebovzatie Panny Márie. Urobil tak 1. Nanebovzatie Panny Márie je tajomstvo, v ktoré máme veriť. Uvádzajú sa tri vieroučné dôvody na základe učenia apoštolov (Rim 5,8; 1 Kor 15,24; Hebr 2,14), podľa ktorého triumf Krista nad diablom predpovedaný v raji spočíva v trojitom víťazstve - nad hriechom, žiadostivosťou a smrťou. Panna Mária má účasť na tomto triumfe podľa Božej predpovede v raji. V tomto dokumente pápež vysvetlil pojem Nanebovzatie Panny Márie, aby veriaci nemali nejasnosti v chápaní tejto pravdy viery. Katechizmus Katolíckej cirkvi (1992) definuje Nanebovzatie Panny Márie takto (b. Katechizmus Katolíckej cirkvi (b. 974) učí: „Panna Mária bola vzatá do neba s telom a dušou, a tak už má účasť na sláve svojho Syna, na vzkriesení tela.
Tešíme sa z vašej prítomnosti v chráme a veríme, že ste počas leta načerpali potrebné fyzické aj duchovné sily. Mnohí opäť prežívate so svojimi deťmi otvorenie školských brán, čo nám obrazne môže pripomínať aj jubilejný rok spájaný s prechodom cez sväté brány pápežských bazilík. na Ježišove slová „Ja som brána…“ (Jn 10, 9), hlbšie vnímame Ježišovu osobnú starostlivosť o každého z nás, aby sme práve u neho našli istotu a bezpečie. Často, žiaľ, okolo seba pozorujeme skôr negatívne vzťahy, pre ktoré je charakteristické „búchanie dverami“ alebo dokonca „zatváranie dverí“. na skvalitnenie vzťahov. Pýtajme sa, prečo sme neraz k sebe takí hrubí, neúctiví a nevšímaví? Prečo nevieme pri výmene názorov, aj názorov veľmi zásadných, zachovať pokoj a rešpekt voči partnerovi dialógu? Prečo sa neraz vecná diskusia o konkrétnom probléme zablokuje v osobných útokoch, ktoré znemožňujú ďalšiu konverzáciu? Odpoveď treba hľadať v samotnej pravde o človeku. Človek je stvorený na Boží obraz. A trojjediný Boh je vzťahový, lebo je spoločenstvom lásky troch osôb: Otca a Syna a Ducha Svätého. Naša civilizácia však trpí čoraz väčšmi alarmujúcou absenciou budovania prirodzených vzťahov, čoraz väčším nedostatkom prežívania reálnych vzťahov k iným.
Moderné digitálne technológie sú významným pomocníkom ľudstva, ale ich neobmedzené používanie nám ubližuje. Svätý Otec nás vo svojom nedávnom príhovore pozval vytvárať „siete vzťahov, lásky, siete nezištnej vzájomnej výmeny, v ktorých je priateľstvo autentické a hlboké. na počet followerov - sledovateľov, a zažívať pri každom stretnutí nekonečnú veľkosť Božej lásky. Siete, ktoré dávajú priestor iným viac ako sebe samým, kde žiadna ,bublina‘ nemôže zakryť hlasy tých najslabších. Siete, ktoré oslobodzujú, siete, ktoré zachraňujú. Siete, ktoré nám pomáhajú znovu objaviť krásu hľadenia si navzájom do očí“. (Porov. Príhovor pápeža účastníkom Jubilea digitálnych misionárov a influencerov, Vatikán, 29. Ježiš, náš Spasiteľ a Záchranca, je neodmysliteľným základom našich pekných medziľudských vzťahov. Ponúka nám svoju ničím nepodmienenú lásku. Ponúka nám ju ako zdroj a vnútornú výstuž každého vzťahu lásky medzi ľuďmi. Jedným zo spôsobov, ako posilňovať vzťah s Bohom, zmŕtvychvstalým Kristom, i medzi nami, je aj slávenie nedele. Nedeľa znamená viac ako len záver „víkendu“. Deň Ježišovho zmŕtvychvstania je prvým aj ôsmym dňom týždňa (porov. Sacrosanctum concilium 106), je začiatkom a koncom všetkého. Nedeľa nám ako deň pracovného pokoja vytvára priestor na zotrvanie s Bohom a na stretnutie s blížnymi, čím nás aj pripravuje a povzbudzuje na vydávanie svedectva počas ďalších dní týždňa. pre veriacich príležitosťou venovať sa skutkom milosrdenstva, lásky a apoštolátu. Práve nedeľa je príležitosťou bližšieho stretnutia s Ježišom, ktorý nás posilňuje aktualizovať jeho príklad v drobnokresbe každodenných činností. Drahí bratia a sestry, všetci sa vždy znova vracajme k čo najplnšiemu prežívaniu nedele ako „Pánovho dňa“. Veď svoju vieru by sme sotva dokázali prežívať v plnom spoločenstve s bratmi a sestrami bez pravidelnej účasti na nedeľnom eucharistickom zhromaždení. Uprostred neho vyviera prameň milosti, ktorý obnovuje ľudí, život i dejiny a je impulzom životnej energie a dôvodom nádeje. Otvorme dvere nášho srdca!
Najväčší kresťanský sviatok a základnú pravdu našej viery - Kristovo vzkriesenie, oslávili slovenskí gréckokatolíci nielen doma na Slovensku, ale aj za jeho hranicami, tam kde ich Božia prozreteľnosť zaviala. Hoci roztrúsení po svete, vzdialení od domova, aj oni si pripomenuli Ježišovo trojdňové pochovanie v hrobe a slávne vzkriesenie prostredníctvom liturgických obradov a slávení. Spoločenstvo veriacich v slovenskej gréckokatolíckej katedrále Narodenia Presvätej Bohorodičky v Toronte na Shaw Street prežívalo Paschu síce bez biskupa, - ktorého menovanie v modlitbách stále čakáme, - ale so svojim farárom, o. Marekom Novickým. Na veľkú sobotu navyše spoločenstvo pri prestole s ním vytvárali aj o. Ron Comeau, z katedrálnej misie v Thornhill, ako aj o. Stephen Williams zo slovenského gréckokatolíckeho chrámu v Oshawe. Tohtoročná Pascha mala za ostatné roky najvyššiu účasť veriacich. Otec Marek pri posviacke jedál pozval dopredu deti, ktoré dostali od neho i sladkú odmenu. Naši veriaci popri angličtine nezabúdajú ani na cirkevnú slovančinu a slovenčinu.
Na pravé poludnie sa v drevenom chráme Bieloruskej gréckokatolíckej misie začala svätá liturgia, ktorú slávil o. Martin Demo (kňaz košickej eparchie), poverený pastoráciou našich veriacich v Londýne. Obrady v slovenčine a cirkevnej slovančine spríjemnili sviatok sviatkov našim krajanom, ktorí prišli na slávenie do štvrte Finchley. Po liturgii a posvätení jedál nasledovalo spoločné agapé, na ktoré zavítal i predstavený bieloruskej misie - o. Siarhiej Stasievič. Misia, ktorá má za svojho patróna blahoslaveného Metoda D. Trčku CSsR prežila Paschu o to radostnejšie, že odteraz sa budú slúžiť bohoslužby pre našich krajanov pravidelne každú nedeľu.
Spoločenstvo slovenských gréckokatolíkov v bavorskom Mníchove (Nemecko) má svoje počiatky ešte v júni 2013. Jeho duchovným správcom je o. Juraj Bujňák. Hoci mnohí naši veriaci z Mníchova a okolia cestovali na Paschu domov na Slovensko, predsa len nemálo z nich trávilo tento najväčší sviatok roka i v metropole Bavorska. Bohoslužby našich krajanov boli v chráme sv. Mikuláša na Innere Wiener Strasse 1 v časti Mníchov-Haidhausen. Veriaci sa zišli do chrámu v piatok na večiereň s uložením plaščanice do hrobu, v sobotu na liturgiu sv. Bazila Veľkého s večierňou, a aj na samotnú nedeľu Paschy. O 9.30 h. začala paschálna utiereň so sprievodom okolo chrámu, následnou liturgiou i posvätením veľkonočných jedál. Otcovi Jurajovi pri liturgických obradoch asistovala kantorka Oľga Fejerčáková.
Špecifikom slovenskej gréckokatolíckej farnosti Svätej Trojice v Prahe, ktorá existuje len čosi vyše desať rokov, je skutočnosť, že sa za to krátke obdobie svojej existencie stala farnosťou viacgeneračnou. Farnosť sa formovala zo študentov a pracujúcej mládeže, ktorí sa v Prahe usídlili a založili si postupne rodiny a prichádzajú za nimi aj rodičia a príbuzní zo Slovenska. Liturgickým sláveniam v chráme na Spálenej ulici predsedal mitrofórny protojerej o. Kornel Baláž. Chrám sa naplnil veriacimi, ktorí prišli osláviť Krista nielen do chrámu, ale i do funkčného farského spoločenstva. Tým, že oslava Kristovho vzkriesenia - Kristova Pascha, patrí medzi najväčší sviatok v roku, veľká časť veriacich z farnosti odišla na Slovensko ku svojim rodinám, aby v kruhu rodiny prežívali túto radosť.
Naopak, ta malá časť zostala v Brne, aby slávila sviatky spolu so svojím kňazom. Vo štvrtok večer slúžili Strasti, v piatok kráľovské hodinky a večiereň s uložením plaštenice do hrobu, v sobotou ráno sa modlili Jeruzalemskú utiereň, v nedeľu ráno a v pondelok ráno slávili utiereň vzkriesenia a sv. liturgiu. V nedeľu začala v Brne paschálna liturgia o 10.15 a bola slávená v cirkevnoslovanskom jazyku. Na sláveniach okrem domáceho o. Jána Bíleho, bol aj synkel (biskupský vikár) o. Jozef Blaščák, ako aj brnenský rímskokatolícky duchovný. V pondelok sa po sv. liturgii konalo aj spoločné posedenie. Otec J. V nedeľu 8. apríla oslávili Paschu i tí slovenskí gréckokatolíci žijúci v zahraničí, ktorí vo svete navštevujú napr. Buďme Bohu vďační za to, že i naši krajania sa v modlitbách spájajú s nami a že si i v cudzine uchovávajú a zveľaďujú svoju vieru, obrad i národné povedomie. Natíska sa otázka, kde všade vo svete žijú početnejšie krajanské komunity slovenských gréckokatolíkov, a aké sú možnosti ich pastorácie v našom obrade, našom jazyku a našimi duchovnými. Christos Voskrese!
Nižšie je uvedený zoznam cirkevných organizácií v Nitre:
- Rímskokatolícka cirkev, Farnosť Dolné Krškany, Nitra
- Rímskokatolícka cirkev, Farnosť Báb
- Spoločnosť dcér kresťanskej lásky sv.Vincenta de Paul, Nitra
- Reformovaná kresťanská cirkev na Slovensku, Cirkevný zbor Nitra
- Spoločnosť Božieho Slova, cirkevná organizácia, Nitra
- Rímskokatolícka cirkev, Farnosť Branč
- Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku Nové Sady
- Rehoľa piaristov na Slovensku, Nitra
- Rímskokatolícka cirkev, Farnosť Lužianky
- Rímskokatolícka cirkev, Farnosť Nitra - Dražovce
- Kongregácia sestier Panny Márie Útechy, Nitra
- Misijná kongregácia služobníc Ducha Svätého, Ivanka pri Nitre
- Rímskokatolícka cirkev, Farnosť Nitra - Horné mesto
- Apoštolská cirkev na Slovensku zbor Nitra
- Starokatolícka cirkev na Slovensku, Nitra
- Rímskokatolícka cirkev, Farnosť Veľký Lapáš
- Rímskokatolícka cirkev, farnosť Vráble, Vráble
Nitriansky hrad
tags: #greckokatolicka #bohosluzba #v #nitre