Gréckokatolícka cirkev a Židia: História vzťahov na Slovensku

História vzťahov medzi gréckokatolíckou cirkvou a židmi na Slovensku je komplexná a rozsiahla téma, ktorá zahŕňa obdobia mierového spolužitia, ale aj tragické udalosti počas druhej svetovej vojny. Tento článok sa zameriava na dôležité aspekty tejto histórie, s dôrazom na záchranu židovských životov počas holokaustu a povojnové obdobie.

Pamätná tabuľa v synagóge v Bardejove pripomína obete holokaustu.

Reformácia, rekatolizácia a Tolerančný patent

Osudy dnešného Slovenska vážne poznamenala reformácia, ktorú začal Martin Luther v roku 1517. Medzi reformátorov sa zaradil aj Ján Kalvín, ktorý silnejšie ako Luther veril v predurčenie. V roku 1564 sa Ženeva stala kalvínskym Rímom. Rozchod anglikánov s pápežstvom bol dovŕšený v roku 1537. Vo všetkých prípadoch reformácia poskytla šľachte vítanú možnosť zmocniť sa cirkevných majetkov, vrátane kostolov.

S reformáciou sa spája vznik Confessio Pentapolitana, združenia piatich východoslovenských miest na čele s Bardejovom, ako aj Confessio Heptapolitana, združenia siedmich banských miest na čele s Kremnicou a Banskou Štiavnicou. Reformácia priniesla prvé tlačiarne, v roku 1581 vyšla v Bardejove prvá vytlačená slovensko/česká kniha: „Katechyzmus D. M. Juraj Turzo usporiadal koncom marca 1610 v žilinskom farskom kostole synodu, ktorá pozdvihla slovenskú národnú prestíž.

Reakcia zo strany katolíctva bola prudká. V rekatolizačných snahách pokračoval Peter Pázmaň. O vtedajšom vplyve cirkvi svedčí, že pápež Gregor XIII. nariadil reformu kalendára na základe tridentského koncilu. Významnú rolu pri rekatolizácii zohral kardinál Peter Pázmaň (1570-1637), pôvodom kalvín, ktorý sa stal v októbri 1616 ostrihomským arcibiskupom so sídlom v Trnave.

Významnou panovníčkou bola Mária Terézia (v rokoch 1740-1780) a čas jej panovania znamenal pre Slovensko nebývalý rozvoj. Nástupcom Márie Terézie bol jej najstarší syn Jozef II. V priebehu desiatich rokov vydal asi šesťtisíc nariadení, vydával ich rýchlejšie, ako ich štátny aparát stačil uvádzať do života. S dvomi najdôležitejšími reformami sa poponáhľal, v októbri 1781 zaviedol takzvaný tolerančný patent, podľa ktorého protestanti si mohli stavať kostoly, hoci bez veže (zvonice), a poskytol slobodu židom.

Holokaust a záchrana Židov

História Židov na Slovensku patrí aj v súčasnosti k témam málo preskúmaným a historicky spracovaným. Konečné riešenie židovskej otázky (exterminácia), resp. Endlősung v období 2. svetovej vojny tvoria špecifickú, no neoddeliteľnú súčasť našich dejín. Zlo, ktoré nie je mimo človeka, ale je v ňom samom, sa naplno prejavilo v rokoch 1939-1945. Druhá svetová vojna nám bude stále pripomínať hrôzy tejto kataklizmy, ktoré zmazali iba z územia Slovenského štátu približne 68 000 Židov.

Deportácie (transporty) Židov do koncentračných táborov pozostávali z 2. etáp. V prvej etape (marec - október 1942) bolo do likvidačných koncentračných táborov na územie okupovaného Poľska vypravených 57 transportov. V druhej etape, pri okupácii Slovenska nacistickými vojenskými a policajnými jednotkami (september 1944 - marec 1945) bolo vyvezených zo Serede 11 532 osôb do Osvienčimu, neskôr aj inde.

Faktom ojedinelým v histórii holokaustu európskych Židov je, že slovenská vláda dala svojich židovských spoluobčanov dobrovoľne k dispozícii Nemeckej ríši, že deportácie sa v prvej vlne (marec - október 1942) uskutočňovali v čase, keď Slovensko nebolo okupované nemeckými vojenskými jednotkami, a diali sa tak za asistencie vlastných mocenských štruktúr (Hlinkova garda), a že za každého deportovaného Žida sa slovenská vláda zaviazala Nemecku zaplatiť 500 ríšskych mariek (približne 5 000 Ks). Odhaduje sa, že počas II. svetovej vojny zahynulo v koncentračných táboroch iba z územia Slovenska 68 000 Židov.

Miera viny je bremenom celej slovenskej spoločnosti a leží tak na pleciach štátu, ako aj cirkvi. Nad Slovenskom už navždy ostane „tmavý tieň“. Tieň, ktorý nám bude pripomínať šesť rokov, počas ktorých v našej krajine alebo mimo nej prišlo o život 68 000 židovských občanov.

Počas 2. svetovej vojny sa našli jednotlivci a skupiny, ktorí riskovali svoje životy, aby zachránili Židov pred deportáciami a smrťou. Jedným z takýchto príkladov je príbeh z obce Oľšavica.

Interiér synagógy v Bardejove.

Príbeh z Oľšavice

V Oľšavici sa podľa údajov skrývalo okolo 100 rasovo prenasledovaných slovenských občanov. Prvých slovenských Židov Michal Mašlej skrýval v lese, kde im nosil jedlo a šatstvo. Ukrývajúcich a utekajúcich ale postupne pribúdalo. V jeseni po potlačení SNP ich ukryl aj u seba na fare a organizoval ich ukrývanie po domoch v Oľšavici. V kázňach apeloval na dedinčanov, aby poskytli pomoc blížnym. Dedinčania kázne zobrali doslova a v spolupráci so svojím kňazom si rozdelili Židov po svojich domoch.

Od septembra 1944 v dedine sídlila nemecká vojenská posádka o počte 30 -50 mužov a v okolí sa neustále robili razie a kontroly. Došlo tak k absurdnej situácii, keď sa v pivnici skrývali Židia a na poschodí fary bol štáb a dokonca tam bol ubytovaný veliteľ nemeckej vojenskej jednotky. V jednom dome boli ubytovaní nemeckí vojaci a v druhom oproti, sa pod strechou, v pivnici, alebo v stodole, ukrývali Židia.

Michal Mašlej sa zrejme riadil príslovím, že pod lampou je najväčšia tma. Hneď po príchode nemeckých vojakov do dediny nadviazal kontakt s nemeckým veliteľom a navrhol mu pomoc s ubytovaním. Nemeckých vojakov samozrejme ubytovali v domoch, kde sa neukrývali Židia. Všetci Oľšavičania očividne držali spolu a dokázali bezpečne ukrývať prenasledovaných až do obsadenia územia sovietskou armádou.

Je pre mňa záhadou, ako dokázali Oľšavičania ukrývať toľko ľudí v dedine, kde boli zároveň ubytovaní aj nemeckí vojaci. Viete si v tej dobe predstaviť odvahu, ale aj obavy a neustále napätie Oľšavičanov? V tej dobe totiž záchrancom Židov hrozili kruté tresty a nikto si nebol istý, či niekto v jeho okolí nie je donášač.

Kňaz Mašlej dokázal v kázňach povzbudiť a presvedčiť veriacich, aby pomáhali blížnym, aby neváhali a otvorili svoje domovy a srdcia prenasledovaným. Tomuto odvážnemu ľudskému kolektívnemu činu sa u nás nevenovala pozornosť. Zrejme preto, lebo komunisti 40 rokov akúkoľvek zmienku o hrdinstve obyčajných ľudí v Oľšavici blokovali.

Biskup Pavel Peter Gojdič

Michal Mašlej slúžil na fare, kde každý rok v lete dovolenkoval aj vtedajší prešovský sídelný biskup Pavol P. Gojdič. Biskup bol za Slovenského štátu tŕňom v oku klérofašistickej vláde. Na rozdiel od iných biskupov, sa odvážne a verejne vyjadroval na obranu Židov už od roku 1939. Biskup v liste chargé d´affaires Vatikánu G. Burziovi zo dňa 16. mája 1942 ostro odsúdil deportácie Židov a upozornil na krutosti, ktorých sa dopustili príslušníci Hlinkovej gardy na bezbranných. Práve tento biskup povzbudzoval kňaza Michala Mašleja k pomoci blížnym, pričom bol presvedčený, že absolútne nezáleží na tom, či je blížnym Nemec, Rus, Slovák, Žid, Maďar, Róm, ateista, alebo veriaci. Keď Michala Mašleja začali o pomoc prosiť slovenskí Židia, tak sa s obavami obrátil na P.P. Gojdiča s otázkou - čo má robiť, ak ho Židia žiadajú o pomoc? Traduje sa, že biskup mu odpovedal - „Nie je nič dôležitejšie, ako záchrana ľudského života". Michal Mašlej sa potom podľa toho aj riadil. Už v roku 1942 pokrstil 28 Židov a tým ich zachránil pred smrťou v koncentračných táboroch.

Na rozdiel od mnohých iných biskup Gojdič rozpoznal nebezpečenstvo nového ľudáckeho režimu už na jeho začiatku. Dňa 25. januára 1939, necelé štyri mesiace po vyhlásení autonómie, upriamil ešte ako apoštolský administrátor svojej diecézy v pastierskom liste pozornosť na zločinnosť nacistickej ideológie, pohŕdajúcej človekom pre jeho príslušnosť k inému národu alebo rase.

Druhý dôležitý list napísal Gojdič v máji 1942 ako reakciu na rodinné transporty. Bol určený vatikánskemu diplomatovi Giuseppemu Burziovi, ktorý ho však do Ríma poslal až o rok neskôr. Najdôležitejšie však bolo, že sa Gojdič osobne angažoval pri záchrane minimálne 27 Židov, čo, samozrejme, pri spomínanom monsterprocese vôbec nezaznelo.

V roku 1990 bol biskup Gojdič súdne rehabilitovaný. Bol vyznamenaný in memoriam Rádom T.G. Masaryka II. triedy a Pribinovým krížom I. triedy. Pápežom Jánom Pavlom II bol vyhlásený za blahoslaveného. V roku 2007 mu Komisia pre rozpoznávanie spravodlivých pri pamätníku Yad Vashem udelila čestný titul Spravodlivý medzi národmi - in memoriam.

Dňa 25. mája 2020 sa pod záštitou predsedu NR SR Borisa Kollára uskutočnili dve podujatia venované tejto významnej osobnosti: odhalenie pamätnej tabule prešovskému biskupovi blahoslavenému P. P. Gojdičovi v Leopoldove a online konferencia o jeho živote a dialógu medzi kresťanmi a židovskou komunitou.

Prenasledovanie Gréckokatolíckej cirkvi a Prešovský sobor

Dňa 25. februára 1948 sa v Československu uskutočnil komunistický štátny prevrat. To prinieslo prenasledovanie kresťanov, najviac však Gréckokatolícku Cirkev. Mnohí kňazi a biskupi boli uväznení a internovaní do táborov. Dňa 28. apríla 1950 bol v Prešove prijatý Manifest a Uznesenie, ktoré anulovali platnosť Užhorodskej únie na území Slovenska. Gréckokatolícka cirkev vtedy de facto zanikla, no neprestala existovať.

Akcia P bola v rozpore s Ústavou a cirkevným právom. Začalo sa vysťahovanie gréckokatolíckych kňazov do rôznych kútov Slovenska aj mimo neho. Kňazi častokrát pracovali ako robotníci či družstevníci. Biskupov, ktorí neboli väznení, izolovali vo svojich rezidenciách a všemožne ich obmedzovali v činnosti. Zmeny nastali až po Druhom Vatikánskom koncile, kam Svätá stolica pozvala aj uväznených biskupov.

Odvážni Slováci, čo zachraňovali Židov. Druhý januárový deň roku 1951 sa pred bratislavský súd postavili dvaja rímsko- a jeden gréckokatolícky biskup obvinení z velezrady a protištátnej činnosti. Ak by sa aj dalo odhliadnuť od toho, že šlo o jeden z dlhého radu zmanipulovaných procesov s vykonštruovanými obvineniami, zvlášť podlé to bolo voči jednému z obvinených.

Židovsko-kresťanský dialóg

Židovsko-kresťanský dialóg sa zintenzívnil a prehĺbil najmä v ostatných piatich až šiestich rokoch. Jedným z jeho podôb je prehlbovanie poznania medzi katolíkmi a židmi v podobe projektu Otvárame dvere. Sme presvedčení, že najdôležitejšou zásadou, ktorou sa rozvoj židovsko-kresťanských vzťahov má riadiť, je neustála komunikácia.

Igor Rintel, podpredseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí: Na mieste jeho tragického skonu dnes predstavitelia kresťanov/katolíkov? a židov prejavujú úctu k symbolu človečenstva. To, že dnes kresťania/katolíci a židia stoja vedľa seba vďačíme kresťansko-židovskému dialógu, ktorý je intenzívnejší a plodnejší ako kedykoľvek predtým. Práve dialóg je kľúčové slovo - umožňuje neustále zbližovanie a nachádzanie takých tém, ktoré nás spájajú. A je ich veľmi veľa.

Tabuľka: Počet obetí v koncentračných táboroch

tags: #greckokatolicka #cirkev #a #zidia