Z etnicky a sociálne vymedzeného jadra valašsko-rusínskej kolonizácie prebiehajúcej v 14. - 17. storočí sa na území terajšieho Slovenska postupne vytvorilo nové cirkevné spoločenstvo. Toto sa postupne zaradilo do miestneho Uhorského resp. Slovenského národného i kultúrneho celku, ktorý dnes nazývame termínom Gréckokatolícka cirkev, a udomácnil sa vďaka zásahu cisárovnej Márii Terézii v roku 1773.
Východný byzantský obrad na Horehronie priniesli rusínski osadníci zo Zakarpatskej oblasti (západná Ukrajina), Marmarošskej župy (severné Rumunsko) a Lemkovskej oblasti (ukrajinsko-poľsko-slovenské pohraničie) ešte v čase valašskej kolonizácie v 14. - 17. storočí. V podstatne menšej miere však rusínske etnikum do tejto oblasti prichádzalo aj v neskoršom období.
Jeho bezprostredným cieľom a dlhodobou víziou bolo: Rozvinutie miestnej cirkvi v ktorej by sa Božie slovo hlásalo v jazyku jeho ľudu a zriadenie cirkevnej provincie, ktorá by bola nezávislá od cirkevno-právnych centier nachádzajúcich sa mimo jeho územia. V roku 861 - 862 požiadal knieža Rastislav najskôr v Ríme r. 861 a potom v Konštantínopole v roku 862 biskupa a učiteľa pre svoj národ. Cisár Michal III. vyhovel Rastislavovej požiadavke a v roku 863 prišli na Veľkú Moravu Svätí bratia Konštantín a Metod, ktorí dobre ovládali slovanskú reč. Konštantín zostavil pred príchodom na Veľkú Moravu písmo - Hlaholiku - ktoré použil pri preklade bohoslužobných kníh do staroslovienčiny.
Konštantín a Metod v Ríme obránili liturgiu v reči ľudu a získali od pápeža Hadriana II. súhlas na jej používanie. Politické búrky medzi hlavnými cirkevnými centrami v poslednej štvrtine 9. storočia zmrazili rozkvitajúci sa puk Veľkomoravskej ríše. Museli prejsť stáročia, aby z miazgy hlboko zapustených cyrilo-metodských koreňov vypučali nové ratolesti.
Súhlas so zriadením Prešovského gréckokatolíckeho biskupstva vydala Svätá apoštolská stolica prostredníctvom konzistorialnej kongregácie 9. O metropolitnom zriadení gréckokatolíckej cirkvi uvažoval už pápež Pius IX., ktorý v pápežskej bule „Pre rozvoj cirkvi“ z 2. septembra 1937 napísal: „Len čo to bude možné uskutočniť, zriadi Apoštolský stolec v Československej republike dve nové metropolitné sídla, jedno latinského a druhé východného obradu.“ Prišla však II. svetová vojna, a napokon 40-ročné obdobie prenasledovanie cirkvi.
Obnovenie činnosti gréckokatolíckej cirkvi sa uskutočnilo až v roku 1968. K metropolitnému usporiadaniu došlo až za pontifikátu pápeža Benedikta XVI. 30. januára 2008 zriadil Gréckokatolícku metropoliu so sídlom v Prešove. Súčasne v ten deň Svätý Otec Benedikt XVI. povýšil Košický apoštolský exarchát na eparchiu a vyčlenením z Prešovskej eparchie ustanovil novú eparchiu so sídlom v Bratislave. Za prvého arcibiskupa a metropolitu bol vymenovaný Mons.
Popri najstarších farnostiach na západnom a strednom Slovensku: Šumiaci, Telgárte a Bratislave tu dnes existuje sieť nových farnosti. Veriaci z farnosti Brezno spolu s veriacimi z farností Šumiac a Telgárt sa zúčastnili na vysviacke prvého bratislavského eparchu gréckokatolíckej cirkvi v Mestskej hale v Prešove. Na slávnostnej vysviacke vladyku Petra sa zúčastnilo do 5000 veriacich a niekoľko sto kňazov oboch obradov. Hlavným svätiteľom bol J. Em. kardinál Jozef Tomko, emeritný prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov. Bol to pre nás nezabudnuteľný duchovný zážitok.
Podľa nového územného usporiadania Gréckokatolíckej cirkvi patrí farnosť do novozriadenej Bratislavskej eparchie. Gréckokatolícku farnosť v Bratislave zriadil v roku 1936 bl. Pavel Gojdič - prešovský biskup. Systematizácia sa uskutočnila 6. októbra 1939 Ministerstvom školstva a národnej osvety. Farnosť nezahrňovala iba Bratislavu, ale aj celé Považie až po Žilinu.
18. apríla 1950 tzv. Prešovským soborom bola gréckokatolícka cirkev zlikvidovaná na 18 rokov. Až 11. júla 1968, kedy bola oficiálne obnovená činnosť gréckokatolíckej cirkvi sa vedenia ujal otec ordinár Ján Hirka. Štátna moc však dávala prešovskému ordinárovi jasne najavo, že cirkev na čele ktorej stojí je pre ňu neželaným faktom. Situácia sa zmenila až v roku 1989, keď po celospoločenských zmenách bol 21.
Otec biskup opakovane žiadal Svätú stolicu v rokoch 1995 - 1996 o územné rozčlenenie prešovskej eparchie na menšie územné celky (Bratislavskú, Prešovskú a Košickú eparchiu)a vytvorenie metropolie. V roku 1998 bol zriadený biskupský vikariát v Bratislave. Jeho prvým vikárom bol v roku 1998 otec Ján Závacky a o rok neskôr 1999 - 2002 otec Peter Sabol. Od roku 2003 spravoval farnosť i bratislavský protopresbyterát otec Peter Rusnák, ktorý bol menovaný 30. januára za prvého bratislavského eparchu. Bratislavskú eparchiu vyhlásil pápež Benedikt XVI. 30.
Jednou z najväčších skúšok, ktorým museli „staroverci“ v minulosti čeliť, bola reformácia, ktorá sa však v tomto regióne napriek tlakom zhora neujala. „Ľudia sú tu veľmi silno naviazaní na obrad, preto v 16.
Na chráme z konca 18. storočia vidieť, ako prirodzene sa tu celé roky mieša byzantská a latinská duchovná tradícia. Na stenách visia zastavenia krížovej cesty aj obraz Panny Márie s ružencom a so svätým Dominikom, hoci tieto pobožnosti nie sú súčasťou východnej spirituality. V tomto kontexte sa omnoho ľahšie chápe uvažovanie ľudí v 50. a 60. rokoch minulého storočia, keď bola Gréckokatolícka cirkev oficiálne zakázaná a nahradená pravoslávím.
Zaujímavú rolu v tomto smutnom príbehu zohral bývalý farár Ján Maďoran, ktorý sa pred dvadsiatimi rokmi usiloval o Černákovo prepustenie. Súd chcel presvedčiť tým, že spolu s ďalšími obyvateľmi preberú záruku za jeho prevýchovu. Pod tento list sa vtedy podpísalo 240 farníkov. Niektorí však neskôr tvrdili, že nevedeli presne, pod čo sa podpisujú.
Omnoho menej známym ako Mikuláš Černák je ďalší rodák z Telgártu - kňaz Pavol Spišák. Práve on by si pritom zaslúžil oveľa viac pozornosti. Pavol Spišák (1901 - 1975), ktorého pripomína aj pamätná tabuľa na telgártskom chráme, sa do histórie zapísal tým, že ako prvý preložil bohoslužobné texty z cirkevnej slovančiny do modernej slovenčiny. Svoj vzor videl v solúnskych bratoch Konštantínovi - Cyrilovi a Metodovi, ktorí v 9.
Za svoje úsilie sláviť liturgiu v spisovnej slovenčine Pavol Spišák znášal príkoria aj od vlastných. „Nemám pre svoju prácu žiadnu podporu, ba priam naopak - koľkokrát prídem do Prešova, pozerajú sa na mňa, akoby som konal záškodnícku činnosť. S biskupom sme sa už neraz pochytili. „Nech mi pokojne nadávajú aj ďalej do latinizátorov.
„Viete, pán biskup so mnou stále niečo rieši. Najnovšie sa im nepáči, že som vo svojej farnosti zaviedol rímskokatolícky sviatok Kristovho tela a pobožnosti k Oltárnej sviatosti. Ja dobre viem, že to nie je náš východný sviatok, ale keďže ľudia v našej doline žijú obklopení rímskokatolíkmi, preberajú ich sviatky. V rodinách jednoducho často nerozlišujú, čo je východný a čo západný obrad. Tak ako u vás na Zemplíne rímskokatolíci v zmiešaných rodinách svätia Paschu, tak u nás na Horehroní chcú svätiť sviatok Kristovho tela a chcú mať procesiu. Čo im mám povedať? Že mám od biskupa zákaz? To ich nezaujíma. Ľudia chcú mať v rodinách pokoj, ich prešovský biskup netrápi.
Reálnym odrazom literárneho príbehu je neďaleký Šumiac.
Telgárt
Súčasnosť
Kostol v Telgárte nie je len architektonickou pamiatkou, ale predovšetkým miestom, kde sa stretávajú ľudia za účelom modlitby a spoločenského života. Pravidelné bohoslužby a cirkevné slávnosti sú neoddeliteľnou súčasťou života veriacich v obci. Kostol hrá dôležitú úlohu aj pri zachovávaní miestnych tradícií, ako sú púte a sviatky, ktoré priťahujú aj návštevníkov z okolitých regiónov.
Na nedeľnej liturgii v telgártskom Chráme Najsvätejšej Trojice, ktorú sledujeme zo zadných lavíc, je prítomná necelá stovka veriacich. Oficiálne sa ich ku Gréckokatolíckej cirkvi hlási takmer 700.
Kostol v Telgárte je symbolom viery, kultúry a tradície, ktorý si zaslúži obdiv nielen pre svoju architektonickú krásu, ale aj pre jeho duchovný význam.
Chrám Najsvätejšej Trojice v Telgárte
OS 75 JURAJ JAKUŠIČ - vnuk Juraja Turza sa zaslúžil o vznik Gréckokatolíckej cirkvi
tags: #greckokatolicka #farnost #telgart