História Gréckokatolíckej Farnosti Tibava a Jej Vplyv na Okolité Obce

Tento článok sa zaoberá históriou gréckokatolíckej farnosti v Tibave a jej vplyvom na okolité obce, ako sú Ostrov, Sejkov a Koňuš. Priblížime si vývoj náboženského života v týchto obciach, výstavbu kostolov a významné udalosti, ktoré formovali ich duchovnú identitu.

Náboženské zloženie Slovenska v roku 2021

Ostrov a Jeho Náboženský Vývoj

Najstaršia písomná zmienka o Ostrove pochádza z roku 1336. Priama správa o obci „Oztrow“ je z latinskej listiny z 24. augusta 1418, ktorú vydal Žigmund Luxemburský. Obec Ostrov administratívne patrila do Užského komitátu, ktorý sa neskôr premenil na Užskú stolicu. Centrom stolice bol Užský hrad - Užhorod.

Neskôr v prvej polovici 15. storočia Ostrovčania nábožensky patrili k novopostavenému katolíckemu kostolu sv. Juraja v Sobranciach. V poradí, podľa počtu veriacich, druhú náboženskú skupinu tvorili greckokatolíci. Obyvateľstvo ešte dopĺňali reformovaní kresťania a židia. Túžba po vlastnom katolíckom kostole vyvrcholila až v roku 1907, kedy sa začalo s jeho výstavbou a to vďaka pochopeniu satmárskeho biskupa Tibora Boromisza a iniciatíve tibavského farára Pazstora, kde Ostrov ako filiálna obec vtedy patril.

Pozemok bol zakúpený veriacimi od bohatej statkárskej rodiny Csuhu zo Sobraniec. Stavbu viedol murársky majster Čičajčík z Košíc, ktorý si zo sebou doviedol 21 murárov. Cena stavby bola dojednaná na 24 tisíc vtedajších korún s tým, že pomocné práce prevádzali veriaci. V priebehu troch rokov bol kostol postavený ako jednoloďová stavba v neogotickom slohu s polygonálnym presbytériom a so štvorhrannou predstavanou vežou s pôvodným zvonom zo zvonice. Klenba a vonkajšia úprava sú pseudogotické. Nad vstupným portálom je vimperg /ozdobný štít/. Interier kostola je jednotný s jeho exteriérom.

Dňa 5. mája 1910 bol kostol, za účasti množstva veriacich a kňazov, týmto biskupom aj slávnostne požehnaný a zasvätený Nanebovstúpeniu Pána. Bočný oltár Panny Márie získaný z milodarov ostrovských žien, spovednica, lavice do kostola a podstavce pod sochy boli vyrobené stolárskym majstrom zo Sobraniec Michalom Kukemezeyom. Kazateľnicu vyrobil stolársky majster Tomkovský v Úbreži z peňazi, ktoré vyzbierali Michal Janík a Michal Dermek americký emigranti z Ostrova v rokoch 1911-1921. Bolo vyzbieraných 20 tisíc korún. Sochu sv. Zo začiatku bolo v kostole harmónium darované tibavským kaplánom.

Do roku 1935 bol kostol iba vybielený a v tomto roku bola v kostole prevedená prvá maľba akad. maliarom Jordánom a Kochom. Na túto maľbu sa veriaci zozbierali. V roku 1943 satmársky biskup obnovil rímskokatolícku farnosť Sobrance. Do farnosti bola začlenená aj obec Ostrov. Koncom októbra a začiatkom novembra 1944 bolo oslobodzované Sobranecko. Frontové boje tu trvali šesť týždňov a za prechodu fronty, keď bol vyhodený most pri Ostrove, bol črepinami poškodený aj ostrovský filiálny kostol.

V roku 1961 daroval kňaz Ján Jakub, rodák z Ostrova žijúci v USA, kostolu krížovú cestu o čom svedčí aj listina z jej ustanovenia z 24.10.1961. Je podpísaná apoštolským administrátorom Jozefom Čárskym a vtedajším správcom farnosti duchovným otcom Karolom Cirbusom. Vzhľadom na povojnový vývoj a novovzniknutý socialistický režim nebolo možné zabezpečiť úplnú opravu kostola.

Súčasťou tejto opravy bolo i prevedenie maľby kostola firmou Remeselná služba Košice. Nástenné maľby sú dielom akad. maliara Jozefa Brannu a ornamenty vytvoril maliar Jozef Džubák. V roku 1968 bolo do kostola zavedené kúrenie elektrickými akumulačnými pieckami. Drevený vyrezávaný betlehem na objednávku do kostola dodala Charita, chrámové družstvo v Červenom Kostelci v roku 1972 v hodnote 25 000 korún. V roku 1974 bol kostol obložený drevom v hodnote 15 000 korún.

V marci roku 1996 sa konečne začalo s generálnou opravou celého kostola. Architektúra prístavby vychádza z uplatnenia oktanonu v pôdorysnom tvare, ktorý je použitý i vo svätyni. Použitie oktanonu v pôdoryse ovplyvnilo strechu prístavby rovnako ako na svätyni a tak sa dosiahol jednotiaci prvok. Autorom projektu prístavby je Ing. arch. Jozef Nemec a Ing Miroslav Kic. Bolo urobené nové schodište spolu s predĺžením chóru a prevedená renovácia maľby kostola p. Ivanom Chlapčakom a jeho synom z Bardejova a pomocným maliarom Kornelom z Michaloviec vrátane odstránenia starého dreveného obloženia kostola. Ferdinand Horvath zo Sobraniec, spolu s otcom, vyrobili a doplnili 7 kusov kostolných lavíc podľa vzoru pôvodných.

6.10.1996 bol kostol konsekrovaný mons. V priebehu roku 1997 po nastúpeni duchovného otca Juraja Petríka za správcu farnosti bol zrušený starý železobetonový plot a okolie kostola nadobudlo terajšiu podobu. Aby sa zamedzilo pôsobeniu spodných vôd a tým sústavnému vlhnutiu stien, roku 2002 boli vnútorné obvodové múry podrezané a odvetrané pomocou vetracích mriežok. Od nastúpenia duchovného otca Jána Šveca-Babova sa v kostole pravidelne slúžia polnočné vianočné omše a od roku 2004 i celé veľkonočné trojdnie, vrátane zachovávania tradície posviacky veľkonočných jedál.

K slávnosti storočnice prispievame novou talianskou mramorovou dlažbou boticino dodanou firmou Plynroz Sobrance a položenou p Andrejcom zo Sobraniec, ozdobením obetného stola červenou žulou red imperial podľa návrhu Bc. Márie Janejkovej z Ostrova, novým oltárnym krížom z firmy Ferdinanda Horvatha s korpusom vyrobeným Oskarom Košeckým, novým náterom stien svätyne a obnovením konsekračných krížov. Vraciame sa tiež naspäť k histórii, rušíme terajšiu ambonu a tu nahradí pôvodná drevená kazateľnica renovovaná Ferdinandom Horvathom zo Sobraniec.

Sejkov a Jeho Vývoj

Sejkov patrí medzi starobylé slovansko-slovenské sídliská, no najstaršie písomne správy o obci, zachované v starých latinských listinách, poznáme až z 13. storočia. V roku 1288 kráľ Ladislav VI. Daroval zemanom z Lastomíra majetok od Jenkoviec až po cestu vedúcu z Tibavy do Užhorodu, teda aj časť nášho chotára. Prvé menovité písomné správy o sejkovskom majetku pochádzajú z roku 1334 a 1335. Názov obce je odvodený od slovenského osobného mena Sejko (s korením slova sej, od slovesa siať).

V rámci administratívno-správneho usporiadania uhorského kráľovstva patrila obec Sejkov do Užského komitátu a najneskôr od 14. storočia do Užskej stolice (od druhej polovice 19. storočia do Užskej župy) - jej hornatá časť sa rozprestierala na území dnešnej Ukrajiny a rovinatá časť na teritóriu súčasného najvýchodnejšieho Slovenska (išlo o súdobé mestá Veľké Kapušany, Sobrance, Pavlovce nad Uhom a okolie). Administratívne centrum komitátu (a zo začiatku aj stolice) bolo na Užskom hrade - neskôr v meste Užhorod.

Od 13. storočia Sejkov patril zemanom z Lastomíra. V 16. - 17. storočí boli jeho zemepánmi zemania z Bajerova, Drahňova, Stretavy, Čičaroviec a iní. Obyvateľmi dediny boli predovšetkým poddaní, ktorí sa zaoberali poľnohospodárstvom. Poddaní boli povinní každoročne platiť štátnu daň, cirkevný desiatok a zemepanský deviatok.

Podľa daňového súpisu port z roku 1427 boli sedliaci zo Sejkova zdanení od dvadsiatich port, čo ich v tej dobe radilo medzi stredne veľké dediny s najmenej s 21 obývanými sedliackymi domami, lebo richtár zdanený nebol. Počas nasledujúcich sto rokov sa počet domácností zmenšil. V roku 1599 v obci Sejkov („Zeko“) stálo dvadsaťpäť obývaných poddanských domov.

V 14. - 16. storočí sa v Užskej stolici, v rámci osídľovania podhorských území na valašskom práve, začali usádzať aj prisťahovalci rusínsko-ukrajinského a rumunského pôvodu. Ich zamestnaním bol najmä chov oviec. Pojem Olah (Rumun) sa pod vplyvom pastierskeho zamestnania významovo rozšíril na valach - teda chovateľ, pastier oviec. Toto obyvateľstvo sa zrejme usadilo v Sejkove len v malých počtoch. Prítomnosť nemeckého obyvateľstva priamo v Sejkove nie je doložená.

V stredoveku v Sejkove žiadny kostol nestál a obyvatelia navštevovali niektorý zo starých stredovekých kostolov v okolí. V 30. rokoch 14. storočia boli v okolí Sejkova sídlom farností Tibava a Užhorod. V stredoveku, i počas väčšej časti 16. storočia, pôsobili v Jenkovskej farnosti (Sejkov tu patril ako filiálka) rímskokatolícki farári. Od polovice 16. storočia sa v tunajšom okolí začali rozširovať myšlienky reformácie. V druhej polovici uvedeného storočia sa pôvodná jenkovská katolícka farnosť zmenila na farnosť protestantskú.

Už v druhej polovici 17. storočia zasiahli aj jenkovskú farnosť udalosti súvisiace s rekatolizáciou. K agilným rekatolizátorom patrili mnohí miestni šľachtici, ktorí kalvínske kostoly navrátili do rúk rímskokatolíckej cirkvi. Sedemnáste storočie bolo storočím povstaní uhorskej šľachty proti cisárskemu dvoru Habsburgovcov, počas ktorých bolo veľmi postihované najmä východné Slovensko.

Koňuš a Jeho História

Koňuš sa spomína 1414. R. 1427 nebola zdanená. Patrila panstvu Michalovce-Tibava. V roku 1715 mala obec 10 domácností, 1828 39 domov a 400 obyvateľov. Do 19. stor. boli zemepánmi Tibayovci. Koncom 19. stor. mala obec v chotári rozsiahle lesy. Obyv. sa zaoberali poľnohospodárstvom a v 18. stor. aj vinohradníctvom. R. 1939-44 bola obec pričlenená k Maďarsku.

Listina z roku 1284 uvádza že územie bolo predané šľachticovi Feliciánovi, synovi Gála. Listina tiež uvádza potok Koňuš, podľa ktorého bola pravdepodobne neskôr pomenovaná aj vznikajúca osada na valašskom práve. V roku 1427 dedina patrila panstvu Michalovce - Tibava. Aj v 15. a 16. storočí bol Koňuš súčasťou majetkov panstva Tibava. Rovnako ako aj iné zemplínske či úžske obce, aj Koňuš sa v 17. a začiatkom 18. storočia pomaly vyľudňoval.

Zo súpisu je zrejme, že v dedine sa nachádzal vodný mlyn a v chotári mala aj vinice. Chotár obce charakterizovali rozsiahle lesy, ktorých klčovaním postupne vznikala orná pôda a pastviny. Z toho sa odvíjalo aj zamestnanie obyvateľov, ktorý sa živili chovom oviec, drevorubačstvom, roľníctvom a v 18. storočí aj vinohradníctvom.

Komasácia v rokoch 1883 - 1885 spôsobila, že grófsky dubový les, ktorý siahal až po Choňkovce bol vyrúbaný a zem zúrodnená a zoraná. Na poliach sadili prevažne zemiaky a fazuľu, siali hlavne ovos. Chovali kozy a ovce, menej kravy a voly. Koňušania nachádzali živobytie v roľníctve a drevorubačstve.

Prevažná časť obyvateľov obce bola gréckokatolícka, menšia rímskokatolického vierovyznania. V roku 1905-1907 si miestny Židia postavili synagógu, ktorá bola počas druhej svetovej vojny roku 1944 zničená. V roku 1942 sa jej obvodným tajomníkom v Sobranciach stal Štefan Blaško a sobranským dôverníkom Juraj Lešo. Vo februári 1943 predseda SSNJ profesor dr. E. Böhm založil miestnu organizáciu tejto strany aj v Sejkove. Spolkovú činnosť vyvíjal aj spolok Združenie slovenskej katolíckej mládeže.

V júni 1939 maďarská vláda zriadila pre obsadené územie úrad regentského komisára pre územie Podkarpatskej Rusi so sídlom v Užhorode. Na obsadenom území zriadili tri administratúry na čele s vedúcimi s právomocou podžupana a ich zástupcov s právomocou župného hlavného notára. Okupované územie okresu Sobrance patrilo do užskej administratívnej expozitúry so sídlom v Užhorode.

Od 29. augusta 1944 v Sobranciach Nemci zriadili veliteľské stanovisko nemeckej armádnej skupiny Heinrici. Táto armádna skupina pozostávala z 1. tankovej armády (nemeckej) a z 1 kráľovskej maďarskej armády. V okolí Sejkova operovali vedľa seba vojaci ľavého krídla 1. gardovej armády a pravého krídla 18. armády 4. ukrajinského frontu. „Krvavá vojnová vrava poznamenala okres tak, ako máloktorý kraj Slovenska a celej Republiky.

Úbrež a Gréckokatolícka Farnosť

Väčšina obyvateľov obce sa hlási ku kresťanskému vierovyznaniu. Prvá písomne doložená správa o kostole na cintoríne v Úbreži je z roku 1374. Úbrežská gréckokatolícka farnosť existuje minimálne od roku 1747, vtedy sa konalo sčítanie farností Mukačevského eparchiátu a je tam zmienka o drevenom chráme sv. Mikuláša v Úbreži. Podľa najnovších výskumov bola gréckokatolícka farnosť v Úbreži založená 4. mája 1722.

V roku 1741 pôsobil v uniatskej farnosti Úbrež presbyter Pavol Tamaškovič. Chrám v Úbreži bol drevený v dobrom stave. Celkovo mala farnosť 235 veriacich. Chrám v Úbreži bol z dreva a nachádzali sa v ňom všetky potrebné ikony ikonostasu. Chrám bol zasvätený úcte sv. Mikuláša.

Ešte pred násilným ukončením pôsobenia gréckokatolíckej cirkvi komunistickým režimom v roku 1950 počet gréckokatolíckych veriacich mierne prevažoval nad počtom rímskokatolíkov. Väčšina gréckokatolíkov sa podrobila vôli štátu, stali sa pravoslávnymi a chodili ďalej do svojho chrámu. Pravoslávni museli po roku 1989 vrátiť chrám gréckokatolíkom a sami si postavili nový chrám.

História gréckokatolíckej farnosti v Tibave a jej vplyv na okolité obce je bohatá a zložitá. Vývoj náboženského života v týchto obciach bol ovplyvnený rôznymi faktormi, vrátane politických zmien, migračných vĺn a pôsobenia významných osobností. Napriek všetkým výzvam si tieto obce zachovali svoju duchovnú identitu a pokračujú v rozvíjaní svojho náboženského života.

Gréckokatolícky kostol sv. Michala Archanjela v Sabinove

tags: #greckokatolicka #farnost #tibava