Ježiš Kristus obetoval život za spásu

Ježišovo umučenie a smrť sú neoddeliteľne späté s jeho životom. Život Ježiša sa v jeho umučení a smrti konkretizuje ako obeta na spásu ľudí. Vo svojom utrpení a smrti Ježiš obetoval svoj život za druhých. Od začiatku sa premýšľalo o spásnom význame Ježišovho umučenia a smrti, pričom pretrvá základné presvedčenie, že Ježiš zomrel za ľudské hriechy (Rim 4,25).

Umučenie a smrť Ježiša Krista patria k najstaršiemu základu kresťanského vyznania viery. Odkaz na rímskeho miestodržiteľa zdôrazňuje, že Ježiš Kristus je historická osoba, ktorú v dobe, keď bol Pilát prokurátorom v Palestíne, popravila rímska okupačná moc. Cirkev definovala, že Ježiš dobrovoľne vzal na seba svoje utrpenie a smrť.

„Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3,16). Ježiš bol „za nás ukrižovaný“ (DH 150). Ježiš obetoval svoj život na spásu ľudí. Toto presvedčenie patrí k autentickej tradícii viery Cirkvi. Druhý vatikánsky koncil vidí v „tajomstve Paschy“ (v mysterium paschale - v Ježišovom utrpení, smrti a zmŕtvychvstaní) stred liturgie (SC 5-6). V Ježišovom umučení a smrti sa osvedčí jeho život pre druhých a stane sa definitívnou skutočnosťou.

Keď Ján Krstiteľ súhlasil s tým, že udelí Ježišovi krst podobne ako hriešnikom, spoznal v ňom a ukázal na neho ako na „Božieho Baránka, ktorý sníma hriech sveta“. Dáva tak najavo, že Ježiš je trpiaci Služobník ktorý sa mlčky nechá viesť na zabitie a nesie hriech mnohých, a súčasne veľkonočný baránok, symbol vykúpenia Izraela počas prvej Veľkej noci.

Keďže si Ježiš vo svojom ľudskom srdci osvojil Otcovu lásku k ľuďom, „miloval ich do krajnosti“ (Jn 13,1), lebo „nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15,13). Takto sa v jeho utrpení a smrti stala jeho ľudská prirodzenosť slobodným a dokonalým nástrojom jeho božskej lásky, ktorá chce spásu ľudí. A vskutku dobrovoľne prijal svoje utrpenie a smrť z lásky k svojmu Otcovi a k ľuďom, ktorých chce Otec spasiť: „Nik mi ho [život] neberie, ja ho dávam sám od seba“ (Jn 10,18) .

Dobrovoľnú obetu seba samého Ježiš vyjadril zvrchovaným spôsobom pri večeri s dvanástimi apoštolmi „v tú noc, keď bol zradený“ (1Kor 11,23). V predvečer svojho umučenia, keď nebol ešte zajatý, urobil z Poslednej večere so svojimi apoštolmi pamiatku svojej dobrovoľnej obety Otcovi za Spásu ľudí: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás“ (Lk 22,19) .

Eucharistia, ktorú v tej chvíli ustanovuje, bude „pamiatkou“ jeho obety. Ježiš zahŕňa apoštolov do svojej obety a žiada ich, aby ju stále prinášali.

Kalich Novej zmluvy, ktorý Ježiš anticipoval, keď pri Poslednej večeri obetoval sám seba, prijíma potom z Otcových rúk pri svojej agónii v Getsemanskej záhrade, keď „sa stal poslušným až na smrť“ (Flp 2,8) . Ježiš sa modlí: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich…“ (Mt 26,39) . Vyjadruje tak hrôzu, ktorú predstavuje smrť pre jeho ľudskú prirodzenosť. Táto jeho prirodzenosť je totiž, podobne ako naša, určená na večný život; okrem toho, na rozdiel od našej, je celkom bez hriechu, ktorý spôsobuje smrť; ale predovšetkým je prijatá božskou osobou „Pôvodcu života“ (Sk 3,15) , „Živého“.

Táto Kristova obeta je jediná a završuje a zároveň prevyšuje všetky obety. Je to predovšetkým dar samého Boha Otca, ktorý vydáva svojho Syna, aby nás zmieril so sebou.

„Ako sa neposlušnosťou jedného človeka mnohí stali hriešnikmi, tak zasa poslušnosťou jedného sa mnohí stanú spravodlivými“ (Rim 5,19) . Ježiš svojou poslušnosťou až na smrť splnil zastupiteľskú úlohu trpiaceho Služobníka, ktorý dáva svoj život na obetu na uzmierenie, nesie hriechy mnohých a ospravodlivuje ich tým, že berie na seba ich neprávosti. Ježiš odčinil naše viny a zadosťučinil Otcovi za naše hriechy.

Láska až „do krajnosti“ (Jn 13,1) dáva Kristovej obete hodnotu vykúpenia a odčinenia, uzmierenia a zadosťučinenia. Ježiš nás pri obete svojho života všetkých poznal a miloval. „Ženie nás Kristova láska, keď si uvedomíme, že ak jeden zomrel za všetkých, teda všetci zomreli“ (2Kor 5,14) . Nijaký, ani ten najsvätejší človek nebol schopný vziať na seba hriechy všetkých ľudí a priniesť seba samého na obetu za všetkých. To, že v Kristovi jestvuje božská osoba Syna, ktorá presahuje a zároveň objíma všetky ľudské osoby a robí Krista Hlavou celého ľudstva, robí možnou jeho vykupiteľskú obetu za všetkých.

Tridentský koncil učí, že Kristus „svojím presvätým umučením na dreve kríža nám zaslúžil ospravodlivenie“. Tým zdôrazňuje jedinečný charakter obety Krista ako „pôvodcu večnej spásy“ (Hebr 5,9) . A Cirkev uctieva kríž spevom: „Zdrav’ buď, kríž, nádej jediná!

Kríž je jediná obeta Krista, ktorý je jediný „prostredník medzi Bohom a ľuďmi“ (1Tim 2,5) . Keďže sa však vo svojej vtelenej osobe „určitým spôsobom zjednotil s každým človekom“, „dáva všetkým možnosť, aby sa spôsobom známym Bohu stali účastnými na tomto veľkonočnom tajomstve“. On sám vyzýva svojich učeníkov, aby vzali svoj kríž a nasledovali ho, lebo on trpel za nás a zanechal nám príklad, aby sme kráčali v jeho šľapajach. Chce totiž do svojej vykupiteľskej obety zapojiť aj tých, ktorí okusujú jej dobrodenie ako prví.

Naša spása pochádza z iniciatívy Božej lásky k nám, lebo Boh „nás miloval a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy“ (1Jn 4,10) .

Ježiš sa dobrovoľne obetoval za našu spásu.

Eucharistia ako sprítomnenie obety

„Pán Ježiš v tú noc, keď bol zradený“ (1 Kor 11, 23), ustanovil eucharistickú obetu svojho tela a svojej krvi. Slová apoštola Pavla nás vovádzajú do dramatických okolností, v ktorých sa zrodila Eucharistia. Tá nesie v sebe nezmazateľne vpísanú udalosť Pánovho utrpenia a smrti. Je nielen jeho pripomenutím, ale aj sviatostným sprítomnením. Cirkev prijala Eucharistiu od Krista, svojho Pána, nie ako jeden spomedzi cenných darov, ale ako dar par excellence, lebo je to Kristov dar seba samého, jeho osoby v jej svätej ľudskosti, ako aj jeho diela spásy.

Táto obeta je taká rozhodujúca pre spásu ľudského rodu, že ju Ježiš Kristus uskutočnil a vrátil sa k Otcovi až potom, keď nám zanechal prostriedok, ako mať na tejto obete účasť, akoby sme boli pri nej prítomní. Každý veriaci tak môže mať účasť na tomto dare a neprestajne čerpať z tohto prameňa duchovné ovocie. Túžim ešte raz pripomenúť túto pravdu, skláňajúc sa s vami, moji najmilší bratia a sestry, v adorácii pred týmto tajomstvom: veľkým tajomstvom, tajomstvom milosrdenstva. Čo viac mohol Ježiš pre nás urobiť? Skutočne, v Eucharistii nám prejavuje lásku, ktorá je „až do krajnosti“ (porov. Jn 13, 1), lásku, ktorá nepozná mieru.

Tento aspekt univerzálnej lásky sviatosti Eucharistie je založený na slovách samotného Spasiteľa. Keď ju ustanovoval, nepovedal len „toto je moje telo“, „toto je moja krv“, ale dodal: „ktoré sa obetuje za vás…, ktorá sa vylieva za vás“ (porov. Lk 22, 19 - 20). Nevyhlásil iba, že to, čo im dáva jesť a piť, je jeho telo a jeho krv, ale navyše vyjadril jeho obetnú hodnotu, čím učinil sviatostným spôsobom prítomnú jeho obetu, ktorá sa mala uskutočniť na kríži o niekoľko hodín neskôr na spásu všetkých. Cirkev neustále žije z vykupiteľskej obety a pristupuje k nej nielen prostredníctvom spomienky, plnej viery, ale aj skutočným kontaktom, pretože táto obeta sa stáva súčasnou, sviatostne sa sprítomňuje v každom spoločenstve, ktoré ju obetuje rukami vysväteného služobníka. Takto Eucharistia prináša dnešným ľuďom zmierenie, ktoré Kristus dosiahol raz navždy pre ľudstvo všetkých čias.

V skutočnosti „Kristova obeta a obeta Eucharistie sú jedna jediná obeta“. Obetná povaha eucharistického tajomstva nemôže byť teda chápaná ako niečo samostatné, nezávislé od kríža alebo len s nepriamym vzťahom k obete Kalvárie.

V sile svojho intímneho vzťahu s obetou Golgoty je Eucharistia obetou v pravom zmysle slova a nielen vo všeobecnosti, akoby išlo o jednoduché darovanie sa Krista ako duchovného pokrmu veriacim. Dar Kristovej lásky a poslušnosti až do krajnosti (porov. Jn 10, 17 - 18) je predovšetkým darom jeho Otcovi. Iste, je to dar v náš prospech, pre celé ľudstvo (porov. Mt 26, 28; Mk 14, 24; Lk 22, 20; Jn 10, 15), no dar predovšetkým Otcovi: „Otec prijal túto obetu a odplatil toto bezhraničné darovanie sa svojho Syna, ktorý sa stal „poslušným až na smrť“ (Flp 2, 8) svojím otcovským darovaním sa, t. j. Kristus tým, že daroval Cirkvi svoju obetu, zároveň chcel prijať za svoju aj duchovnú obetu Cirkvi, ktorá je povolaná obetovať s Kristovou obetou aj samu seba.

Kristova Pascha popri Kristovom utrpení a smrti zahŕňa aj jeho zmŕtvychvstanie. To je to, čo nám pripomína zvolanie ľudu po premenení: „… a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame.“ Eucharistická obeta totiž nesprítomňuje len tajomstvo Spasiteľovho utrpenia a smrti, ale aj tajomstvo jeho vzkriesenia, v ktorom obeta nachádza svoj vrchol. Len ako živý a vzkriesený sa Kristus môže v Eucharistii stať „chlebom života“ (Jn 6, 35. 48), „živým chlebom“ (Jn 6, 51).

Sviatostné sprítomnenie Kristovej obety vo svätej omši, korunovanej jeho vzkriesením, zahŕňa najosobitnejšiu prítomnosť, ktorá - ak použijeme slová Pavla VI. Tak sa nám opäť predkladá vždy platná náuka Tridentského koncilu: „Premenením chleba a vína sa uskutočňuje zmena celej podstaty chleba na podstatu tela Krista, nášho Pána, a celá podstata vína na podstatu jeho krvi. „Adoro te devote, latens Deitas“, spievame dodnes s Anjelským učiteľom. Zoči-voči tomuto tajomstvu lásky zakúša ľudská myseľ svoje hranice. To nám vysvetľuje, ako počas stáročí táto pravda podnecovala teológiu do namáhavého úsilia porozumieť mu. Je to chvályhodné úsilie, o to užitočnejšie a výrečnejšie, o čo je schopnejšie spojiť uplatňovanie kritického myslenia so „živým obsahom viery“ Cirkvi, ktorý je zahrnutý zvlášť v „charizme istoty pravdy“ jej Magistéria a vo „vnútornej inteligencii duchovných vecí“, ktorú dosahujú predovšetkým svätí.

Spásonosná pôsobnosť tejto obety sa v plnosti uskutočňuje, keď sa prijíma Pánovo telo a krv. Eucharistická obeta je svojou povahou zameraná na hlboké spojenie nás veriacich s Kristom prostredníctvom svätého prijímania: prijímame jeho samého, ktorý sa obetoval za nás, jeho telo, ktoré za nás odovzdal na kríži, jeho krv, ktorú vylial „za všetkých, na odpustenie hriechov“ (Mt 26, 28). Pripomíname si jeho slová: „Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa“ (Jn 6, 57). Sám Ježiš nás uisťuje, že takéto spojenie, ktoré on sám potvrdil ako analógiu života Najsvätejšej Trojice, sa opravdivo uskutočňuje. Eucharistia je pravá hostina, na ktorej sa Kristus dáva ako pokrm.

Keď Ježiš prvýkrát spomenul tento pokrm, poslucháči zostali prekvapení a dezorientovaní. Priviedli ho k tomu, aby podčiarkol objektívnu pravdivosť svojich slov: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život“ (Jn 6, 53). Pritom nejde o metaforický pokrm: „Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj“ (Jn 6, 55).

Prostredníctvom prijímania jeho tela a krvi nám Kristus odovzdáva aj svojho Ducha. Svätý Efrém píše: „Nazval chlieb svojím živým telom, naplnil ho samým sebou a svojím Duchom. (…) A ten, čo ho je s vierou, je Oheň a Ducha. (…) Vezmite a jedzte z neho všetci, jedzte s tým istým Duchom Svätým. Cirkev prosí o tento Boží dar, základ všetkých ostatných darov, v eucharistickej epikléze. Tak v nás Kristus s darom svojho tela a svojej krvi rozmnožuje dar svojho Ducha, ktorý bol na nás vyliaty už krstom a ktorého sme prijali ako pečať vo sviatosti birmovania.

Zvolanie, ktoré ľud vyslovuje po premenení, sa právom uzatvára pripomenutím eschatologického pohľadu, ktorý charakterizuje eucharistické slávenie (porov. 1 Kor 11, 26): „kým očakávame jeho druhý príchod.“ Eucharistia je nasmerovaná k večnému cieľu a už teraz dáva zakúšať radosť z naplnenia Kristovho prísľubu (porov. Ten, čo sa v Eucharistii živí Kristom, nemusí čakať, kým bude na druhom svete, aby prijal večný život: vlastní ho už tu na zemi, s prvotinami budúcej plnosti, ktorá sa bude týkať človeka v jeho celistvosti. V Eucharistii totiž prijímame aj garanciu vzkriesenia nášho tela na konci sveta: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6, 54). Táto záruka budúceho vzkriesenia pochádza zo skutočnosti, že telo Syna človeka, ktoré sa nám dáva za pokrm, je jeho oslávené telo po vzkriesení. Možno povedať, že Eucharistiou sa pretvára na tajomstvo vzkriesenia.

Eschatologické smerovanie, ktoré vychádza z Eucharistie, vyjadruje a posilňuje spoločenstvo s oslávenou Cirkvou. Nie náhodou sa vo východných anaforách a v latinských eucharistických modlitbách vždy s úctou spomína Mária, vždy Panna, Matka nášho Boha a Pána Ježiša Krista, anjeli, svätí apoštoli, slávni mučeníci a všetci svätí. To je aspekt Eucharistie, ktorý si zaslúži, aby sme naň poukázali: keď slávime Baránkovu obetu, spájame sa s nebeskou liturgiou a pripájame sa k tomu nesmiernemu množstvu, ktoré volá: „Spása nášmu Bohu, ktorý sedí na tróne, a Baránkovi!“ (Zjv 7, 10) Eucharistia je skutočne brána, ktorou sa nad zemou otvára nebo. Je lúčom slávy a nebeského Jeruzalema, ktorý preniká temnoty nášho života a vrhá svetlo na našu cestu.

Ježišova smrť a zostúpenie k zosnulým

„Ježiš Kristus bol pochovaný“ (624 - 630) pojednáva o reálnej skúsenosti Krista so smrťou, čo do jeho ľudskej prirodzenosti. Možno tak povedať, že úplne platia slová sv. „Pôvodca života bol zabitý a Živý vstal z mŕtvych“ - Kristus reálne zomrel iba ako človek. Boh ako darca života zomrieť nemôže! Preto platí, že Kristova svätá duša bola oddelená od jeho nepoškvrneného tela, ale božstvo Krista nikdy nebolo oddelené ani od jeho duše ani od jeho tela, preto nemožno hovoriť o rozdelení osoby Krista na dve osoby!

„Kristus zostúpil k zosnulým“ (631 - 637) podáva náuku Cirkvi o udalostiach po Kristovej smrti na kríži za spásu ľudského pokolenia. Ježiš zakúsil smrť a svojou dušou zostúpil na miesto pobytu zosnulých, avšak zostúpil tam ako Spasiteľ, aby ohlásil dobrú zvesť duchom, ktorí tam boli uväznení. To predpeklie (hebr. „šeol; gr. „hades“) ako miesto pobytu zosnulých, ktorí žili pred Kristom, stáva sa tak Kristovým zostúpením miestom radostného vyslobodenia spravodlivých. Kristus neprišiel vyslobodiť zatratených, ani neprišiel zničiť peklo, ale prišiel zvestovať evanjelium aj mŕtvym, a tak plne zavŕšiť evanjeliové ohlasovanie spásy. Je to posledná fáza Ježišovho mesiášskeho poslania, aby ľudia všetkých čias dostali účasť na vykúpení.

Zmŕtvychvstanie a nanebovstúpenie Ježiša Krista

„Tretieho dňa vstal z mŕtvych“ (638 - 658) - túto najdôležitejšiu pravdu našej viery úplne vystihuje tropár (spev) z byzantskej veľkonočnej liturgie : „Kristus slávne vstal z mŕtvych. Smrťou (svojou) smrť premohol a tým, čo sú v hroboch (t.j. zosnulým) život daroval!“ Hlavná pravda kresťanstva - „Kristus vstal z mŕtvych!“ je pevne postavená na týchto pilieroch historickej i transcendentnej udalosti zmŕtvychvstania Pána Ježiša Krista :

• živá tradícia zmŕtvychvstania od apoštolských čias;
• skutočnosť prázdneho hrobu (ktorá znamená, že Kristovo telo Božou mocou uniklo putám smrti a rozkladu a to pripravilo učeníkov na stretnutie so Zmŕtvychvstalým) ;
• zjavenia Zmŕtvychvstalého apoštolom i „viac ako päťsto bratom naraz...“ ( 1 Kor 15, 4-8);
• zrod viery v zmŕtvychvstanie Krista u nedôverčivých a pochybujúcich apoštolov pôsobením Božej milosti tým, že priamo zažili skutočnosť zmŕtvychvstalého Ježiša;
• pravé a skutočné telo Kristovo ktoré zároveň má vlastnosti osláveného tela a patrí iba do božskej sféry Otca (podľa sv.

Zmŕtvychvstanie je dielom Najsvätejšej Trojice : pôsobia tu tri božské osoby spoločne a zároveň prejavujú svoju osobitosť. Otec svojou mocou vzkriesil Krista, svojho Syna, a tak uviedol jeho ľudskú prirodzenosť s jeho telom do Najsvätejšej Trojice. Otec pôsobením Ducha oživil Ježišovu zosnulú ľudskú prirodzenosť a povýšil ju do osláveného stavu Pána. Syn však uskutočňuje vlastné zmŕtvychvstanie svojou božskou mocou (Ježiš : „Ja dávam svoj život a zasa si ho vezmem... Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať“ Jn 10, 17-18).

Význam Kristovho zmŕtvychvstania má viacero rozmerov.

• Kristovo zmŕtvychvstanie je splnením prisľúbení Starého zákona. Je jeho naplnením, splnením Božieho prísľubu vyvolenému národu i celému ľudstvu.
• Ježišovo zmŕtvychvstanie potvrdzuje dôležitú pravdu o jeho božstve („Keď vyzdvihnete Syna človeka, poznáte, že Ja som“ Jn 8, 28).
• Kristus nám svojím zmŕtvychvstaním otvára prístup k novému životu, je pre nás ospravodlivením, ktorým nás znovu uvádza do Božej milosti, ktorú okúšali prvý muž a žena, kým neupadli do vzdoru voči Bohu, do hriechu.
• A vzkriesený Kristus je počiatkom i zdrojom nášho budúceho vzkriesenia („Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých... Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi“ 1 Kor 15, 20-22).

Kristovo zmŕtvychvstanie je predmetom viery, pretože je transcendentným zásahom samého Boha do stvorenia a do dejín. Lebo hoci je zmŕtvychvstanie historická udalosť - prázdny hrob, stretnutie Zmŕtvychvstalého s učeníkmi - predsa prevyšuje dejiny a zostáva v samom srdci tajomstva viery. Preto sa vzkriesený Kristus nezjavuje svetu, ale svojim učeníkom, „tým, čo s nám prišli z Galiley do Jeruzalema a teraz sú jeho svedkami pred ľudom“ (Sk 13, 31).

„Ježiš Kristus vstúpil na nebesia, sedí po pravici Boha Otca všemohúceho“ (659 - 667). Ide o skutočnosť, že aj keď Kristovo telo bolo oslávené od chvíle jeho zmŕtvychvstania, tak predsa dokonalosť oslávenia Kristovho tela nastáva až vstupom jeho ľudskej prirodzenosti do Božej slávy. Tým sa končí aj Kristovo posledné zjavenie. Zastretosť slávy Zmŕtvychvstalého do jeho nanebovstúpenia vyjadruje prechod z jednej slávy do druhej.

Zároveň z toho plynie pravda, že ľudská prirodzenosť ponechaná iba na svoje sily nemá prístup do Božej blaženosti. Jedine Kristus mohol otvoriť prístup do nebeskej vlasti človekovi a aj to učinil. On nás predišiel ako Hlava a pôvodca našej spásy. Ježiš ako jediný veľkňaz novej a večnej zmluvy sa prihováral za nás, ktorí skrze neho prichádzame k Bohu. „Sedieť po pravici“ značí nastolenie Mesiášovho kráľovstva.

„Kristus príde súdiť živých i mŕtvych“ (668 - 682) Kristova ľudská prirodzenosť tak nanebovstúpením má účasť na moci a autorite samého Boha. Kristus má všetku moc na nebi i na zemi. V Kristovi tak jednotlivec ako aj celé ľudstvo spolu so všetkým stvorením nachádza svoje zjednotenie i zavŕšenie. Kristus je však naďalej Hlavou Cirkvi, jeho Cirkvi. Jeho Cirkev je jeho telom. Preto napriek všetkému platí aj to, že naďalej ostáva tu na zemi vo svojej Cirkvi!

Posledné časy a Kristov súd

Po nanebovstúpení Krista prežívame „posledné časy“ konečného zavŕšenia Božieho plánu spásy celého sveta. Kristovo kráľovstvo je už teraz prítomné v jeho Cirkvi, ale ešte nie zavŕšené Kristovým príchodom na túto zem. Cirkev napriek všetkému bude do tohto času úplného zavŕšenia diela spásy „okúšať napádanie zlými mocnosťami. Boje posledným dní nabádajú Cirkev k očakávaniu a bdeniu. Pred Kristovým príchodom musí prejsť Cirkev veľkou skúškou - prenasledovaním veriacich. Veľkým pokušením je vyriešenie tohto problému odpadnutím od viery.

Zjavným bude Kristov súd nad celým ľudským pokolením v posledný deň. Náleží mu to právo vďaka jeho obete na kríži, kde sa obetoval za celé ľudstvo. Podstatným meradlo posledného súdu bude zlaté pravidlo Kristovo : „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste to urobili“ (Mt 25, 40). Nakoľko Kristus neprišiel, aby svet súdil, ale aby ho spasil (Jn 3, 17), tak každý kto v tomto živote odmieta milosť, už odsudzuje sám seba. Dostane odplatu podľa svojich skutkov a môže sa naveky zatratiť, ak odmietne Ducha lásky.

tags: #had #jezis #krizi #aby #bolo #pouzite