Zámok, ktorý tróni na kopčeku nad obcou Halič, si toho pamätá veľa. Kým sa premenil na „klenot Novohradu“, musel prejsť náročnou cestou. Zažil časy rozkvetu aj úpadku.
Haličský zámok je dominantou obce Halič. Počiatky Haličského sídla siahajú do 12. storočia, pôvodné sídlo však bolo vypálené.
Počiatky Haličského zámku siahajú až do 12. storočia. Prvá písomná zmienka je datovaná do roku 1386, kedy uhorská kráľovná Mária povolila šľachticovi Štefanovi Lossonczymu postaviť si na tomto mieste kamenný hrad.
V roku 1386 povolila uhorská kráľovná Mária šľachticovi Štefanovi Lossonczymu, aby na mieste pôvodnej pevnosti z 13. storočia znovu postavil kamenný hrad.
Rodina hrad vlastnila do 16. storočia, keď sídlo prešlo do rúk Forgachovcov, jednému z najstarších rodov v Uhorsku. Zámok bol majetkom Forgachovcov od roku 1554 do roku 1948.
Zámok v obci Halič, ako ho približne poznáme dnes, dal postaviť Žigmund Forgách v roku 1612 na mieste stredovekej pevnosti a pôvodne slúžil ako hrad.
Dnešná stavba pochádza z roku 1612 a nechal si ju postaviť Žigmund Forgách, ktorý manželstvom s Annou Losonczy získal halíčske panstvo pre svoj rod. Vznikol honosný renesančný šesťkrídlový zámok, ktorý však bol v obave pred útokmi doplnený nárožnými baštami a priekopou.
Na vzhľade zámku sa v priebehu storočí podpísali povstania aj vojny a premenili ho na ruiny.
Hrad následne zažíval vlny dejinných zvratov v podobe povstaní, vojen a najrôznejších rebélií, aby napokon ostal v rozvalinách.
Obnovovať ho začali v 18. storočí.
Ruiny zámku začali vstávať z popola v roku 1762, podľa projektov architekta Meyerhoffera. Do predného krídla bola umiestnená stĺpová vstupná hala, dvojkrídlové schodisko, kaplnka a slávnostná sála s bohatou a najrozsiahlejšou freskovou výzdobou na území dnešného Slovenska.
V druhej štvrtine prešiel barokovou úpravou a posledná významná rekonštrukcia sa udiala v závere 19. storočia. František Wenckheim dal na počesť svojej manželky z rodu Forgáčovcov celú budovu zrekonštruovať.
V roku 1897 začína nová etapa zámku v Haliči. František Wenckheim nechal celý objekt - na počesť svojej manželky z rodu Forgachovcov - zrekonštruovať.
Po rokoch rozkvetu však pre zámok opäť nastali horšie časy. Dve svetové vojny, nástup komunistov v Československu v roku 1948 a aktivity JRD v týchto priestoroch, zámku v žiadnom smere neprospeli.
Po druhej svetovej vojne bol zámok zoštátnený a bolo v ňom umiestnené JRD a od 60. rokov tiež ústav pre mentálne postihnutú mládež. Od šesťdesiatych rokov tu bol umiestnený Ústav sociálnej starostlivosti pre mentálne postihnutú mládež Lučenca.
Od roku 1993 ostal celý zámok bez vlastníka, nevyužíval sa a postupne začal degradovať. Svoje dielo na ňom vykonávala príroda a tiež asociálne skupiny obyvateľov.
Prelomovým bol rok 2005. Košická spoločnosť IMET kúpila Haličský zámok od VÚC Banská Bystrica. Nový vlastník mu vdýchol život a obnovil jeho zašlý lesk. Dôkladná rekonštrukcia renesančno-barokového zámku, vrátane prípravnej fázy, trvala desať rokov, kým v roku 2016 otvoril svoje brány ako moderný hotel, no s pôvodným geniom loci.
Zámok, ktorý bol kedysi sídlom aristokracie, sa premenil na miesto pre všetkých milovníkov histórie a noblesy, s výborným jedlom a možnosťami aktívneho oddychu.
Zámok sa nachádza na kopci v meste Halič na juhu stredného Slovenska, 8 kilometrov od Lučenca.
Napriek tomu, že zámok slúži primárne ako ubytovanie, viete ho navštíviť tiež. Konajú sa tu pravidelné prehliadky pre verejnosť. Vstupné na prehliadku je 7€a vstupné zahŕňa okrem prehliadky zámku so sprievodcom aj nápoj zdarma . Viac o prehliadkach sa dozviete priamo na stránke hotela.
Prehliadky pre verejnosť sa konajú každú nedeľu a pondelok o 13:00, 14:30 a 16:00. Prehliadky sa však konajú len v presne stanovených dňoch a časoch, ktoré si treba vopred overiť na stránke hotela.
Najväčším ťahákom prehliadky je podľa nás Župná sieň s pôvodnou výzdobou z roku 1762. Počas prehliadky navštívite reprezentatívnu Župnú sieň s pôvodnou freskovou výzdobou stropu z roku 1762, ktorá nemá na území Slovenska porovnateľnosť. Nachádzajú sa tu aj rokokové kachľové pece zdobené zlatým ornamentom. „Návrh vzácnej výmaľby Župnej siene vypracoval dvorný maliar cisárovnej Márie Terézie Jozef Ignác Mildorfer,“ približuje Vidová.
Určite zaujme aj výklad o bohatej histórii zámku, ktorá je spojená hlavne s osudmi pôvodných majiteľov grófskeho rodu Forgach. Dozviete sa bohatú históriu zámku spojenú s osudmi pôvodných majiteľov, predovšetkým grófskeho rodu Forgach, ktorých uvidíte na dobových fotografiách a portrétoch.
Okrem iného sa dostanete aj do reprezentačného apartmánu s originálnym dreveným trámovým stropom a historickým mobiliárom. Nahliadnete do jedného z apartmánov s originálnym dreveným trámovým stropom a historickým mobiliárom.
Prehliadková trasa vedie chodbou na 1. poschodí s cyklom jedinečných nástenných malieb uhorských panovníkov zo 16. - 17. Prehliadková trasa vedie chodbou na 1. poschodí s jedinečným cyklom nástenných malieb uhorských panovníkov zo 16. - 17. storočia a unikátnou presklenou zámockou dvoranou a končí v miestnej kaplnke, ktorá bola v roku 2017 vysvätená a môže slúžiť aj ako miesto, kde si poviete svoje “áno”.
Súčasťou zámku je priekopa, baroková fontána, park z 18. storočia.
Počas letnej sezóny je tu možnosť navštíviť aj zámocký park, ktorý je na zozname národných kultúrnych pamiatok celoslovenského významu. Celodenné vstupné do parku je 2€ pre dospelých a deti a starší občania to majú za 1€.
V lesoparku s rybníkom sa počas letných víkendov konajú rôzne podujatia.
V parku a priľahlom rybníku si môžete urobiť piknik, člnkovať sa, zahrať si tenis, alebo si len tak poležať na pláži. Obzvlášť romantická je plavba na loďke po rybníku.
Na prechádzky láka veľký zámocký park s rybníkom, atrakciou je romantická plavba loďkou k pôvodnému ostrovu v strede. Na brehu je altánok s občerstvením. Na svoje si tu prídu aj cyklisti, rekreační rybári či tenisti.
O gastronomický aj architektonický zážitok sa postará zámocká reštaurácia Rosalia s plochou klenbou a bohatou štukovou výzdobou, dvorana Arcadia, v ktorej sa spájajú prvky pôvodného staviteľstva s moderným prestrešením zo skla, a vináreň Nicolaus s letnou terasou.
Zámocký hotel ponúka 50 izieb a apartmánov. Nájdete tu štandardné izby, ale aj kráľovský apartmán.
Zámocký hotel je ideálnym miestom pre romantické svadby, veľkolepé plesy, ale aj štýlové kongresy a rokovania.
S Haličským zámkom sa spája povesť o únose grófky Andrássyovej. Manželka majiteľa panstva vraj padla do oka lúpežnému rytierovi Imrichovi Balassovi, ktorý ju uniesol na svoj hrad Divín. Pred jej očami potom vraj nemilosrdne vyhodil z okna vlastnú manželku aj mnícha, ktorý ju spovedal, no srdce svojej vyvolenej si tým rozhodne nezískal. Ako sa jej napokon podarilo dostať späť na Haličský zámok, o tom povesť mlčí. Hovorí sa však, že mohla využiť tajnú chodbu, spájajúcu Divín a Haličský zámok.
| Atrakcia | Popis | Vstupné |
|---|---|---|
| Prehliadka zámku | Župná sieň, apartmány, fresky uhorských panovníkov | 7€ (vrátane nápoja) |
| Zámocký park | Park s rybníkom, piknik, člnkovanie, tenis | 2€ (dospelí a deti), 1€ (starší občania) |
Haličský zámok (zblízka)
Alebo naopak, Halič patrí k zámku. No ktorá? Tá čo má teraz prívlastok stará, či tá, čo je bez prívlastku. Aj tá ho mala možno ešte pred tridsiatimi rokmi. Hovorili jej nová. Akáže však nová, keď sa spomína už v roku 1299. A „Stará“,tá sa na doteraz najstaršej známej písomnosti uvádza len v roku 1350.
Vraví sa, že história má vždy pravdu. Aj obciam dáva mená. Aj prívlastky k nim. Ani v prípade našich Haličí v Novohrade sa nezmýlila.
Gaach, ako napísali meno tohto miesta v roku 1350, sa spomína už hodne pred rokom 1299. Ale ako farnosť. Farnosť však sotva bola bez farníkov. Bez ľudí. Sústredení boli okolo kostola, lebo jeho kamenné hradby a hrubé múry s úzkymi okienkami poskytovali veľmi dobrú ochranu.
Toto zrejme bolo príčinou, prečo má napriek nezrovnalosti dátumov Stará Halič prívlastok „Stará“.
Okolo roku 1100 mali dopravné trasy celkom iné ciele. Hlavným mestom krajiny bol Ostrihom. Najkratšia cesta z územia, ktoré je teraz stredom Slovenska, k nemu viedla popri rieke Ipeľ. Ostrihom bol nielen miestom korunovácií, ale aj hlavnou štátnou pokladnicou a sídlom arcibiskupa.
K nemu sa viazalo všetko. Svetská i duchovná moc, administratíva aj peňažníctvo. Ak vtedy všetky cesty viedli do Ríma, tak potom cez Ostrihom. Zo stredoslovenských banských miest sa zlato na mince vozilo popri Hrone. Pravda, to bolo o dve storočia neskôr. Naše rudy, z Novohradu a okolitých Rudohorských hôr popri Ipli. Naspäť sa od Dunaja vozili rôzne tovary, hlavne však soľ.
V tých časoch asi naozaj bola nad zlato. No a táto výmena tovarov už bola dobrým dôvodom na vznik stálych usadlostí v tomto kraji. Farnosť, gotický kostol na románskych základoch. Pevnosť, hrad, neskôr zámok či kaštieľ. Soľný sklad a úrad. Hlavne však hradská od Dunaja sú dôvodom spoločnej histórie, dôvodom vzniku dvoch Haliči.
Starosta Starej Haliče Jozef Gembec hovorí, že obce nikdy nemali spoločnú radnicu. V podstate nebol na to ani dôvod. Zo začiatku každá z nich plnila podobné funkcie, ale na svojej strane zámockého kopca. Postupne, ako plynul čas a rozhodujúcim faktorom vývoja sa stával vplyv ľudí, sa aj orientácia obidvoch osád čoraz viac vzďaľovala. Vplyv ľudí, konkrétne rodiny Forgáchovcov, spôsobil, že sa Haliče dokonca dostali do dvoch odlišných štátov - Maďarska a Slovenska.
„Tadeto, cez ihrisko viedla hranica. Aj poza cintorín. Starý otec mi hovoril, že túto cestu postavili v roku 1939. Prakticky kopírovala hranicu. Končí niekde pri Lehôtke a dodnes sa jej hovorí „Slovenská cesta“. Pod kostolom, pri potoku, vždy keď je tuhšia zima, robievame deťom ľad. Priekopa je pozostatkom voľakedajších hradieb. Spájali opevnenie farnosti a zámku. Teraz chceme spojenie našich dedín obnoviť. Pravda, hradby nanovo stavať nebudeme. Budeme budovať chodník pre peších a pre cyklistov. Chodia tadeto kamióny. Cesta je úzka a nebezpečná. Naši obyvatelia chodia do Haliče veľmi často. Máme tam lekára, zubára aj poštu. Deti tam chodia do školy. Chodník by bolo dobre potiahnuť už od Soľného úradu. Tak by mal aj veľký turistický význam,“ hovorí Jozef Gembec, novozvolený starosta.
Vraví sa, že nová metla dobre metie. Zdá sa, že by to mohlo platiť aj v jeho prípade. Má síce dosť starých neriešených problémov, no z uvedených slov sa dá vytušiť koncepčné - rozvojové uvažovanie. A to, rovnako ako inde, je aj v Starej Haliči už nanajvýš potrebné.
Obec má 660 obyvateľov. Veľa, takmer tridsať mladých ľudí, pracuje dlhodobo v zahraničí. Podobne ako susedia z Haliče, sú najmä v Anglicku, v Írsku a najnovšie vo Švédsku. Podľa starostu sa u nich hlavne preto rodí detí tak málo.
„Rodiny si nezakladajú a deti chcú mať až vtedy, keď budú materiálne zabezpečení. Ich správanie je celkom pochopiteľné. Doma niet práce, a keď aj je, nie je dostatočne zaplatená. Je najvyšší čas niečo zmysluplné vymyslieť.“
Detí do veku 15 rokov majú takmer 20 percent. No desať percent obyvateľov je ťažko sociálne adaptabilných. Voľných domov tu majú len okolo tridsať. Štatisticky sú na tom oveľa lepšie ako väčšina obcí v predhorí Krupinskej Planiny.
Rokovania a niektoré spoločné zámery so susedom z Haliče dávajú tušiť, že aj Stará Halič sa konečne môže dostať na dobrú cestu. Po skončení „zlatých čias“ starej Jantárovej a Soľnej magistrály to ľudia v tomto kraji nemali s obživou ľahké. Živili sa tým, čo ponúkala príroda. Na krásu bola neskutočne štedrá, no zlata ani striebra veľa ľuďom nedala. Preto chovali dobytok, pestovali obilie a sadili ovocné stromy. Furmančili, boli povozníci, obchodovali s dobytkom a drevom. No toho bolo v tých časoch takmer všade dosť.
Novým cieľom obchodných ciest sa stali stredoslovenské banské mestá - Banská Štiavnica, Kremnica a Banská Bystrica. V okolí starých ciest sa skôr bojovalo o vplyv na prístup do tohto „zlatého trojuholníka“.
Po husitských a kuruckých vojnách a tureckej nadvláde sa rozsypal aj hrad na haličskom kopci. Aby to nebolo všetko, v roku 1712 Starú Halič postihol mor. Prežila len hŕstka ľudí. V roku 1715 tu žilo jedenásť rodín poddaných, dvaja želiari a tri rodiny taxalistov. No o sto rokov tu už v 82. domoch bolo 547 obyvateľov. Pravdepodobne rozvoju pomohla aj nová výstavba. Forgáchovci s výstavbou zámku začali po požiari v roku 1709. Zámok, alebo už skôr vidiecky kaštieľ, bol dokončený v roku 1762.
No u Forgácha bola na výslní Halič ležiaca na južnej strane zámockého kopca. Tu sa začali rozvíjať remeslá a neskôr aj priemyselná výroba. Ktovie prečo sa výroba keramiky nepreniesla aj za kopec, do necelých osemsto metrov vzdialenej Starej Haliče. Veď hlina s vysokým obsahom kaolínu sa v katastri obce ťaží dodnes.
Starosta, ktorý tu má celé generácie predkov, o hrnčiaroch v dedine nikdy nič nepočul. „Meno Hrnčiar je v dedine dosť frekventované. Ale žeby niekto robil keramiku, o tom nič neviem. Pár remeselníkov máme aj teraz. Tí sa však venujú stolárčine a výrobe nábytku. Dosť dlho u nás fungoval mlyn. Je to veľká budova. Je však už hodne schátraná. Najprv bol poháňaný mlynským náhonom, neskôr vodnou turbínou.. Podľa rečí, sa naši obyvatelia zväčša živili hospodárením a furmančením. Veľa ich dochádzalo do roboty v Haliči. Keď už boli pravidelné spoje, tak aj do Lučenca. Možno aj keramiku robili naši ľudia, ale v dielňach v Haliči. Aj dnes väčšina za prácou dochádza. Niektorí sa venujú znovu hospodáreniu. Ale na pašu sa vyháňa len zo dvadsaťpäť kráv. Dobre nám funguje lesný urbár. Donedávna aj poľovnícke združenie. Aktívni sú futbalisti. Už roky sme hrdí na našich dobrovoľných hasičov. Tu, v kultúrnom dome, máme aj celkom dobrú ľudovú knižnicu. Udržiavame materskú školu. Chodí do nej 17 detí. No niektorí ľudia nemajú peniaze ani na škôlku. Zdá sa však, že ju udržíme. Nevyužitú budovu školy sme prenajali tunajšej misijnej spoločnosti. Majú tam kancelárie a reštaurátorské dielne. Misijný dom však nemá veľmi veľký vplyv na život v obci. Možno to robí jazyková bariéra, lebo misijné sestry čo sem chodia, sú z celého sveta. Viem, že pomáhajú niektorým starým ľuďom a venujú sa aj výchove detí,“ hovorí starosta o spoločenskom živote v obci.
Farnosť Starej Haliče tvorí gotický kostol, drevená zvonica a teraz už aj spomínaný misijný dom. Celý areál je akoby iným svetom. Napriek tomu, že tu ostalo všetko pôvodné. Také isté ako inde v dedine. Len je vidieť, že sa na to niekto pozrel z iného uhla. Aj tie najbežnejšie dedinské veci, ako je studňa či pivnica, dokážu byť pri inom pohľade, inom prístupe, krásne. Starohaličania, ktorí spoločne s osadenstvom misijného domu farnosť využívajú, hovoria, že je to preto, lebo misionári dostávajú peniaze z celého sveta. Nezdá sa však, že by sa tam peniazmi plytvalo. Skôr je to správne pochopenie funkcie obytného priestoru a príklad starostlivosti oň. Možno takto nejako by to malo vypadať tam, kde ľudia chcú rozvíjať vidiecku turistiku. Starohaličania majú tento príklad pred očami každý deň.
Pravdepodobne ešte väčšou turistickou atrakciou, ako gotický kostol postavený na románskych základoch, môže byť susedná drevená zvonica. Slovenské sakrálne drevené stavby sa stávajú ťahákmi. Pre nás miestnych, sa zdajú byť všedné. No po ich zápise do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, ich má záujem vidieť takmer každý čo len trošku rozhľadený západoeurópan. Najviac priťahujú drevené kostolíky na východnom Slovensku. Asi preto, že sú sústredené v jednej lokalite a patrili takmer zaniknutému národu východokarpatských Slovanov. Ale naše novohradské zvonice sú väčšinou oveľa staršie. Rovnako, ako východoslovenské kostolíky sú dielom vychádzajúcim z ľudovej architektúry. Pokojne môžeme povedať, že sú umeleckým dielom. A je jedno, či je to drevená zvonica nad Mýtnou, v Turičkách, alebo v Starej Haliči.
Zvonica v Starej Haliči má ešte jeden unikát. Hergáč. Domáci tak volajú drevený rapkáč. Možno ho poznáte z veľkonočných oblievačiek. Chlapci ich používajú na upútanie pozornosti, lebo ozubené drevené koliesko pri krútení pravidelným odtŕhaním pružnej drevenej triesky spôsobuje uši trhajúci rapot. No haličský rapkáč či hergáč sa do chlapčenského vrecka nezmestí. Je to vyše metra dlhá drevená truhlica. Rapkajúce zariadenie je v jej vnútri. Hergáč je umiestnený hneď pod zvonmi.
Starosta vraví: „Hergať sa chodí vždy pred Veľkou nocou. V čase od Ukrižovania Ježiša Krista do Zmŕtvychstania sa u nás nezvoní, ale chodí sa hergať“. Je to vraj taký zvuk, ktorý okamžite postaví na nohy celú farnosť.
Podľa starostu môže byť pre turistov zaujímavý aj Tuhársky potok. Je pstruhový, ale žijú v ňom aj mreny i jalce. Ešte stále sú v ňom aj raky. Veľmi pekné je aj prostredie okolo rybníka pod zámkom. Je tu vraj aj veľa húb. Aj tohto roku, keď hríbov nebolo, ich ľudia z lesa nad dedinou nosili takmer dva týždne.
Širšie turistické možnosti tohto kraja sme už neraz spomínali. Aj Stará Halič má v nich svoje nezastupiteľné miesto. Len sa musí chcieť do nich zapojiť. V celom Haličskom podzámčí žije len niečo cez päť tisíc ľudí. Zrejme bude nutné, aby sa obce spájali do väčších celkov. Je to potrebné kvôli plneniu kritérií, ktoré európska komisia stanovila pre čerpanie prostriedkov z fondov. No nielen kvôli tomu. Ak chápeme, že rozvoj turistiky prinesie peniaze a nové pracovné príležitosti, mali by sme pochopiť aj to, že turisti dve - tri tisícky kilometrov neprecestujú kvôli jednej dedine. Nech by bola akokoľvek pekná. Pre praktický rozvoj turistiky je potrebné koordinovať kroky v regióne a medzi regiónmi navzájom. To je vlastne tá európska požiadavka nadregionálnosti projektov. Pri jej splnení je šanca získať peniaze už v najbližších rokoch.