Hľa, evanjelium, dobrá zvesť o Ježišovi Kristovi, Božom Synovi: Boh navštívil svoj ľud. Splnil prisľúbenia, ktoré dal Abrahámovi a jeho potomstvu.
Veríme a vyznávame, že Ježiš z Nazareta, Žid narodený z dcéry Izraela v Betleheme za čias kráľa Herodesa Veľkého a cisára Augusta I., povolaním tesár, ktorý zomrel ukrižovaný v Jeruzaleme pod miestodržiteľom Ponciom Pilátom, za vlády cisára Tibéria, je večný Boží Syn, ktorý sa stal človekom; že „vyšiel od Boha“ (Jn 13,3) , „zostúpil z neba“ (Jn 3,13;6,33) a „prišiel v tele“ (1Jn 4,2) , lebo „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami.
Pobádaní milosťou Ducha Svätého a priťahovaní Otcom veríme a vyznávame o Ježišovi: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (Mt 16,16) . Na skale tejto viery, ktorú vyznal svätý Peter, postavil Kristus svoju Cirkev.
Odovzdávať kresťanskú vieru znamená predovšetkým ohlasovať Ježiša Krista s cieľom privádzať k viere v neho.
„Umúčenie Krista –príbeh, ktorý šokuje svet | 4K“
Ten, kto je povolaný „ohlasovať Krista“, má teda najprv hľadať „vznešenosť poznania Krista Ježiša“.
Z tohto láskyplného poznania Krista sa rodí túžba ohlasovať ho, „evanjelizovať“ a privádzať iných k súhlasu viery v neho. Ale zároveň sa pociťuje potreba túto vieru čoraz lepšie poznať.
Preto podľa poradia Vyznania viery sa uvedú najprv Ježišove hlavné tituly: Kristus, Boží Syn, Pán (2. článok). Vo Vyznaní viery sa potom vyznávajú hlavné tajomstvá Kristovho života: tajomstvo jeho vtelenia (3. článok), jeho Veľkej noci (4. a 5. článok) a napokon jeho oslávenia (6. a 7. článok).
Ježiš: Boh spasí
Ježiš v hebrejčine znamená: „Boh spasí“. Anjel Gabriel pri zvestovaní hovorí, že jeho vlastné meno bude Ježiš. Toto meno vyjadruje aj jeho totožnosť, aj jeho poslanie. Keďže „okrem Boha“ nemôže nik „odpúšťať hriechy“ (Mk 2,7) , iba on v Ježišovi, svojom večnom Synovi, ktorý sa stal človekom, „vyslobodí svoj ľud z hriechov“ (Mt 1,21) .
V dejinách spásy sa Boh neuspokojil s tým, že vyslobodil Izrael „z domu otroctva“ (Dt 5,6) , keď ho vyviedol z Egypta. Oslobodí ho aj od jeho hriechu. Keďže hriech je vždy urážkou Boha, môže ho odpustiť len on.
Meno Ježiš znamená, že samo Božie meno je prítomné v osobe Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, aby všetkých definitívne vykúpil z hriechov. Ježiš je Božie meno a iba ono prináša spásu.
Meno Boha Spasiteľa vzýval iba raz do roka veľkňaz na zmierenie za hriechy Izraela, keď predtým pokropil krvou obety zľutovnicu vo Svätyni svätých. Zľutovnica bola miestom Božej prítomnosti.
Ježišovo zmŕtvychvstanie oslavuje meno Boha Spasiteľa, lebo odvtedy Ježišovo meno naplno ukazuje najvyššiu moc mena, „ktoré je nad každé iné meno“ (FIp 2, 9-10).
Meno Ježiš je v centre kresťanskej modlitby. Všetky liturgické modlitby sa končia formulou „skrze nášho Pána Ježiša Krista“. Modlitba „Zdravas’, Mária“ vrcholí v slovách „požehnaný je plod života tvojho, Ježiš“.
Kristus: Pomazaný, Mesiáš
Kristus pochádza z gréckeho prekladu hebrejského slova „Mesiáš“, ktoré znamená „pomazaný“. Stáva sa Ježišovým vlastným menom preto, že Ježiš dokonale spĺňa Božie poslanie, ktoré toto slovo znamená. V Izraeli boli totiž v Božom mene pomazaní tí, čo boli Bohu zasvätení na poslanie, ktoré pochádzalo od neho. Boli to králi, kňazi a niekedy aj proroci.
To mal byť predovšetkým prípad Mesiáša, ktorého mal Boh poslať, aby definitívne nastolil svoje kráľovstvo. Mesiáša mal pomazať Pánov Duch za kráľa a zároveň za kňaza, ale aj za proroka. Ježiš splnil mesiášsku nádej Izraela vo svojej trojnásobnej funkcii Kňaza, Proroka a Kráľa.
Anjel zvestoval pastierom Ježišovo narodenie ako narodenie Mesiáša prisľúbeného Izraelu: „Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán“ (Lk 2,11) . On je od začiatku ten, „ktorého Otec posvätil a poslal na svet“ (Jn 10,36) , ktorý sa počal ako „svätý“ (Lk 1,35) v Máriinom panenskom lone.
Ježišovo mesiášske posvätenie ukazuje jeho božské poslanie. „To… znamená i samo jeho meno, lebo menom Kristus sa mieni ten, ktorý pomazal, aj ten, ktorý bol pomazaný, aj samotné pomazanie, ktorým bol pomazaný: pomazal Otec, pomazaný bol Syn, [a to] v Duchu, ktorý je pomazanie.“
Jeho večné mesiášske posvätenie bolo zjavené v čase jeho pozemského života pri krste, ktorý prijal od Jána, keď ho „Boh pomazal… Duchom Svätým a mocou“ (Sk 10,38) , „aby sa… stal známym Izraelu“ (Jn 1,31) ako jeho Mesiáš.
Mnohí Židia, ba aj niektorí pohania, ktorí mali účasť na ich nádeji, spoznali v Ježišovi základné črty mesiášskeho „syna Dávidovho“, ktorého Boh prisľúbil Izraelu.
Ježiš prijal vyznanie viery Petra, ktorý ho vyznal ako Mesiáša, a zároveň oznámil blízke utrpenie Syna človeka. Tak odhalil pravú náplň svojej mesiášskej kráľovskej hodnosti. Táto náplň spočíva v transcendentnom (božskom) pôvode Syna človeka, ktorý „zostúpil z neba“ (Jn 3,13) , a zároveň v jeho vykupiteľskom poslaní trpiaceho Služobníka: „Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mt 20,28) . Preto sa pravý zmysel jeho kráľovskej hodnosti ukázal až z výšky kríža.
Boží Syn
Boží syn je titul, ktorý sa v Starom zákone dával anjelom, vyvolenému ľudu, synom Izraela a ich kráľom. V týchto prípadoch znamená adoptívne synovstvo, ktoré vytvára medzi Bohom a jeho tvorom vzťah osobitnej dôvernosti.
Keď je prisľúbený Kráľ Mesiáš nazvaný „Božím synom“, neznamená to nutne, podľa slovného zmyslu tých textov, že by bol niečím viac ako človekom.
To však neplatí o Petrovi, keď vyznáva, že Ježiš je „Mesiáš, Syn živého Boha“ (Mt 16,16) , lebo Ježiš mu slávnostne odpovedá: „Nezjavilo ti to telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach“ (Mt 16,17) . Podobne povie Pavol o svojom obrátení na ceste do Damasku: „Keď sa Bohu, ktorý si ma už v lone matky vybral a svojou milosťou povolal, zapáčilo zjaviť vo mne svojho Syna, aby som ho zvestoval medzi pohanmi…“ (Gal 1,15-16) . A „hneď v synagógach ohlasoval Ježiša, že je Božím Synom“ (Sk 9,20) . To bude od začiatku stredobodom apoštolskej viery, ktorú prvý vyznal Peter ako základ Cirkvi.
Peter mohol poznať transcendentnú povahu Božieho synovstva Ježiša Mesiáša preto, že ju Ježiš nechal jasne pochopiť. Pred veľradou na otázku svojich žalobcov: „Si teda Boží Syn?“ Ježiš odpovedal: „Vy sami hovoríte, že som“ (Lk 22,70) . Už dávno predtým sa označil za „Syna“, ktorý pozná Otca, líši sa od „sluhov“, ktorých Boh predtým poslal k svojmu národu, a je vyšší aj od anjelov. Rozlišoval svoje synovstvo od synovstva svojich učeníkov, lebo nikdy nepovedal „náš Otec“, iba keď im prikázal: „Vy sa budete modliť takto: Otče náš“ (Mt 6,9) .
Evanjeliá hovoria, že v dvoch slávnostných chvíľach, pri Kristovom krste a premenení, Otcov hlas označuje Ježiša za „svojho milovaného Syna“. Sám Ježiš sa označuje za „jednorodeného Syna“ Božieho (Jn 3,16) a týmto titulom potvrdzuje svoju večnú predexistenciu. Vyžaduje vieru „v meno jednorodeného Božieho Syna“ (Jn 3,18) . Toto kresťanské vyznanie sa objavuje už v stotníkovom zvolaní pred Ježišom na kríži: „Tento človek bol naozaj Boží Syn“ (Mk 15,39) .
Po Ježišovom zmŕtvychvstaní sa jeho Božie synovstvo prejavuje v moci jeho oslávenej ľudskej prirodzenosti: „Podľa Ducha svätosti od vzkriesenia z mŕtvych je ustanovený v moci ako Boží Syn“ (Rim 1,4) .
Pán
V gréckom preklade kníh Starého zákona sa nevýslovné meno YHWH, pod ktorým sa Boh zjavil Mojžišovi, prekladá výrazom Kyrios („Pán“). Meno Pán sa odvtedy stalo najbežnejším menom na označenie samého božstva Boha Izraela.
Aj sám Ježiš si pripisuje tento titul zastreto, keď diskutuje s farizejmi o význame 110. žalmu, ale aj otvorene, keď sa obracia na svojich apoštolov.
V evanjeliách sa ľudia veľmi často obracajú na Ježiša oslovením „Pane“. Tento titul svedčí o úcte a dôvere tých, ktorí prichádzajú k Ježišovi a očakávajú od neho pomoc a uzdravenie. Pod vplyvom Ducha Svätého titul „Pán“ vyjadruje uznanie Ježišovho božského tajomstva. Pri stretnutí so zmŕtvychvstalým Ježišom sa stáva klaňaním: „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20,28) .
Tvrdiť, že Ježiš je Pán nad svetom a dejinami, znamená aj - a to už od začiatku kresťanských dejín - uznávať, že človek nemá bezpodmienečne podriadiť svoju osobnú slobodu nijakej pozemskej moci, ale jedine Bohu Otcovi a Pánovi, Ježišovi Kristovi: Cisár nie je „Pán“.
Kresťanská modlitba sa vyznačuje používaním titulu „Pán“ či už vo výzve na modlitbu: „Pán s vami“, alebo na záver modlitby: „Skrze nášho Pána Ježiša Krista“, alebo aj vo zvolaní plnom dôvery a nádeje: „Maran atha“ („Pán prichádza!“) či „Marana tha“ („Príď, Pane!“) (1Kor 16,22) ; „Amen.
Zhrnutie:
- Meno Ježiš znamená „Boh spasí“.
- Meno Kristus znamená „Pomazaný“, „Mesiáš“. Ježiš je Kristus, lebo ho „Boh pomazal… Duchom Svätým a mocou“ (Sk 10,38) .
- Meno Boží Syn označuje jedinečný a večný vzťah Ježiša Krista k Bohu, jeho Otcovi: on je jednorodený Syn Otca a sám Boh.
- Titul Pán označuje božskú zvrchovanosť.
| Titul | Význam |
|---|---|
| Ježiš | Boh spasí |
| Kristus | Pomazaný, Mesiáš |
| Boží Syn | Jedinečný a večný vzťah k Bohu |
| Pán | Božská zvrchovanosť |
Svätý Pavol hovorí: „Lebo ak svojimi ústami vyznávaš: ,Ježiš je Pán!‘ a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený“ (10, 9). To znamená, že budeš súčasťou nových dejín, dejín života, a nie smrti.
Svätý Pavol pokračuje: „Ale ako budú vzývať toho, v ktorého neuverili? A ako uveria v toho, o ktorom nepočuli? A ako počujú bez kazateľa? A ako budú kázať, ak nie sú poslaní?“ (10, 14 - 15). A na inom mieste stručne hovorí, že „viera je z hlásania“ (Rim 10, 17).
Viera teda nepochádza z nášho rozmýšľania, z našej reflexie, ale je niečím novým, čo nemôžeme vynájsť, ale iba prijať ako dar, ako niečo nové od Boha. A viera nepochádza z čítania, ale z počúvania. Nie je len vnútorným vyznaním, ale vzťahom s Niekým.