Prvá písomná zmienka o obci Svätý Anton pochádza z roku 1266. Otázky vývoja obce sú málo zmapované. Vychádza sa z ojedinelých historických prameňov z prvej polovice 13. storočia, z určitých tradícií získaných porovnávaním situácie vývoja v celom regióne.
Názov osady, dediny vychádza z patrocínia staršieho pôvodného kostola zasväteného s. Antonovi Pustovníkovi. V liste z roku 1266 sa uvádza, že územný celok okolo kostola bol zapísaný ako súčasť majetku rodiny Hunt-Poznanovcov. V historických prameňoch najmä od druhej polovici 15. storočia sa príslušnosť dediny k sv. Antonovi pustovníkovi zapísala v rôznych formách.
Názvy obce sa uvádzajú ako Sand Anthony, Zenthanthal, Scent Antollo. V 70. rokoch 13. storočia prebiehali majetkové spory medzi príslušníkmi rodiny Hunt-Poznam. V roku 1276 vlastnil Svätý Anton Komes Ders nazývaný Veľký. V r. 1342 sa uvádza, že v obci sa vyberalo mýto. Do konca 14. storočia o Svätom Antone sú zachované len medzerovité historické pramene.
Podľa rozhodnutia kráľa Zigmunda v roku 1405 získali obec synovia Ladislava Kakaša z Kazy. Stredovekú dedinu riadil richtár s prísažnými. K roku 1445 sa viažu po prvý raz zistené osoby v správe dediny. Funkciu richtára vykonával Ján Longus. V čase spravovania panstva Sitno krajinským sudcom Alexandrom Turzom sa kostol v obci uvádza ako farský a farárom bol Mikuláš Schmolder.
Kostol bol v roku 1540 prestavaný. Okolo neho bol cintorín, v blískost farská budova a škola. V tom čase sa v obci nachádzalo 23 poddanských usadlostí. Okrem mýtnej stanice sa v obci nachádzali dva mlyny a dve hutnícke zariadenia, ktoré patrili nabohatšej dedinskej vrstve. V roku 1472 patrila obec pod panstvo hradu Čabraď. Spory o majetky v rodine Horvátovcov sa dotýkali aj obce. Išlo hlavne o vyberanie mýta, z ktorého panstvo malo príjem.
V roku 1476 sa o obci napočítalo 22 obývaných poddanských obydlí a 12 opustených. Medzi známe mená poddaných jednej časti obce, ktorá patrila Frustíne Horvátovej, patrili Ján Hudec, Michal Molnár, Ondrej Ghetler, Peter Faber. Medzi podaných patriacich jej švagrovi Petrovi: Benedikt Wamos, Gašpar a Peter Mayzer, Egídius Longovič, Matej Preor. V roku 1501 sa ako majiteľ obce zapísal Ján Fussy, zať Petra Horváta. Funkciu richtára v tomto období vykonával Juraj Horth. O majetkový podiel sa snažil aj druhý zať Petra Horváta, Urban Fánči.
Okolo roku 1508 získal s podporou kráľovského dvora a ostrihomského arcibiskupa hradné panstvo Čabraď. V r. 1511 predal panstvo aj obec Svätý Anton s mýtom arcibiskupovi Tomášovi Bakócovi. Ten majetky kúpil pre brata Valentína a jeho syna. Majetkové podiely na poddanských usadlostiach mali aj zemepánske rodiny Barlovcov. Z nich r. 1516 Juraj Barla. Andrej a Šimon Dúbravický svoje časti v obci predali v roku 1514 Michalovi a Jánovi Paláštyovcom.
Po smrti ostrihomského arcibiskupa Bakóca, kráľ Ľudovít II. rozhodol v r. 1517 o získaní panstva rodinou Erdodyovcov. Po nich panstvo prebral Peter Pálfy. Pred polovicou 16. storočia sa panstvo Čabraď rozdelilo a vzniklo hradné panstvo Sitno. V r. 1540 sa obec stáva jeho súčasťou. Zať Petra Pálfiho, Ján Kružič, bol organizátorom obrany proti Turkom. Po jeho smrti sa jeho manželka vydala za Štefana Ilešháziho, prívrženca Štefana Bočkaja na začiatku 17. st.
Nepochybne novú kapitolu dejín Svätého Antona znamenajú 20. roky 17. storočia. V tomto období získal panstvo od Ferdinanda II. za zásluhy boja proti Turkom, Peter Koháry. Týmto význam obce vzrástol. Od začiatku novoveku sa osudy obce spojili na dlhý čas s rodinou Koháryovcov. Táto rodina sa zaslúžila o hospodársky, duchovný a kultúrny rozvoj obce.
V r. 1757 udelila panovníčka Mária Terézia obci právo o konaní 4 trhov do roka a to: 2. februára, 3. mája, 10. augusta a 10. novembra.
ROK 1226 Hrad Jelenec patril s majetkami Ivankovi z rodu Hunt-Poznanovcov a jeho dedičom, ktorým ich za záchranu života v bojoch s Tatármi potvrdil aj Bela IV. V 14. storočí boli majiteľmi tohto majetku potomkovia tohto rodu - gróf ska rodina Forgáčovcov, ktorá však oň prišla pre neveru voči panovníkovi v čase bojov s Matúšom Čákom. Hradné panstvo prevzal opäť erár.
ROK 1356 - 1386 Hrad spolu s majetkami dostala v roku 1356 kráľovná Mária, ktorá ho za preukázané cenné služby darovala v roku 1386 Blažejovi Forgáčovi. Keď sa neskôr jeho dedičia nevedeli dohodnúť, prisúdil kráľ Žigmund hradné panstvo Jelenec darovacou listinou celý majetok Petrovi a Mikulášovi Forgáčovi.
ROK 1613 - 1764 V priebehu 16. storočia, bolo toto územie viackrát napadnuté tureckým vojskom, ktoré zničilo nielen obce, ale dobylo a spustošilo napokon aj hrad, ktorý sa podarilo po dlhšom čase znovu opraviť a nákladne obnoviť v roku 1613 neskoršiemu krajinskému palatínovi Žigmundovi Forgáčovi.
Majetky hradu Jelenec stíhal nepriaznivý osud počas celého 17. storočia, poznačeného stavovskými bojmi, ktoré v konečnom dôsledku znášali obce a mestá v krajine. Za Rákociho povstania, v ktorom bol Žigmund Forgáč II. jedným z veliteľov povstaleckého vojska, prešiel majetok hradného panstva Jelenec opäť do rúk eráru, ktorý ho rozpredal viacerým šľachtickým rodinám. Tak sa stalo, že v roku 1718 predali aj majekty s obcou Svätý Martin panstvu v Zlatých Moravciach.
Obyvateľstvo obce tvorili ešte koncom 19. storočia príslušníci niekoľkých, zväčša vzájomne spríbuznených rodín. Najpočetnejšími z nich boli Káčerovci, Kunkelovci, Zajacovci, Brunclíkovci, ale aj rodina Hitkovcov, Kľučárovcov a Banských. Veľký dom na severnej strane, hneď na začiatku obce, keď sa prešlo drevenou lavičkou cez potok od Zlatých Moraviec, patril v tom čase Filipovi Slezingerovi. Východnú stranu vedľa cesty pokrývali vinice s kamennými hajlochmi.
V dobových monografických dielach sa obec, zvaná v tom čase Zsitva-Szentmárton, uvádza ako malá, slovenská dedina s 310 obyvateľmi, obývajúcimi približne 30 samostatných domov. Oproti roku 1600 so 16 zdanenými domami možno hodnotiť demografický vývoj obce vcelku kladne, ak berieme do úvahy nepochybne značné úbytky obyvateľstva, najmä po tureckom vpáde v roku 1663. V nasledujúcich desaťročiach možno preto aj tu predpokladať podobne ako v susedných obciach, prílev dosídlencov z Turčianskej, či iných žúp. Svätý Martin ostal slovenskou obcou, o čom svedčia predovšetkým tunajšie historické chotárne názvy.
O počiatkoch tejto malej slovenskej obce sa nezachovalo veľa dokladov. Ak však zoberieme do úvahy horné Požitavie, preukázateľne obsahujúce na pomerne malom území významné nálezy sakrálnych objektov, obydlí a predmetov už z 9. storočia (ako napr. v susedných Sľažanoch), možno predpokladať podobné nálezy aj v katastri obce Svätý Martin.
Posledným zemepánom a neskôr vlastníkom časti obecného chotára bol gróf Krištof Migazzi. Šľachtická rodina Migazzi von Wall und Sonnenthurm pochádzala zo Švajčiarska, odkiaľ sa presídlil a do Tirolska a napokon po získaní ďalších majektov sa ocitla na našom území v Tekovskej a Hontianskej, ba aj v Areadskej župe. Uhorský indigenát získal práve gróf Krištof Migazzi v roku 1764. Bol vysokým cirkevným hodnostárom - kardinálom a arcibiskup om vo Viedni a posledným zemepánom a neskôr vlastníkom časti.
ROK 1968 Najstaršou indíciou, svedčiacou o existencií sakrálnej kamennej stavby z 12. storočia, je nález na výraznom návrší na západnom okraji intravilánu obce pri kostole, ktorý sa uskutočnil v roku 1968. Z archívnych prameňov je známa zmienka o farnosti Sancti Martini pred rokom 1332. Možno teda predpokladať, že dnešný kostol, zasvätený takisto sv. Martinovi, postavili čiastočne z materiálu pôvodného románského kostola. Pretože nemal vežu, postavili v jeho blízkosti, pri okraji cintorína murovanú zvonicu, do ktorej osadili nové zvony.
Donátorom tejto neskorobarokovej stavby bol v roku 1792 majiteľ obce - gróf Krištof Migazzi, vlastniaci pomerne rozsiahli majetok v chotári Svätého Martina ešte koncom 19. storočia. Patril mu aj veľký majer na východnej strane za vinicami a potokom Pelúsok smerom k Zlatým Moravciam.
Poľnohospodárska obec sa neskôr rozširovala za potokom Pelúsok popri ceste do Zlatých Moraviec smerom na juh. Pôvodné centrum pod kostolom si však zachovala.
ZDROJ: BERKOVÁ, A.
Poloha obce Svätý Anton na mape Slovenska
Kaštieľ vo Svätom Antone