Písmo Sväté a Reformácia (Pamiatka reformácie) je dôležitá téma, ktorá nám pripomína silu Božieho slova a jeho vplyv na životy ľudí. Raz niekto povedal: Evanjelici spievajú vždy na pamiatku reformácie pieseň od Martina Luthera „Hrad prepevný“. V nej sa na konci spieva „Slovo ostane stáť!“ (v pôvodnom nemeckom texte). A tak ho mnohí nechávajú „stáť“ na polici bez toho, aby ho brali do svojich rúk. Niektorí si dokonca myslia: „Tam stojí dobre a správne!“
Bratia a sestry, takto to Luther určite nemyslel. Veď jednou z reformačným zásad bola Sola Scriptura - Jedine Písmo. Táto zásada znamená, že Písmo Sväté má byť pre cirkev a jej členov najvyššou autoritou, prameňom viery a pravidlom života.
Sám Martin Luther bol vášnivým čitateľom Božieho slova. Luther nenechal stáť Bibliu v regáli, ale ju dennodenne otváral a jej posolstvo bral nesmierne vážne. Z Písma vzišli reformačné myšlienky a učenie, z ktorých najdôležitejšie bolo o ospravedlnení hriešneho človeka z Božej milosti skrze vieru v Ježiša Krista. Písmo Sväté bolo prameňom najskôr jeho osobnej reformácie a až následne obnovy cirkvi a spoločnosti.
Bratia a sestry, v stredoveku cirkev vykresľovala ľuďom desivým spôsobom peklo a večné zatratenie. Vzbudzovala v nich strach z Boha i posmrtného odsúdenia v súžení. Zobrazenie tejto skutočnosti nachádzame aj v našich gotických kostoloch.
Sám Martin Luther žil dlhé obdobie pod tlakom tohto strachu. Známa je jeho otázka: “Ako nájdem milostivého Boha?“ Ľudia sa snažili vymaniť z týchto pekelných múk tým, že konali takzvané dobré skutky. Kupovali si odpustky, putovali k pozostatkom svätých a podobne. Aj Luther sa snažil oslobodiť od tohto strachu. Žil v askéze a praktizoval určité sebatýranie. Pokoj však nenašiel.
Až po dlhých vnútorných bojoch a hľadaní Luther našiel odpoveď. Našiel ju v Biblii, v Sola Scriptura; konkrétne v liste Rímskym 1, 16 - 17: „Veď ja sa nehanbím za evanjelium Kristovo: lebo mocou Božou je ono na spasenie každému veriacemu, predne Židovi, potom aj Grékovi. Zjavuje sa v ňom zaiste spravodlivosť Božia z viery pre vieru, ako je napísané: Spravodlivý bude žiť z viery.“ V evanjeliu sa zjavuje Božia spravodlivosť. Lutherove oslobodenie od strachu spočívalo v novom pochopení Božej spravodlivosti.
Už sa nepozeral na ňu ako na prísnu sudcovskú spravodlivosť Boha, ktorý striehne na každú chybičku človeka, aby ju následne potrestal. Začal sa na ňu pozerať ako na spravodlivosť, ktorú Boh ponúka hriešnemu človeku zadarmo, z milosti. Dáva mu ju ako dar, ktorý má človek prijať vierou.
Toto poznanie, ktoré Luther prijal z Písma Svätého, vnieslo do jeho života pokoj. Po dlhých dňoch a nociach plných úzkostí a tiesni prichádza do jeho srdca i mysle úľava. Je len samozrejmé, že Martin Luther si ju nemohol nechať len pre seba. Túžil po tom, aby aj ostatní ľudia našli pokoj a utíšenie vystrašeného svedomia. Uvedomoval si, že Bibliu a jej posolstvo potrebuje dostať do rúk každý - teda aj najjednoduchší ľud a to v reči, ktorej by jej rozumel. Dovtedy ju totiž čítali len vzdelanci ovládajúci hebrejčinu, gréčtinu a latinčinu.
Martin Luther sa teda odhodlal na veľký čin: preložiť Bibliu, najprv Novú zmluvu, neskôr Starú zmluvu. Stalo sa tak na hrade Wartburg. Vďaka vynájdeniu kníhtlače sa následne Písmo Sväté šírilo nielen na území Nemecka, ale aj v iných krajinách. Tam postupne dochádzalo k prekladom Biblie do jazykov jednotlivých národov.
Milí bratia a sestry, to, že Písmo Sväté je v súčasnosti prístupné prakticky každému človeku, nebolo vždy samozrejmé. Za túto skutočnosť vďačíme reformačnému poznaniu o dôležitosti tejto knihy. Preto nenechávajme Bibliu stáť niekde na polici našich knižníc, ale každodenne ju čítajme a spoznávajme - rovnako ako Martin Luther - jej význam pre náš osobný život.
Lutherove myšlienky sa medzitým lavínovito šírili a stretávali sa v celej krajine s búrlivým prijatím. Luther usporiadal služby Božie v evanjelickom duchu. Namiesto omše postavil do stredu služieb Božích kázeň slova Božieho v materinskom jazyku a Večeru Pánovu pod spôsobom chleba a vína. Napísal Malý a Veľký katechizmus. Zložil aj niekoľko hlbokých duchovných piesní, z ktorých najznámejšia je naša evanjelická hymna: Hrad prepevný.
Ako profesor teológie vychovával v duchu evanjelia budúcich kňazov nielen pre Nemecko, ale aj pre cudzinu. Luther zomrel 18. februára 1546 vo svojom rodisku Eislebene. Najvernejším spolupracovníkom Dr. Martina Luthera bol Filip Melanchton, ktorý napísal augsburské vyznanie, Oberanu augsburského vyznania a iné reformačné spisy.
Luther bol veľmi plodný spisovateľ, celkové vydanie jeho spisov obsahuje viac ako 100 zväzkov. Biblia - Nová zmluva prvýkrát v roku 1522, Stará zmluva v roku 1534. Lutherovo životné dielo, na ktorého redakčných úpravách pracoval až do svojej smrti (počas Lutherovho života vyšlo vo Wittenbergu 83 vydaní a ďalej 253 dotlačí).
Luther a protestantská reformácia: Rýchlokurz svetových dejín #218
Deň reformácie si každoročne pripomíname 31. októbra. Tento deň má veľký význam pre kresťanov na celom svete, najmä pre veriacich evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Je to deň, ktorý symbolizuje začiatok duchovnej a spoločenskej zmeny, známej ako reformácia - hnutie, ktoré zásadne ovplyvnilo dejiny Európy, cirkvi, školstva i kultúry. História reformácie sa začala písať 31. októbra 1517, keď Martin Luther - augustiniánsky mních a profesor teológie - pribil na dvere kostola vo Wittenbergu svojich slávnych 95 téz. Tento čin sa stal symbolom začiatku reformácie - duchovného hnutia, ktoré vyzývalo na návrat k pôvodným hodnotám viery, k Biblii a k osobnému vzťahu človeka s Bohom.
Lutherova ruža
Reformácia sa rýchlo rozšírila po celej Európe, vďaka vynálezu kníhtlače a odvahe ľudí, ktorí túžili po pravde a slobode viery. Deň reformácie je viac než len spomienkou na historickú udalosť - je to sviatok odvahy, viery a hľadania pravdy. Lutherove myšlienky o slobode svedomia, potrebe vzdelania a prístupu k Biblii pre všetkých ovplyvnili nielen cirkevné, ale aj spoločenské a kultúrne prostredie.
Na Slovensku má tento deň osobitný význam pre evanjelickú cirkev augsburského vyznania, ktorá má bohatú históriu a tradíciu. Reformácia tu prispela k rozvoju školstva, literatúry a vzdelanosti - mnohé evanjelické školy a gymnáziá patrili medzi najlepšie v krajine. Na území Slovenska mala reformácia silný vplyv najmä v 16. a 17. storočí. Slovenskí evanjelici založili významné školy, ako napríklad evanjelické lýceum v Bratislave, ktoré formovalo generácie významných osobností (vrátane Ľudovíta Štúra).
Aj dnes, po viac ako 500 rokoch, zostáva odkaz reformácie aktuálny. Reformácia nás učí, že hľadanie pravdy, vzdelanie a sloboda svedomia sú hodnoty, ktoré si treba chrániť. V dobe, keď je spoločnosť rozdelená a hľadá nové istoty, môže byť Lutherov odkaz inšpiráciou pre všetkých - veriaci aj neveriacich. Deň reformácie zároveň pripomína potrebu neustálej obnovy - osobnej, duchovnej i spoločenskej. Reformácia totiž nie je len historickou udalosťou, ale aj výzvou, aby sme každý deň žili v pravde, viere a úcte k druhým.
Deň reformácie je sviatok viery, odvahy a obnovy. Je to deň, ktorý nám pripomína, že aj jeden človek so silným presvedčením dokáže zmeniť svet. Vďaka Lutherovi a ďalším reformátorom sa otvorila nová kapitola v dejinách ľudstva - kapitola, ktorá priniesla slobodu myslenia, duchovnú zodpovednosť a dôraz na pravdu. Preto si tento deň zaslúži našu úctu a vďaku.
Augsburské vyznanie
Sú udalosti, ktoré sa svojím významom zapíšu hlboko nielen do pamäti súčasníkov, ale aj do dejín väčších spoločenských celkov. Jednou z takýchto udalostí je udalosť, ktorá sa odohrala 25. júna 1530 v nemeckom meste Augsburgu. Tam na ríšskom sneme, ktorý zvolal vtedajší nemecký cisár Karol V., bolo prečítané vyznanie, ktoré predložili prívrženci Lutherovej reformácie.
Tento rozsahom neveľký, vonkajšou formou nenápadný, ale svojím obsahom nesmierne závažný a dôležitý spis, v ktorom evanjelickí kresťania opísali jednoducho, ale presvedčivo, čo veria a vyznávajú, sa natrvalo zapísal do cirkevných dejín, najmä však do dejín reformácie dr. Martina Luthera a cirkvi, ktorá prijala toto vyznanie viery ako smerodajné vysvetlenie Svätého písma. Toto vyznanie vošlo do cirkevných dejín, hlavne do dejín evanjelickej cirkvi, pod menom Augsburské vyznanie.
Veľká časť cirkví, ktoré prijali Augsburské vyznanie za svoje hlavné vierovyznanie, prirodzene, popri ekumenických vyznaniach (Viera všeobecná kresťanská, Nicejské vyznanie a Atanáziovo vyznania), dostala svoje pomenovanie podľa tohto vierovyznania. To platí aj o našej cirkvi. Augsburské vyznanie je hlavným vierovyznaním našej cirkvi. Podľa neho sa naša cirkev aj nazýva Evanjelickou cirkvou podľa Augsburského vyznania. Zostavil ho Lutherov najbližší spolupracovník Filip Melanchthon r. 1530.
Aby evanjelici mohli byť v Nemecku štátom uznaní, museli na ríšskom sneme v Augsburgu r. 1530 predložiť svoje vierovyznanie. Toto vierovyznanie bolo odovzdané cisárovi Karolovi V. v latinskej a nemeckej reči a na sneme prečítané kancelárom Beyerom. Augsburské vyznanie má 28 článkov, ktoré sú rozdelené do dvoch častí. V prvých 21 článkoch sa hovorí o veciach, ktoré sú spoločné aj s rímskokatolíckou cirkvou.
Augsburské vyznanie podáva základné princípy evanjelického učenia. Fixuje to pochopenie Písma, ako nám ho zanechala doba reformácie. Niektorí teológovia ju nazvali „Magnou chartou luteranizmu“. Nie je to však posledná norma učenia cirkvi. Sama Augustána vyhlasuje za poslednú normu, na základe ktorej treba merať všetky články viery, Písmo sväté. Ona je len norma normata (normovanou normou), kým Písmo sväté je norma normans (normujúcou normou). Augsburské vyznanie teda samé seba podriaďuje kritickej norme Písma.
Augusburské vyznanie napísal najbližší spolupracovník Martina Luthera Filip Melanchton. Stalo sa tak preto, lebo Luther sa nesmel nikde v tom čase objaviť, nakoľko bol v ríšskej kliatbe. Melanchton napísal toto vyznanie v dvoch rečiach, a to v nemeckej a latinskej. Konečné znenie celého vyznania odsúhlasil sám Luther. Vyznanie bolo v obidvoch zneniach (v nemeckom i latinskom) predložené 25. júna 1530 cisárovi, ktorý dal súhlas, aby bolo na sneme verejne prečítané, a to v nemeckom znení.
Augsburské vyznanie prijali za svoje vyznanie viery postupne a dosť rýchlo početné nemecké mestá, ba celé oblasti a už v priebehu 16. storočia sa toto vyznanie stalo s Lutherovým Malým katechizmom najznámejšou knihou Lutherovej reformácie. Pri 50. Výročí vzniku Augsburského vyznania, totiž r. 1580, sa Augsburské vyznanie stalo prvým vierovyznaním, prvou vierovyznanskou knihou evanjelickej cirkvi podľa Augsburského vyznania.
Prvý raz vyšlo Augsburské vyznanie v apríli 1531, a to v nemčine i latinčine. O toto vydanie sa postaral Filip Melanchton. Nebolo tomu ináč ani v našich krajinách. Prvý preklad Augsburského vyznania vyšiel v r. 1540, zaručene však v roku 1576, lebo na tento preklad sa odvoláva aj Juraj Tranovský, ktorý vydal Augsburské vyznanie vo svojom preklade v r. 1620.
Od tej doby vyšlo v reči známej nám ako reč Kralickej Biblie vcelku 11 vydaní. V našej evanjelickej cirkvi sa najviac používa vydanie a preklad biskupa Bedricha Baltika z r. 1879, ako aj Jána Lešku z r. 1898, ktoré sa nachádza v jeho preklade všetkých symbolických kníh a ktoré vyšlo pod názvom Liber concordiae, Kniha svornosti v Békéscsabe v spomínanom roku.
Pri 400. výročí Augsburského vyznania v roku 1930 vydal tento preklad Ján Drobný, ktorý podal k nemu vysvetlenie jednotlivých článkov. V tom istom roku vyšiel preklad v slovenčine, ktorý urobil Ján Jahoda, farár žibritovský, a zrevidovali dr. Ján Kvačala, dr. Michal Lúčanský a Gustáv Plavec. V USA vydali slovenský preklad Augsburského vyznania farár Andrej Rolík a Jozef Horváth v Pittsburgu, tiež v r. 1930.
Vzhľadom na to, že za posledných 50 rokov toto vyznanie nebolo viac vydané a vzhľadom i na jeho trvalý význam pre život a prácu našej cirkvi, ako aj preto, že v roku 1980 si toto vyznanie pripomína 450. výročie svojho vzniku, rozhodli vedúce grémiá našej cirkvi, aby toto vyznanie bolo preložené do modernej slovenskej reči a vydané ako úradný preklad našej cirkvi.
Tento preklad urobili Rudolf Koštial, biskup Západného dištriktu, a podpísaný. Preklad bol schválený bohoslužobným výborom a dňa 7. Novembra 1979 aj Generálnym presbyterom Slovenskej evanjelickej cirkvi a.v. Tento preklad sme urobili podľa nemeckého originálu. Doterajšie preklady boli vyhotovované zväčša na základe latinského originálu.
Význam kľúčových pojmov v Augsburskom vyznaní
Napriek našej pevnej snahe a dôkladnej práci, ako aj viacdňovým poradám bohoslužobného výboru a viacerým konzultáciám s teologickými rečovými odborníkmi nepodarilo sa nám vyhnúť sa použitiu takých výrazov, ktoré svojím obsahom oprávňujú k podozrievaniu, že sa za nimi skrýva náboženská jednostrannosť, ba aj netolerantnosť. Preto považujeme za potrebné na tomto mieste podať aspoň krátke vysvetlenia týchto pojmov z hľadiska teologického, cirkevného i historického.
- „zavrhujeme“: Tento pojem sa používa v prvej polovici Augsburského vyznania takmer pri každom článku.
- „kacírstvo“: Tento pojem je známy už v Novej zmluve (1K 11,19), v Liste Galatským je použitý príbuzný pojem „sekta“, a to na označenie oddelenia sa menšej skupiny od celku.
- „v podobe chleba a vína“: Toto je nová formulácia namiesto doteraz používaného pojmu „pod obojím (obojakým) spôsobom“.
- „bezbožný, bezbožnosť, bezbožníci“: Tieto pojmy sa vyskytujú často aj v Svätom písme (napríklad v Starej zmluve až 261 krát).
- „bohoslužba“: Tento výraz sa používa v Augsburskom vyznaní veľmi často. Vo väčšine prípadov nejde však o to, čo my dnes vyjadrujeme pojmom „služby Božie“, teda chrámové zhromaždenie ľudu Božieho, ale ide tu o všeobecný pojem, teda o službu veriaceho človeka Bohu.
Keď v jubilejnom roku nášho Augsburského vyznania, pri 450. výročí jeho vzniku, si pripomíname význam tohto vyznania, nech nás to vedie k hlbšiemu štúdiu Božieho slova a k životu podľa jeho princípov.