Hradisko, Kostol Povýšenia: História a Vývoj

Veľká Hradná, obec s bohatou históriou, je neodmysliteľne spojená s vývojom cirkevnej správy a sakrálnej architektúry na území Slovenska. Táto obec, nachádzajúca sa v severnom výbežku sprašovej Nitrianskej pahorkatiny, ukrýva v sebe stopy dávnych čias, siahajúce až do obdobia Veľkomoravskej ríše.

Počiatky a Význam Názvu

Už samotný názov Veľkej Hradnej nasvedčuje tomu, že ide o starobylé miesto. Názvy ako Hradná, hradište, hradisko sa často objavujú v dobách veľkomoravských. Tieto miesta bývali útočiskom v nebezpečných situáciách, najmä počas maďarských vpádov koncom IX. storočia.

Názvy obce v priebehu histórie:

• 1329: locus castri Garadna
• 1439: Alsowradna
• 1493: Nag Hradna
• 1598: Nagy Hradna
• 1773: Welka Hradna, Horna Hradna

Obec sa spomína s rokom 1329, avšak je určite staršia, pretože v jej katastri je archeologicky nepreskúmané hradisko pravdepodobne z veľkomoravského obdobia. V roku 1598 mala obec dva mlyny a 26 domov. Teraz má obec 263 obytných domov a 645 obyvateľov, katastrálny výmer 1188 ha, v strede obce je nadmorská výška 290 metrov, v chotári od 251 do 767 metrov. Obyvateľstvo sa kedysi prevažne zaoberalo poľnohospodárstvom, bol tu i kováč a obuvníci. V roku 1501 sa Hradná spomína v súvislosti s vyberaním suchého mýta majiteľmi bánovského panstva - Pomanickými.

Cirkevná Organizácia a Archidiakonát Hradná

Podľa všetkého Hradná zohrala významnú úlohu pri tvorbe cirkevnej organizácie už počas Veľkomoravskej ríše v období včasného feudalizmu, teda po obnove nitrianskeho biskupstva v roku 1083, kedy v Malej Hradnej vznikol samostatný arcidiakonát. Hradná bola postavená na úroveň župného sídla. Jej susedné arcijáhenstvá boli v Nitre a v Trenčíne. Cirkevno-správne územie bolo menšie než územia dvoch susedov, rozprestieralo sa na území bývalého okresu Bánovce nad Bebravou, v hodnosti im však bolo rovnocenné.

Pre starobylosť hradiska a vysokú cirkevnú hodnosť, ktorá bola výsledkom dlhšieho historického procesu, môžeme aj dejiny fary posunúť do dávnejšej minulosti, kedy bývalo zvykom, že z hospodárskych dôvodov podliehalo fare aspoň desať osád.

K ich vzniku v tomto období sa prihovárajú tieto okolnosti: Anonymus vo svojich „Gesta Hungarorum" kapitola 37 spomína, že Maďari pri obsadzovaní Veľkej Moravy našli medzi inými aj hrady Trenčín, Bánovce, Šaštín, Gradna a sídlo arcidiakonátu tohože mena. Pričlenením Hradnej k Trenčianskemu hradu ako jeho poddanská obec týmto aktom hradisko aj Hradna stráca na verejnom a strategickom význame.

Malá Hradná a jej Význam

V roku 1264 sa spomína hradniansky archidiakon Ján a v roku 1329 v Malej Hradnej stál kamenný kostolík Všetkých svätých, ktorý bol postavený na pozemku šľachtica Štefana zvaného Pohan. V roku 1332 prvý historicky doložený farár na Malej Hradnej Martin pápežským vyberačom z Avignonu zaplatil desať grošov. Táto suma predstavovala približne jednu desatinu celoročného príjmu celej farnosti.

Územie farnosti Malá Hradná patrilo do archidiakonátu Hradná, v rámci Nitrianskej diecézy. Na nižšej úrovni cirkevno-správneho zriadenia stál dekanát. Od stredoveku farnosť Malá Hradná patrila do archidiakonátu Hradná a v priebehu 18. až 20. storočia bola súčasťou dekanátu Malá Hradná.

Samotná fara a kostol v Malej Hradnej boli reformované v roku 1540 istým Valentínom Otýpkom. Farský kostol sa v roku 1685 dostal do rúk jezuitov zo Skalice. Celá farnosť aj s filiálnymi obcami prešla pod dočasnú duchovnú správu Spoločnosti Ježišovej.

Nitrianska diecéza existovala už v druhej polovici 9. storočia, v čase Veľkomoravskej ríše. Nitrianske biskupstvo ako samostatná diecéza bolo obnovené začiatkom 12. storočia. Okrem katedrálneho archidiakonátu malo Nitrianske biskupstvo aj Hradniansky archidiakonát, ktorý tvorila záhorská časť Trenčianskej župy a veľký trenčiansky archidiakonát. Archidiakonáty sa najneskôr od 13. storočia členili na dekanáty. Prvý nepriamy dôkaz o existencii farnosti nám poskytuje listina z roku 1264, ktorá spomína hradnianskeho archidiakona Jána.

Župa Trenčianska, okres Bánovce nad Bebravou, kraj Nitra do roku 1960, t. č. okres Trenčín, leží v severnom výbežku sprašovej Nitrianskej pahorkatiny v blízkosti Považského Inovca na hornom toku Hradnianskeho potoka. Obec sa spomína s rokom 1329. Je však určite staršia, pretože v jej katastri je archeologicky nepreskúmané hradisko pravdepodobne z veľkomoravského obdobia.

Kostol svätého Vavrinca v Malej Hradnej

Už len dominantná poloha a asymetrická poloha veže dnes pripomínajú zrejme ešte románsky pôvod Kostola sv. Vavrinca v obci Malá Hradná. Kostol dodnes dominuje širokému okoliu vo vyvýšenej polohe na okraji obce. Podľa všetkého tu pôvodný chrám postavili najneskôr niekedy v polovici 13. storočia, keďže tunajší archidiakonát sa spomína už v roku 1264 a kamenný kostol v roku 1329. Išlo zrejme o jednoloďovú stavbu s predstavanou západnou vežou a východnou svätyňou neznámeho tvaru.

V roku 1758 sa ukončila baroková prestavba, ktorá výrazným spôsobom zasiahla do románskej podoby kostola. Loď bola rozšírená východným i južným smerom a rozobraná bola aj pôvodná svätyňa, ktorú nahradilo veľké polygonálne ukončené presbytérium. Z románskej stavby sa do dnešných dní podľa všetkého zachovala len hmota veže a časť obvodových múrov lode (západná a severná stena).

Farský kostol sv. Jednoloďové pozdĺžne kostoly, so svätyňou na východe a na západe často s emporou aj s vežou, spravidla situované na malom alebo väčšom návrší, boli charakteristickými dominantami našich stredovekých dedín. Vo väčšom množstve sa vyskytujú na západnom Slovensku, predovšetkým v širšej oblasti Nitrianska. Mnohé z nich sa zachovali už iba v základoch pod zemou, no nájdu sa aj také, ktoré dodnes, po väčších, či menších úpravach, upútavajú svojím stredovekým výzorom. K takýmto patrí aj malohradniansky farský kostol sv.

Kostol svätého Vavrinca - diakona pochádza z 13. stročia. Rozšírený a zbarokizovaný bol v 18. storočí. Veža bola upravená v roku 1894. Ide o jednoloďovú stavbu s presbytériom a polygonálnym uzáverom, s pristavanou sakristiou. Veža sa pri rozširovaní lode dostala mimo os stavby, preto je dnes k štítovému priečeliu pristavená asymetricky. V presbytériu je pruská klenby, v lodi rovný strop. Loď má bočné empory a v západnej časti je murovaný organový chór.

Hlavný oltár je neskorobarokový z druhej polovice 18. storočia so stĺpovou jednoetážovou oltárnou architektúrou na krivkovom pôdoryse. Medzi nadstavcom a dvojicami kanelových stĺpov s vázami a plastikami anjelov je oltárny obraz sv. Vavrinca - diakona, mučeníka. Bočný oltár sv. Jána Nepomúckeho je rokokový, z druhej polovice 18. storočia s jednoetážovou pilastrovou architektúrou s reliefom svätca vo výklenku. Na boku sú dve plastiky svätcov, v nadstavci dvaja anjeli. Druhý bočný oltár - Piety - je rokokový s neskoršou úpravou a doplnkami, jednoetážová pilastrová architektúra, pendent k predošlému oltáru, uprostred s dostatočne prerobenou nikou, v ktorom je plastika Šaštínskej Panny Márie. Kazateľnica je rokoková, taktiež z druhej polovice 18. storočia. Na obvode parapetu sú reliéfy a vo vrchole baldachýn s Michalom Archanjelom. Krstiteľnica je kamenná, klasicistická, z konca 18. storočia. Drevenný vrchnák je z 19. storočia. Voľný obraz Piety je renesančný zo 17. storočia. V jeho dolnej časti je zobrazený kláštor. Zvon pochádza z roku 1700 od zvonolejára K. Korníka z Trnavy.

Obec Dubodiel a jej Vývoj

Obec Dubodiel bola do roku 1782 súčasťou starobylej farnosti Malá Hradná spolu s obcami Malá Hradná, Veľká Hradná, Dubodiel, Ruskovce, Horné a Dolné Držkovce, Čuklasovce, Svinná, Malá Neporadzka a Kochnáč. V stredoveku bola farnosť Malá Hradná súčasťou vyššieho správneho zriadenia, ktorým bol starobylý archidiakonát Hradná. Archidiakonát Hradná (Bánovská kotlina) bol súčasťou Nitrianskej diecézy spolu s katedrálnym a Trenčianskym archidiakonátom.

Patrónom tak filiálneho kostola v Dubodieli ako aj farského v Malej Hradnej bol šľachtický rod Ilešháziovcov. Pre vznik novej farnosti v Dubodieli bolo treba splniť aspoň tri podmienky. Vyžadovala sa tu existencia filiálneho kostola, ktorý by bol so súhlasom nitrianskeho biskupa povýšený na farský, ekonomická sebestačnosť novej farnosti, o čo sa mal postarať najmä miestny svetský patrón a napokon hybným impulzom musela byť aj dobrá vôľa zemepána Jána Ilešháziho, ktorý bol iniciátorom celej tejto akcie.

Už v roku 1774 sa vo filiálnych obciach Dubodiel, Cimenná, Veľká Hradná a Čuklasovce robil prieskum možného zriadenia novej farnosti v Dubodieli. Na čele celej akcie zriadenia novej farnosti na Dubodieli stál vtedajší trenčiansky župan gróf Ján Ilešházi. Celá udalosť povýšenia filiálneho kostola v Dubodieli sa dlho odkladala. Až v júli 1782 nitriansky biskup Anton Révaj rozhodol, že obce Dubodiel, Veľká Hradná a Cimenná sa vyčleňujú z farnosti Malá Hradná a vytvárajú samostatnú rímskokatolícku farnosť Dubodiel. Zároveň filiálny kostol v Dubodieli bol povýšený na farský. Prvým farárom sa stál Ján Miština, rodák z Bánoviec nad Bebravou.

Od augusta 1782 sa zaviedla nová matrika v Dubodieli, čim sa úradné matričné zápisy obcí Dubodiel, Cimenná a Veľká Hradná preniesli z Malej Hradnej do Dubodiela.

O celé hospodárske zabezpečenie novozriadenej farnosti v Dubodieli sa postaral miestny zemepán gróf Ján Ilešházi. Na kostol daroval 300 rýnskych zlatých, z čoho sa mali financovať liturgické predmety i opravy kostola. V roku 1781 bol prestavaný pôvodný dom hájnika Jakuba Chládeka na farskú budovu ako bývanie pre duchovného správcu v Dubodieli. Spolu so zriadením novej farnosti v Dubodieli bola postavená aj cirkevná ľudová škola v roku 1781. Jej prvým učiteľom bol Ignác Jasnický, ktorý zahynul pri povodni v roku 1815.

Farský kostol v Dubodieli bol a je zasvätený Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej (Eucharistii). Prvá písomná správa o jestvovaní kostola v Dubodieli je v urbári Trenčianskeho hradného panstva z roku 1623. Podľa tejto správy možno predpokladať, že starý kostol v Dubodieli bol postavený už niekedy začiatkom 17. storočia.

Stavba Nového Kostola

V marci 1922 staviteľ Juraj Bélik z Nitry navrhol plány nového kostola. Stavebné práce prebiehali celý rok 1922 a 1923. Začalo sa s asanáciou starého kostola. Na jeho mieste sa začal stavať nový kostol. V septembri 1922 pri stavbe strechy sa zrútil krov nad svätyňou a zabil dvoch robotníkov (medzi nimi bol 24-ročný Ján Petrík z Dubodiela a istý 17-ročný Vojtech Abrahám zo Solčian). Kostol bol dlhý 33 metrov a šíroký 10 metrov. Strecha kostola (loď a svätyňa) sa pokryla šindlom a strecha veže plechom. Náklady stavby kostola dosiahli úctyhodnú sumu na vtedajšie časy: 606 756 korún.

Ručné práce, furmanky a vozenie dreva si vykonali veriaci svojpomocne pod dohľadom staviteľa Juraja Bélika. Biskup Karol Kmeťko prispel sumou 55 000 korún, členovia urbariátu z Dubodiela 200 000 korún, farár Alexander Gabriel sumou 2601 korún, gróf Max Attems Gilleis drevom v hodnote 281 100 korún.

Farári Pôsobiaci vo Farnosti Dubodiel od roku 1782

Reformácia a Rekatolizácia

Osudy dnešného Slovenska vážne poznamenala reformácia, ktorú začal syn baníka Martin Luther v roku 1517. Medzi reformátorov sa zaradil aj Ján Kalvin, ktorý silnejšie ako Luther veril v predurčenie, Boh vraj všetko predurčil. V roku 1564 sa Ženeva stala kalvínskym Rímom. A kalvínom cvengot mincí dodnes pripomína šelest anjelských krídel. Rozchod anglikánov s pápežstvom nemal také vznešené príčiny ako luteranizmus či kalvinizmus (išlo o rozvod kráľa) bol dovŕšený v roku 1537.

Vo všetkých prípadoch reformácia poskytla šľachte vítanú možnosť zmocniť sa cirkevných majetkov, vrátane kostolov. S reformáciou sa spája vznik Confessio Pentapolitana, združenia piatich východoslovenských miest na čele s Bardejovom, ako aj Confessio Heptapolitana, združenia siedmich banských miest na čele s Kremnicou a Banskou Štiavnicou. Reformácia priniesla prvé tlačiarne, v roku 1581 vyšla v Bardejove prvá vytlačená slovensko/česká kniha: „Katechyzmus D. M.

Juraj Turzo usporiadal koncom marca 1610 v žilinskom farskom kostole synodu, ktorá pozdvihla slovenskú národnú prestíž. Vznikli tri evanjelické superintendentúry na čele s bytčianskym kňazom Eliášom Lánim, breznianskym Samuelom Melikom a bojnickým Izákom Abrahamidesom. Reakcia zo strany katolíctva - vedeného paradoxne švagrom Juraja Turza, kardinálom Františkom Forgáčom - bola prudká: 17. apríla 1610 pribili na dvere bratislavského Dómu protest proti žilinskej synode. V rekatolizačných snahách pokračoval Forgáčov žiak Peter Pázmaň.

Rekatolizácia sa odvíjala od Tridentského koncilu (1545-1563). Ten zaujal zásadné stanovisko: neplatí tvrdenie, že Boh rozdelil ľudstvo na vyvolené a zavrhnuté, najpodstatnejšie zo všetkého je láska, bol potvrdený celibát. Vodcom rekatolizácie sa stal Bask Ignác z Loyoly (1491-1556), pôvodne dôstojník, ktorý sa po ťažkom zranení pri Pamplone obrátil a v roku 1540 založil Societas Jesu - Tovarišstvo Ježišovo, jezuitský rád. Už v roku 1561 pozval arcibiskup Mikuláš Oláh jezuitov do Trnavy, od roku 1856 boli v Kláštore pod Znievom, 1604 v Košiciach, 1607 v Bratislave, od roku 1615 v Humennom.

Významnú rolu pri rekatolizácii zohral kardinál Peter Pázmaň (1570-1637), pôvodom kalvín, ktorý sa stal v októbri 1616 (dva mesiace pred smrťou Juraja Turza) ostrihomským arcibiskupom so sídlom v Trnave. V roku 1623 založil internát - rímskokatolícky seminár - pre chudobných uhorských študentov vo Viedni, známe Pázmaneum, v ktorom sa vychovalo množstvo slovenských vlasteneckých katolíckych kňazov - napríklad Ján Baltazár Magin, Jozef Ignác Bajza, Andrej Radlinský, Martin Hattala, Michal Chrástek, Ferdinand Juriga, Jozef Tiso. Na jeho príkaz vydali v roku 1625 „Ostrihomský rituál/Rituale Strigoniense,“ v ktorom sú slovenské texty, pochádzajúce asi zo 14. storočia, zapísané v kultúrnej stredoslovenčine. Je to naša najstaršia tlačená kniha, v ktorej je slovenčina podobná tej, ktorá sa v 19. storočí stala spisovným jazykom. Pázmaň v máji 1635 otvoril v Trnave druhú univerzitu v dejinách Slovenska po Akadémii Istropolitane. Univerzita sa stala vzdelanostným a intelektuálnym centrom Uhorska. Peter Pázmaň je pochovaný v Bratislave, v katedrále sv.

Panovanie Márie Terézie a Jozefa II.

Významnou panovníčkou bola Mária Terézia (v rokoch 1740-1780) a čas jej panovania znamenal pre Slovensko nebývalý rozvoj. Zmeny sa začali daňovou reformou, v ktorej presadila napriek odporu zdanenie všetkej pôdy, vrátane šľachtickej a cirkevnej. Začala raziť kvalitné strieborné mince a „levantský toliar“ z r. 1780 bol jednou z najobľúbenejších mincí sveta. 15. júna 1762 poverila Viedenskú mestskú banku, aby na zakrytie rakúskej štátnej dlžoby vydala v šiestich emisiách 12 miliónov bankových cedúľ, čo boli prvé papierové peniaze v strednej Európe a Škarniclovej tlačiarni v Skalici udelil jej manžel právo ich tlačenia.

Pre roľníkov priniesla jej najdôležitejšia reforma, urbárska regulácia, ktorú nariadila patentom z 23. januára 1767, značné uľahčenie života. Vniesla poriadok do vzťahu medzi zemepánom a poddaným. Urbáre, základné právne normy slovenského vidieka do roku 1848, boli písané v slovenských oblastiach po slovensky, a zachovali sa v nich pôvodné slovenské chotárne názvy. Panovníčka sa zaujímala o zlepšenie životných podmienok poddaných, zakázala stredoveké mučenie, ukončila aj prenasledovanie čarodejníc. Položila základy systematickej zdravotnej starostlivosti. Nariadila vytvorenie stálych miest lekárov v každom meste a diplomovaných pôrodných babíc.

V roku 1773 zrušila jezuitský rád a zreorganizovala slovenské biskupstvá, vzniklo biskupstvo košické, rožňavské a prešovské gréckokatolícke. Po prvýkrát umožnila chodiť do školy aj dievčatám. Každý žiak základnej školy sa mal naučiť trom veciam: čítať, písať a rátať, preto sa udomácnilo pomenovanie „triviálna škola“. V roku 1763 založila v Banskej Štiavnici Banskú akadémiu - prvú technickú vysokú školu na svete. V Senci (14. septembra 1763) založila hospodársku školu Collegium oeconomicum na výchovu odborníkov pre štátny aparát, ktorú najprv viedli piaristi. Na Slovensko chodievala pomerne často. Najviac si obľúbila Bratislavu a Záhorie. Jej vzťah k Bratislave premenil toto mesto na kultúrnu metropolu strednej Európy.

Medzi jej blízkych poradcov patril najmä Adam František Kollár (1718-1783), syn banského robotníka z Terchovej, ktorý to dotiahol až na povýšenie do šľachtického stavu za zásluhy v oblasti knihovníctva a archívnictva, bol povestný svojou rozhľadenosťou a múdrosťou, pre ktorú si vyslúžil prezývku „slovenský Sokrates“. Pretože žiadal zdanenie šľachty, šľachta ho obvinila z vlastizrady a jeho knihy zhltli plamene na bratislavskom Hlavnom námestí. Kollár sa v rámci reformy školstva významne podieľal na spracovaní Ratio educationis, organizačného poriadku pre školy z 2. augusta 1777.

Nástupcom Márie Terézie bol jej najstarší syn Jozef II. Vládol desať rokov po jej smrti (1780-1790) a angažoval sa takmer vo všetkých oblastiach života monarchie od armády po obmedzenie príliš nákladnej ženskej módy. V priebehu desiatich rokov vydal asi šesťtisíc nariadení, vydával ich rýchlejšie, ako ich štátny aparát stačil uvádzať do života. Obmedzil cenzúru, zreformoval školstvo, zriaďoval štátne nemocnice a sirotince a zaviedol nový trestný zákonník rušiaci trest smrti, vybudoval však i rozsiahlu tajnú políciu. Dokonca v rámci reforiem predpisoval aj počet sviečok na oltároch.

S dvomi najdôležitejšími reformami sa poponáhľal, prišli už v druhom roku jeho vlády, v októbri 1781 zaviedol takzvaný tolerančný patent, podľa ktorého protestanti si mohli stavať kostoly, hoci bez veže (zvonice), a poskytol slobodu židom. V tom istom roku zrušil nevoľníctvo, bývalých nevoľníkov vyňal z priamej závislosti od vrchnosti, pravda - len v rakúskej časti monarchie. V „našej“, uhorskej časti sa tak stalo pre odpor „slobodymilovnej“ maďarskej šľachty až o štyri roky, 25. augusta 1785.

S odstupom času sa však zdá, že najdôležitejšie rozhodnutie prijal Jozef II. 11. mája 1784: rozhodol sa nahradiť latinčinu - jazyk úradov, snemu, škôl - nemčinou, a to v celej monarchii. Tento akt možno považovať za začiatok konca monarchie, ale aj za štart národného prebudenia vlastne všetkých jej národov.

tags: #hradisko #kostol #povysenia