Schematizmy mukačevskej diecézy hovoria, že humenská gréckokatolícka farnosť je „antiqua“, teda veľmi stará. Historik J. Mondok tvrdil, že podkarpatská, podtatranská a podduklianska zóna mukačevskej oblasti bola súčasťou pôsobenia misijného diela sv. Cyrila a Metoda. Nedá sa však dokázať či Humenné skutočne patrilo do sféry pôsobenia Solúnskych bratov. Jednoznačne však vieme, že roku 1332 tu fungovala etnicky slovenská farnosť, ktorá dobrovoľne odovzdávala Rímu desiatky, bola teda rímskokatolíckou.
V období koncom 16. stor. sa v severných a východných oblastiach humenského domínia prejavoval silný vplyv valašskej kolonizácie. Vytvárali ho rumunskí Valasi, ale aj Rusíni, Ukrajinci, Haličania a Poliaci. Začiatkom 17. stor. sa pánom Humenného stal Juraj III Drugeth, ktorý sa snažil o zjednotenie pravoslávnych Rusínov s katolíckou cirkvou podľa vzoru Brest-Litovskej únie z roku 1596. Zaujímal sa o účinkovanie jezuitov a neskôr sám požiadal o misionárov, ktorí by vykonávali misijnú činnosť v Humennom.
Juraj Drugeth ich najprv umiestnil v humenskom kaštieli (vybudovaný 1610 na mieste kamenného hradu) a daroval im bývalý františkánsky kláštor i s kostolom, ktoré zreštaurovali a príjem z niekoľkých osád. Ich zásluhou sa mnoho obyvateľov Humenného a okolia vrátilo ku katolíckej viere. Roku 1615 Juraj III založil jezuitské gymnázium, ktoré sa už od roku 1617 spomína ako jezuitské kolégium. Vyučovalo sa na ňom až do roku 1643, keď bolo prenesené do Užhorodu.
Aby sa dosiahlo zjednotenia, bol do Humenného pozvaný zjednotený biskup Atanáz Krupecký spolu s dvoma jezuitmi. Stretli sa však s veľkým odporom a tak sa za Juraja III Drugetha zjednotenie nepodarilo. Stalo sa tak až po únii uzavretej v Užhorode 1646. Prvý zjednotený biskup Parténius Petrovič si chcel za svoje sídlo zvoliť Humenné, keďže jeho majitelia sympatizovali s úniou a pre nepriazeň vdovy po Jurajovi I. Rákoci, horlivej kalvínky, nemohol byť v tradičnom sídle na Černečej hore pri Mukačeve.
V júli 1663 zvolal do Humenného sobor, z ktorého bola vyslaná do Ríma dvojčlenná delegácia s memorandom pre svätú stolicu. Jeden z členov bol však cestou zabitý zbojníkmi, druhý bol ranený. Ten cestou do Ríma vypracoval ešte iné memorandum. Tento delegát žiadal finančnú pomoc na výstavbu baziliánskeho kláštora v Jasenove a tiež finančnú pomoc na výstavbu katedrály v Humennom. Humenné sa malo stať centrom zjednotených s Rímom. Plán sa však neuskutočnil, pretože po dlhých prieťahoch Žofia Bathoryová akceptovala Petroviča ako biskupa a inštalovala ho v Mukačeve roku 1664.
V Zemplínskej stolici bola užhorodská únia zavedená v roku 1690, keď ju v Humennom dňa 11. decembra podpísalo 40 pravoslávnych kňazov za prítomnosti Jozefa De Camillisa, ktorého pápež Alexander III roku 1689 ustanovil za „apoštolského vikára pre Grékov, ktorí prebývajú v mukačevskom biskupstve a kdekoľvek v Uhorsku.
Nesprávnym vysvetľovaním únie sa medzi zjednotenými presadzoval latinský obrad. Za vzor „pravdivého uniata“ bol dávaný Gabriel Kosovický, bazilián, ktorého Jágerský biskup Benedikt Kišidi (1648 - 1660) menoval za kňaza do Humenného, kde začína slúžiť liturgiu v západnom obrade. S tým nesúhlasila ani Apoštolská stolica, ktorá takéto počínanie zakázala a nariadila Kosovickému vrátiť sa do kláštora.
V roku 1749 bola v Humennom gréckokatolícka farnosť, ktorá mala 174 veriacich (okolo 10% z celkového počtu obyvateľov), z toho 154 dospelých a 20 detí. Drevená fara mala záhradu a políčko s výmerou jedného korca a okrem toho v chotári ornú pôdu s rozlohou štyroch gbelov. Koncom 80. rokov 18. stor., napriek tomu, že počet veriacich vzrastal, sa vrchnosť snažila zlikvidovať gréckokatolícky chrám a preniesť faru do Hažína. Na mieste zbúraného chrámu si gróf Van Dernáth plánoval zriadiť park s letohrádkom. Tento plán sa však neuskutočnil, ba naopak, roku 1806 bola postavená nová murovaná fara. Paradoxne kamenná tabuľa na štíte fary tvrdí, že bola postavená zo štedrosti grófov Henricha Van Dernatha a Štefana Csákyho. Stará farská budova bola zbúraná v roku 2017, pričom pri opravách v lete 2003 sa našla minca z roku 1800.
Začiatkom 90. rokov 18. stor. mala farnosť už 210 veriacich a 9 filiálok: Hažín, Lackovce, Veľká Kamenica, Malá Kamenica, Jasenov, Kudlovce, Myslina, Brestov, Kochanovce, Závadka, pričom iba v prvých piatich bolo viac ako 10 duší. Iba Hažín mal stále viac veriacich ako Humenné. V roku 1851 môžeme sledovať, že počet veriacich klesol na 203. Spôsobil to zrejme veľký hlad roku 1827 a následne cholera roku 1831. Do roku 1869 však počet veriacich rapídne stúpol na 321 (7,8%). V roku 1881 bolo v Humennom 332 veriacich a podiel na konfesnej skladbe dosiahol 8%. Humenné bolo naďalej sídlom Humenského dištriktu Zemplínskeho archidiakonátu. Bohoslužobnou rečou bol popri rusínskom jazyku aj slovenský jazyk.
V roku 1910 gréckokatolíci tvorili až 12% obyvateľstva počtom 553 veriacich. Po prvej svetovej vojne ich počet klesol roku 1921 na 501 , roku 1930 však veriaci tvorili 12,7% počtom 716. O desať rokov neskôr ich však bolo až 1932 a tvorili tak 24%. Tomu, že obe obrady katolíckej cirkvi spolu dobre nažívali svedčí aj katolícky deň, ktorý sa uskutočnil 19. júla 1936 na námestí, kde bol vztýčený kríž a postavený oltár a za účastí 10 000 veriacich bola celebrovaná rímskokatolícka aj gréckokatolícka bohoslužba. V tom čase bol najvýznamnejšou postavou cirkevného aj občianskeho života Mons. Alexej Toronský, ktorý bol správcom farnosti od roku 1918 až do jej zrušenia 1950. dekanom bol od roku 1919 a roku 1930 za úspechy v dušpastierskej činnosti dostal titul pápežského komorníka. Pre všeobecnú obľúbenosť bol dokonca roku 1931 zvolený za starostu mesta. Zaslúžil sa aj o výstavbu kalvárie pri chráme.
Pre odmietnutie prestupu na pravoslávie 30. apríla 1950 štátna tajná bezpečnosť odviedla vtedajšieho katechétu na slovenskom gymnáziu o. Michala Šutaja od oltára, keď vysluhoval sviatosť Eucharistie pre prvoprijímajúcich. Deťom bolo potom prvé sväté prijímanie podané v rímskokatolíckom kostole. Po obede bola veľká razia v miestnej časti Valaškovce, lebo Valaškovčania zobrali všetky cennosti z ohrozeného chrámu a ukryli ich doma. Mnohí boli preto zatknutí a vyšetrovaní. Riaditeľ ruského gymnázia v Humennom svoju funkciu zneužíval napríklad tak, že deti kňazov posielal domov, aby presvedčili svojich otcov k podpisu prestupu na pravoslávie.
V rokoch 1954 - 1968 pôsobili vo farnosti dvaja pravoslávni kňazi: Andráško a Huntej. Po obnovení činnosti gréckokatolíckej cirkvi 28. júna 1968, v chráme začal slúžiť o. Michal Šutaj až v nasledujúcom roku. Do tohto obdobia spadá aj mladosť nášho vladyku Jána Babjaka, ktorý sa narodil 28. októbra 1953 v Hažíne. Bol teda pod vedením O. Michala Šutaja, na ktorého s láskou spomína. Biskup Ján absolvoval Humenské gymnázium v školskom roku 1972/73. O pár rokov neskôr, v školskom roku 1975/76 absolvoval to isté gymnázium Košický exarcha Milan Chautur, ktorý bol od roku 1989 do roku 1992 správcom blízkej farnosti Porúbka. Svoje korene má v Humennom aj ďalší biskup z Kanady - redemptorista John Pazak. Hoci sa narodil v Amerike, spomína na to, že jeho dedo pochádzal „od Humenného“. Priamo humenským rodákom je akademický maliar Mikuláš Klimčák.
Vo farnosti pôsobí Zbor Matky ustavičnej pomoci a mládežnícky Zbor sv. Terezky Ježiškovej, ktorý vznikol roku 1987. Mládežnícky Zbor sv. Gérarda zanikol so vznikom farnosti Dubník. Gréckokatolícka cirkev v Humennom začala rásť hlavne po nežnej revolúcii roku 1989. Dňa 29. 10. 1990 bol od štátu odkúpený dom pre sestry služobnice v Humennom. Bol majetkom rodiny Majerníkovej, ktorá emigrovala do Ameriky a štát po emigrácii im odňal právo na vlastníctvo. Prvá sestra a zároveň predstavená, ktorá prišla do Humenného bola sr. Natália Helena Ješinková. Za pomoci otca viceprovinciála Milana Chautura a o. dekana Michala Roška mohol byť dom otvorený 17.11. 1990, kedy o. Chautur vykonal posviacku domu a kaplnky zasvätenej Bolestnej Panne Márii.
V 90. rokoch vznikli dve nové farnosti: 1. 12. 1996 sa osamostatnila miestna časť Dubník, kde žijú obyvatelia vysídlení z oblasti Stariny. Ich chrám je zasvätený sviatku zoslania Sv. Ducha. Prvým správcom farnosti bol o. Daniel Šarišský. Druhou novou farnosťou je od 1.1. 2000 Sídlisko Pod Sokolejom. Na sviatok sv. Petra a Pavla roku 2003, bol biskupom Jánom Babjakom vysvätený nový chrám zasvätený týmto svätým. V roku 2019 bola posvätená aj nová farská budova s pastoračným centrom. V roku 1998 sa otvorili prvé triedy cirkevného gymnázia sv. Jána Zlatoústeho.
V Humennom pôsobí aj Gréckokatolícka diecézna charita. Od novembra 2003 vo farnosti existuje Spolok svätého ruženca, ktorého počet členov sa stále rozrastá. Z farnosti pochádzajú aj mnohí kňazi : o. Juraj Voroňák (1997), o. Atanáz Mandzák CSsR(1998), o. Ján Pavlík (1999), o. Peter Gavaľa (2000), o. Peter Jakub (2002), o. Stanislav Jalčák (2002), o. Ján Makaj(2008), o. Ján Maturkanič SDB (2009), o. Slavomír Nergeš (2011) ,o. Michal Galmus (2013), o. Ján Slobodník (2016), o. Maroš Sejka (2017).
Barokovo-klasicistický jednoloďový chrám s bočnými kaplnkami je postavený v severovýchodnej časti mesta na miernom vŕšku. Je to jednoduchá stavba, skromnejšia než rímskokatolícke chrámy z tohoto obdobia. Dala ho pravdepodobne postaviť Terézia, manželka posledného Drugetha na mieste staršieho dreveného chrámu. Súpis pamiatok uvádza rok výstavby 1767, Encyklopédia Slovenska 1777. Na južnej stene chrámu je však osadená tabuľa s latinský textom: „Na väčšiu slávu Božiu a na česť Blahoslavenej Márie Panny do neba vzatej, bol postavený tento Boží dom za pôsobenia farára najctihodnejšieho pána Jána Blažovského, gréckeho rítu vikára biskupstva mukačevského, archidiakona zemplínskeho, roku Pána 1717.“ Od začiatku bol teda chrám zasvätený Zosnutiu Presvätej Bohorodičky.
Roku 1875 bol chrám prestavaný. Pristavila sa sakristia, zádverie, po bokoch svätyne ďalšie pomocné priestory, schodište do veže. Chrám bol vybavený novým zariadením. Začiatkom 20.storočia znovu došlo ku komplexnej renovácii cerkvi. S finančnou podporou grófa Alexandra Andrássyho bola roku 1904 vymenená strešná krytina a nanovo plechom pokrytá veža. V tom istom čase dal o. Štefan Kutka za peniaze vyzbierané od krajanov v Amerike, postaviť nový oltár a ikonostas, ktorý je dielom umeleckého stolára, otca akad. maliara Mikuláša Klimčáka. Tento ikonostas tvoril základný rad s ikonami sv. Mikuláša, Bohorodičky, Ježiša Krista a Zosnutia Presv. Bohorodičky. Na hornom oblúku zdobenom ornamentami sa nachádzali štyri obrazy kruhového tvaru a to: sv. Jozef s Ježiškom, Mandylion, Božské srdce Ježišovo a sv. Cyril a Metod.
V rokoch 1996-97 boli odstránené niektoré prístavby, po stranách hlavnej veže boli vybudované nové kaplnky v vežami, postavila sa priestranná sakristia, WC, vymenili sa okná a zaviedlo sa ústredné kúrenie. Upravil sa aj terén okolo chrámu a roku 2002 sa položila zámková dlažba. V roku 2018 sa urobila revízia svetiel a zásuviek v celom chráme, upravil sa vstup v chráme s ikonou Matky ustavičnej pomoci, vymenili sa niektoré svietidlá v chráme a natreli sa okná chrámu. Taktiež boli vymurované aj nové spovedelnice. Pre mnohých našich veriacich boli totiž podmienky na spovedanie sa veľmi obtiažne: vysoký schodík vstupu do spovedelnice, nepraktické kľačanie, veľmi rýchlo vydýchaný vzduch a následná vlhkosť vzduchu (tá však bola v celom chráme)… Tak sme sa snažili vytvoriť také miesto na spovedanie, ktoré by vyhovovalo hygienickým a spoločenským podmienkam.
Takisto sa pri rekonštrukčných prácach v roku 2018 vytvorilo miesto pre imobilných veriacich v chráme a taktiež zriadili miestnosť pre rodiny s malými deťmi (pri vstupe do predsiene chrámu miestnosť vpravo), keďže veľa detí bolo počas obradov v sakristii. Táto miestnosť má slúžiť predovšetkým na to, aby rodičia učili svoje deti vnímať a prežívať bohoslužby v chráme v duchu určitých pravidiel. Chrám je vyzdobený nástennými maľbami majstra Klimčáka. Vľavo sú sv. Cyril a Metod, knieža Rastislav a sv. Gorazd; Ochrana Bohorodičky; zmŕtvychvstalý Ježiš Kristus a vpravo Zosnutie Bohorodičky. Na strope sa nachádza dielo v dvoch častiach.
Prvú tvorí ikona Krista, ktorá je obklopená štyrmi evanjelistami. V dolnej časti - nad ikonostasom je nápis v cirkevnej slovančine: „Blahoslovi duše moja Hospoda a vsja vnutreňaja moja imja svjatoje Jeho“. Nad týmto výjavom sa nachádza ikona Bohorodičky v strede medzi apoštolmi sv. Petrom a sv. Andrejom, v kruhovom nápise „Aby všetci jedno boli“ v hebrejskom, latinskom, gréckom a staroslovienskom jazyku. Túto výzdobu dostal chrám roku 1997. V roku 2019 bol chrám vymaľovaný a mnohé ikony na stenách chrámu boli zreštaurované, s prihliadnutím na byzantskú architektúru. Takisto pod chórom pribudla ikona Nerukotvorného obrazu. V roku 2000-2001 bol odstránený starý oltár a majster Klimčák pokračoval vo svojom diele výzdobou svätyne.
Na čelnej stene je obraz Ježiša-Pantokrátora, naľavo Uvedenie Bohorodičky do chrámu, napravo Obetovanie Pána Ježiša v chráme a na strope v menšom z dvoch sústredných kruhov na modrom podklade s hviezdami je namaľovaný kríž a na ňom holubica, žehnajúca ruka a kniha s nápisom „Premudrosť Božija“. V pravej bočnej kaplnke je na dreve maľovaná ikona poslednej večere a kríž toho istého autora. V ľavej bočnej kaplnke je od roku 2018 tzv. kútik relikvií, kde sa nachádzajú ostatky blažených Pavla Petra Gojdiča, Vasiľa Hopku, Metoda Dominika Trčku, sestry Jozafaty a relikvia sv. Kríža.
Zvláštnosťou nášho chrámu je pri ňom pristavená kalvária, ktorá je jediná z pohľadu gréckokatolíckej tradície v našom biskupstve a je postavená na svahu prístupovej cesty do farského chrámu. Posvätená bola 23. novembra 1941 otcami redemptoristami za čias Pia XII., bl. Biskupa Petra Pavla Gojdiča, komorníka Alexeja Toronského a kaplána Keresteňa. Pamätná tabuľa na tento akt je v kaplnke posledného zastavenia. Výzdoba siedmych zdvojených kaplniek so štrnástimi zastaveniami, vybudovanými na prístupovej ceste k chrámu je dielom majstra Klimčáka. Obrazy kaplniek boli obnovené v roku 2008 mladým reštaurátorom Pavlom Hromom. V roku 2017 bol prevedený vonkajší a vnútorný náter kaplniek.
Pri chráme je starý cintorín. Najstarší náhrobok je z roku 1854. Posledný je z roku 1965 a patrí bývalému riaditeľovi biskupskej kancelárie o. J. Kokinčákovi, ktorý sa po roku 1950 stal pravoslávnym kanonikom. Okrem neho sú tu pochovaní ďalší kňazi: o. Nikolaj Petrašovič, o. Viktor Marťák, bývalý vizitátor v USA, Štefan Kutka a Ľudovít Toronský (otec A. Toronského). Texty na hroboch sú slovenské, cirkevnoslovanské, rusínske a maďarské.
Chrám navštevuje množstvo veriacich. Počas týždňa sa v ňom slúžia dve sv. Na základe aktuálnych usmernení od soboty 26. 02. Milovaní bratia a sestry. Pozdravujem vás tak nie preto že je to tradičné kresťanské oslovenie, ale preto, že v Ježišovi Kristovi je to pravda. Táto skutočnosť nám umožňuje vnímať Boha ako pravého Otca. Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec: voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme. A tá istá skutočnosť, že sme bratmi a sestrami, nám umožňuje vnímať pravdu aj o našom vlastnom živote. Kto naozaj sme, ako na nás pozerá Boh a čo z toho vlastne máme. Tá pravda znie: „Sme skutočné Božie deti“. Je to skutočnosť, ktorá sa nedá pochopiť intelektom, iba skúsenosťou života.
Dňa 29. mája 2025 na sviatok Nanebovstúpenia Pána navštívil gréckokatolícku farnosť Humenné - Pod Sokolejom preosvietený vladyka Jonáš prešovský arcibiskup a metropolita, pri príležitosti 25. Farnosť Humenné - Pod Sokolejom vznikla vyčlenením z farnosti Humenné - Mesto v jubilejnom roku 2000. Vznik farnosti iniciovali pastoračné potreby. Do vzniku farnosti sa pre veriacich slúžili sväté liturgie vo vestibule ZŠ SNP 1 kňazmi z farnosti Humenné - Mesto, resp. V rokoch 1997 až 2003 prebiehala výstavba Chrámu svätých apoštolov Petra a Pavla a prvým správcom farnosti sa stal Mgr. Anton Uhrín, za pôsobenia ktorého sa zrealizovala výstavba chrámu. Vladyka Jonáš vo svojej homílii upriamil pozornosť na svedectvo a horlivosť ľudí, ktorí v 50. Rokov 20. storočia znášali pre vieru veľké utrpenie. Rovnako povzbudil aj miestnych veriacich, aby vydávali svedectvo viery tam, kde sa práve nachádzajú - vo svojom zamestnaní, v rodine, alebo i návštevou chrámu pri modlitbe v spoločenstve.