Igor Stravinskij: Svěcení jara - Analýza díla a jeho vliv

Igor Fjodorovič Stravinskij vstoupil do hudebního dění na počátku 20. století a stal se jedním z nejvlivnějších skladatelů a dirigentů. Časopis Time ho zařadil mezi sto nejvlivnějších osobností 20. století a v roce 1987 získal posmrtně cenu Grammy za přínos hudbě.

Avantgardní skladatel Stravinskij se narodil ještě v carském Rusku 17. června 1882 v Oranienbaumu. Začátkem roku 1914, před vypuknutím první světové války, odešel s rodinou do Švýcarska. Od roku 1920 žil převážně v Paříži a v roce 1934 přijal francouzské státní občanství. Po začátku druhé světové války se rozhodl žít ve Spojených státech, v roce 1945 získal americké občanství.

Stravinskij se narodil v rodině petrohradského operního zpěváka. Neměl žádný diplom hudební školy, místo toho roku 1905 ukončil studium práva. Jako 19letý ukázal své amatérské skladby Rimskému-Korsakovovi a tato chvíle rozhodla o jeho budoucnosti, stal se Korsakovovým soukromým žákem. První symfonie a suita Faun a pastýřka (1907) předvedená v Petrohradě zařadily skladatele mezi nejlepší mladé ruské autory.

Jeho hudba je plná intelektuálního humoru a dokázal ve svých dílech použít rozličné hudební styly, přesto si jeho dílo uchovává svoji osobitost. Byl umělcem, který patřil celému světu.

Tvorba Igora Stravinského

Tvorba Stravinského prošla několika zásadními stylovými proměnami. Tři hlavní období jeho uměleckého vývoje - slovanské, neoklasicistické a období seriální techniky - se od sebe odlišují tematicky, uměleckým zaměřením i použitím různých kompozičních postupů.

• Slovanské období: Charakteristické inspirací ruskou lidovou hudbou a mytologií.
• Neoklasicistické období: Návrat k formám a stylům klasické hudby s moderním nádechem.
• Období seriální techniky: Experimentování s dvanáctitónovou technikou a moderními kompozičními postupy.

Stravinskij skomponoval vyše 120 skladieb všetkých hudobných foriem - opery, symfonické a baletné diela, oratóriá, kantáty, omše.

Koncert v nasledujúci večer bol kaleidoskopickým prehľadom vývoja Stravinského tvorivej dráhy, ktorá nasledovala bezprostredne po Svätení a neprestáva udivovať rôznorodosťou svojich výsledkov.

Svätenie jari (Le sacre du printemps)

Balet Svätenie jari je jedným z najznámejších klasických diel, francúzsky hudobný skladateľ Pierre Boulez o ňom povedal, že „vystavil rodný list hudbe 20. storočia“.

Jeho balet Svätenie jari ovplyvnil mnohých popredných skladateľov a je jedným z najznámejších v klasickom repertoári. Napríklad renomovaný francúzsky hudobný skladateľ a dirigent Pierre Boulez o tomto balete povedal, že "vystavil rodný list hudbe 20. storočia".

Premiéra baletu sa odohrala 29. mája 1913 v divadle Champs Elyssées. Parížske publikum prijalo dielo s veľkou nevôľou - bolo šokované barbarským námetom i novátorskou hudbou. Novátorstvo nestrávili nielen poslucháči, ale ani interpreti.

Dirigent premiérového uvedenia baletu Pierre Monteaux mal pri prvom zoznámení sa s dielom podľa vlastných slov chuť ujsť a samotného autora vyhnali posmešky i pokriky publika za kulisy. Táto premiéra sa zapísala do histórie ako jeden z najväčších škandálov v dejinách hudby.

V súčasnosti patrí balet Svätenie jari, ktorý čerpá námet z mytológie, medzi najhranejšie Stravinského diela. Svätenie jari: Stretnutie rôznych kmeňov, hry a boje, obetovanie dievčiny bohu jari, aby ľudia získali jeho náklonnosť. V diele Svätenie jari sa nejedná o popisné rozpovedanie príbehu „pohanskej Rusi“ tak, ako to ukladá predloha, ide v ňom o symboliku obetovania ľudského života ako takého. Predstaveniu dominuje fenomén obety vlastného života v prospech spoločnosti alebo vyšších ideí. Ide v ňom o ľudské duše, do ktorých človek nemôže nahliadnuť, no ony majú vlastné motivácie a vlastný život.

Balet Igora Stravinského Svätenie jari patrí k inscenáciám, s ktorými sa pre ich náročnosť zriedkavo stretávame nielen na domácich, ale aj na zahraničných scénach. Námet čerpal z mytológie obdobia, v ktorom pohanský rítus ovládol život Ruska. Každý rok bola vtedy jar rituálne vykúpená jedným ľudským životom a iba tak sa podľa povier mohlo zaistiť obnovenie plodnosti zeme po zime.

Obsahom baletu je paganistické vnímanie prebudenia prírody po zimnom spánku a obrodenie ľudského života vďaka obeti vybranej bytosti. Stravinskij o ňom napísal: „Raz som vo sne neočakávane zazrel obraz veľkého pohanského náboženského kultu - starí žreci sedia v polkruhu a pozorujú tanec smrti mladej dievčiny, ktorú obetovali bohu jari, aby získali jeho náklonnosť.”

Význam Svätenia jari spočíva v revolučnom, celkom novom ponímaní rytmického prvku. Stravinskij v skladbe narába so špeciálnymi rytmickými konštrukciami, ktoré sa označujú ako „rytmické bunky” a majú charakter a úlohu samostatných motívov. Samotný hudobný materiál hýri nesymetrickými, zdanlivo náhodne sa meniacimi metrami a prudkými disonanciami, polytonálnosťou, ostrými, akoby nezladenými zvukmi.

Dielo je napísané pre orchester obrovských rozmerov: päť fláut, štyri hoboje, anglický roh, päť klarinetov, päť fagotov, osem lesných rohov, päť trúbok, tri pozauny, dve tuby, tympany obsluhované dvoma hudobníkmi, veľkú zostavu neladených bicích nástrojov a bohaté obsadenie sláčikových nástrojov.

Hudobní analytici zaznamenali v eruptívnej partitúre výrazné prvky ruskej ľudovej hudby, Stravinskij mal ale tendenciu popierať inklináciu k citácii ruských ľudových motívov vo svojej tvorbe.

Olivier Messiaen v knihe rozhovorov s Claudom Samuelom povedal: „Stravinskij má nesmierny význam, pretože bol prvým, kto presunul v hudbe pozornosť na rytmus: používaním čisto rytmických tém, kombináciou ostinát, ale predovšetkým evolučnosťou rytmu...“ So Svätením jari, ktoré „vystavilo rodný list hudbe 20. storočia“ (Pierre Boulez), sa spája aj jeden z najznámejších škandálov v dejinách umenia.

Autorom námetu diela je samotný skladateľ, ktorý pri jeho tvorbe spolupracoval so znalcom pohanského praveku Nicholasom Roerichom.

Na vyjadrenie deja choreograf zvolil pohybový slovník výrazového tanca, jeho charakteristickú expresivitu prejavu a gesta, pracujúcu s frapantne rytmizovanými akcentmi tanečného pohybu. Prostredníctvom elementárneho gesta choreograf odkrýval netušené vrstvy osobnej i spoločenskej mytológie. Mýtus a rituál, predstava a čin sa v inscenácii stretávajú na homológnej úrovni.

V tomto ohľade nezostali interpreti dielu nič dlžní, počnúc artikuláciou legendárneho vstupného sóla fagotu a následným rozpriadaním spleti kontrapunktických hlasov, ktoré ani v „monochromatickom“ klavírnom znení nestrácali prehľadnosť a čitateľnú rytmickú diferencovanosť. Rytmus „divošských“ epizód z Les augures printaniers, Danse de la Terre alebo záverečného Danse sacrale však nijako neprekážal tónovej kultúre, zdobiacej aj tie menej dynamicky exponované, no rovnako podmanivé zákutia partitúry.

Igor Stravinskij žil pokojným a usporiadaným životom. Akékoľvek bohémske extravagantnosti mu boli cudzie. Ako jeden z mála umelcov netrpel depresiami a mal veľký zmysel pre ekonomické záležitosti. Dokonca ho obviňovali z toho, že je lakomý. O jeho osobnosti vypovedá pomerne veľa aj spomienka jedného z priateľov: „Keď som k nemu vošiel do pracovne, na stole mal všetko v absolútnom poriadku. Všetko zarovnané ako podľa pravítka. Ten stôl vyzeral, akoby patril chirurgovi, nie umelcovi.“

Mal byť právnik Pochádzal zo starej šľachtickej rodiny. Jeho otec Fiodor Ignatievič Sulima-Stravinskij bol spevákom Mariinskej opery v Petrohrade a priateľom Petra Iľjiča Čajkovského. Matka Anna Chodovská vynikajúco hrala na klavíri. Rodičovský dom bol preto neustále plný vplyvných osobností. Chodieval k nim napríklad Dostojevskij, ktorý spoločnosti predčítal svoje romány. Narodil sa sedemnásteho júna 1882 v Oranienbaume neďaleko Petrohradu počas letnej dovolenky rodičov.

Ako dieťa sa Stravinskij hudobne neprejavoval, hoci už ako deväťročný mal učiteľku klavíra. Na želanie rodičov, najmä prísneho otca, začal študovať právo a popri tom sa pokúšal o svoje prvé hudobné kompozície. Niektoré potom ukázal hudobnému skladateľovi Nikolajovi Rimskému-Korsakovovi. Ten spočiatku nebol jeho pokusmi nadšený, dokonca mal pocit, že Igor nemá potrebný talent. Napriek tomu mu dával súkromné lekcie inštrumentácie a kompozície až do svojej smrti.

V prvých dielach vychádzal Stravinskij z tvorby svojho učiteľa a inšpirovali ho aj francúzski impresionisti. Dôležitým človekom v jeho živote bol impresário, manažér a mecenáš Sergej Ďagilev. Mal hudobné i právnické vzdelanie a práve od neho dostal prvú objednávku na vytvorenie diela. Ďagilev mal totiž baletnú skupinu a potreboval pre ňu vytvoriť nové hudobné dielo.

Balet Svätenie jari mal premiéru v roku 1913 v Théatre des Champ-Élysées a spôsobil škandál. Na obrazoch pohanského Ruska inšpirovaných starými rituálmi vítania príchodu jari spolupracoval s maliarom Nikolajom Rerichom. Diváci po premiére kritizovali aj odvážne choreografi e Viačeslava Nižinského. Tvorcovia boli neúspechom sklamaní, ale Ďagilev ich upokojoval. O rok uviedli Svätenie jari v koncertej podobe a stal sa presný opak. Stravinského z koncertnej sály vyniesli na ramenách až na námestie.

Po smrti v New Yorku jeho telo previezli do Benátok, kde mal pompézny pohreb. Okrem hudby napísal aj literárne diela, vlastné pamäti, eseje a šesť kníh rozhovorov s Robertom Craftom, svojím žiakom a významným dirigentom.

V roku 1967 ochorel a prestal komponovať i dirigovať. Tešil sa však, že môže aspoň počúvať hudbu iných autorov. Zomrel 6. apríla 1971 vo svojom newyorskom byte. Želal si byť pochovaný na ostrovnom cintoríne San Michele v Benátkach. Jeho pohreb bol dôstojným aktom, na ktorom mu vyjadrili úctu. Pochovali ho neďaleko miesta posledného odpočinku priateľa a mecenáša Ďagileva.

Na jeho počesť je pomenovaná planétka Stravinskij a jeden kráter na Merkúre.

Aktualizované: 11. 05. O jeho hudbe sa hovorí, že je plná intelektuálneho humoru. Americký časopis Time ho zaradil medzi 100 najvplyvnejších osobností 20. storočia. Vynálezca hudby. Presne toto vraj povedal Igor Stravinskij colníkovi, keď sa ho pýtal na povolanie. Že sa mu to darilo, dokazuje aj hviezda s jeho menom na chodníku slávy v Hollywoode.

Preslávili ho najmä jeho balety (Svätenie jari, Petruška, Vták Ohnivák) a inšpiroval ďalšie generácie skladateľov. Jeho genialita spočívala v tom, že dokázal vo svojich dielach použiť rozličné hudobné štýly a aj napriek tomu si jeho dielo uchováva svoju osobitosť.

Veľmi často svoje vlastné diela naštudoval s orchestrami a na koncertoch dirigoval. Celý život zastával názor, že umelec musí mať prísnu disciplínu. Urobil si rozvrh a podľa neho každý deň komponoval, vraj aj robotníci majú presne stanovené, odkedy dokedy majú pracovať. Tvrdil, že tvorivé nápady má len vtedy, keď je sústredený na tvorbu, vo voľnom čase sa hudbou nezaoberá. Údajne sa mu párkrát stalo, že mu napadla zaujímavá téma, ale kým prišiel k písaciemu stolu, zabudol ju. Keď však pracoval, bol neúnavný. Vydržal komponovať aj osemnásť hodín v kuse.

Cynický hypochonder Jednu úchylku však mal - bol hypochonder. Dokonca si dal preventívne vyoperovať slepé črevo. Celý život sa kŕmil liekmi od výmyslu sveta. V reštaurácii vraj vedel byť poriadne hlučný a dianie okolo seba často komentoval cynicky. Keď sa mu nepáčil koncert, pokojne si v sále otvoril detektívku.

Medzi jeho blízkych priateľov patrilo veľa známych a vplyvných osobností - Charlie Chaplin, John Fitzgerald Kennedy, Ingmar Bergman, ale aj Coco Chanel. Hovorí sa, že s touto dámou prežil búrlivý mimomanželský románik. Istý britský publicista o tom napísal dokonca román a vznikol i film. Dôkazy o tom, či sa to skutočne stalo, však chýbajú. Počas svojej cesty do Prahy sa Stravinskij zoznámil s Masarykom a Benešom.

V tomto diele Stravinského rytmické experimenty zašli ešte ďalej, ako vo Svätení jara , rovnako ako aj experimenty s hudobným divadlom. Napr. Stravinskij v časti „Malý koncert” atomizované rytmy ukladá jeden nad druhý, takže znejú súčasne rytmy v 5/4, 4/8 a 3/8 metre. To znamená, že hudba prebieha časovo v troch rôznych vrstvách. Že to dokáže hudba v melódií vieme už od čias vzniku kontrapunktu. Že je to možné aj harmonicky sme poznali už na bitonalite a polytonalite. Teraz vidíme, že je možné štiepenie a mnohovrstevnatosť aj v časovom slede - v rytme. Hovoríme tu o polyrytmike, hoci správnejšie pomenovanie by malo byť polymetrika. V exotickej hudbe tento jav existuje od nepamäti, avšak v európskej hudbe to bolo doteraz niečo nepredstaviteľné (s polyrytmikou sa však v Európe a v Amerike najčastejšie stretávame od čias jazzu, čo je v Európe približne rovnaká doba ako Stravinského rytmické experimenty - v Amerike oveľa skôr). Veľmi približne sa tento jav dá porovnať s tým, čo sa udialo v 12-tónovej technike - A. Schönberg v hudbe ruší tonálne a harmonické vzťahy, zaťiaľ čo Stravinskij ruší vzťahy rytmické - aj keď si musíme uvedomiť, že porovnávame dva rôzne javy. Malý 7-členný orchester nie je schovaný v orchestrišti, ale je umiestnený priamo na jednej strane javiska. Spievané party sú nahradené jediným rozprávačom príbehu, ktorý sa zdržiava na druhej strane javiska. Uprostred scény sa predvádzajú tanečné kreácie nie vo forme baletu, ale vo forme pantomímy. Túto koncepciu hudobno-scénického diela neskôr v rôznych obmenách realizovali aj iní skladatelia, ako napr. Dej je veľmi jednoduchý a vychádza z rozprávky v rôznych obmenách rozšírenej po takmer celom svete. Libreto napísal švajčiarsky básnik Charles Ferdinand Ramuz podľa verzie tejto rozprávky od A. Afanasieva. Vojak hrá s diablom karty o svoje husle (dušu). Vojak prehráva, diabol mu husle-dušu berie a ako náhradu mu sľubuje bohatstvo a šťastie. Vojak však diabla prekabáti a získa svoju dušu naspäť a má na čas bohatstvo, šťastie i svoju dušu. Nakoniec však diabol aj tak uchmatne vojakovi dušu a vojak zomiera. Stravinskij celý príbeh chápe hudobne: melódiu chápe ako dušu hudby (tu zosobnenú husľami), zatiaľ čo rytmus chápe ako jej kostru, ktorá drží telo hudby pohromade.

Dielo vzniklo v r. 1945 ako objednávka pre jazzový orchster Woodyho Hermanna. Interpretačne náročné dielo s obrovskou zvukovou hutnosťou, zhustenými harmonickými postupmi...

tags: #igor #stravinskij #svatenie #jari