Alexander Dubček, postava, ktorá aj po smrti prežíva v spoločenských a politických kruhoch, predstavuje isté mystérium. Symbolizuje krajšie prežité momenty, ikonu mladosti, slobody a nádeje na lepší život. V našej krajine je však takmer kacírske vyjadrovať sa na jeho adresu kriticky.
Režisér Robert Kirchhoff prichádza s novým dokumentom Všetci ľudia budú bratia, ktorý sa zaoberá práve Alexandrom Dubčekom. Kirchhoff bol zvedavý, čo sa stane, keď sa dotkne tajomstiev tejto postavy, ktoré sa zdajú byť jednoduché. Pokus o demystifikáciu je ako pomôcť človeku vstať z pádu.
Alexander Dubček, ikona Pražskej jari
Dubček v kontexte dejín
Dubček stále patrí do panteónu najvýznamnejších postáv súčasných európskych dejín. O Dubčekovi si režisér prečítal všetko dostupné, stretával sa s odborníkmi, analyzoval situácie a zvažoval postoje. Napokon sa Dubček stal akýmsi médiom, cez ktoré sa Kirchhoff pokúša nahliadať hlbšie do našej spoločnosti. To bol zámer, aby obrazy a situácie tematizovali prakticky celé 20. storočie.
Dubček mal rôzne vlastnosti, ale rozhodne si Kirchhoff nemyslí, že bol zbabelec. Ak chce niekoho v takomto širokom hľadisku hodnotiť, musí sa najprv pokúšať ho pochopiť. Divák často očakáva jasnú odpoveď - či bol niekto dobrý alebo zlý. V dokumentárnom filme sa ťažko schováte za fabuláciu.
Gustáv Husák vs. Alexander Dubček s historikom Tomášom Černákom
Utopista a revolucionár
Málokto vie, že Dubček najskôr vyrastal v komúne utopistov. On sám hovoril, že ho splodil pár rojkov. Málokto vie aj to, že bol dvakrát zranený počas SNP. Keby bol zbabelec, nejde do odboja proti nacizmu, v ktorom zahynul jeho brat a pre ktorý jeho otca poslali do koncentráku. A keby bol zbabelec, asi by v 50. rokoch nenapísal list, v ktorom sa postavil na stranu ruského lekára, ktorý ho po zranení ošetroval.
Postupne stúpal v straníckych štruktúrach, až prišla chvíľa, keď z čela Komunistickej strany Československa dokázal zvrhnúť Antonína Novotného. Bohumil Hrabal či Marta Kubišová tvrdia, že okolo seba vyžaroval auru. Podobné veci mi hovorili mnohí. Zjavne mal obrovskú charizmu. Myslím si, že to žiarenie spôsobovalo práve to, že bol utopista. Nebol to kariérny komunista, ktorý do KSČ vstupoval so zištných dôvodov. So svetom to myslel dobre, aj keď bol doživotne presvedčeným komunistom.
Alexander Dubček a Leonid Brežnev
Život v Kirgizsku
Je zvláštne, ako tam v Biškeku prežíva legenda, že malého Dubčeka na voze uniesla do púšte splašená ťava, aby sa s ním po čase vrátila. V Kirgizsku je majoritným náboženstvom sunnitský islam. Táto legenda o Dubčekovi trochu pripomína legendy s Mohamedom, zvláštne mystické príbehy prorokov. Zdalo sa mi to vtipné. Pred pioniermi, osadníkmi z Interhelpa, kam patril aj Dubček, majú veľký rešpekt, pretože vybudovali moderné Kirgizsko.
Nadšenci z robotníckych spolkov z Československa, ktorí tam prišli v 20. rokoch minulého storočia budovať „slnečný štát“, o ktorom tak veľmi snívali, mali dokonca vlastný jazyk nazvaný ido. Je podobný esperantu. Ostali tam napriek tomu, že z vlaku vystúpili v prázdnej stepi, kde ich tamojšie kmene okamžite olúpili o všetok majetok. A vplyvom nepriaznivého počasia tam hneď prvý rok zomreli takmer všetky deti z transportu.
Otec Štefan - fascinujúca postava
Postava Dubčekovho otca Štefana je priam fascinujúca. Bol to neuveriteľný človek. Žil v Amerike, v Detroite sa mu darilo, potom sa ako „Amerikán“ vrátil do Československa. Keby ostal v USA, zrejme by doslova naplnil „americký sen“ a stal sa veľmi úspešným človekom. Miesto toho urobil vec, do ktorej sa dokážu pustiť len utopisti - všetok majetok dal do podniku s názvom Interhelpo, s celou rodinou nastúpil do vagónu a po týždňoch strastiplnej cesty vystúpili v strednej Ázii, v pustej stepi, kde spolu s ďalšími chceli založiť raj. V takomto prostredí Dubček vyrastal, preto pri jeho vnímaní musíme brať do úvahy aj tento rámec.
Dom, v ktorom vyrastal Alexander Dubček
Obdobie normalizácie
Po Pražskej jari a okupácii našej krajiny vojskami Varšavskej zmluvy prišla normalizácia. A práve obdobie Dubčeka medzi rokmi 1969 až 1989 bola pre Kirchhoffa veľká neznáma. V tom období sa listami sústavne obracal na predstaviteľov režimu dosadených a kontrolovaných Kremľom so sťažnosťami týkajúcimi sa výhradne jeho osoby a jeho presvedčenia, že nie je kontrarevolucionár a so socializmom to vždy myslel dobre.
Dubček po revolúcii tvrdil, že bol proti obuškovému zákonu a že zaň nehlasoval, iba ho podpísal, lebo podpis pod zákony bol pre predsedov Federálneho zhromaždenia rutinou. Jan Rychlík v Historickej revue cituje jeho slová: „Husák na mňa sústavne ukazoval prstom a stále zdôrazňoval moju osobnú zodpovednosť za ďalšie straty na životoch, ak budem ďalej odkladať schválenie predloženého opatrenia, ostatní členovia predsedníctva ho hlasno podporovali. Vtedy som to unavený a rezignovaný vzdal. Ale za zákonné opatrenie som nehlasoval.“
Počas demonštrácie pri príležitosti prvého výročia okupácie bol Dubček na chate v Senci, kam pre neho poslali vrtuľník, aby ho vzal do Prahy na hlasovanie o obuškovom zákone. V podstate šlo o stanné právo. V skutočnosti teda za zákon hlasoval, hoci nemusel, a aj ho podpísal, hoci tiež nemusel. Ikonu Pražskej jari bolo treba ponížiť a dostať na kolená. Bol to Brežnevov nápad.
Kritika a kontroverzie
Viacerí revolucionári z roku 1989, ktorí s ním prichádzali do kontaktu, ho označujú za človeka, ktorý síce veľa rozprával, ale nič zásadné a zaujímavé nepovedal, niektorí ho dokonca označujú za slabocha a zbabelca. Dubčekov obraz by bol zrejme oveľa pozitívnejší, keby sa za isté veci ospravedlnil počas izolácie v 70. a 80. rokoch, nie až po revolúcii, keď to už vyzeralo účelovo. Dovtedy zrejme čakal, že strana ho rehabilituje, ospravedlní sa mu a vezme ho späť. O pád komunistov ako taký asi nestál.
Rovnako zvláštne bolo veriť aj v to, že socializmus môže byť reformovaný pod kuratelou Sovietskeho zväzu. Také čosi bolo zjavne nemožné, šlo predsa o zverský režim. Veď aj odvlečenie československej vlády do Moskvy bolo niečo neslýchané. To, že Dubček neprišiel so sebakritikou skôr, však treba vnímať práve aj v kontexte toho, ako s ním a ďalšími predstaviteľmi Pražskej jari zaobchádzali Sovieti. Možno stále veril, že sa to zmení a dajú mu šancu. Bol predsa šéfom strany, vrcholným predstaviteľom suverénneho štátu.
Tieto postoje ho podľa Kirchhoffa viedli aj k tomu, aby nepodpísal Chartu 77. Napriek tomu napísal kritický list generálnemu prokurátorovi Československa, v ktorom mu vyčítal, že v štáte zavládol teror a kampaň proti Charte 77. Anticharta bola podľa neho ďalším zlyhaním štátu, pretože ľudia neboli o obsahu Charty 77 informovaní. Bol to kľúčový list. Havel presne opísal, kam bude krajina smerovať a čo čaká nielen ľud Československa, ale aj samotného Dubčeka. Poprosil ho, aby zvážil svoje postoje. Aby sa odmietol podieľať na začínajúcej normalizácii, ktorá mala demoralizovať celú spoločnosť a pošliapať nádeje Pražskej jari. Pokiaľ viem, Dubček na ten list nereagoval. V každom prípade nič z toho neurobil.
Dubčekova autonehoda
Záver
Dubčekova postava je komplexná a plná rozporov. Bol utopistom, revolucionárom, ale aj politikom, ktorý robil kompromisy. Jeho život bol plný vzostupov a pádov, no napriek tomu zostáva symbolom nádeje a slobody. Dokumentárny film Všetci ľudia budú bratia sa snaží túto komplexnú postavu priblížiť a demystifikovať.