Ján Hollý, významná osobnosť slovenského národného života, bol básnikom, ktorý vytvoril epické a lyrické formy nášho literárneho klasicizmu. Dovŕšil vývin slovenskej literatúry v tomto umeleckom smere a vyplnil obsah nášho národného oslobodenia. Bol katolícky kňaz, klasik slovenskej literatúry, klasicistický básnik, prekladateľ a národný buditeľ, náš najvýznamnejší reprezentant bernolákovčiny v poézii.
Ján Hollý sa narodil 24. marca 1785 na Búroch, v Búrskom Sv. Mikuláši, v okrese malackom. Rodičia Jána Hollého boli chudobní roľníci Vavrinec a Alžbeta, rod. Blečáková. Pár sa zosobášil v roku 1775. Ján bol tretím dieťaťom po Matúšovi a skoro zosnulej Maríne.
Ján Hollý začal chodiť na základnú školu v Borskom Mikuláši. Po skončení ľudových škôl v rodnej obci šiel študovať na gymnázium do Skalice, odkiaľ prešiel do Bratislavy. V Skalici dosiahol to najvyššie, čo v Skalici dosiahnuť mohol. Svojím nadaním vzbudil pozornosť biskupa Viltom, ktorý ho prijal do seminára arcibiskupstva ostrihomského už r. 1802. V Trnave absolvoval najprv filozofické štúdiá v rokoch 1802 - 1804, následne teológiu v rokoch 1804 - 1808 v mariánskom seminári.
Na kňazstvo vysvätil ho biskup Raušer dňa 22. augusta 1808. Ako kaplán pôsobil v Pobedime od 14. októbra 1808 až do 22. decembra 1811. Pri pravidelných prechádzkach po okolitých hájoch, poliach a lúkach sa snažil nachádzať inšpiráciu pre svoje lyrické básne. Zároveň prekladal Vergília. Pri vykonávaní svojich povinností bol taký horlivý, že až zanedbával svoje zdravie.
V roku 1812 nastúpil Ján Hollý opäť ako kaplán do Hlohovca. Od 13. februára prešiel na faru v Maduniciach pod patronát grófa Jozefa Erdődyho. Tu mu učarovala okolitá príroda a z nej zvlášť háj Mlieč (Mlíč), kde zvykol sedávať pod rozkošateným dubom. To bolo preňho to pravé tvorivé prostredie.
V roku 1824 boli s Palkovičovou pomocou vydané Rozličné básně (preklady antických básnikov). Vyšiel tiež Hollého preklad Vergíliovej Eneidy. Práve pri horlivom prekladaní tohto eposu skrsla v Hollého hlave myšlienka na vytvorenie čohosi podobného na slovenský spôsob. Dej sa rozhodol vsadiť do obdobia Veľkej Moravy.
Hollý pod vplyvom Juraja Papánka a Juraja Fándlyho považoval slovenský národ za jadro Svätoplukovej ríše a Slovákov za priamych dedičov Veľkej Moravy. Básnik, túžiaci kriesiť národné povedomie Slovákov pomocou heroických veršov, sa pustil do svojho veľdiela Svatopluk v roku 1827 a v roku 1830 bol už so všetkými dvanástimi spevmi hotový. Po korekciách, ktorým sa venoval v priebehu roku 1831, poslal Hollý na Veľkú noc rukopis do Trnavy kníhtlačiarovi Jelínkovi.
Svatopluk vyvolal búrlivú, nadšenú odozvu, najmä zo strany mladej generácie. Na literárnych stretnutiach sa recitovali spevy zo Svatopluka hneď vedľa Mickiewicza a Kollára. Po vydaní Svatopluka pracoval Hollý na novom epose, tentokrát o pôsobení sv. Cyrila a Metoda na Veľkej Morave. Hollý dokončil dielo v septembri 1834 a v roku 1835 vyšla Cirillo-Metodiada „v šesťi spevoch“ v Budíne na Hamuljakov náklad.
V roku 1843, keď už slabozraký a s popáleninami (v dôsledku požiaru na madunickej fare v máji toho roku, kedy zároveň prišiel o celý majetok) býval na odpočinku na Dobrej Vode u svojho priateľa z mladosti, dekana Martina Lackoviča, sa odohrala azda najpamätnejšia návšteva. Mladoslováci Štúr, Hurban a Hodža, zamestnaní myšlienkami na nový spisovný jazyk, poprosili o názor katolíckeho básnika, ktorého tak obdivovali a na ktorého roku 1839 zložili oslavnú báseň.
Ján Hollý zomrel 14. apríla 1849 na Dobrej Vode vo veku 64 rokov. V roku 1854 bol nad jeho hrobom vďaka zbierke, ktorú zorganizovali Ján Palárik a Jozef Karol Viktorin, odhalený pomník s jeho bustou (autor L. Dunajský) a textom Ľudovíta Štúra.
V Borskom Mikuláši sa v rodnom dome barda nachádza expozícia pripomínajúca obdobie Hollého prítomnosti. Zaujímavým kultúrnym počinom je uvedenie inscenácia s názvom HOLLYROTH, anebo Robert Roth spívá Jana Hollého mrzkoti a pomerkováňá v Slovenskom národnom divadle (SND).
Tvorba
Literárnej tvorbe sa Ján Hollý začal venovať už v Trnave. Prekladal grécke a latinské hrdinské básne a zaoberal sa aj všeobecnými otázkami poézie. V Maduniciach napísal svoje najdôležitejšie diela. Bol jediným významným poetom, píšucim bernolákovčinou. Pre básnickú tvorbu si vybral formu antického eposu. Ako obrodenecký autor chcel spevom o slávnej minulosti svojho národa posilniť proces formovania sa národného povedomia. V rokoch 1833 až 1846 napísal eposy Svatopluk, víťazská báseň ve dvanásťi spevoch, Cirillo-Metodiada, Sláv a Katolickí spevňík, epické básne Selanki a Žalospevi a ďalšie diela.
Medzi jeho diela patria:
- Svätopluk
- Cyrilo-Metodiáda
- Sláv
- Selanky
- Žalospevi
- Ódy (Pesňe)
- Katolícky spevník
Vo svojich dielach Hollý siahal aj po satire, ktorou potieral niektoré občianske neresti a nedostatky. Sú svedectvá o tom, ako štúrovci videli v ňom veľkú osobnosť a autoritu národného života. Ľudovít Štúr si ho vysoko vážil a bol sa s ním poradiť vo veci spisovnej slovenčiny.
Hlavná časť básnického diela vznikla v dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia. Vtedy popri Jánovi Kollárovi a J. Hollého mocne priťahovala slovanská tematika, minulosť vlastného národa a z nej predovšetkým epocha Veľkomoravskej ríše. Díval sa na históriu očami zapáleného vlastenca. Nadviazal na historické tradície osvietencov, vyznával v zhode s nimi, že Tatry sú kolískou Slovanstva, no poučenie hľadal aj v novšej slavistickej literatúre, najmä u Dobrovského, Kollára a Šafárika.
Svojim dielom Ján Hollý výrazne ovplyvnil slovenskú romantickú generáciu štúrovcov, ktorá ho obdivovala, aj keď zotrvával pri bernolákovskej spisovnej slovenčine. Historický význam mala porada Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana a Michala Miloslava Hodžu v roku 1843 s Jánom Hollým na Dobrej Vode pred štúrovskou kodifikáciou spisovnej slovenčiny.
Hollý je kľúčovým básnikom slovenského národného obrodenia a najtalentovanejším básnikom píšucim v bernolákovčine. Vyslovil základné idey národného bytia udržiavané od veľkomoravských čias po jeho súčasnosť. Pre číre vlastenectvo si ho vysoko vážila celá slovenská inteligencia, historicky významná je porada Ľ. Štúra, J. M. Hurbana a M. M. Hodžu s Hollým r. 1843 na Dobrej Vode pred štúrovskou kodifikáciou spisovnej slovenčiny.
Katolícky kňaz, klasik slovenskej literatúry, klasicistický básnik, prekladateľ a národný buditeľ Ján Hollý je náš najvýznamnejší reprezentant bernolákovčiny v poézii.
Ján Hollý
Diela podrobnejšie
Svätopluk
Na prvom mieste stojí „Svätopluk“, práca troch rokov (1827 - 1830). Epos Svätopluk (Trnava 1833), je zároveň prvým slovenským národným eposom. Obsahuje 12 spevov a ideovo vychádza z diela J. Papánka Historia gentis Slavae, v ktorom Veľkomoravskú ríšu prezentuje ako kráľovstvo Slovákov a Svätopluka ako slovenského kráľa. V Hollého epose Svätopluk prechádza vývinovým procesom od slobody vonkajšej (moc) k slobode vnútornej, mravnej (ochrana národných záujmov) a jeho záverečné víťazstvo nad bavorským vodcom Britwaldom je symbolom prevahy nad násilím.
Myšlienka uprednostnenia hrdinskej smrti pred životom v otroctve (5. spev) zapôsobila na S.Chalupku (báseň Mor ho!). Dojem „Svätopluka“ na našu vtedajšiu inteligenciu bol mohutný. V deji je zachytená krutá postava kniežaťa Svätopluka, ktorý zbavil moci nad VM vtedajšieho panovníka Rastislava, no neskôr je sám uväznený východofranským panovníkom. Po čase si však (aj keď zidealizovane) získava dôveru nemcov. Nem. cisár ho prepustí, dá mu svoju dcéru za ženu a sľúbi mu vládu nad VM.
Svätopluk v snahe získať VM pristúpil na jeho podmienky a prisahal mu vernosť. Bol ochotný dokonca ísť na bojovú výpravu proti VM na čele nem. vojsk. Vlastizrada Svätopluka však neostala zo strany obyvateľov VM, a teda vtedy všetkých slovanov, nepovšimnutá a ľudia sa začali búriť. S. symbolizoval silnú osobnosťdo ktorej sa vkladali veľké nádeje. Slovania ho však za zradu odsúdili a pridali mu trest najvyšší. Uvedomovali si, koľko krvi musel slovanský národ preliať, aby vytvoril vlastný demokratický a silný štát a teraz majú o všetko prísť kvôli podlej zrade. Sú ochotní položiť za slobodu a vlasť dokonca vlastné životy, len aby nežili v pokore, biede a v nepokoji.
Nem. cisár usporiadal na počesť spojenectva so S. veľkú hostinu. Práve tu rozpráva Svätopluk o slovanskom národe, o jeho slávnej minulosti. Slovania boli mocným národom, no nikdy nepodnikali bojové výpravy, ktorých cieľom bolo podmaniť si cudzie územia. Nikdy sa neulakomili na to, čo im nepatrilo, boli verní svojej krajine, kde vládol pokoj a rovnoprávnosť.
Po hostine odchádza Svätopluk na výpravu s cieľom podmaniť si VM. Strhli sa prudké boje, ktoré však boli nerozhodné a tak bol S. vyslaný, aby rokoval so Slovanmi o tom, aby sa vzdali bez boja. No oni neboli ochotní splniť túto požiadavku, lebo si uvedomili, že by stratili svoju vlasť i všetky svoje práva a museli by slúžiť ako otroci veľkému Nemecku.
Vo Svätoplukovi sa však prebudí jeho slovanské cítenie a rozhodne sa pridať na stranu VM. Zradí Nemcov a vyzve na súboj veliteľa nemeckých vojsk Britwalda. Svätopluk napokon víťazí a nemecké vojská sa stiahnu z krajiny. Hollý aj prostredníctvom tohto diela chcel poukázať na húževnatosť a vytrvalosť slovanského národa, ktorý sa v ťažkých časoch nevzdával svojej nádeje a tvrde bojoval a obhajoval svoje práva, pretože Slovania boli považovaní odjakživa za nárok menejcenný a primitívny, ktorý si nezaslúži mať také postavenie vo svete ako iní.
Cyrilo-Metodiáda
Epos Cirillo-Metodiada (Budín 1835), ideový a umelecký vrchol cyrilo-metodskej tradície udržiavanej na našom území od veľkomoravských čias, je opäť odozvou na Papánkove Dejiny slovenského národa (v nich aj cyrilo-metodskú tradíciu prisúdil Slovákom). Vysokú poznávaciu hodnotu má i dodatok k eposu - Životopis svatích Cirilla a Metóda slovenskích blahozvestov.
V tomto epose o “slovanských apoštoloch” je hlavným centrom deja práve Slovensko. Hollý predstavuje Slovensko prostredníctvom ciest oboch učiteľov národa - Cyrila a Metoda a opisuje aj ich príchod na VM. Ich život a poslanie sa končí podobne ako v prípade Svätopluka víťazstvom rozumu a ducha. V tomto prípade išlo o víťazstvo nad krutými intrigami zo strany nemeckých biskupov, ktorí neuznávali slovanstvo a snažili sa o jeho zánik.
Sláv
Posledný epos Sláv (1839) vyšiel v almanachu Zora ako básnický príspevok do radu národných obrán proti silnejúcej maďarizácii. Je to historická metafora, v ktorej kultivovaný a zbožný národ Tatrancov-Slovákov so svojím vodcom Slávom a za pomoci slovenských božstiev víťazí nad barbarským kočovným národom Čudov (Maďari). Epos pripomína, že v dejinách v tejto zrážke dvoch kultúr víťazstvo skutočne patrilo našej kultúre, ktorú boli kočovní Maďari napokon nútení prijať. Opäť dôležitým dodatkom eposu je Bájosloví pohanskích Slovákov ako dôkaz starobylosti slovenskej kultúry.
Dej eposu je prakticky úplne vymyslený, keďže Hollý nemal žiadne dostupné pramene na pravdivé zachytenie témy a historickej skutočnosti. Išlo o boje pokojamilovných Tatrancov (Slovákov) s lúpežnými a výbojnými kmeňmi Čudov, ktorí na čele s kráľom Bondorom chceli pomstiť svoj nevydarený nájazd do Tatranska. Práve o víťazstvo na d čudmi sa zaslúži hlavná postave - Sláv. Jeho výroky a kritika Čudov, ich mravov a násilia páchajúceho na iných národoch sú v skutočnosti iba myšlienkami autora, ktoré čerpal z tématiky nár. obrodenia.
Selanky
Prechod medzi epikou a lyrikou tvoria najpoetickejšie básne Selanki. Selanky sú peotickou časťou tvorby Hollého. Témy Selaniek sú rôznorodé a postavy v nich vystupujúce by sme mohli prirovnať k slovenským pastierom. Vedú pokojný život, venujú sa svojej práci, hrám a zábavám. Všetci sú si rovnocenní majetkom i postavením.
Bájosloví pohanskích Slovákov
V stati Bájosloví pohanskích Slovákov vymenoval predkresťanských bôžikov: "Bubák - božek aneb zlí duch hroznéj postavi, kterím običajňe ďeťi strašá, Ďonďa - boh láski, Mokosla alebo Mokoš - bohiňa déžďa, Pikulík - pekelní, zlí boh. Ze zemi viľezal. Odtáď: naraz viskočil, jako Pikulík. Nosil pokladi, panoval nad mrtvími, ďeťi strašil. Všecko zlé od ňeho pochádzalo".
| Božstvo | Popis |
|---|---|
| Bubák | Božek aneb zlí duch hroznéj postavi, kterím običajňe ďeťi strašá |
| Ďonďa | Boh láski |
| Mokosla (Mokoš) | Bohiňa déžďa |
| Pikulík | Pekelní, zlí boh. Nosil pokladi, panoval nad mrtvími, ďeťi strašil. Všecko zlé od ňeho pochádzalo |