Ján Kalvín, jeden z najvýznamnejších teológov v histórii kresťanstva, sa narodil 10. júla 1509 v severofrancúzskom meste Noyon. Dnes si pripomíname 505. výročie narodenia Jána Kalvína.
Jeho prínos k reformácii a teologické myslenie ovplyvnili milióny ľudí po celom svete. Kalvínov je vo svete asi štyridsať miliónov. Tento článok sa zameriava na jeho život, s osobitným dôrazom na jeho manželstvo a osobnú cestu.
Kalvín, vlastným menom Jean Cauvin, pochádzal z rodiny, kde jeho otec spravoval financie katedrálnej kapituly. To mu umožnilo získať kvalitné vzdelanie na najlepších parížskych inštitúciách. Na želanie otca študoval teológiu a filozofiu.
Na Collégede la Marche (1523) sa zoznámil s hlbokou formou zbožnosti s dôrazom na osobu Ježiša Krista. Po niekoľkých mesiacoch odišiel na Collége Montaigne, kde štyri roky študoval slobodné umenia. V roku 1528 sa Kalvín presunul do Orléansu. Jeho otec po finančných nezhodách s kapitulou rozhodol, že nebude viac kňazom, ale právnikom.
V roku 1530 študoval na univerzite v Bourges. Okrem latinčiny sa naučil starú gréčtinu a hebrejčinu. Zoznámil sa s reformátorským učením Luthera a Zwinglihoa a stal sa ich stúpencom.
V tomto období došlo k jeho "obráteniu" (k protestantom sa Kalvín pripojil po dlhšej a zrelej úvahe v roku 1533 a svoju náboženskú premenu dlho tajil). Nadchla ho jasnosť a prísnosť reformácie, ktorá ho aj inšpirovala k písaniu.
Prvá verzia jeho hlavného diela Christianae Religionis Institutio (Inštitúcia kresťanského náboženstva) vyšla v roku 1536 v latinčine, v roku 1541 vo francúzštine. Jeho výklad protestantskej viery pre široké publikum bol niečím úplne novým a šíril sa po celej Európe (dielo sa stalo doslova bestsellerom a posledná verzia bola päťnásobne dlhšia ako prvá).
Aby sa Kalvín vyhol väzeniu, tajne opustil Francúzsko. Chvíľu žil v Taliansku, v roku 1536 prišiel na pozvanie reformátora Guillauma Farela do Ženevy (Švajčiarsko), ktorá sa stala centrom jeho reformačnej činnosti. Presadzoval prísnu podobu protestantizmu. Kristocentrizmus - Kristus všetko a vo všetkom bolo posolstvom Kalvínovej teológie. Ľudia sa mali sústreďovať na Boha, na poctivú prácu a šetrnosť.
Jeho reputácia neustále rástla (pôsobil ako profesor teológie, neskôr ako pastor), ale ani v Ženeve nezostal bez kontroverzie. V meste chcel zaviesť prísnu duchovnú a náboženskú disciplínu.
Spísal "vyznanie viery", ktoré malo spájať veriacich, ako aj vieroučné články, ktoré zaväzovali komunitu k sláveniu Večere Pánovej v aspoň mesačnej frekvencii (1537). Uchýlil sa do Štrasburgu, kde dostal ponuku slúžiť ako pastor frankofónneho zboru.
Manželstvo s Idelette de Bure
V roku 1540 sa Ján Kalvín oženil s Idelette de Bure (vdovou po anabaptistovi, ktorá mala dve deti z predchádzajúceho manželstva). Ich manželstvo bolo významnou súčasťou jeho osobného života a malo vplyv aj na jeho teologické názory.
O rok neskôr však prišlo opätovné pozvanie do Ženevy. Pomery v meste sa natoľko zhoršili, že v septembri 1541 pomerovo zmenená mestská rada vykonala všetko pre to, aby sa Kalvín vrátil. Sedem dní po jeho príchode prijali mestské inštitúcie jeho Cirkevný poriadok, ktorým sa stala Ženeva štátom, kde sa občan podriaďoval cirkvi.
Ženeva sa stala Novým Jeruzalemom na čele s Kalvínom - monarchom a pastorom. Kalvín tak mohol dokončiť započaté dielo. Kázal, že každý človek má Bohom určené poslanie, zdôrazňoval pracovitosť, jednoduchosť aj zákaz verejných zábav.
Zakázaný bol prehnaný luxus (v meste zatvorili divadlá, pohostinstvá, žartovanie sa trestalo, zákazom nosenia zlatých šperkov údajne zlikvidoval miestnu zlatnícku živnosť - preorientovali sa na hodinárstvo). Jeho morálka sa rýchlo menila na inkvizičnú, založil konzistórium (cirkevný mravný súd, za jeho života bolo vynesených 56 rozsudkov smrti).
Kalvín dbal na prosperitu mesta a umožňoval jeho občanom poskytovanie pôžičiek s úrokom 5 percent (podľa sociológov bol zakladateľom moderného kapitalizmu). V roku 1559 založil ženevskú teologickú Akadémiu, ktorá sa stala centrom protestantskej vzdelanosti študentov z celej Európy. Vytvoril dvojstupňový vzdelávací systém, počas ktorého žiaci získali zručnosti od písania a čítania, cez znalosť klasických jazykov, filozofie, slobodných umení až po teologické vzdelanie.
Posledné obdobie jeho života bolo poznačené chorobami a prepracovanosťou. Veľa písal (skoro ku každej knihe Písma svätého napísal výklad) a keď už nevládal diktoval zapisovateľom. V rokoch 1549-1564 ženevskí stenografi prepísali približne dvetisíc jeho kázní.
Vyčerpaný Ján Kalvín zomrel v Ženeve vo veku 54 rokov 27. mája 1564. Jána Kalvína dnes považujú mnohí historici za najdôležitejšieho teológa od čias Tomáša Akvinského.
Ján Kalvín (1509-1564) je najdôležitejším protestantským teológom všetkých čias a právom ho môžeme nazvať jedným z najväčších pilierov protestantizmu, ktorí kedy žili. Svetový teológ, uznávaný učiteľ, cirkevný štátnik a statočný reformátor. Mnohí mu pripisujú, že mal najväčší vplyv na Kristovu cirkev od prvého storočia. Filip Melanchton ho považoval za najlepšieho vykladača Písma vo vtedajšej cirkvi a preto ho jednoducho označil ako „Teológa“.
Charles Spurgeon povedal o Kalvínovi: „Hovoril pravdu oveľa jasnejšie než ktorýkoľvek iný človek, ktorý kedy dýchal.
Kalvín sa narodil 10. júla 1509 rodičom Gerardovi a Jeanne Cauvinovcom vo francúzskom meste Noyon, približne 65km severne od Paríža. Gerard bol notárom a finančným správcom rímsko-katolíckeho biskupa v Noyone a preto mal aj vyššie spoločenské postavenie.
Vo veku 14 rokov nastúpil mladý Ján do jednej z najlepších vzdelávacích inštitúcií v Európe, na Parížsku univerzitu, kde začal študovať teológiu, aby sa mohol stať kňazom. Tu bol obklopený princípmi renesancie, humanizmu a scholastiky. Čoskoro po tom, ako Kalvín získal titul, sa jeho otec dostal do konfliktu s Noyonským biskupom, čo viedlo k tomu, že Gerard poslal svojho syna študovať právo na univerzitu v meste Orleáns (1528) a neskôr do Bourges (1529). Tu sa Kalvín naučil gréčtinu a vycibril si svoje analytické myslenie a presvedčivú argumentáciu. Tieto schopnosti sa ukázali neskôr, počas jeho kazateľskej služby, ako veľmi užitočné.
Po Gerardovej náhlej smrti (1531) sa Ján vrátil ku svojej veľkej záľube, ktorou bolo štúdium klasicistickej literatúry. Počas štúdia na univerzite v Orleáns sa Kalvín stretol s rannými reformačnými myšlienkami cez Lutherove diela, o ktorých sa často diskutovalo na akademickej pôde. Následkom týchto myšlienok Kalvín uveril v Krista.
„Bol som veľmi odhodlaný nasledovať vôľu svojho otca, štúdium práva, ale Boh svojím vedením a prozreteľnosťou dal môjmu životu iné smerovanie. Spočiatku som bol oddaný pápežskej autorite, spod ktorej sa nebolo ľahké vymaniť. Boh však svojím zásahom oslobodil moju myseľ a zmenil moje zatvrdnuté srdce, ktoré bolo tak tvrdé voči poslušnosti voči Nemu, ako len mohlo byť.
V novembri roku 1533 Nicolas Cop, rektor Parížskej univerzity a Kalvínov priateľ, mal úvodnú reč k otvoreniu zimného semestra. Vo svojom prejave volal po reformácii postavenej na Novej zmluve a po odmietnutí scholastickej teológie. Cop sa stretol s tvrdým odporom voči tomuto prejavu. Je veľmi pravdepodobné, že Kalvín pomohol Copovi pri písaní tohto úvodného prejavu, pretože sa zachovala kópia tohto prejavu napísaná Kalvínovým rukopisom.
Na základe tohto dôkazu musel Kalvín utiecť z Paríža, pretože mu hrozilo väzenie. Útočisko našiel na panstve Louis du Tilleta, ktorý bol veľkým sympatizantom reformácie. V Tilletovej rozsiahlej teologickej knižnici začal Kalvín čítať popri Biblii aj diela cirkevných otcov, najmä Augustína.
Ján Kalvín
V roku 1534 sa Kalvín presťahoval do Švajčiarska do mesta Bazilej, ktoré sa stalo protestantskou pevnosťou, aby mohol ďalej študovať v samote. V Bazileji napísal prvé vydanie svojho veľkodiela s názvom „Inštitúcie kresťanského náboženstva,“ ktoré sa stalo jeho majstrovským dielom a najvýznamnejšou knihou napísanou počas reformácie. V nej opísal základy protestantskej viery a predstavil presvedčivé argumenty, ktoré obhajovali reformovanú interpretáciu Písma. Úžasným vedením začal Kalvín písať toto dielo vo veku 25 rokov, iba rok po jeho obrátení.
V roku 1536 sa Kalvín rozhodol odcestovať do Štrasburgu, kde chcel ďalej pokračovať v štúdiu ako tichý učenec. Ale vojna medzi Františkom I. a Karolom V. (cisár svätého Ríma) donútila Kalvína ísť okľukou a tak sa ocitol v Ženeve, kde chcel stráviť jednu noc. Avšak hneď ako vstúpil do mesta, tak ho ľudia spoznali ako autora knihy „Inštitúcie kresťanského náboženstva“. Tí, ktorí boli na strane reformácie, ho ihneď zobrali za Williamom Farelom, ktorý bol vodcom protestantského hnutia v Ženeve už desať rokov.
Ženeva v tom čase odhlasovala odstránenie vplyvu rímsko-katolíckej cirkvi a tak sa stala reformovaným mestom, ktoré však zúfalo potrebovalo učiteľa, ktorý by dokázal zrozumiteľne tlmočiť reformačné pravdy. Zanietený Farel vyzval Kalvína, aby sa ujal tejto úlohy. Keď Kalvín zaváhal, tak sa Farel uchýlil k hrozbám. „Farel, ktorý bol nesmierne zapálený pre šírenie evanjelia, ihneď nasadil všetko svoje úsilie, aby ma čo najdlhšie zdržal. A potom, ako zistil, že mojou túžbou je venovať sa samostatnému štúdiu bez iných záväzkov a že žiadne prosby voči mne nepomôžu, začal sa mi vyhrážať slovami, že Boh prekľaje toto moje rozhodnutie utiahnuť sa k samoštúdiu, keď odmietnem podať pomocnú ruku, keď je to najviac potrebné.
Kalvín začal svoju službu v Ženeve najprv ako lektor a neskôr ako kazateľ. Po Farelovom boku začal pracovať na zmene života v cirkvi tak, aby bola v súlade s učením Písma. Medzi reformami, ktoré zaviedol, bola aj cirkevná disciplína spojená s prijímaním večere Pánovej. Toto sa prestalo páčiť mnohým vysoko postaveným občanom Ženevy, ktorí žili hriešne životy. Tento spor dosiahol vyvrcholenie, keď 23. apríla 1538 Kalvín odmietol vykonať prijímanie pamiatky niektorým ľuďom vo vysokom postavení, ktorí žili v hriechu.
Kalvín sa utiahol do Štrasburgu, kam mal namierené pred dvomi rokmi. Jeho cieľom bolo stratiť sa z očí verejnosti. Ale štrasburgský hlavný reformátor, Martin Bucer, naliehal na Kalvína, aby pokračoval vo svojej verejnej kazateľskej službe a tiež sa mu vyhrážal podobne ako predtým Farel. Napriek tejto službe mal ako teológ v exile dostatok času a slobody, aby mohol v Štrasburgu písať. Počas tohto obdobia napísal Kalvín svoje komentáre k listu apoštola Pavla Rimanom a rozšíril svoje „Inštitúcie kresťanského náboženstva“ o francúzsky preklad. V tomto istom čase napísal aj svoj list kardinálovi Sadoletovi, vďaka ktorému ho považovali za najväčšieho obrancu reformácie.
Po odchode Kalvína zo Ženevy napísal kardinál Jacopo Sadoleto otvorený list, kde vyzýval obyvateľov Ženevy, aby sa opäť pridali k rímsko-katolíckej cirkvi. Starší mesta naliehali na Kalvína, aby sa vyjadril k tomuto listu a tak Kalvín odpovedal presvedčivou obhajobou Božej slávy, ktorá je v milosti evanjelia.
Po tom, ako strávil Kalvín tri šťastné roky v Štrasburgu, starší mesta Ženeva mu napísali list s prosbou, aby sa vrátil do ich mesta ako ich kazateľ. Počas jeho neprítomnosti sa politická a náboženská situácia zhoršila. Spočiatku sa Kalvín nemal v úmysle vrátiť. V liste, ktorý napísal Farelovi 29. marca 1540, napísal: „Radšej by som stokrát zomrel, ako znova tisíckrát denne zažíval tú ťažobu, akú som zažíval v Ženeve.“ Ale Kalvín nakoniec zmenil svoj postoj aj napriek nebezpečenstvu, ktoré mu v Ženeve hrozilo.
Kalvín sa vrátil do Ženevy 13. septembra 1541, po 3,5 roku v exile. Vo svojej prvej kázni po návrate do Ženevy pokračoval veršom, ktorým naposledy prestal. Kalvínova druhá pastoračná činnosť v Ženeve mala dve obdobia. Prvé obdobie, bolo obdobie skúšok (1541-1555), kedy musel čeliť veľkému odporu a ťažkostiam. Tieto skúšky sa začali prejavovať skrze najvplyvnejšie ženevské rodiny. Nemali radi Kalvína hlavne preto, že bol cudzincom. Taktiež čelil odporu veľmi liberálnych občanov Ženevy, ktorí žili neviazaným hriešnym životom. Najťažšou skúškou pre Kalvína však bola situácia, ktorú spôsobil Michael Servetus v roku 1553 svojím heretickým učením. Tento známy kacír bol nakoniec upálený miestnymi staršími, kde bol Kalvín prizvaný ako hlavný svedok. Toto obdobie ťažkých skúšok nakoniec ustúpilo a posledných 9 rokov Kalvínovho života (1555-1564) môžeme nazvať obdobím pokoja a útechy. Po dlhom čase získal Kalvín konečne podporu starších mesta. S touto podporou mohol Kalvín založiť Ženevskú akadémiu v roku 1559 založenú na princípoch, ktoré videl v Štrasburgu. Akadémia mala súkromnú školu pre základné vzdelanie ľudí a potom mala verejnú školu, ktorá sa venovala pokročilejšej výučbe biblických jazykov a teológie pre budúcich služobníkov, právnikov a lekárov. V roku 1559 bolo tiež vydané posledné piate vydanie jeho známych Inštitúcii.
Kalvín vysielal francúzsky hovoriacich kazateľov, ktorých vychovaj pre službu evanjelia, zo Ženevy do iných francúzsky hovoriacich oblastí v Európe. Väčšina z nich odišla do Francúzska, kde sa k reformácii pripojila jedna desatina obyvateľstva. Nakoniec do Francúzska odišlo 1300 misionárov vyučených v Ženeve. V roku 1560 bolo založených vo Francúzsku viac ako 100 tajných zborov založených misionármi vyslanými zo Ženevy. V roku 1562 sa počet týchto zborov rozrástol na 2150 s tromi miliónmi členov. V niektorých zboroch sa počet členov počítal na tisíce. Vznikol tu zbor takzvaných Hugenotov, ktorí takmer potlačili katolícku protireformáciu vo Francúzsku.
Na začiatku roku 1564 Kalvín vážne ochorel. Poslednú kázeň mal 6. februára v katedrále svätého Petra. V apríli už bolo jasné, že dlho žiť nebude. Sila jeho viery postavená na Božej zvrchovanosti sa prejavila aj v jeho závete. 25. „Ďakujem Bohu nielen preto, že sa nado mnou, úbohou bytosťou, zmiloval a vytrhol ma z priepasti modlárstva, v ktorej som bol zaseknutý, aby ma priviedol do svetla Jeho evanjelia a aby som bol účastníkom doktríny spasenia, ktorej som bol nehodný. Vo svojom milosrdenstve mi bol oporou napriek mojim mnohým hriechom a nedokonalostiam, za ktoré som si zaslúžil Jeho odmietnutie a súd.
O tri dni neskôr, 28. apríla 1564, si Kalvín do svojej spálne zavolal svojich kolegov, aby sa s nimi rozlúčil. Varoval ich, že reformačné boje ešte zďaleka neskončili, ale práve začínajú: „Budete mať ťažkosti, keď si ma Boh zoberie… Ale vzmužte sa a posilňujte sa navzájom, lebo Boh si použije a zachová tento zbor.
Kalvín zomrel 27. mája 1564 v náručí Theodora Bezu, jeho nástupcu. Kalvínove posledné slová boli: „Ako dlho Pane?“ Boli to slová citované z Písma (Žalm 79:5, 89:47). Zomrel citovaním Písma, ktoré tak dlho a verne kázal.
8. Prvým je pohľad na hriech, pri ktorom človek prichádza k sebe samému (L 15:17) a považuje svoj životný štýl za hriešny. Druhou zložkou pravého pokánia je ľútosť nad hriechom (Ž 38:18). V našich dušiach potrebujeme cítiť klince z kríža, keď hrešíme. K pokániu patrí zbožný smútok aj svätá agónia (2. K 7:10). Ovocie pokánia sa prejavuje v skutočnom, trýznivom zármutku nad samotným previnením, nielen nad jeho následkami. Smútok nad hriechom sa prejavuje v neustálych spravodlivých skutkoch, ktoré spôsobuje.
Treťou zložkou je vyznanie hriechu. Pokorný hriešnik dobrovoľne vynáša rozsudok nad sebou samým, keď úprimne priznáva konkrétne hriechy svojho srdca. Nesmieme poľaviť zo svojho vyznávania hriechov, kým sa slobodne a úplne k všetkému nepriznáme. Musíme vytrhnúť každý skrytý koreň hriechu v našom vnútri. Štvrtou zložkou pravého pokánia je hanba za hriech. Farba pokánia je červená. Pokánie spôsobuje svätú hanbu, pri ktorej sa červenáme.
Ezdráš 9:6 hovorí: „Bože môj, pýrim sa a hanbím pozdvihnúť, Bože môj, svoju tvár k Tebe, lebo naše neprávosti sa rozmnožili až nad hlavu a naše previnenie vzrástlo až k nebu.“ Kajúci márnotratný syn sa tak hanbil za svoj hriech, že si myslel, že si už viac nezaslúži byť synom (L 15:21). Piatou zložkou pokánia je nenávisť k hriechu. Musíme svoj hriech nenávidieť do hĺbky duše. Hriech nenávidíme hlbšie, keď naplno milujeme Ježiša. Pokánie sa začína láskou k Bohu a končí nenávisťou k hriechu.
Napokon, šiestou zložkou pokánia je odvrátenie od hriechu a návrat k Pánovi celým srdcom (Joel 2:12). Toto odvrátenie od hriechu predpokladá pozoruhodnú zmenu: konať „skutky hodné pokánia“ (Sk 26:20). Sme povolaní odvrátiť sa od všetkých našich ohavností, nielen od tých zjavných alebo od tých, ktoré vyvolávajú medzi ostatnými konflikty. Cieľom pokánia nie je vytvárať pokoj medzi druhými povrchným pokáním, ale obrátiť sa k Bohu celkom a úplne.
Toto pokánie, čo je najdôležitejšie, nie je len odvrátením od hriechu. Nevyhnutne zahŕňa aj to, „aby sa obrátili k Bohu a verili v nášho Pána Ježiša [Krista]“ (Sk 20:21). To je radosť, ktorá sa nachádza v pokání, výsledok Božej dobroty (R 2:4). Toto je aspekt kresťanskej mužnosti, ktorý sa v dnešnej dobe bohužiaľ zanedbáva. Kresťanskí manželia a otcovia sú zodpovední za to, aby milovali a viedli svoje domovy z Božej milosti (1. M 2:22-24; Ef 5:25-33). To zahŕňa aj viesť svoj domov k pokániu.
Ak by som v rozhovore zranil city svojej manželky, musím sa kajať, vyznať svoj hriech Pánovi a požiadať ju o odpustenie. Nečakajte, kým vaša manželka príde za vami; choďte za ňou, kajajte sa a požiadajte ju o odpustenie. A buďte konkrétny, priznajte, čo ste urobili a prečo ste to urobili, a ukážte, že sa z Božej milosti snažíte zmeniť. Kto chce viesť svoju rodinu, musí ju viesť k pokániu. Kresťanskí muži by sa nemali vyhovárať, ale prevziať zodpovednosť. Pamätajte, že pokánie nie je malým dielom v kresťanskom živote; to je kresťanský život. Cieľom hlavných kajúcnikov je podobať sa menej svojmu starému ja a viac svojmu Spasiteľovi.
Ako kresťan ste v Kristovi, ste s ním zjednotení a v spoločenstve s ním (J 15:1-5; R 8:1). A to znamená, že skutočný ty, ako kresťanský človek, si kajúcnikom, odporcom hriechu a rastieš v Božej milosti.
Idelette de Bure