Svätý Ján Mária Vianney, známy ako patrón kňazov, zanechal nezmazateľnú stopu v dejinách katolíckej cirkvi. Jeho život bol plný pokory, obetavosti a neúnavnej služby Bohu a ľuďom. V nasledujúcom článku sa pozrieme na jeho životnú cestu, od skromných začiatkov až po jeho pôsobenie v Arse a neskoršie svätorečenie.
Raný život a povolanie
Ján Mária Vianney sa narodil 8. mája 1786 v Dardilly, malej obci neďaleko Lyonu vo Francúzsku. Jeho rodičia, boli zbožní a usilovne pracovali na farme. Ján bol jedným zo šiestich detí a od útleho veku prejavoval hlboký záujem o duchovné veci.
Počas francúzskej revolúcie, keď mal Ján len tri roky, sa rodina Vianneyovcov utiekala k Bohu. Rodina tajne chodila na sväté omše v dome ukrývali kňazov.
Už ako malý chlapec, keď pásol otcovo stádo, nosil so sebou sošku Panny Márie. Spolu s ostatnými malými pastiermi sa modlili a on ich napomínal, aby nepreklínali a boli poslušní.
V trinástich rokoch prijal prvé sväté prijímanie a v dvadsiatich rokoch birmovanie. Túžil sa stať kňazom, ale otec ho nechcel pustiť, pretože potreboval jeho pomoc na gazdovstve a nemali peniaze na štúdium. Nakoniec mu však dovolil chodiť do farskej školy v Écully, ktorú otvoril farár Charles Balley.
Ján mal slabú pamäť a medzery vo vedomostiach, najmä v latinčine. Aj napriek ťažkostiam, sa mu nakoniec podarilo v štúdiu pokračovať. Vykonal si púť k hrobu sv. Františka Regis a to mu dodalo odvahu a trochu sa zlepšil v škole.
V roku 1809 musel narukovať, ale na vojne ochorel a dva roky býval v malej dedinke v horách, kde učil deti a povzbudzoval ich svojím zbožným životom. Neskôr sa musel skrývať, pretože bol považovaný za dezertéra.
Vo veku dvadsaťšesť rokov začal študovať filozofiu vo Verrières, ale štúdium mu išlo veľmi ťažko. V roku 1813 nastúpil do seminára v Lyone, ale nepostúpil do vyšších ročníkov. Farár Balley ho potom doma doučoval a dosiahol, aby ho vyskúšali vo francúzštine. Skúšajúcich uspokojila jeho zbožnosť a Ján sa mohol stať subdiakonom, diakonom a nakoniec v roku 1815 kňazom.
Svätý Ján Mária Vianney: Príbeh svätého farára z Arsu
Pôsobenie v Ars-Dombes
Jeho prvým miestom bola kaplánka v Écully, kde spočiatku nemohol spovedať. Neskôr dostal dekrét na spovedanie a jeho spovednica bola vždy obľahnutá ľuďmi, ktorí si žiadali jeho radu a duchovnú pomoc.
V roku 1817 zomrel farár Balley a v roku 1818 bol Ján vymenovaný za administrátora do obce Ars-Dombes, ktorá sa stala samostatnou farnosťou až roku 1821. Ars bola dedinka asi tridsať kilometrov od Lyonu. Mala iba dvestotridsať obyvateľov a bola povestná svojou bezbožnosťou.
Keď Ján prišiel do Arsu, dal sa ihneď do práce. Vyčistil kostol, faru zariadil len najnutnejším nábytkom, spával na zemi, skracoval si spánok a pred spaním sa bičoval. Desať rokov si varil len sám a stále to isté jedlo, len aby ho udržalo pri živote. Navštevoval svojich farníkov, najmä chudobných, a pre každého mal milé slovo.
Do kostola zadovážil nový oltár a rúcha a pristaval kaplnky. Osem rokov bojoval so zlozvykom kliatia v dedine a dvadsaťpäť rokov mu trvalo, kým sa mu podarilo odstrániť hriešne tance.
Ján Mária Vianney bol malej a chudej postavy, vlasy mu padali až na ramená, mal vysoké čelo a ohnivé oči mali v sebe nezvyčajné čaro. Vedel aj zavtipkovať.
Výsledky jeho namáhavej práce sa dostavovali pomaly, ale isto. Zbožné duše prijímali jeho reformy s radosťou a mali ho v úcte. Viac bolo takých, ktorým tento farár prekážal. Na biskupský úrad preto písali zlomyseľné listy a ponosovali sa naňho. Arcibiskup však situáciu poznal a Jána plne podporoval.
Po čase sa začal kostol napĺňať. Ľudia prestali pracovať v nedeľu. Už nebolo počuť kliať, v rodinách zavládli kresťanské zvyky. Ján založil Dom prozreteľnosti pre dievčatá a siroty zo svojej farnosti.
Od roku 1820 chodieval kázavať aj do okolitých farností a konal misie. V roku 1832 vypukla vo Francúzsku cholera a ľudia začali hľadať útechu u farára v Arse. To bol začiatok mnohých pútí. Ľudia z celého Francúzska a všetkého druhu chodievali do Arsu, aby mohli vidieť farára, vyspovedať sa u neho a dostať radu. Odhaduje sa, že ročne navštívilo Ars asi stotisíc ľudí.
Diabol trápil farára hrmotom, buchotom, nedal mu spať a snažil sa ho znechutiť. Iba posledné roky života mal farár od neho pokoj.
Keďže ľudí bolo veľa, Ján dostal na výpomoc mladšieho kňaza a neskôr viacerých misionárov. On sám bol presvedčený o svojej ničotnosti a dvakrát chcel dokonca z farnosti odísť, ale raz sa sám vrátil a druhýkrát ho nepustili samotní farníci. A tak slúžil ďalej.
Čítal vo svedomí mnohých ľudí a tridsať rokov strávil denne šestnásť až dvadsať hodín v spovednici. V horlivosti neochaboval.
Smrť a svätorečenie
29. júla 1859 prišlo zle. Spovedal a v plnom kostole vykladal katechizmus. Horko-ťažko vydržal do konca. Keď prišiel na faru, musel si ľahnúť. Horúčka ním lomcovala. Dal si zavolať svojho spovedníka, farára z Jassansu. Vyspovedal sa a viac už nehovoril, len mlčky požehnával tých, ktorí za ním prišli, aby ho videli. Dokonca prišiel aj biskup, aby ho ešte naposledy videl.
Vo štvrtok 4. augusta 1859 o druhej ráno farár z Arsu zomrel s úsmevom na perách. Zvesť o jeho smrti sa rýchlo rozniesla a tisíce pútnikov prichádzali, aby ho odprevadili na poslednej ceste.
Podľa jeho želania bol pochovaný v Arse v lodi farského kostola. Tento kostol sa stal cieľom mnohých pútí a miestom modlitieb. V roku 1905 bol vyhlásený za blahoslaveného a v roku 1925 za svätého.
Dedičstvo svätého Jána Mária Vianneyho
Svätý Ján Mária Vianney je dodnes vzorom pre kňazov a veriacich na celom svete. Jeho život svedčí o sile modlitby, pokory a obetavej lásky. Jeho príklad nás povzbudzuje k hlbšiemu prežívaniu viery a k neúnavnej službe Bohu a blížnym.
Ján založil Dom prozreteľnosti pre dievčatá a siroty zo svojej farnosti. Od roku 1820 chodieval kázavať aj do okolitých farností, konal misie. V roku 1832 vypukla vo Francúzsku cholera. Ľudia začali hľadať útechu u farára v Arse. To bol začiatok mnohých pútí. Ľudia z celého Francúzska a všetkého druhu chodievali do Arsu, aby mohli vidieť farára, vyspovedať sa u neho a dostať radu. Odhaduje sa, že ročne navštívilo Ars asi stotisíc ľudí. No ani diabol ho nenechal na pokoji. Trápil farára hrmotom, buchotom, nedal mu spať, snažil sa ho znechutiť. Iba posledné roky života mal farár od neho pokoj. Keďže ľudí bolo veľa, Ján dostal na výpomoc mladšieho kňaza a neskôr viacerých misionárov. On sám bol stále presvedčený o svojej ničotnosti a dvakrát chcel dokonca z farnosti odísť. No raz sa sám vrátil a druhýkrát ho nepustili samotní farníci. A tak slúžil ďalej. Čítal vo svedomí mnohých ľudí, tridsať rokov strávil denne šestnásť až dvadsať hodín v spovednici. V horlivosti neochaboval.