Ján Palárik: Život a dielo významného slovenského dramatika

Ján Palárik (27. apríla 1822, Raková - 7. december 1870, Majcichov) bol významný slovenský dramatický spisovateľ a všestranný národný pracovník. Spolu s Jánom Chalupkom a Jonášom Záborským patrí k najvýznamnejším predstaviteľom slovenskej drámy 19. storočia. Bol slovenský katolícky kňaz, spisovateľ, dramatik, publicista a organizačný pracovník.

Ján Palárik

Životopisné údaje

Narodil sa 27. apríla 1822 v Rakovej na Kysuciach v roľnícko-učiteľskej rodine (rodičmi boli Šimon Palárik a jeho manželka Anna, rod. Pastorková) a tak počiatočné klasické i hudobné vzdelanie (otec bol miestnym organistom) dostal od rodičov. Otec usmerňoval i prvé kroky svojho syna za vzdelaním.

Neskôr Palárik chodil do gymnázia v Žiline, piatu a šiestu triedu absolvoval v Kecskeméte. Po matúre (1839) začal študovať teológiu v Ostrihome a od roku 1840 v Trnave, kde sa zoznámil s Jozefom Viktorinom a s Martinom Hattalom. V trnavskom seminári v tom čase bola ešte živá bernolákovská tradícia, na ktorú mohli prichádzajúci študenti nadviazať. Podnetne pôsobilo najmä veľkolepé básnické dielo Jána Hollého. Študenti venovali veľa času samovzdelávaniu, najmä štúdiu jazykov (Palárik ovládal nielen latinčinu a gréčtinu, ale aj ruštinu, nemčinu, maďarčinu, francúzštinu a poľštinu).

Po skončení teologických štúdií (1846) a kňazskej vysviacke (1847) stal sa Palárik kaplánom v Starom Tekove, kde prežil revolučné roky 1848 - 1849. Po vysviacke v Ostrihome 15. januára 1847 pôsobil ako kaplán v Starom Tekove, vo Vindšachte (dnes Štiavnické Bane) (1850 - 1851), v Banskej Štiavnici a v rokoch 1851 - 1862 na nemeckej fare v Budapešti.

Na príhovor grófky Heleny Esterházyovej, rodenej Bezobrazovovej, sa 23. novembra 1862 dostal ako administrátor do Majcichova neďaleko Trnavy (o pol roka, 19. mája 1863, sa stal majcichovským farárom). Toto pôsobisko bolo jeho posledným. Majcichovské pôsobenie znamenalo okrem duchovných povinností (vysluhovanie sviatostí nielen v Majcichove ale aj vo filiálnych obciach Abrahám a Hoste) aj napr. prácu na farskom gazdovstve, ktoré zabezpečovalo obživu kňaza.

V rokoch 1851 - 1852 bol kaplánom v Banskej Štiavnici, potom prešiel do Pešti, kde zotrval desať rokov. Peštiansky pobyt bol veľmi dôležitý pre Palárikovu organizačnú a literárnu činnosť. Dostal sa do centra kultúrneho života a podieľal sa na viacerých národných podujatiach. Sledoval divadelný život a uvedomil si význam divadla pre kultúrne povznesenie ľudu. V tomto období napísal svoje prvé veselohry.

V rokoch 1861 - 1870 pôsobil ako farár v Majcichove, kde po ťažkej chorobe umrel 7. decembra 1870. Palárikov život a dielo predstavujú aj dve pamätné izby v Rakovej a Majcichove, kde v roku 1870 zomrel.

Už v jednom zo svojich prvých verejných vystúpení - pri príležitosti menín ostrihomského arcibiskupa Jozefa Kopácsyho (1846) - vyzdvihol boj katolíckej cirkvi proti alkoholizmu a pozoruhodné výsledky slovenských spolkov striezlivosti, organizovaných Štefanom Závodníkom. Zo sociálne zaostalého prostredia Kysúc (bieda, alkoholizmus) si prinášal Palárik zmysel pre spravodlivosť a zápalistú túžbu pomáhať pri zlepšovaní životných podmienok ľudu.

Národná a kultúrna práca

Národnú a kultúrnu prácu začal rozvíjať v trnavskom seminári, kde spolu s Jozefom Viktorinom, Martinom Hattalom a grófom R. Ňárim založili krúžok národne zmýšľajúcich seminaristov. Pre horlenie za občianske práva ho už počas štúdií prenasledovali, v rokoch 1848 - 1849 bol pod policajným dozorom. Hlásil sa ku koncepcii slovenského národného hnutia vedeného Ľudovítom Štúrom.

Spolupracoval s Andrejom Radlinským, ktorý mu dopomohol k licencii na časopis Cyrill a Method. Zameranie časopisu pobúrilo vtedajšiu maďarizujúcu cirkevnú vrchnosť. Mal byť suspendovaný. Odsúdili ho na mesačné väzenie a následné internovanie vo františkánskom kláštore. Po odpykaní trestu sa najdlhšie odmlčal aj pre vážnu chorobu.

V rokoch 1850 - 1851 Palárik redigoval časopis Cyrill a Method a uverejnil tu článok Obrátení Slovákú na víru Kristovu, ako aj celý rad informatívnych a populárnych statí pre ľud na najrozličnejšie témy. So spolupracovníkmi M. Chlebákom a J. Holčekom presadzoval demokratizáciu cirkevného života a katolíckeho školstva, rozdelenie majetku a ustanovenie slovenského arcibiskupstva i voľbu biskupov.

V Pešti redigoval potom v rokoch 1852 - 1855 Katolícke noviny. Ako redaktor Katolíckych novín ich viedol v miernejšom tóne, v časopise Priateľ školy a literatúry (1859-1861) uverejňoval sériu článkov vychádzajúcich z ústavného práva, politicky sa orientoval na liberálov a kritizoval viedenský centralizmus.

Bol proti založeniu veľkej všeslovanskej ríše, ale za to, aby každý jednotlivý kmeň mal svoju vlastnú vládu. Na Slovensku v tých časoch panovala značná jazyková nejednotnosť: popri bernolákovčine a štúrovskej slovenčine získala určité pozície aj reformovaná čeština - tzv. staroslovenčina. Je veľkou Palárikovou zásluhou, že sa roku 1851 ako redaktor priklonil k hodžovsko-hattalovskej úprave pravopisu a zaslúžil sa jazykové a názorové zjednocovanie slovenskej inteligencie v nepriaznivých pomeroch bachovského absolutizmu.

V tomto zmysle začiatkom päťdesiatych rokov napísal: „Teprv s epochou slovenčiny nastupuje národ náš na cestu vzdelanosti a osvety.” Orientácia na svornosť bola vedúcou myšlienkou celej Palárikovej činnosti. S Mallým-Dusarovom a slovenským priemyselníkom v Pešti Jánom Bobulom v rámci tzv. Novej školy slovenskej zdôrazňoval potrebu porozumenia s Maďarmi v rámci štátu, aj keď ich nádeje boli nereálne a čoskoro stroskotali. K podobnej spolupráci nabádal slovanské národy.

Slovanská vzájomnosť neznamenala pre Palárika jednotu alebo len kultúrnu výmenu, ale najmä vzájomnú pomoc pri rozvoji jednotlivých slovanských národov, a to aj v politickom zmysle. A napokon - o svornosť a konfesionálnu znášanlivosť bojoval i v domácom prostredí, čo sa odzrkadlilo v almanachu Concordia (Svornosť), ktorý vydal spolu s priateľom Jozefom Viktorinom v roku 1858. Palárik uverejnil v Concordii veselohru Inkognito a šesť básní na vlastenecké témy. Táto orientácia pokračovala aj v troch zväzkoch almanachu Lipa (1860 - 1864).

Na začiatku rokov nemoty a hluchoty sa zastával štúrovskej spisovnej slovenčiny a zapojil sa do vybudovania i odhalenia pomníka Jána Hollého na Dobrej Vode. Vydal súbor polemických článkov na obranu spisovnej slovenčiny Ohlas pravdy v záležitosti spisovné reči slovenské (1852), redigoval Katolícke noviny (1852-1856). V národnom hnutí aj v literárnom živote sa začal výraznejšie presadzovať po páde Bachovho absolutizmu; navrhol novú koncepciu federálneho prepojenia národov v Uhorsku so snahou dohodnúť sa v rámci Uhorska s Maďarmi, čo narážalo na odpor až útoky zo strany príslušníkov štúrovskej generácie. Spolupracoval na vydaní almanachov Concordia (1858) a Lipa I-III (1860-1864).

Zúčastnil sa na Memorandovom zhromaždení v Martine, súhlasil s jeho programom, okrem požiadavky samostatného slovenského Okolia, nakoľko presadzoval federatívne zriadenie ríše. Podieľal sa na zakladaní Pešťbudínskych vedomostí (1861), neúspešne kandidoval za poslanca do Uhorského snemu, stal sa spoluzakladateľom a činovníkom Matice slovenskej (1863), podporoval gymnázium v Banskej Bystrici, neskôr založenie gymnázia v Kláštore pod Znievom (1869), pričinil sa o vznik Kníhtlačiarskej a vydavateľskej účastinnej spoločnosti Minerva (1870), spoluzakladal novú politickú stranu, tzv. Novú školu slovenskú (1868), prispieval do jej orgánu Slovenské noviny (1868-1869). Keď sa príslušníci Novej školy priklonili k maďarskej politike, prestal sa za ňu angažovať a zastávať ju.

Literárna činnosť

Literárne začal byť činný ešte v čase teologických štúdií, písal verše i prózy, ale presadil sa až v staršom veku ako dramatik. Počas pobytu v Budapešti sa venoval štúdiu francúzskej, nemeckej a ruskej dramatiky, poučil sa aj teoreticky, čo vyjadril i v príspevku Dôležitosť dramatickej národnej literatúry v Sokole (1860) a v posudkoch dramatických konkurzov Matice slovenskej. Napísal tri veselohry a jednu tragédiu.

Do prvého ročníka prispel Palárik veselohrou Drotár, ktorej ochotnícka premiéra bola v Rakovej 11. apríla 1860. Touto hrou Národné divadlo v Záhrebe roku 1863 otvorilo svoju činnosť. V obidvoch veselohrách Palárik nadviazal na Jána Chalúpku a jeho kocúrkovské komédie, satiricky zachytil karierizmus a napodobovanie cudziny v slovenskom zemianstve a meštianstve a proti nim postavil národne uvedomelého a osobne čestného slovenského človeka (básnik Jelenský v Inkognite, drotár).

Palárik si vo svojich hrách všímal sociálne položenie slovenskej inteligencie, nachádzajúcej sa medzi ponemčenými malomeštiakmi a maďarskou byrokraciou, avšak dramatické napätia riešil v ľahkom komediálnom tóne. Vychádzal často z cudzích predlôh (pri Drotárovi z francúzskej, pri Zmierení alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch z poľskej), no zasadzoval svoje hry do dobre odpozorovaného domáceho prostredia a uvádzal ich do súvislostí s vlastným národno výchovným zámerom. Palárikove veselohry boli veľmi obľúbené a často sa hrali v ochotníckych súboroch, ba dostali sa aj na profesionálne scény a žijú na nich podnes.

Svoje chápanie divadla vyložil Palárik vo významnej stati Dôležitosť dramatickej národnej literatúry (Sokol, 1860). Chcel, aby dráma spĺňala nielen umelecké, ale aj národnobuditeľské a ľudovýchovné ciele. Mala vplývať i na záujem vyšších vrstiev o životné položenie pospolitého ľudu. Posledná Palárikova historická dráma z ruských dejín - Dimitrij Samozvanec - už nedosiahla úspechy predchádzajúcich veselohier. Motív často spracúvaný vo svetovej dramatickej literatúre nachádzame aj u Palárikovho súčasníka Jonáša Záborského v cykle Lžedimitrijád čili búrok lžedimitrijovských v Rusku. Palárik sa opieral o dramtickú prácu ruského slavianofila Chomiakova. Myšlienku národnej spolupráce ilustroval na rusko-poľskom vzťahu a znova využil obľúbený motív dvojníkov. Dráme však chýba živosť Palárikových veselohier a má viac-menej knižný charakter.

Veselohru Inkognito, s pôvodným názvom Slovenský kosec, napísal v lete 1857 a vyšla v Concordii (1858); premiéru mala o rok na to v Nemeckej Ľupči. Hra posunula nielen tematiku, ale aj myšlienkovú priebojnosť a kritickosť do novej polohy hľadania východísk. Stavala na zámenách osôb, tak ako aj ostatné dobové komédie, ale v rámci tejto zápletky autor šľahal do neduhov už na základe nových, meniacich sa spoločenských vzťahov. Tie ešte výraznejšie spodobil v hre Drotár (Lipa l, 1860), ktorou začalo činnosť Národné divadlo v Záhrebe (1863). Pre liberálny prístup vyvolala protesty štúrovcov, najmä J. M. Hurbana. Najúspešnejšou sa stala veselohra Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch (Lipa II, 1862). Historická dráma Dimitrij Samozvanec vyšla až po smrti v Sobraných spisoch J. Palárika (1870-1871).

Sústavne sa venoval aj školstvu a pedagogickej literatúre, vlastným nákladom vydával Spisy pre mládež (1855-1856) a pre katolícke školy zostavoval šlabikáre i čítanky (1862-1863).

Po odchode z Pešti a za čias pôsobenia v Majcichove začala Palárikova aktivita upadať. Na vidieku nemal možnosti pre intenzívnu literárnu činnosť. Pokračoval v ľudovýchovnej spisbe; rozširoval duchovný obzor prostého čitateľa početnými článkami vo vtedajších časopisoch. Palárik vykonal veľa pre rozvoj slovenskej literatúry, najmä dramatickej. Závažný je aj jeho prínos v oblasti ľudovýchovy, kde bolo jeho cieľom dať ľudovému čitateľovi bohaté informácie z oblasti národného života, svetových dejín i každodenných hospodárskych otázok, a to prístupnou formou a v slovenskom jazyku.

Pre potreby Matice slovenskej posudzoval divadelné hry a bol tiež zostavovateľom čítaniek a gramatiky pre katolícke školy.

Palárikovo dramatického dielo v dobe svojho vzniku zaznamenalo pozitívny divácky ohlas. S odstupom času sa hodnotí ako príliš dobovo determinované, pričom sa vyzdvihuje najmä jeho dokumentárna hodnota. V kontexte iných autorových záujmov je však pozoruhodným príkladom skĺbenia teórie s praxou: jednak v diele nachádzame verný odraz jeho politického zmýšľania, jednak úzke prepojenie s teoretickými prácami.

Pre jeho zjednocujúce tendencie a snahu o spoluprácu aj s Neslovanmi sa však s nimi dostal do rozporov. Preto neprekvapuje, že jeho predčasnú smrť pociťovali slovenskí dejatelia ako ťažkú stratu pre národný život; básnické nekrológy napísali J. Čaják, J. Emmanuel a Hviezdoslav.

Palárik ako kňaz, spisovateľ a politik bol osobnosťou širokých obzorov, duch činorodý a pokrokovo orientovaný demokrat, podnecujúci, samostatný a neohrozený národný charakter. Základná línia jeho náhľadov bola i napriek prvku liberalizmu - demokratickou. Vo svojich snahách odstrániť biedu ľudu precenil význam osvety a vzdelania ľudu.

Jeho duchovným pôsobením sa zaoberal J. Vavrovič: Ján Palárik, jeho ekumenizmus a panslavizmus (1993) a Duchovné cvičenia Jána Palárika od 12. januára do l. februára 1851 v Ostrihome (1990)

TK KBS, tk; ml | 07. 12. 2020 16:00 Bratislava 7. decembra (TK KBS) Pred 150 rokmi zomrel v Majcichove Ján Palárik (7. 12. 1870), významný národný buditeľ, kňaz, dramatik, redaktor Cyrilla a Methoda a Katolíckych novín. Narodil sa 27. apríla 1822 v Rakovej, okres Čadca. Pri tejto príležitosti prinášame jeho životopis.

Prehľad tvorby Jána Palárika

tags: #jan #pallay #knaz