Ján XXIII. a Druhý Vatikánsky Koncil: História Reformy Katolíckej Cirkvi

Ján XXIII., vlastným menom Angelo Giuseppe Roncalli, sa narodil 25. novembra 1881 v obci Sotto il Monte v Taliansku. Narodil sa do chudobnej rodiny ako štvrté z trinástich detí.

V jedenástich rokoch vstúpil do diecézneho seminára pre klasické a fi lozofické štúdiá v Bergame. Potom sa stal študentom PontificioSeminarioRomano. Za kňaza bol vysvätený v roku 1904. Bol sekretárom biskupa GiacomaMariuRadiniTedeschiho. Od štrnástich rokov (1895) až do smrti v roku 1962 si zapisoval svoje duchovné postrehy. Ide o poznámky rôznej dĺžky a v nepravidelných intervaloch, niektoré boli písané rukou, iné na stroji.

V roku 1921 začal svoju službu pre Svätú stolicu ako prezident Centrálnej rady pápežského diela pre ohlasovanie viery pre Taliansko. V roku 1925 bol apoštolským vizitátorom a následne apoštolským delegátom v Bulharsku. V roku 1925 bol menovaný za biskupa v Bergame. V roku 1935 bol apoštolským delegátom v Turecku a Grécku a v roku 1945 apoštolským nunciom vo Francúzsku. V týchto pozíciách sa snažil o ochranu kresťanských menšín a podporu ekumenických vzťahov. Počas Druhej svetovej vojny sa jeho diplomatické úsilie sústredilo na ochranu židov a iných prenasledovaných.

V roku 1953 sa stal kardinálom a bol vymenovaný za patriarchu Benátok. Po smrti Pia XII. bol v roku 1958 zvolený za pápeža. Prijal meno Ján XXIII. Jeho pontifikát, ktorý trval do 3. júna 1963, bol významný predovšetkým pre reformný duch, ktorý do Cirkvi vniesol.

Počas svojho pontifikátu zvolal Rímsku synodu, vytvoril komisiu pre revíziu kánonického práva a zvolal II. vatikánsky koncil.

Za pápeža bol zvolený po smrti Pia XII. 28. októbra 1958. Prijal meno Ján XXIII. Jeho pontifikát, ktorý trval do 3. júna 1963, bol významný predovšetkým pre reformný duch, ktorý do Cirkvi vniesol.

Za blahoslaveného ho 3. septembra 2000 vyhlásil pápež Ján Pavol II. na Námestí sv. Petra vo Vatikáne. Pápež František ho kanonizoval 27. apríla 2014. Jeho liturgickú spomienku slávime 11. októbra.

Ján XXIII. mal byť prechodným pápežom. No poznačil dejiny Cirkvi tak, že jeho pontifikát nemožno prejsť mlčaním. Za milým úsmevom sa skrývala jedinečná inteligencia.

Ján XXIII. sa stal symbolom pokroku a nádeje v Cirkvi.

Podľa slov kardinála Re „dobrotu pápeža Jána XXIII. Kardinál Poupard kladie otázku: „Ale kto vlastne bol Ján XXIII.?“ A dáva na ňu túto odpoveď: „Niektoré náhodne vybrané útržky novín ho označujú za lombardského sedliaka, ktorý sa stal pápežom; skromného farára z vidieka, ktorému bol celý svet farnosťou; pápeža uzmierenia; pápeža prevratu; pápeža koncilu; prechodného pápeža, ktorý písal dejiny... Prostý rímsky ľud si po jeho smrti aj bez poznania učených písem, ktoré o ňom boli publikované, prisvojil jednoduché, no predsa veľavravné slová, vyjadrujúce jeho hlbokú ľudskú a nadprirodzenú náklonnosť k nemu: ,PapaGiovanni - papa buono - papa santo, pápež Ján - dobrý pápež, svätý pápež.‘“

Druhý vatikánsky koncil

Najvýznamnejšou iniciatívou Jána XXIII. bolo zvolanie Druhého vatikánskeho koncilu (1962-1965), ktorého cieľom bolo modernizovať Katolícku cirkev. Koncil sa zameriaval na reformu liturgie, ekumenizmus a vzťahy s nekatolíckymi náboženstvami. S myšlienkou zvolania koncilu prišiel Ján XXIII. v januári 1959, tri mesiace po tom, ako bol zvolený za pápeža. Prípravy naň trvali tri roky a hlava cirkvi narážala pri presadzovaní tém, o ktorých sa malo rokovať (najmä v prípade ekumenizmu), na pomerne silný odpor prípravných komisií.

Na rokovanie koncilu, ktoré malo prebiehať v latinčine, bolo napokon pripravených 69 tém. Ján XXIII. sa pripomienok k nim zdržal, chcel dať priestor pre voľné a samostatné rokovania. Jasnú predstavu mal o dĺžke koncilu. Zasadnutie malo trvať krátko.

V deň slávnostného otvorenia, 11. októbra 1962, sa Bazilika sv. Petra zmenila na obrovskú rokovaciu sálu. Po bokoch hlavnej lode chrámu boli umiestnené 90 metrov dlhé tribúny, ktoré viac než 2 500 kardinálov, arcibiskupov, biskupov, opátov, prelátov a ďalších duchovných zo 133 krajín. Boli medzi nimi aj budúci pápeži Ján Pavol I., Ján Pavol II. (v tom čase ako biskupi) a Benedikt XVI.

Druhý vatikánsky koncil bol XXI. všeobecný ekumenický koncil Katolíckej cirkvi, konaný v rokoch 1962 - 1965. Koncil, ktorý zvolal pápež Ján XXIII. začal program tzv. aggiornamenta, reformoval rímskokatolícku liturgiu (o. i. 25. januára 1959, tri mesiace od svojho zvolenia za pápeža, oznámil Ján XXIII. úmysel zvolať v najbližšom čase rímsku synodu a všeobecný koncil s cieľom zrevidovania cirkevných doktrín.

Podľa informácií zverejnených po smrti Jána XXIII., pápež plánoval zvolať koncil nie do Vatikánu, ale do baziliky sv. Pavla v obvode Ostia a nazvať ho Prvým ostijským koncilom. Chcel tým zdôrazniť, že sa nestotožňuje s rozhodnutiami 1. vatikánskeho koncilu. Pápež napokon na nátlak Vatikánu od tohto zámeru ustúpil.

Koncil zasadal v bazilike sv. Koncil sa pripravoval takmer tri roky. Za toto obdobie sa k jeho príprave i samotnému priebehu vyjadrilo vyše dvesto cirkevných predstaviteľov z celého sveta. Ich návrhy a názory tvorili niekoľko desiatok zväzkov.

K najzásadnejším rozhodnutiam koncilu patril dialóg s vyznávačmi ortodoxného alebo protestantského poňatia kresťanstva či dokonca s nekresťanskými cirkvami, predovšetkým s Židmi a moslimami. Cirkev sa tiež rozhodla okrem iného nahradiť latinčinu národnými jazykmi pri bohoslužbe a obrátila svoju pozornosť k neveriacim. K ďalším významným rozhodnutiam koncilu patrilo schválenie udeľovania diakonského svätenia ženatým mužom, koncil podčiarkol úlohu laikov a medzi najvýraznejšie teologické vyjadrenia patrí potvrdenie sviatosti biskupského svätenia.

Koncil zrušil aj index zakázaných kníh, čím sa fakticky zanikla cirkevná cenzúra.

Cesta k zmenám však bola nad očakávania dlhá a dramatická, pápež Ján XXIII. mal veľa odporcov. Oproti očakávaniu sa tak koncil pretiahol namiesto jedného zasadacieho rokovania na štyri. Skončil až po troch rokoch a dvoch mesiacoch. Medzitým Ján XXIII. v júni 1963 zomrel a na čele cirkvi ho nahradil Pavol VI.

Na koncile sa zhromaždilo 2 540 biskupov, čo je podľa dostupných prameňov najviac zo všetkých predchádzajúcich ekumenických koncilov.

Na prácach na koncile sa zúčastňovali aj biskupi z komunistických krajín. Viacerí boli vo väzení, československá vláda však povolila vycestovať biskupom Františkovi Tomáškovi, Eduardovi Nécseyovi a Ambrózovi Lazíkovi. Aktívne sa na koncile zúčastňovali slovenskí exiloví biskupi Andrej Grutka, Pavol Hnilica a Michael Rusnak.

Pred 60 rokmi sv. Ján XXIII. otvoril Druhý vatikánsky koncil. Pápež František preto v utorok 11. októbra slávil svätú omšu v Bazilike sv. Petra. Osobitné miesto mali pri slávnosti relikvie sv. Jána XXIII. v presklenej rakve, ktoré si uctil aj pápež František. Pred svätou omšou zazneli úryvky z prejavu Gaudet Mater Ecclesia, ktorý predniesol pápež Ján XXIII. pri otvorení koncilu. Lektori predniesli i vybrané časti štyroch koncilových konštitúcií.

Slávnostný vstupný sprievod pripomenul úvodnú procesiu otvorenia Druhého vatikánskeho koncilu z 11. Úlohu celebranta pri oltári zveril Svätý Otec kardinálovi Pietrovi Parolinovi. V lodi baziliky koncelebrovalo približne 400 kňazov. Na záver slávnosti pápež František zapálil sviečky niektorým veriacim, aby plameň odovzdali celému zhromaždeniu. Pri vychádzaní so sviecami na Námestie sv. Práve vtedy zaznel z okna Apoštolského paláca aj známy príhovor Jána XXIII.

Je zaujímavé, že Prozreteľnosť ma priviedla k tomu, z čoho vyrastalo moje kňazské povolanie, k pastoračnej službe. Teraz sa cítim, že som naplno zaangažovaný v priamej službe dušiam. V skutočnosti som vždy tvrdil, že pre kňaza alebo duchovného tzv. diplomacia musí byť preniknutá pastoračným duchom, ináč nemá nijaký význam a obracia na smiech sväté poslanie. Teraz som postavený pred skutočné záujmy duší a Cirkvi vo vzťahu k jej cieľu, ktorým je spása duší. Toto mi stačí a ďakujem za to Pánovi.

Povedal som to v Benátkach pri svätom Markovi v deň môjho príchodu. Netúžim po ničom inom a nemyslím na nič iné ako zomrieť za duše, ktoré mi boli zverené. „Dobrý pastier dáva svoj život za ovce. Prišiel som, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“ Začínam svoju službu vo veku sedemdesiatsedem rokov, keď iní už svoju službu končia. Nachádzam sa teda už na pokraji večnosti. Ježišu môj, pravý pastier a biskup našich duší, tajomstvo môjho života a smrti je v tvojich rukách a blízko tvojho srdca. Na jednej strane mám strach priblížiť sa k poslednej hodine, na druhej strane dôverujem a pozerám pred seba každý nový deň svojho života. Cítim sa v pozícii Ľudovíta Gonzágu. Pokračujem vo vykonávaní svojich povinností stále s väčším úsilím, a pritom stále myslím na Božie milosrdenstvo. Tých pár rokov života, ktoré mi zostávajú, chcem byť svätým pastierom, naplno až do konca, ako blahoslavený Pius X., môj predchodca, ako ctený kardinál Ferrari, ako môj učiteľ RadiniTedeschi, pokiaľ žili. „Tak mi Pán Boh pomáhaj.“

V týchto dňoch som čítal sv. Gregora a sv. Bernarda, obaja sa zaoberali vnútorným životom pastiera, ktorý sa nemá starať o vonkajšie materiálne záležitosti. Môj deň musí byť celý ponorený do modlitby, modlitba je mojím dýchaním. Dávam si záväzok každý deň sa modliť celý pätnásťdesiatkový ruženec, odovzdávajúc tak Pánovi a Panne Márii - pokiaľ to bude možné v kaplnke pred Najsvätejšou sviatosťou - potreby mojich detí, Benátok a celej diecézy: kléru, mladých seminaristov, zasvätených panien, verejných autorít a úbohých hriešnikov. Uprostred toľkého jasu, dôstojnosti a úcty, ktorá je mi preukazovaná ako patriarchovi a kardinálovi, cítim dve veľmi bolestivé rany. Veľmi slabé príjmy do pokladnice, zástup chudobných a nedostatočná podpora zamestnanosti. Pokiaľ ide o príjmy z oltára, nik mi nebráni zlepšiť podmienky tak, aby to bolo výhodné pre mňa aj pre mojich nástupcov. Dobrorečím však za túto tak často pokorujúcu chudobu Pánovi, i keď občas privádza k rozpakom. Ona mi pomáha lepšie sa pripodobniť chudobnému Ježišovi a svätému Františkovi a som si istý, že nezomriem od hladu.

Ján XXIII. zomrel 3. júna 1963.

Na Veľkonočnú nedeľu 27. apríla 2014 bol spolu s Jánom Pavlom II. svätorečený pápežom Františkom.

tags: #jan #xxiii #koncil