Jasovský kláštor premonštrátov, situovaný v malebnej obci Jasov, je významnou súčasťou slovenského kultúrneho dedičstva. Jeho história siaha do obdobia stredoveku, kedy sa rád premonštrátov rozšíril po celej Európe. V nasledujúcom článku sa pozrieme na kľúčové momenty v dejinách tohto kláštora, od jeho založenia až po súčasnosť.
Založenie a Rozvoj Rádu Premonštrátov
Rád premonštrátov založil sv. Norbert z Xantenu v prvej tretine 12. storočia. Už v detskom veku ho určili pre cirkevnú dráhu, samotný sv. Norbert z Xantenu si spočiatku zakladal na svojom aristokratickom pôvode a netajil sa vysokými politickými ambíciami.
V roku 1115 ho však podľa stredovekej legendy Milostivý Boh rovnako ako sv. Pavla zhodil z koňa, sv. Norbert stratil vedomie. Keď sa prebral z bezvedomia, sv. Norbert sa pokorne Boha spýtal: „Čo si želáš, aby som učinil, Pane?“ Podľa tradície mu Boží hlas povedal: „Vyhýbaj sa zlu, konaj dobro, hľadaj pokoj a utiekaj sa k môjmu milosrdenstvu.“
Podobne ako v prípade apoštola sv. Pavla, aj v prípade sv. Norberta z Xantenu spadol z koňa hrdý šľachtic, zo zeme sa však zdvihol pokorný a svätý Boží služobník, ktorého právom možno považovať za ozdobu katolíckej Cirkvi. Sv. Norbert sa stal kňazom a kazateľom, ktorý sa zaradil medzi najlepších mužov stredovekej katolíckej Cirkvi a zakladateľov známych katolíckych mníšskych rádov. Premonštráti sa riadia regulou Učiteľa Cirkvi sv. Augustína z Hippa.
Premonštrátsky rád sa už v čase života svojho zakladateľa, sv. Norberta z Xantenu, rozšíril takmer do všetkých oblastí Európy; v roku zakladateľovej smrti (1134) mal rád okolo 100 kanónií, v roku 1260 sa generálnej kapituly zúčastnilo už 350 opátov. Pri rozširovaní premonštrátskeho rádu je zjavný pohyb zo západu na východ.
V dobe medzi rokmi 1134 (smrť sv. Norberta) a 1161 (smrť bl. Huga de Fosse ) došlo k najväčšiemu rozšíreniu rádu takmer po celej Európe od dnešného Talianska a Španielska, Normandiu, Flandersko, Anglicko, Švédsko po Sliezsko. V tej dobe vzniklo okolo 140 nových fundácií. Do konca storočia (1161-1200) vzniklo ďalších 90 domov, ale okrem Frízska nešlo zväčša o nové regióny.
Okrajové kláštory rádu v 12. storočí sa nachádzali vo Švédsku (Vä, 1170), Nórsku (pred 1171), Škótsku (Dryburgh, asi 1150) Poľsku (Witow 1179, Plock 1160-1179), Sv. zemi (Sv. Habakuk 1137/1138, Sv. Samuel 1141). Prví premonštráti prišli do Uhorska medzi rokmi 1162 - 1172, alebo ešte skôr.
Prvou fundáciou bol Veľký Varadín , ktorý bol fíliou Prémontré. Popularita rádu v stredne Európe bola v 12. storočí veľká. Pomerne rýchle rozšírenie premonštrátov v Uhorsku sa pripisuje aj ich obľube u kráľa Štefana II. (1116 -1131), ktorý ich (podľa tradície) pozval do Uhorska a pred smrťou si prial byť pochovaný v premonštrátskom habite v prepošstve vo Veľkom Varadíne.
Aj Belo III. (1173-1196) a Belo IV. (1235-1270) rádu preukazovali významnú podporu. Takmer všetky prepošstvá v Uhorsku (približne 45) boli založené za vlády Arpádovcov, posledná kanónia vznikla pred rokom 1288. To nasledovali aj veľmoži - tretina premonštrátskych kláštorov v Uhorsku bola založená súkromnými osobami. Premonštráti zakladali nové kláštory prevažne v oblastiach severného a severovýchodného Uhorska, v okolí Budína a Zadunajsku.
Štyri uhorské kanónie boli založené z Prémontré: Veľký Varadín, Leles, Sanctus Augustinus a Kláštor pod Znievom. To uznávajú všetci historici rádu (Lairuels, Lepaige, Hugo), potvrdzujú to všetky dnes známe stredoveké katalógy premonštrátskych kláštorov a okrem prepozitúry S.
Na filiáciu Varadína a Lelesa z Prémontré poukazuje aj Obituaire . Ide o nekrológium opátstva v Prémontré od založenia do 18. storočia; prvú časť sumarizácie napísali v rokoch 1175-1178. Neudávajú sa roky úmrtia, len dni a mesiace - čo úplne stačilo na konanie modlitieb.
Nachádzajú sa v ňom mená členov varadínskeho a leleského prepošstva ako filií Prémontré a Hatvanu ako fílie Varadína. Obituaire obsahuje popri siedmich prepoštoch z Varadína (označovaných ako opáti - „abb. Sancti Stephani in Hungaria“) aj jedného leleského prepošta Rogera - k 9. októbru je spomienka „domini Rogerii, abb.
Ako predstavený hlavnej kanónie mal opát z Prémontré výsadné postavenie v celom ráde. Na území Slovenska najstarším premonštrátskym kláštorom je Leles. Väčšina autorov vznik prepozitúry kladie približne do roku 1180 , resp 1190 , teda zhruba šesťdesiat-sedemdesiat. rokov po vzniku Prémontré. Backmund kladie vznik do rokov vlády Bela III. (1173-1196).
Je síce pravda, že väčšina kláštorov, založených v 12. -13 stor. v Uhorsku vznikla na miestach starších už existujúcich, ale pre Leles niet dostatočnej opory pre toto tvrdenie, a to ani z toho hľadiska, že titul Sv. Osadenie kláštora po benediktínoch z vôle donátora premonštrátmi bolo pomerne časté Strahov (1143), Želiv (1149) Hradište pri Olomouci (okolo1150), Bzovík (v rozmedzí rokov (1150-1181); podobne Kláštor po Znievom po dominikánoch (1249). Pre Leles však na toto tvrdenie chýba dostatočný podklad. Zmienka v listine pápeža Inocenta III. z roku 1199 (domui cuidam religiose, quam ipse de novo fundaverat) tomu skôr odporuje.
Patrocínium Sv. Prepošstvo bolo založené vacovským biskupom Boleslavom (biskup v rokoch 1188-1212) na majetkoch, pôvodne patriacich k Zemplínskemu (Zemlyn) hradu, ktoré mu kráľ Belo II. Boleslav darovanie majetku prepošstvu potvrdil aj svojím testamentom (okolo roku 1190), čo potvrdil kráľ Belo III.
Po nástupe Ondreja II. (1177-1235) na trón (1205) Boleslavovu donáciu majetku prepošstvu v roku 1214 potvrdil aj on novou listinou. Táto konfirmačná listina je považovaná za sfalšovanú (upravenú), pretože obsah a skladba vyvolali isté pochybnosti o jej pravosti. Je ale jediným zachovaným písomným prameňom, z ktorého sa dozvedáme o okolnostiach založenia leleského konventu.
Hoci bola okolo roku 1330 upravovaná a doplňovaná, údaje o vzniku kláštora a prvotnej donácii nevzbudzujú pochybnosti. Listina Bela IV. z roku 1252 síce udáva, že Boleslav: „…ipsum monasterium in predicta terra Lelez, que fuerat castri de Zemlin, ex concessionis felicis recordationis Andree regis carissimi patris nostri fundaverat …“ Podľa všetkého ide nie o založenie, ale o upevnenie a zaistenie práv.
Prvým známym prepoštom je totiž prepošt Ján - spomína sa spred roku 1210. Dobu vzniku prepozitúry v Lelesi možno teda ohraničiť rokmi 1188 - 1196 (začiatok biskupskej služby Boleslava a smrť Bela III). Prepošstvo malo aj filiálku-prepošstvo Panny Márie v obci Darnó na území dnešného Maďarska (medzi obcou Tolcsva a mestom Sárospatak). Pravdepodobne bolo darnovské prepošstvo založené z Lelesa, pretože darnovskí prepošti boli vždy leleskými kanonikmi.
Informácie o založení sa nezachovali. Backmund kladie vznik tejto prepozitúry do rokov 1245-1280. Podľa všetkého išlo o monasterium generationis. Bolo to zaiste prepošstvo s veľmi malým konventom, alebo skôr fara bez konventu. Najstaršia zmienka o jej existencii je z roku 1336. V listine z roku 1369 Darnó je uvedené ako fólia prepošstva v Lelesi.
Darnó bolo aj pútnickým miestom, ale v strede XVI. storočia zaniklo. Posledná zmienka je z roku 1492 . Každý zakladateľ kláštora sa automaticky stával jeho patrónom. Do jeho kompetencie nepatrila voľba predstaveného, ani hmotné zabezpečenie konventu (na to fundoval kláštor majetkom), ale ochrana pred akýmkoľvek vonkajším útokom (ozbrojeným, právnym…).
Odvolacou inštanciou v sporoch bol v 1. stupni pater-abbas, v ďalších vizitátor alebo vikár cirkárie, generálny opát a generálna kapitula a Sv. V Uhorsku bol zvyčajne patrónom prepošstiev panovník. Aj v prípade, že kláštor založila súkromná osoba, panovník patronátne právo ku kláštoru len neuplatňoval, pretože bol patrónom všetkých cirkevných inštitúcíí v krajine, keďže disponoval výsadným, kým súkromné osoby len všeobecným patronátnym právom.
História Jasovského Opátstva
Nie je presne známy dátum, kedy jasovské opátstvo vzniklo. Maďarská historiografia uvádza rok 1170, premonštrátsky historik rádu Norbert Backmund O. Praem. hovorí o roku 1182, podľa majetkových zápisov kláštora išlo o dátum medzi rokmi 1232 - 1235.
Kvôli tatárskym vpádom na Slovensko v rokoch 1241-1242 (uhorské vojsko utrpelo porážku v bitke na rieke Slaná, kráľ Belo IV. si len tak-tak zachránil holý život, Tatári sa následne zúrivo prehnali cez Uhorsko a Slovensko) prišlo k zničeniu prvej budovy kláštora, ktorý však následne opäť opravili.
Moháčska katastrofa v roku 1526 znamenala, že Slovensko sa ocitlo v bojovom pásme. Boje kresťanských habsburských jednotiek proti Turkom sa odohrávali najmä na juhu Slovenska, pretože celé územie dnešného Maďarska sa dostalo pod nadvládu Turkov. Od roku 1552 nastal postupný odchod premonštrátskych mníchov z Jasova (stiahli sa do bezpečnejších oblastí) a v rokoch 1552 - 1657 spravovali kláštor v Jasove cirkevní hodnostári, ktorí nevyšli z premonštrátskeho rádu a takisto aj svetské osoby.
S dejinami Jasovského kláštora sa spája aj vznik univerzity v Košiciach (1657), ktorá spoločne s Trnavskou univerzitou predstavovala pýchu vzdelanosti v Uhorsku. Vznik Košickej univerzity je spojený s menom jágerského biskupa Benedikta Kišdyho.
Po porážke Turkov pri Viedni v roku 1683 habsburské vojská začali s oslobodzovaním Turkami obsadených území Uhorska. Premonštráti v Uhorsku (Veľký Varadín, Jasov, Leles) sa stali súčasťou českej rodiny premonštrátov (Louka pri Znojme na Morave).
Práve z premonštrátskeho kláštora v Loukách prišiel v roku 1730 do Jasova aj nový opát Andreas Anton Sauberer, ktorý stál v čele kláštora až do roku 1779. Pomery v jasovskom kláštore sa začali pod jeho vedením zlepšovať nielen v ekonomickej rovine, ale vzrástla aj autorita kláštora v cirkevnej, politickej i kultúrnej oblasti.
Žiaľ v roku 1787 Jozef II., syn Márie Terézie zrušil v Habsburskej monarchii veľké množstvo katolíckych rádov a kongregácií, vrátane rádu premonštrátov. Jozef II. však našťastie vládol len 10 rokov a keď v roku 1790 umrel, postavenie premonštrátov sa začalo zlepšovať.
V roku 1802 cisár František II. rád premonštrátov v Uhorsku obnovil a Jasov spoločne s opátstvom v Lelesi a Veľkom Varadíne vytvorili trojicu najvýznamnejších premonštrátskych kláštorov v Uhorsku. Premonštráti, ktorí sa venovali vzdelávaniu populácie postupne začali riadiť aj bývalé jezuitské gymnázia v Levoči, Rožňave, Užhorode a neskôr aj v Košiciach. V roku 1918 po rozpade Rakúsko-Uhorska boli však všetky premonštrátske gymnázia poštátnené.
Premonštráti v Jasove pôsobili až do roku 1950, po zrušení reholí v ľudovodemokratickom Československu sa kláštor stal na tri mesiace sústreďovacím táborom pre rehoľníkov, od roku 1951 sústreďovacím táborom pre rehoľnice. Po skončení tejto akcie v kláštore vznikla škola pre hluchonemé deti a od roku 1960 kláštor slúžil ako ústav sociálnej starostlivosti pre mentálne postihnutých, tento ústav sídlil v kláštore až do roku 2004.
Premonštráti sa na Slovensko opäť vrátili v roku 1990 pod vedením opáta Tomáša Karola Bartala O. Praem. Od roku 2009 stojí v čele premonštrátov na Slovensku súčasný opát Ambróz Martin Štrbák O. Praem.
Exteriér Kláštora
Najstaršia románska budova kláštora nebola ešte úplne hotová, keď ju zničili nájazdy Tatárov. V 15. storočí gotický kláštor prestavali na opevnený hradný kláštor, jasovská pevnosť bola gotická s menšími renesančnými a barokovými fortifikačnými úpravami.
Najväčšieho rozmachu sa kláštor v Jasove dočkal v 18. storočí, kedy pod vedením opáta Andreasa Antona Sauberera vznikol veľkolepý projekt neskorobarokového kultúrneho komplexu, ktorý vyrastal z princípov rakúskej barokovej sakrálnej architektúry s jej charakteristickými prvkami: harmónia, symetria a dekoratívnosť. Autorom projektu novej budovy bol známy viedenský architekt Anton Pilgram. Jeho koncept bol citlivo zasadený do nádherného prírodného prostredia.
Dominantou kláštora je Kostol sv. Jána Krstiteľa. Žiaľ, v roku 1970 kostol vyhorel a vzácne Krackerove fresky zdobiace interiér chrámu boli značne poškodené. Reštaurovali ich poľskí reštaurátori, úplná obnova celého komplexu však bude trvať ešte niekoľko rokov. V roku 2012 bol opátstvu v Jasove udelený titul Kultúrna pamiatka roka za zreštaurovanie južnej fasády Kostola sv. Jána Krstiteľa.
Interiér Kostola sv. Jána Krstiteľa
Vnútorná architektúra kostola je prejavom nádhernej barokovej dekoratívnosti. Ornamentálnu štukatúru, architektonickú plastiku a mramorovanie kostola vytvoril Johann Hennevogel, ktorý je u nás pomerne neznámym umelcom. Podarilo sa mu však harmonicky zjednotiť maliarske a sochárske diela dvoch najväčších tvorcov výzdoby jasovského kláštorného komplexu - maliara Johanna Lucasa Krackera a sochára Johanna Antona Kraussa, s prácou ktorých sa môžeme stretnúť pri výzdobe katolíckych chrámov v Prahe, Jágri, Skalici či Košiciach. Od 60. rokov 18. storočia sa Johann Anton Krauss natrvalo usadil v Jasove.
V Jasovskom kláštore Johan Anton Krauss vytvoril sochy sv. Mikuláša, sv. Vojtecha, sv. Filipa, sv. Júdu Tadeáša, sv. Sebastiána, sv. Rocha, sv. Antona Paduánskeho, sv. Jozefa Hermanna, sv. biskupa Gilberta (premonštrát), sv. biskupa Evermoda (premonštrát), sv. Margity Antiochijskej, sv. Márie Magdalény, sv. opáta Ludolfa (premonštrát), sv. opáta Fridricha (premonštrát), sv. Kataríny Alexandrijskej, sv. Rozálie Parmskej a i.
Konsekrácia barokového Kostola sv. Jána Krstiteľa sa uskutočnila v roku 1766, kedy už bol pravdepodobne hotový celý kláštor. Opát Sauberer mal pri výbere umelcov, ktorí participovali na výzdobe exteriéru i interiéru chrámu veľmi šťastnú ruku, čoho dôkazom je kláštorný komplex, ktorého výzdobu môžeme obdivovať aj dnes.
Hlavný oltár je zasvätený patrónovi kostola sv. Jánovi Krstiteľovi. Námet obrazu Krista v Jordáne je kľúčovou udalosťou v živote sv. Jána Krstiteľa. Celá kompozícia obrazu predstavuje vzťah Boha Otca, ktorý zosiela Ducha Svätého v podobe holubice v okamihu krstu Ježiša Krista v rieke Jordán.
Okrem tohto obrazu namaľoval maliar Johann Lucas Kracker aj oltárne obrazy nad bočnými oltármi (oltárny obraz Immaculaty, oltárny obraz sv. Joachima a Anny, oltárny obraz sv. Norberta z Xantenu, oltárny obraz sv. Barbory, ktorý sa momentálne nachádza mimo chrámu v reštaurátorskej dielni, oltárny obraz sv. Ondreja, oltárny obraz sv. Augustína).
Opát Andreas Anton Sauberer poveril maliara Johanna Lucasa Krackera (odporučili ho premonštráti z Louckého kláštora pri Znojme) aj výzdobou klenby, knižnice, reprezentačných priestorov prelatúry. Johann Lucas Kracker, ktorý bol synom známeho viedenského sochára Tobiasa Krackera a mal blízko aj k známemu viedenskému barokovému staviteľovi Johannovi Lucasovi Hildebrandtovi. Bol blízkym priateľom brnianskeho maliara Tadeáša Rottera, ktorý vyzdoboval interiéry barokových chrámov na Morave a v Čechách (napr. klenba kostola sv. Mikuláša v Prahe).
V Jasove Johann Lucas Kracker vytvoril 5 rozsiahlych stropných fresiek znázorňujúcich udalosti zo života sv. Jána Krstiteľa (1. narodenie sv. Jána Krstiteľa, 2. zaujímavá maľba s témou z apokryfného evanjelia - pri vraždení neviniatok sa sv. Alžbeta s malým Jánom Krstiteľom ukryla v skale, ktorá sa na Boží príkaz otvorila, 3. Kázanie sv. Jána Krstiteľa v púšti, na maľbe sa nachádza obraz muža v nemeckom stredovekom odeve - portrét samotného Johanna Lucasa Krackera, 4. Sťatie Jána Krstiteľa, 5. Nebeský koncert s ústrednou postavou sv. Cecílie).
Reprezentačné Priestory Kláštora
Hlavnému architektovi Pilgrimovi sa podarilo vytvoriť symetrické stavebné dielo, centrom ktorého je spomenutý chrám sv. Jána Krstiteľa. Na stranách kostola sa nachádzajú reprezentačné priestory prelatúry a konventu. V prepoštovej domácej kaplnke sa nachádza nástropná postava sv. Norberta a reprezentačnej Abrahámovej sieni dominuje freska stretnutie Abraháma s troma hosťami (anjelmi) pri dube.
Námetom fresky na strope v miestnosti nazývanej Herodesova sieň je známy biblický príbeh o smrti sv. Jána Krstiteľa. Herodesa natoľko zvábil tanec jeho nevlastnej dcéry Salome, že jej splnil jej najohavnejšiu žiadosť (za objednávkou vraždy sv. Jána Krstiteľa treba hľadať matku tanečnice Salome) - popraviť sv. Jána Krstiteľa a odovzdanie jeho hlavy (porovnaj Mk 6,1-30). Obraz, ktorého autorom je takisto Johann Lucas Kracker vyniká brutálnou naturálnosťou, odrezaná hlava sv. Ján Krstiteľa na zlatom podnose pôsobí naozaj hrôzostrašným dojmom.
Kláštorná Knižnica
Pýchou kláštora v Jasove je jeho knižnica. Premonštráti začali knižnicu v Jasove pravdepodobne budovať už krátko po svojom príchode. Knižnica sa postupne stala jednou z najznámejších v celom Uhorsku. Žiaľ, Jozef II. kláštor v Jasove zrušil a knihy z kláštora putovali do Budína a Jágra. Po smrti Jozefa II. a obnovení kláštora v roku 1802 však k návratu kníh z Budína neprišlo a najvzácnejšie knihy ostali trvalo v Maďarsku.
Napriek tomu sa v neskorších rokoch fond knižnice rýchlo rozrastal. Po roku 1918 sa v Jasovskej knižnici sústredili knihy zo všetkých zrušených premonštrátskych gymnázií zo Slovenska, vrátane gymnázia v Rožňave, ktoré takisto viedli premonštráti. Po roku 1950 sa v knižnici sústredili knihy zo všetkých zrušených kláštorov na východnom Slovensku, dnes knižnica obsahuje cca 80 000 zväzkov z odboru teológie, filozofie, prírodných vied, geografie, histórie a i.
Časť najkrajších kníh postupne z kláštora v Jasove získala...
Opátska jedáleň kláštora premonštrátov, Jasov
tags: #jasov #klastor #radu #premonstratov