Svätého Jozefa nám Biblia opisuje v tom najlepšom svetle: inšpiratívny, skromný, pracovitý a hlboko veriaci. Na čo pri ňom kladie Božie slovo dôraz, prezradil biblista Jozef Jančovič.
Jozef - človek spravodlivý
Biblia nám o vlastnostiach sv. Jozefa veľa nehovorí. Dozvedáme sa z nej, že to bol „človek spravodlivý“ (Mt 1, 19). Významové spresnenie nám ponúka neľahká syntax gréckeho verša Mt 1, 19, o čom svedčia aj odlišnosti v prekladoch. Učenci navrhli tri výklady, ako „bol Jozef spravodlivý“.
Dôvodom prepustenia je jednak Jozefova spravodlivosť a jednak neochota verejne prepierať Máriin prípad na súde. Výraz spravodlivý je mimochodom Matúšov obľúbený biblický pojem, použije ho ešte 16-krát v evanjeliu, čím dosahuje popri siedmich výrazoch spravodlivosť prvenstvo v jeho použití v rámci 27 spisov Nového zákona. Tu vidno, že text je už teologickým spracovaním tradície o problematickom tehotenstve Panny Márie a nie očitým svedectvom udalosti, ktorú Jozef prežíva.
Jozef je spravodlivý tým, že chce preukázať lojalitu a láskavosť Márii, ale aj tým, že musí splniť požiadavku zákona. Biblický výraz spravodlivý (grécky dikaios) tak zostáva pri Jozefovi zámerne dvojznačný.
Jozef a Mária: Nezvyčajný vzťah
Jozefov a Máriin vzťah nebol úplne bežný. Pri prvom obrade kiddušin sa spisovala totiž manželská zmluva a ženích dával otcovi nevesty veno - takzvaný mohar - ako náhradu za ekonomickú stratu, ktorú utrpel rodinný klan nevesty jej odchodom (porov. Gn 24, 53; Oz 3, 2). Bol to druhý obrad tradičného židovského manželstva, takzvané odvedenie, po aramejsky nišuin.
Druhý omnoho závažnejší údaj je, že Mária je v druhom stave bez zásluhy Jozefa. Jej muž mal v patriarchálnej spoločnosti nad svojou ženou úplnú právomoc. Striktné právo v Deuteronómiu (porov. Dt 22, 22 - 24) hrozilo v takýchto prípadoch trestom smrti, od ktorého sa v čase Ježiša už upúšťalo (porov. Už právna kazuistika textu v Dt 22, 23 - 34 skúmala okolnosti, či došlo k cudzoložstvu v meste alebo na odľahlom mieste, kde žene nemal kto pomôcť.
Jozef musí svoj manželský problém riešiť. Riešením je rozvod s Máriou, čiže prepustenie manželky. Tento spravodlivý otec sa o dieťa a matku zodpovedne stará.
Pracovitý, pokorný a poslušný
Sv. Jozefa poznáme ako pracovitého, pokorného či obetavého a poslušného. Je ideálom dobrého človeka. Hoci bežne Písmo netají negatívne stránky biblických svätcov, príkladom sú sv. Peter, sv. Pavol či kráľ Dávid, o sv. Jozefovi čítame len v pozitívnom svetle.
Jeho život určite nepatril medzi najľahšie. Zdá sa však, že každý kríž a každú výzvu, ktoré mu Boh pripravil, prijal s poslušnosťou a bez reptania. Evanjelium podľa Matúša to spája dva razy s jeho uvažovaním. Jozef nestráca hlavu pri riešení prípadu Panny Márie a tiež sa nechcel bezhlavo po návrate z Egypta s rodinou usadiť v Betleheme, kde vládol krutý Herodes Archelaus (4 pred Kr.
A potom to bola Jozefova viera ochotná konať Božiu vôľu. Je ideálnym poslucháčom Božieho slova ako spravodlivý Noe. Niektorí sa pri propagovaní jeho vzoru smejú, lebo považujú jeho život za príliš pasívny a nudný. Takéto postavy „bez názoru“ svet nemá veľmi rád.
Treba však dodať, že Matúšovo evanjelium v kapitole 1 - 2 prezentuje nielen Jozefa bez slov, ale úplne ticho je tu aj Mária. Tí najbližší pri dieťati sú totálne ticho, Mária ako starostlivá matka je vždy s dieťaťom a otec rodiny uvažuje, rieši, uteká, bojí sa a napokon sa odoberie a usadí v Nazarete (porov. Vždy však stojí pri Márii a Ježišovi, okrem jedného prípadu, nad ktorým sa čudoval i Benedikt XVI. v prológu diela Ježiš Nazaretský (s. 98): keď vstúpili mudrci do domu v Mt 2, 11, je tam iba matka a dieťa. Dovolím si naznačiť riešenie: je za tým rukopis zručného literáta a evanjelistu.
Prvé evanjelium približuje narodenie Ježiša z perspektívy sv. Jozefa a práve tu z dôvodu naratívnej stratégie Jozefa nespomenie, keďže v stati o mudrcoch (porov. Mt 2, 1 - 12) a o zabíjaní neviniatok (porov. Jozef je v prvej línii ako hlavný hrdina iba vtedy, keď musí konať, čo sa udeje po Mt 2, 11 o dva verše ďalej v Mt 2, 13.
Hoci v Lukášovom evanjeliu Panna Mária prehovára a dokonca aj iní hovoria o nej samotnej, Jozef aj tu mlčí, no má tu nové črty. V neposlednom rade je to muž tvrdej roboty, je tesárom (porov. Mt 13, 55). Grécky výraz tektón voľne označoval nielen robotníka s drevom na stavbách, ale už sv. Justín toto remeslo v 2. Jozefov vzor akoby posilňuje výrok: tam, kde je základným Božím dorozumievacím jazykom ticho, všetko ostatné je len nevydarený preklad. Sv.
Je to najmä univerzálny vzor kresťana načrtnutý v Matúšovom evanjeliu. Jozef je tam v podstate prvým kresťanom, ak je kresťanom ten, čo prijíma Ježiša a Pannu Máriu do svojho života a kráča s nimi životom. Zároveň má tento vzor i cenný ekumenický rozmer, ktorý môže obohatiť i protestantských bratov a sestry. Už 150 rokov je patrónom celej Cirkvi.
Patrón celej Cirkvi a dobrej smrti
Prečo práve on? Bol to pápež sv. Pius IX., pápež dogiem o Nepoškvrnenom počatí (1854) a o pápežskej neomylnosti (1870), ktorý v búrlivých časoch pre Cirkev najmä v Taliansku vyhlásil v roku 1870 sv. Po Panne Márii je práve on najbližší Ježišovi; jemu sa dostalo výsady Ježiša ľudsky a duchovne vychovávať a viesť.
Popri Márii vnímanej ako Matke a prvotine Cirkvi má svoje opodstatnenie ekleziologický súvis aj pri sv. Uctieva sa okrem iného aj ako patrón dobrej smrti. O Jozefovej smrti sa však z Písma nedozvedáme. O jeho smrti nie sú žiadne historické záznamy.
Naposledy o ňom hovorí Lukášovo evanjelium, keď v rámci veľkonočnej púte do Jeruzalema nájde s Máriou dvanásťročného Ježiša v chráme (porov. A keďže Jánovo evanjelium teologicky spracúva prítomnosť Márie na začiatku činnosti Ježiša v Káne a na konci ju pod krížom Ježiš dáva do opatery milovanému učeníkovi (porov.
V náboženskej tradícii sa neskôr ujala myšlienka, že Ježiš s Máriou boli pri jeho smrti. Bola za ňou i duchovná túžba veriacich, ktorí ako Jozef chceli mať priamy vzťah s Ježišom a jeho matkou pri smrti. Svätý Hieronym uvažoval v 5. storočí dokonca o pochovaní a hrobe Jozefa za potokom Cedron v Getsemanskej záhrade, ku ktorému sa vraj Ježiš odišiel modliť po Poslednej večeri.
Apokryf z 5. stor. po Kr. v koptských a arabských prekladoch Dejiny tesára Jozefa voľne uvažuje, že Jozef sa obáva smrti a je zarmútený, že urobil málo dobra. S týmto vedomím vraj Jozef zomrel. Za apokryfom nemožno nevidieť fikciu duchovného diela. Daný apokryf sa stal veľmi obľúbeným v 17. storočí, keď mnohé katolícke skupiny začali pestovať úctu k sv. Postupne sv. Jozef získal úlohu patróna dobrej smrti.
Iný inšpiratívny biblický príklad dobrej smrti uvádza Lukáš v opise Ježišovej smrti v evanjeliu (porov. Lk 23, 34. 46) a Štefanovej smrti v Skutkoch apoštolov (porov. Ako vhodne prežívať aktuálny Rok sv. Ako chcel Svätý Otec František, má to byť v častejšej modlitbe k sv. Pre pápeža i pre veľkú mystičku sv. Teréziu Avilskú bol sv. Jozef privilegovaný svätý, keďže Terézia zakúšala blaho vypočutých modlitieb na základe jeho príhovoru.
Svätý Jozef v Písme
Zmienky o osobe sv. Jozefa sú v Svätom písme veľmi skromné. Je to pochopiteľné, lebo v centre evanjeliových textov je postava a učenie Ježiša Krista. Evanjelista Ján uvádza, že v rozhovore s Natanaelom Filip spomenul: „Našli sme toho, o ktorom písal Mojžiš a Proroci, Ježiša, Jozefovho syna z Nazareta.“ (Jn 1, 45). Zmienka teda nie je zameraná na osobu Jozefa, ale na miesto pôvodu - Nazaret, ktorý podľa všetkého nemal v regióne Galiley dobrú povesť.
Podľa názoru odborníkov Nazaret mal iba niekoľko stoviek obyvateľov a v tej dobe bol bezvýznamnou vidieckou lokalitou. Evanjelista Marek spomína len to, že Ježiš bol tesár, syn Márie (porov. O Jozefovi vieme, že bol najskôr snúbencom a potom manželom Márie. Tieto dve evanjeliá veľmi jasne vysvetľujú, že Jozef nie je biologickým otcom Ježiša a k jeho počatiu došlo zázračným spôsobom bez prispenia muža.
Rodokmeň v 1. kapitole Matúšovom evanjeliu odráža vtedajšie myslenie, keď spoločnosť bola postavená na otcovi ako hlave rodiny. Odovzdávanie života a viery sa dialo „cestou otca“. Tento patriarchálny model je v štruktúre rodokmeňa porušený jediný raz práve v prípade Ježiša Krista, keď čítame: „Jakub mal syna Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, nazývaný Kristus.“ (Mt 1, 16)
Ak by evanjelista chcel zachovať predpokladanú schému, napísal by „Jozef mal syna Ježiša“. V texte je však Jozefovi odňaté sloveso vyjadrujúce splodenie a priradené Márii. Ježiš sa narodil z Márie. Ježišovo narodenie je zázračné. Jeho otcom je Boh. Avšak je tiež potrebné zdôrazniť, že Jozef je vo vzťahu k Ježišovi jeho legálnym otcom. Ak pri zvestovaní Ježišovho narodenia sa píše, že dieťa bude „Emanuel“ = „Boh s nami“, tak aj o Jozefovi môžeme povedať, že objavil túto Božiu lásku a dokázal byť manželom a otcom, ktorý neodišiel, ale bol s Máriou a Ježišom.
Podľa židovského náboženstva bol to otec, ktorý pri obriezke oznamoval meno svojho dieťaťa. Môžeme predpokladať, že to tak bolo aj pri Ježišovej obriezke na ôsmy deň po jeho narodení. Pri obetovaní Ježiša a pri jeho nájdení v chráme Jozef stojí po boku Márie. Evanjelista Lukáš hovorí, že Simeon požehnal Ježišových rodičov (Lk 2, 34). Keď sa 12 ročný stratil v chráme, matka Mária povie: „Tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali.“ (Lk 2, 48).
Jozef je označený výrazom „tvoj otec“ a hovorí sa o bolesti pri hľadaní. Evanjelista Matúš hovorí, že Ježiš bol „tesárov syn“ (porov. Mt 13, 55). Grécky jazyk, v ktorom boli napísané všetky novozákonné spisy, používajú výraz „tekton“. Zvyčajne to označuje stolára, alebo jednoducho remeselníka, ktorý pracuje s drevom od tesárskych hrubých prác až po jemné opracovanie.
Toto remeslo bolo v Ježišových časoch veľmi žiadané, lebo v regióne Galilei vznikali nové mestá (napr. Na túto skutočnosť je dobré pamätať, lebo rodina potrebovala živobytie. Sväté písmo hovorí aj o tom, že každý rok Svätá rodina chodievala na púť do Jeruzalema. Bolo to možné len v tom prípade, že úspory jej to umožnili.
Pri obetovaní v chráme na 40. deň po Ježišovom narodení rodičia priniesli ako obetný dar pár hrdličiek. Zvyčajne sa obetoval jednoročný baránok. Mojžišov zákon však pamätal aj na menej majetné rodiny a umožnil im obetovať dva holúbky alebo dve hrdličky (porov. Lv 12, 8). Ježiš teda vyrastal v skromných ekonomických podmienkach.
Bolo bežné, že otec mal na starosti aj náboženskú formáciu syna, ako zase matka niesla zodpovednosť za ľudskú a náboženskú formáciu dcér. Môžeme si teda predstaviť, ako Jozef učil Ježiša prvé modlitby, rozprával mu príbehy vlastného národa, učil ho sláviť náboženské sviatky a vysvetľoval Božie prikázania. Každú sobotu kráčali uličkami Nazareta do tamojšej synagógy. Približne od 12. roku života sa spolu s rodičmi Ježiš zúčastňoval aj pravidelných pútí do chrámu v Jeruzaleme.
Veľkou pomocou pri odovzdávaní viery bol aj život Jozefa a Márie skrze konkrétne skutky. Sväté písmo nám podáva o Jozefovi a Márii obraz mimoriadne zbožných ľudí, ktorí zachovávali predpisy Pánovho zákona. Boli zasnúbení, ale nežili ešte v jednej domácnosti. Bolo to možné až po svadbe presne podľa toho, ako to požadoval Mojžišov zákon. Svadba sa konala zvyčajne do jedného roka po zásnubách. Obdobie jedného roka bol prípravou na spoločný život. Žena po svadbe odchádzala z domu otca a bývala v dome svojho manžela.. Manžel sa staral o živobytie a manželka viedla domácnosť. Jozefov dom v Nazarete sa teda stal príbytkom Svätej rodiny.
Z udalostí vo Svätom Písme vidíme, že Jozef a Mária stále konajú to, čo káže Pánov, resp. Mojžišov zákon, (lebo Pán Boh ho dal Izraelitom prostredníctvom Mojžiša na vrchu Sinaj). Evanjelium podľa Matúša pri Jozefovi viackrát používa slovo „vziať“. Jozef si vzal Máriu za svoju manželku. Pred prenasledovaním Herodesa Jozef vzal svoju manželku a dieťa a utiekol do Egypta, aby po Herodesovej smrti znova vzal manželku a dieťa a vrátil sa do Izraela a usadil sa v galilejskom Nazarete.
V tejto súvislosti je potrebné všimnúť si aj ďalší drobný, ale krásny detail, ktorý vystihuje Jozefovu povahu. Výraz „za noci“ nie je len časový údaj. Má hlbokú symboliku. Jozef je skutočne Ježišov otec a to síce nie v biologickom význame, ale otec ako ten, ktorý stráži a chráni svoju rodinu. Sväté písmo tak k jemnosti matky Márie, bezbrannosti dieťaťa Ježiša kladie aj obetavosť, odvahu, odhodlanie, múdrosť a prezieravosť otca Jozefa. Aj z tohto dôvodu je svätý Jozef patrónom rodín.
Evanjelista Matúš sa pozerá na osobu a konanie svätého Jozefa očami Starého zákona. Na začiatku Ježišovho rodokmeňa v jeho evanjeliu stojí patriarcha Abrahám a na konci je to „patriarcha“ Jozef. Preto aj do modlitieb o svätom Jozefovi vkladáme oslovenie „patriarcha“. Abrahám je známy svojou vernosťou a poslušnosťou voči Bohu. Poslúcha Boží hlas a odchádza z rodnej krajiny do krajiny Kanaán (porov. Gn 12). Poslušne plní Boží príkaz, aby obetoval svojho syna Izáka (porov.
Podobným spôsobom je vyobrazená Jozefova poslušnosť Božím príkazom. Poslušne plní Božiu vôľu a prijíma Máriu, svoju manželku, a jej dieťa. Berie malého Ježiša a jeho matku a odchádza do Egypta, aby sa odtiaľ po istom čase poslušne vrátil do Palestíny. Putovanie Jozefa pripomína starozákonné putovanie patriarchov Abraháma, Izáka, Jakuba a Jozefa, ktorí taktiež zišli do Egypta, aby sa napokon vrátili a usadili v zasnúbenej krajine. Jozef je napokon označený ako spravodlivý muž, čo je vlastnosť, ktorú udeľuje Kniha Genezis patriarchovi Abrahámovi (porov. Do popredia tak má vystúpiť jeho poslušnosť Božiemu slovu.
Patriarcha Jozef Egyptský, jeden z dvanástich synov patriarchu Jakuba, ktorého mal jeho otec najradšej spomedzi svojich synov, bol bratmi predaný zo žiarlivosti do egyptského otroctva (porov. Jozef mával sny a mal aj schopnosť vykladať ich význam. Faraónovi vysvetlil význam slov a predpovedal mu, že po siedmich úrodných rokoch príde sedem rokov neúrody. Faraón ho ustanovil za správcu egyptských sýpok a zmenil mu meno na „Živiteľ zeme“. Preto v tejto charakteristike vidíme podobnosť s novozákonným Jozefom.
Matúšovo evanjelium spomína tri Jozefove sny. V jednom mu anjel oznamuje, aby si vzal Máriu za manželku, v druhom, aby utiekol do Egypta a v treťom, aby sa vrátil naspäť do izraelskej krajiny. Môžeme povedať, že Jozef je človekom snov. Je mužom ktorý vie snívať.
Svätý Jozef sa už nespomína počas Ježišovho verejného účinkovania. Niektorí odborníci usudzujú, že zomrel skôr, než Boží Syn začal ohlasovať Božie kráľovstvo. Tradícia učí, že počas hlásania náuky Ježiša Krista o nebeskom Otcovi (keďže svätý Jozef už nežil) nevznikali zmätočné domnienky, že Ježiš hovorí o Jozefovi. Svätý Jozef sa lúčil s týmto svetom v ovzduší božskej lásky a milosti, v opatere a úteche milovaného Syna a Panny Márie.
Aj z týchto naznačených biblických skutočností je zrejmé, že život sv. Jozefa charakterizuje predovšetkým jednoduchosť, tichosť, skromnosť, pracovitosť a vernosť svojmu povolaniu. Žiadne zvláštne zázraky, ktorými by ohromoval svet, len nenápadný, ale plnohodnotný každodenný všedný život v prítomnosti Ježiša a Márie. A toto je hodné nasledovania aj v našich životoch.
Sv. Jozef bol hlavou Svätej rodiny. To je bezpochyby jedinečná hodnosť, v ktorej sa mu nik nevyrovná a pre ktorú si sv. Jozef zasluhuje osobitnú úctu. Svätý Ján Pavol II. o sv. Jozefovi povedal: „Hoci je príbeh sv. Jozefa úplne výnimočný, jeho osobnosť môže byť vzorom pre všetkých otcov. Veď Jozef je skutočným otcom Svätej rodiny: aj keď jeho otcovstvo nebolo biologické, predsa nebolo len „náhradné“ či len „zdanlivé“, bolo to autentické ľudské otcovstvo.