Ježiš Kristus, Spasiteľ, sa vtelil ako Ázijčan! Keďže sa Ježiš narodil, žil, zomrel a vstal z mŕtvych vo Svätej Zemi, tento malý kúsok západnej Ázie sa stal zemou prisľúbenia a nádeje pre celé ľudské pokolenie. Ježiš poznal a miloval túto krajinu, prijal za svoje jej dejiny, utrpenia i nádeje tohto národa. Bol mu drahý jeho ľud, stotožnil sa s hebrejskými tradíciami i s dedičstvom. Veď Boh si už od pradávna vyvolil tento národ a jemu sa zjavoval, aby ho pripravil na príchod Spasiteľa.
Z tejto zeme sa Cirkev, prostredníctvom ohlasovania evanjelia mocou Ducha Svätého, rozšírila všade, aby "učila všetky národy" (porov. Mt 28,19). Cirkev v Ázii sa raduje z dobra národov tohto kontinentu, z kultúr a náboženskej vitality, a zároveň si je vedomá jedinečnosti daru viery, ktorý dostala pre dobro všetkých.
Synoda ponúkla Cirkvi v Ázii vhodnú príležitosť zamyslieť sa nad týmto tajomstvom a potvrdiť obnovené úsilie v poslaní lepšie oboznámiť všetkých s Ježišom Kristom. Počas prípravnej fázy sa ukázala pozitívna odpoveď biskupov a miestnych cirkví na ponuku Osobitného zasadania Synody biskupov pre Áziu. V každej etape vyjadrovali svoje túžby a názory s úprimnosťou a prenikavým poznaním kontinentu, plne si uvedomujúc puto vospolnosti (communio), ktoré ich spája so všeobecnou Cirkvou.
V línii pôvodnej myšlienky listu Tertio millennio adveniente a podľa návrhov Predsynodálnej rady, ktorá posúdila odporúčania biskupov a miestnych cirkví ázijského kontinentu, som ako tému pre Synodu vybral: Ježiš Kristus, Spasiteľ, a jeho poslanie lásky a služby v Ázii: "aby mali život a aby ho mali v hojnosti" (Jn 10,10). Takýmto osobitným formulovaním témy som si prial, aby Synoda "osvetlila a prehĺbila pravdu o Kristovi ako o jedinom Prostredníkovi medzi Bohom a ľuďmi a o jedinom Vykupiteľovi sveta, a tak ho výrazne odlíšila od zakladateľov iných veľkých náboženstiev".
Synodálni Otcovia pripomenuli prvé kresťanské spoločenstvo, prvotnú Cirkev, Ježišovo maličké stádo (porov. Lk 12,32) na tomto obrovskom kontinente. Vymenovali, koľko Cirkev prijala a počula (porov. Zjv 3,3) už od počiatku, a keď to pospomínali, oslavovali "nekonečnú dobrotu" Božiu (Ź 145,7), ktorá nikdy nesklame. Synoda bola aj príležitosťou uznať pradávne náboženské tradície a civilizácie, hlboké filozofie i múdrosť, ktoré formovali dnešnú Áziu. Nadovšetko sa však spomínali samotné národy Ázie ako prvé bohatstvo tohto kontinentu a nádej pre budúcnosť.
Synoda nebola slávením, ktoré by motivovala pýcha nad dosiahnutými ľudskými výsledkami, ale vedomá slávnosť toho, čo Najvyšší vykonal pre Cirkev v Ázii (porov. Lk 1,49). Okrem spomienky a slávenia bola Synoda vrúcnym potvrdením viery v Ježiša Krista, Spasiteľa. Synodálni Otcovia, vďační za dar viery, nenašli lepší spôsob, ako túto vieru osláviť, než tak, že ju potvrdili ju v jej celistvosti a zamysleli sa nad ňou vo vzťahu ku kontextom, v ktorých má byť ohlasovaná a vyznávaná v súčasnej Ázii. Často zdôrazňovali, že viera sa už dnes na tomto kontinente s dôverou a odvahou ohlasuje, a to aj uprostred veľkých ťažkostí.
V mene mnohých miliónov ľudí v Ázii, ktorí nevkladajú svoju dôveru do nikoho iného než do Pána, Synodálni Otcovia vyznali: "My sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý" (Jn 6,69). Dôverujúc v tajomstvo spoločenstva s nespočetnými a často neznámymi mučeníkmi viery v Ázii a povzbudení v nádeji v trvalú prítomnosť Ducha Svätého, synodálni Otcovia odvážne pozvali Kristových učeníkov v Ázii na nové zaangažovanie sa v misiách.
Ježiš v Nazarete
Ježiš prišiel do Nazareta, kde vyrástol. Podľa svojho zvyku vošiel v sobotu do synagógy a vstal, aby čítal. Podali mu knihu proroka Izaiáša. Keď knihu rozvinul, našiel miesto, kde bolo napísané: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok.“
Potom knihu zvinul, vrátil ju sluhovi a sadol si. Oči všetkých v synagóge sa upreli na neho. A on im začal hovoriť: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.“ Všetci mu prisviedčali a divili sa milým slovám, čo vychádzali z jeho úst, a hovorili: „Vari to nie je Jozefov syn?“
Ježiš a synagóga
On im vravel: „Akiste mi pripomeniete príslovie: Lekár, lieč sám seba! Počuli sme, čo všetko sa stalo v Kafarnaume; urob to aj tu, vo svojej vlasti.“ A dodal: „Veru, hovorím vám: Ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej vlasti. Ale vravím vám pravdu: Mnoho vdov bolo v Izraeli za dní Eliáša, keď sa zavrelo nebo na tri roky a šesť mesiacov a nastal veľký hlad po celej krajine. A ani k jednej z nich nebol poslaný Eliáš, iba k onej vdove do Sarepty v Sidone. A mnoho malomocných bolo v Izraeli za proroka Elizea, a ani jeden z nich nebol očistený, iba Sýrčan Náman.“ Keď to počuli, všetkých v synagóge zachvátil hnev. Vstali, vyhnali ho z mesta a viedli ho až na zráz vrchu, na ktorom bolo ich mesto postavené, a odtiaľ ho chceli zhodiť.
Ježiš uzdravuje v sobotu
Ježiš učil v sobotu v istej synagóge. Bola tam žena, ktorá osemnásť rokov mala ducha neduživosti. Bola zhrbená a nemohla sa ani trochu narovnať. Keď ju Ježiš zbadal, zavolal si ju a povedal jej: „Žena, si oslobodená od svojej choroby,“ a vložil na ňu ruky. Ona sa hneď vzpriamila a oslavovala Boha.
Ale predstavený synagógy sa nahneval, že Ježiš v sobotu uzdravuje, i povedal zástupu: „Je šesť dní, keď treba pracovať; v tieto dni prichádzajte a dávajte sa uzdravovať, a nie v sobotu!“ Pán mu odpovedal: „Pokrytci! Neodväzuje každý z vás v sobotu svojho vola alebo osla od jasieľ a nevodí ho napájať?“
Význam soboty
Farizeji vyčítali Ježišovi správanie učeníkov. Hoci trhanie klasov sa v zoznamoch zakázaných prác v sobotu priamo nenachádza, farizeji ho zrejme považovali za formu žatvy, ktorá bola v sobotu zakázaná (porov. Ex 34,21; tiež m. Sobotný odpočinok bol totiž pre členov vyvoleného národa veľmi dôležitý, a preto bol chránený súborom predpisov a príkazov. Bol totiž znakom vyvolenia (Ex 31,13.16). Zvlášť po návrate ľudu z babylonského zajatia, keď Izrael nemal viac vlastného kráľa, patrilo zachovávanie soboty k pilierom identity národa.
Príkaz zachovávania soboty bol vnímaný dokonca tak naliehavo ako všetky ostatné predpisy Zákona dovedna. Svedčí o tom nakoniec aj prísny trest, ktorý podľa Knihy Exodus čakal toho, kto by porušil tento príkaz: „Kto ju [sobotu] znesvätí, musí zomrieť!
Význam zasvätenia soboty súvisel s príbehom stvorenia, ktorý predstaví Boha, ako v siedmy deň dokončil dielo stvorenia, požehnal ho a posvätil (porov. Gn 2,2-3). Tento argument použil aj autor Knihy Exodus, keď zdôvodňuje sobotný príkaz: „Lebo za šesť dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, v siedmy deň však odpočíval. Preto ho Pán požehnal a zasvätil ho“ (Ex 20,11). Sobota je dňom účasti na Božom odpočinku. Nie je to však prázdna „nečinnosť“. Je to skôr schopnosť zastaviť sa, reflektovať, kontemplovať. Tento Boží postoj vyjadruje už v rámci jednotlivých dní stvorenia opakujúci sa refrén: „A Boh videl, že je to dobré“ (Gn 1,10.12) a svoje naplnenie nachádza v siedmom dni, dni odpočinku. Akoby bol potrebný celý jeden deň na obdiv, kontempláciu toho, čo je „veľmi dobré“ (Gn 1,31).
Súčasne siedmy deň zjavuje, že Boh si kladie určitú hranicu, limit. Zastavuje sa v stvoriteľskom diele - akoby nechcel vyplniť úplne všetko. Svojím zastavením sa ponecháva priestor pre sebarealizáciu stvorenia. Preto v duchu rozprávania o stvorení zachovať „sobotu“ [z hebr. „šabbat“, odvodené od slovesa „prestať“, „zastaviť sa“, čiže ukončiť prácu, i „dodržať sobotu“] značí práve toto: zastaviť sa, kontemplovať, ako aj urobiť vo vlastnom živote priestor pre druhého.
Sobota je však v židovskej tradícii aj pripomienkou oslobodenia, záchrany z egyptského otroctva. Keď zdôvodňuje zachovanie sobotného dňa Kniha Deuteronómium, pripomína Izraelitom nasledovné slová: „Pamätaj, že si bol otrokom v egyptskej krajine a že ťa Pán, tvoj Boh, vyviedol odtiaľ mocnou pravicou a zdvihnutým ramenom: preto ti Pán, tvoj Boh, prikázal zachovávať sobotňajší deň“ (Dt 5,15). Pretože Boh oslobodil ľud z otroctva, nesmú Izraeliti zaťažovať prácou členov rodiny a služobníctvo a ani zvieratá.
Je teda pochopiteľné ako veľmi záležalo farizejom na zachovaní soboty, znamení Božej zmluvy. Ježiš však obracia ich pozornosť k prameňu ich argumentov, k Svätému písmu: „Nikdy ste nečítali, čo urobil Dávid, keď bol v núdzi a keď bol hladný on i jeho družina?“ (v.25). Zaiste, že farizeji Písmo poznali. Ježiš ich však chce priviesť k jeho správnemu výkladu. Preto im pripomína príbeh z Prvej knihy Samuelovej (1Sam 21,2-7). Nasýtenie Dávida a jeho družiny obetovanými chlebami, „ktoré nesmel jesť nik, iba kňazi“ (v.26), bolo samo osebe protizákonné. Pretože však bol Dávid v núdzi, skutok nebol v protiklade s Božou vôľou. Naopak, umožnil pokračovanie dejín spásy.
Ježiš príbehom Dávida poukazuje, že každý Boží príkaz má svoj vnútorný zámer. I príkaz soboty nie je daný preto, aby strpčoval život človeka, ale napomáhal jeho správnemu rozvoju. Tak to nakoniec vyjadruje sám Ježiš slovami: „Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu“ (v.27). Je pravdou, že zachovávanie soboty je dôležité. Avšak jej zachovávanie nesmie stratiť z pohľadu dobro človeka.
S odkazom na stvorenie i záchranu - udalosti, ktoré dávajú základ „ustanoveniu“ soboty - koná Ježiš v prospech života. Argumentácia pritom spočíva v jednoduchom porovnaní: Ak Dávid, ktorý nazýva prorocky Ježiša svojím Pánom (porov. Mk 12,36n), neprestúpil úmysel prikázania, keď jedol obetované chleby, o čo skôr neporušuje sobotu Ježiš, keď necháva svojich učeníkov utíšiť svoj hlad. On je Pán. Posledné slová v našom úryvku vyjavujú jeho autoritu: „A tak je Syn človeka pánom aj nad sobotou“ (v.28).
Komunita prvých kresťanov hneď od začiatku pochopila, že rytmus času dostal v Ježišovi nový rozmer. V Ježišovej smrti a zmŕtvychvstaní, ktoré Cirkev slávi každú nedeľu, našlo zavŕšenie to, čo Boh urobil v stvorení a čo vykonal pre svoj ľud, keď ho vyslobodil z otroctva Egypta. Nedeľa, „deň Pána“, je Veľkou nocou každého týždňa, a je oslavou Kristovho víťazstva nad hriechom a smrťou, naplnením prvého stvorenia a začiatkom „nového stvorenia“ (porov. 2Kor 5,17).
Biblický kalendár a proroctvo
V Biblii sa nachádzajú Božie sviatky, ktoré sú presne načasované. Pravdou je, že Boh a Jeho sviatky sa neorientujú podľa gregoriánskeho, ale podľa židovského kalendára. Nasledovný verš hovorí o tom, že slnko, mesiac a hviezdy boli stvorené na to, aby určovali Boží kalendár a aby nám dávali znamenia, či signály k Bohom stanoveným udalostiam.
„A Boh riekol: Nech sú svetlá na nebeskej oblohe, aby delili deň od noci, a budú na znamenia, na určité časy [heb. moedim], dni a roky“ (Gn 1,14). Určité skupiny kresťanov by sa mohli ohradiť, že kresťania sa nemajú pozerať na hviezdy a sledovať nejaké znamenia. Je však značný rozdiel medzi astrológiou a astronómiou, a preto sa treba na tieto veci pozerať triezvo.
Ježiš napomenul Židov, že mali na základe Písma, okolností a týchto signálov rozpoznať čas Ježišovej prítomnosti (Lk 12,56). Určite kresťania nechcú počuť rovnaké napomenutie pri Jeho návrate. Boh o biblických sviatkoch tvrdí, že je to Jeho špeciálny čas schôdzky so svojím ľudom. Slovo moed v hebrejčine vyjadruje konkrétny čas, festival, zhromaždenie s určitým cieľom, ale aj miesto stretnutia alebo vopred daný signál.
Božie sviatky v Písme neznamenajú nejaké festivaly o jedení a pití. Hebrejské slovo prekladané ako „zhromaždenia“ z Lv 23,2 je mikra a znamená „nácvik“ alebo „skúška“. Dodržiavaním a sledovaním Pánových sviatkov sa mali Židia i cudzinci v zemi Izraela pripravovať a nacvičovať na konkrétne, špeciálne momenty v čase, na niečo, čo sa ešte len odohrá.
V Božom kalendári sa nachádza sedem veľkých sviatkov a medzi nimi sú tri výnimočné udalosti: Pascha, Letnice a Stánky. Ježišovou smrťou, zmŕtvychvstaním a zoslaním Ducha Svätého boli naplnené štyri jarné sviatky. Z prorockého pohľadu teda ostávajú tri veľké jesenné sviatky, kde nás sa týka vytrhnutie (Sviatok trúbenia) a návrat na Zem do miléniovej vlády Ježiša Krista (Sviatok stánkov).
Na sviatok Pesach boli Židia vyzvaní k tomu, aby obetovali baránka „bez vady“. Bol to pamätný deň, aby spomínali na večer, kedy natreli krvou baránka zárubne svojich dverí, a tak boli zachránení pred anjelom smrti, ktorý zabil prvorodených v Egypte. Neskôr, vždy 14. Nisan-a, presne o tretej poobede, mala každá rodina zabiť baránka. Veľkňaz mal v chráme o deviatej ráno priviazať baránka k oltáru.
Pätnásteho dňa v mesiaci Nisan je Sviatok nekvasených chlebov (Hag HaMaca) a trvá až do 21. dňa. Boh na ten čas zakázal svojmu ľudu mať doma nejaký kvas. Museli ho preto vopred odstrániť, vložiť na ľanovú látku, vyniesť z domu a tam zničiť. Odstránenie kvasu (hriechu) symbolizovalo oddelenie sa od Egypta, ich božstiev, svetskej slávy a hmotných vecí. Maces, ktorý bol tradične pruhovaný, symbolizoval Krista, ktorý bol zbičovaný a prebodnutý.
Na Sviatok prvotín (16. Nisan) prinášali prvú úrodu (jačmeň) do svätostánku ku kňazovi (Lv 23,9-12), čo bolo ďakovaním Bohu za úrodu. Päťdesiat dní po Pasche prišli Letnice s novou obeťou jedla (dva veľké kysnuté chleby). Historicky, toto je tiež čas, kedy Boh zaznamenal vlastným prstom Zákon na kamenné dosky.
Prvý jesenný sviatok je Deň trúbenia (Jom Terua). Židia veria, že v tento deň bol stvorený Adam (Mišna, San Hedrin 38b). Desať dní, ktoré spadajú medzi Sviatok trúbenia a Sviatok zmierenia, sa nazývajú aj „Dni hrôzy“. Sobota, ktorá sa nachádza v týchto dňoch, sa nazýva „sobota návratu“ (Šabat Šuva). Primárnou témou tohto sviatku je trúbenie na šofar. Heb. slovo terua označuje „prebudzujúce trúbenie“ alebo aj „pokrik“. Obidva tieto významy poukazujú na príchod Pánov (Iz 26,19 a 1Tes 4,16-17). Ďalšími témami tohto dňa sú „otvorené brány nebies“, „Mesiášova svadba“, „skrytý deň“ (čiastočne je to skrytý, resp. tajomný deň, pretože nebolo vidieť mesiac, a preto sa nepoznal presný deň) a „deň súdu“ (Jom HaDin).
Raz ročne, na Jom Kipur, obetoval veľkňaz mladého býčka a dva capy, a vykonal zvláštny obrad, ktorým očistil všetok izraelský ľud od ich hriechov. Je to najdôležitejší sviatok Židov, deň pôstu a intenzívnej modlitby. Jeho témy sú: „Deň tvárou v tvár“, „Veľký deň“ a „Zatvorenie brán“. Práve v tento deň Židia, ktorí Ho kedysi odmietli, Ho uvidia a podľa Jeho rán rozpoznajú, že je to Ježiš. Vtedy padnú na svoje tváre, budú nariekať a zmieria sa s Ním (Zach 12,10;14,4).
Týždeň sviatku stánkov (Tišrei 15-21) ukončuje jesenné sviatky. Počas týchto dní si rodiny mali postaviť stany. Predstavuje to aj naše dočasné telesné príbytky, v ktorých putujeme po tejto zemi. Po ukončení smútku z Dňa zmierenia príde čas veľkej radosti.
Najsmutnejší deň v židovskej histórii - takto nazývajú židovskí historici 9. deň mesiaca Av. Mojžiš vyslal 12 zvedov preskúmať zasľúbenú zem. Dvaja z nich priniesli pozitívnu správu, ale ostatní priniesli zastrašujúcu správu, čo spôsobilo medzi ľudom paniku a zúfalstvo. Za túto neveru Boh vzplanul hnevom 9. dňa Av (v roku 1312 pred n. l.) a Izraelci museli 40 rokov blúdiť po púšti.
V súvislosti s týmto dátumom historici vyskúmali viacero katastrof. Bol zničený prvý chrám (Šalamúnov) Babylonskou ríšou (423 pred n. Druhý chrám bol zničený o 5 storočí neskôr (69 n. Pápež Pavol IV. V roku 1942 začal Heinrich Himmler napĺňať Hitlerovo riešenie. Je preto možné, že aj nasledujúce negatívne biblické udalosti, ako napr. rozdelenie Jeruzalema, Arabsko-izraelská vojna (Žalm 86) či Gogsko-magogský konflikt (Ezechiel 38-39), môžu vzniknúť práve v tento deň. Tieto dátumy dôsledne sledujú nielen židia, ale aj kresťania, ktorí sa zaoberajú biblickým proroctvom.
Zdá sa, že Boh vymeral ľudstvu na Zemi sedem tisíc rokov: od Adama po Abraháma dvetisíc (obdobie „svedomia“), od Abraháma po Ježiša dvetisíc (obdobie „zákona“) a od Ježiša pravdepodobne dostalo obdobie Cirkvi tiež dvetisíc rokov. Fakt, že ľudská, resp. diablova vláda má trvať šesťtisíc rokov, vedia aj Židia (Talmud, San Hedrin 97b, čo je postavené na Žalme 90,4). O sedemtisíc ročnej existencii Zeme hovorili aj cirkevní otcovia ako Barnabáš či Ireneaus.
Každý siedmy rok Boh svojmu ľudu prikázal, aby zem odpočívala, aby nesiali ani nežali svoje polia a neoberali svoje vinice (Num 25,3-4). Židia boli v ten rok rozviazaní spod finančných záväzkov. Biblia tvrdí, že Izraelci sa dostali do babylonského zajatia v roku 586 pred n. l. práve kvôli nedodržaniu roku šmita (2Krn 36,19-21, porovnaj s Lv 26,31-35).
Krátko po týchto nariadeniach dostal Mojžiš inštrukcie o ďalšom cykle: tzv. Jubilejný rok. Lv 25,8-11 opisuje tento rok ako päťdesiaty deň, t. j. rok po siedmych 7-ročiach. V tomto päťdesiatom roku, na Deň zmierenia, bol ohlásený rok slobody: ľudia dostali späť, o čo prišli predajom alebo nepriazňou osudu, otroci boli prepustení. Toto dalo ochranu voči Zákonu, určitý reset z chudoby a od dlhotrvajúcich nerovností v spoločnosti.
Nevieme totiž, v ktorom roku vošli Izraelci prvýkrát do Zasľúbenej zeme. Ako argument uvádza Talmud, ktorý tvrdí, že Joziášova Veľká pascha bola v 16. jubileu, v rokoch 623-622 pred n. l.
Židovskí mudrci Rabbanan a Rabbi Jehuda tvrdili, že by sa malo počítať päťdesiat rokov za každé jubileum až do zničenia chrámu, no po zničení chrámu by sa mali počítať 49-ročné obdobia s následným rokom ako jubilejným.
Newton dospel k tomu, že sedem sedemročí (49 rokov) z Daniela 9,25 musí spadať do posledných časov, keď Židia znovu vybudujú Jeruzalem. V tomto investigatívnom dokumente, na základe toho, že vesmír je fyzikálne a matematicky opísateľný, Larson používa počítačový program a dostáva sa do roku, kedy sa narodil Ježiš a prezentuje, v akom stave sa nachádzali kozmické telesá. Dokazuje nielen to, že hviezda bola skutočná, ale aj Boží zvrchovaný čas a naplánovanie udalostí Ježišovho narodenia a smrti na kríži - Slnko, Mesiac aj hviezdy komunikovali túto obrovskú udalosť.