Štáty sú obrazom potravinovej kultúry. Keď pred sto rokmi vzniklo Československo, začala sa vytvárať v Európe ojedinelá česko-slovenská kultúra v poľnohospodárstve, potravinárstve a gastronómii.
Spätný pohľad na uplynulú storočnicu umožňuje pochopiť nielen to, čo sa v priebehu jedného či dvoch storočí odohralo v hospodárení na pôde a vo výrobe potravín, ale ukazuje, čo sme jedli kedysi a čo jeme dnes.
Pre Slovákov je zasa symbolom Česka celkom jednoznačne pivo. Pravdaže, pivo sa na Slovensku varilo dávno pred vznikom spoločného štátu. Najstarší slovenský pivovar Steiger vo Vyhniach ho vyrába nepretržite vyše 500 rokov.
Česká pivná kultúra ovplyvnila Slovensko, keď slovenskí muži začali rukovať do českých vojenských posádok. Tam sa naučili zapíjať "knedlo, vepřo, zelo“ pivom. Tak sa vlastne zrodil kult českého piva na Slovensku, ktorý sa premietol v súčasnosti do viac ako štvrtinového podielu spotreby českých pív na celkovej konzumácii slovenského piva.
Po viac ako štvrťstoročí od rozpadu federácie práve pivo ukazuje, že Slovensko sa má stále čo učiť od "staršieho brata“ - najmä šikovnému českému marketingu a vôbec obchodnej politike. S odstupom času vidíme, že slovenskí poľnohospodári uvoľnili priestor českým producentom aj tam, kde by to nikto nečakal.
V osemdesiatych rokoch minulého storočia Slovensko vyvážalo do Prahy, Ostravy a vôbec do Českej republiky ucelené vlakové súpravy zeleniny.
Štyri roky po založení spoločného štátu sa jeho zakladateľ Tomáš Garrigue Masaryk púšťa do pozemkovej reformy, ktorá sa mala vysporiadať nielen s dedičstvom veľkých šľachtických usadlostí či dať pôdu legionárom, čo bojovali za vznik prvej republiky. Lenže pôda nebola zadarmo, roľníci za ňu museli zaplatiť vysoké tzv. prídelové platby.
Jedna generácia drobných roľníkov sa tak zadlžila až po uši, šlo zhruba o jednu tretinu roľníkov s pridelenou pôdou. Medzi západom a východom republiky vládli obrovské hospodárske rozdiely. V časoch prvej republiky sa začalo rodiť aj československé potravinové právo.
Praha, ktorá hrala v novom štáte prím vo všetkých kľúčových oblastiach politiky, hospodárstva i kultúry, si vypomohla tým, že jednoducho prevzala Codex alimentarius austriacus, ktorý vznikol v zlatej ére panovania Františka Jozefa II. Československo sa prevzatou rakúskou legislatívou riadilo až do roku 1937, keď začal platiť Potravní kodex československý.
Veľa Slovákov pracovalo v časoch Československa v Prahe. Spomeňme, že jedno z najdôležitejších pracovísk českého výskumu rastlinnej výroby viedol v Prahe Slovák Anton Kováčik.
Naše potravinové dejiny sú spleťou osudov nielen Čechov a Slovákov, ale aj ostatných národov. Známy vinohradník a šľachtiteľ Ondrej Korpás, národnosťou Maďar, vyštudoval v Lednici na Morave u profesora Viléma Krausa, ktorý vychoval niekoľko generácií slovenských vinohradníkov a vinárov, napríklad Miroslava Petrecha či Vladimíra Mrvu.
Ak prihliadneme na Codex alimentarius austriacus, zistíme, že má nie sto, ale najmenej 120 rokov a je ovplyvnený, podobne ako česká či slovenská kuchyňa, rakúskym pohľadom na výrobu a spracovanie potravín. Nie je problém nájsť mnohé spoločné jedlá bývalej monarchie, ktoré prežili nielen cisára, ale aj Československú republiku.
Spomeňme si na makovú štrúdľu s jabĺčkami, ku ktorej sa hlásia nielen Česi a Slováci, ale aj Rakúšania a Maďari. Obdobie po založení Československa vrátane spomínaného Potravního kodexu československého možno určite označiť za éru hľadania národnej identity.
V časoch prvej republiky sa zrodila štruktúra a zameranie československého poľnohospodárstva a potravinárstva. Najmä v dvadsiatych rokoch prevládalo predovšetkým v českej a moravsko-sliezskej časti republiky, ale aj na západnom východnom Slovensku pestovanie cukrovej repy a cukrovarníctvo.
Československo v tomto období patrilo k najväčším vývozcom cukru na svete. Lenže prišla hospodárska kríza a krátko pred ňou nástup lacnejšieho trstinového cukru z Kuby a Jávy a vývoz cukru z Československa klesol na jednu sedminu. Keby sme posunuli historický chronometer do prelomu 20. a 21. storočia, našli by sme obdobný úkaz.
Sprivatizované cukrovary najprv získali domáci súkromní investori. Následne ich predali nemeckému, rakúskemu a anglo-francúzskemu kapitálu. A výsledok? Z desiatich slovenských cukrovarov zostali dva. V Dunajskej Strede zatvorili jednu z najmodernejších sladkých fabrík.
Angličania sa najprv chvastali, koľko naliali do cukrovaru investícii. Zrejme ešte viac ako predvojnové Československo ovplyvnilo obe časti spoločného štátu obdobie po roku 1948. V krajine sa uskutočnila kolektivizácia, ktorá na dlhé obdobie zastavila v rozvoji český aj slovenský vidiek.
Pod silným nátlakom a neznesiteľnými kontingentmi - povinnými dávkami obilia, mäsa, mlieka pre štát za ním určené výkupné ceny - napokon roľníci "vstúpili“ do družstiev. Relatívnemu dostatku potravín predovšetkým v druhej polovici sedemdesiatych a osemdesiatych rokov predchádzali masívne investície do poľnohospodárstva, potravinárstva, ale aj školstva a výskumu.
Slovensko práve v tomto období dosiahlo sebestačnosť vo výrobe obilnín, a to aj pričinením českého šľachtiteľa Bohumíra Kábrta. Ten dostal umiestenku do Bučian pri Trnave, kde si našiel slovenskú manželku a vyšľachtil tu celú plejádu vynikajúcich odrôd pšenice. Ich prínos bol vyčíslený spolu s odrodami šľachtiteľov Melichera Bartalosa a Štefana Szamáka na dve miliardy federálnych korún.
Výrobu potravín v Československu, nehľadiac na dobové politické zákruty, ovplyvňoval vždy pomerne rozvinutý výskum a veda. V chudobných 50. rokoch, keď boli ešte potraviny na lístky, sa experimentovalo s kadečím. Napríklad aj s pestovaním ryže.
Alebo sa v 60. rokoch vyrábali pokrmové tuky ako Visa, Iva, Juno, Hera Smetol, Sana (tá mala skvelú prezývku - vlastná sestra masla). Čs. Potravní kodex československý nahradili po roku 1948 štátne, odborové a podnikové normy. Najmä staršia generácia Slovákov a Čechov si spomína na tzv. ČSN (československé normy).
Po rozpade federácie nastúpili na Slovensku STN - slovenské technické normy, ktoré po vstupe krajiny do Európskej únie nahradilo európske potravinové právo. To vzniklo v roku 2002 ako reakcia na potravinové škandály, ktoré sa prehnali celou Európou. Predovšetkým šlo o BSE, tzv. chorobu šialených kráv, či výskyt rakovinotvorných dioxínov.
Neskoršie konfrontácia európskej a pôvodnej československej potravinovej legislatívy ukázala, že mnohé ČSN boli z hľadiska ochrany zdravia spotrebiteľa prísnejšie ako európske. Ani jeden z veľkých ponovembrových európskych škandálov nemal pôvod v Československu a jeho následníckych štátoch.
To najlepšie hovorí o kvalitách československej potravinovej školy, výskumu, ale aj o systéme kontroly kvality potravín. Pre Západoeurópanov, a to aj odborníkov, bolo československé poľnohospodárstvo a potravinárstvo dlho terra incognita. Prevládal sploštený politický pohľad.
Olej do ohňa prilial aj prvý ponovembrový prezident Václav Havel, ktorý v prvom novoročnom prejave hovoril o potravinách pre vyvolených funkcionárov komunistického štátu. Ukázalo sa, že pre prezidenta Gustáva Husáka bola k dispozícii záhrada v Lánoch.
Ľudí v socialistickom Československu však oveľa viac hneval sovietsky vynález tzv. zatvorených predajní, ktoré vyvoleným umožňovali nakúpiť niektoré luxusné zahraničné potraviny. Tie však ponúkal komunistický štát bežným občanom aj v Tuzexe, špeciálnej sieti predajní s dovozovým tovarom.
Pravda, ľudia museli mať šťastie na príbuzných - zväčša prvorepublikových vysťahovalcov, ktorí im občas poslali z Ameriky či Kanady doláre, alebo si našinci zarobili marky, šilingy v podnikoch zahraničného obchodu. Alebo si za bony vymenili ruble zarobené na stavbách podnikov v bývalom ZSSR.
Potom si mohli v Tuzexe kúpiť holandské kakao namiesto instantnej kakaovej zmesi Granko. Vráťme sa ešte slovkom k potravinám, ktoré sa servírujú pri vysokých štátnych návštevách.
Do vládnej a prezidentskej vinotéky Slovenskej republiky dodávajú špičkové vína najlepší slovenskí vinári a pre vládne delegácie varia zasa najlepší slovenskí kuchári. Nie sú stálymi zamestnancami vlády či prezidentskej kancelárie, premiéri a prezidenti ich povolávajú variť pri príležitosti výnimočných zahraničných návštev. Títo skvelí majstri a znalci slovenskej gastronómie majú svoje vlastné reštaurácie.
Počas Československa vznikli výrobky, ktoré sa udomácnili na oboch stranách rieky Morava. Boli to predovšetkým mäsové výrobky, ktoré považovali za svoje Slováci aj Česi bez ohľadu na to, že pôvodne boli vyvinuté na Slovensku alebo v „historických zemiach“, ako o Morave a Česku hovorili Česi. Pri štvorici výrobkov Slovensko vôbec neťahalo za kratší koniec povrazu.
Dva z výrobkov, špekáčiky a lovecká saláma, síce vznikli v dnešnej Českej republike, ale spišské párky a liptovská saláma sa narodili na Slovensku. Mimochodom, málokomu by zišlo na um, že liptovská saláma nepochádza z Liptova, ale vyvinuli ju v roku 1956 v Dubnici nad Váhom. Pri spišských párkoch bol pôvod jasný, pochádzali zo Spiša.
Známu pražskú šunku majú od tohto roku registrovanú ako zaručenú tradičnú špecialitu len Česi. To však neznamená, že ju nemôžu vyrábať aj na Slovensku. Na rozdiel od Chráneného zemepisného označenia alebo Chráneného označenia pôvodu výroba zaručených tradičných špecialít nie je viazaná na zemepisnú oblasť.
A tak napríklad pražskú šunku môžu vyrábať a aj vyrábajú slovenskí mäsiari. O niektoré známe federálne značky vznikli zdĺhavé spory. Napríklad o paštétu Májka, ktorú vyrába známy český potravinový gigant a tiež slovenská konzerváreň pod Tatrami.
Vývoj potravinového práva v Československu a na Slovensku
- 1898 - Codex alimentarius austriacus.
- 1937 - Potravní kodex československý sformuloval hlavné zásady čs.
- 1993 - Vznik ČR a SR. Slovensko postupne vytvára svoj systém noriem STN.
- 2004 - Slovensko založilo svoju Značku kvality SK.
Cestoviny познае každý jeden z nás. Majú viac ako 600 rôznych tvarov a uvarí ich študent aj šéfkuchár v michelinskej reštaurácii. V priebehu rokov sa totiž stali neodmysliteľnou súčasťou výbavy každej domácnosti. Na chuť jej prišiel takmer každý.
Cestoviny sa pre svoju všestrannosť stali jedným z najobľúbenejších jedál na planéte. Kulinársky zdatní jedinci z nich dokážu vyčarovať gastronomické zážitky a pre študentov ide o jedno z najlacnejších a najrýchlejšie pripravovaných jedál.
Cestoviny sú podľa všetkého také staré, že nie je vôbec jednoduché zhodnúť sa na tom, kde a kedy vznikli. Samozrejme, mnohí si vznik cestovín spájajú s Talianskom. Práve pre túto krajinu je toto jedlo minimálne rovnako typické ako napríklad pizza.
Väčšina historických dôkazov poukazuje na to, že boli vynájdené v Číne. Rezance vyrobené z pšeničnej alebo ryžovej múky existujú už tisíce rokov a podľa všetkého boli opäť vymyslené v Číne počas dynastie Shang. Už aj starovekí Rimania poznali cestoviny, no jedli ich úplne inak, ako ich poznáme dnes. Išlo o takzvané sladké cestoviny.
Ako sme už ale spomínali, Taliani sa nechcú svojho prvenstva vzdať. Opierajú sa preto o dôkazy z etruskej civilizácie, ktorá žila na území dnešného Toskánska, Umbrie a Lazia. Najpravdepodobnejšie sa však zdá, že cestoviny tak, ako ich poznáme dnes, sa s najväčšou pravdepodobnosťou dostali na západ z Ázie arabskými obchodníkmi, ktorí prišli do Talianska po Hodvábnej ceste.
Pre zaujímavosť, podľa gréckej mytológie to bol boh ohňa Vulkán, ktorý vynašiel zariadenie, ktoré vyrábalo povrázky cesta - prvé špagety. Cestoviny, aj keď to mali z Číny omnoho bližšie, sa do Spojených štátov dostali z Talianska. Zaslúžil sa o to tretí prezident zjednotenej krajiny Thomas Jefferson.
Keď slúžil ako veľvyslanec vo Francúzsku, cestoval aj do Talianska, kde sa zamiloval do makarónov. Asi ťa to neprekvapí, no Taliansko spotrebuje najviac cestovín spomedzi všetkých krajín.
Ak by sme všetky druhy cestovín, ktoré Taliani ročne zjedla premenili na špagety, išlo by o 600 miliónov kilometrov cestovín. To je také množstvo, že by 15-tisíc krát dokázali obtočiť celú našu planétu. Z Talianska sa cestoviny postupne dostali aj do celej Európy, no ani zďaleka to nešlo tak rýchlo, ako by sa mohlo zdať.
Napríklad také špagety neboli na Britských ostrovoch ešte v päťdesiatych rokoch minulého storočia každodennou potravinou. V tom čase skrsol v hlave kameramana BBC Charlesa de Jaegera nápad, ktorý na dlhé roky definoval prvoaprílový žart a rovnako tak pošramotil povesť spravodajskej stanice BBC.
Cestoviny sú vo svojej podstate absolútne unikátne jedlo. Jednou z ich najfascinujúcejších vlastnosti je, že v priebehu celých storočí sa v podstate nezmenili. Stále sa vyrábajú z tých istých základných ingrediencií, aké tú boli už od staroveku.
Aj bežné jedlo sa môže stať sviatočným. Zemiakové placky sú jedným zo signifikantných jedál slovenskej gastronómie. Ale svoje nezastupiteľné miesto má v kuchyniach mnohých slovanských národov a štátov. A patria k mojim najobľúbenejším jedlám. Pripomínajú mi totiž detstvo.
Mama alebo otec robili výborné placky a k tomu sme pili kyslé mlieko. Mňam. Príbeh zemiakových placiek, jednoduchého jedla pre chudobných ľudí, je výrazne zaujimavejší ako ich recept a príprava. Placky sú jedným z najtradičnejších a najobľúbenejších jedál na Slovensku.
Placky si získali srdcia Slovákov svojou jednoduchosťou a univerzálnosťou. V tomto článku sa dozviete trošku o histórii placiek, spoznáte rôzne druhy tohto lahodného pokrmu, naučíte sa tradičný recept na zemiakové placky a získate praktické rady a tipy na dosiahnutie chrumkavých a chutných placiek.
Pôvod a história zemiakov
História prípravy zemiakových placiek siaha do minulosti, keď sa zemiaky začali šíriť z Ameriky do Európy v priebehu 16. a 17. storočia. Zemiaky majú svoj pôvod v horských oblastiach Ánd, v dnešnom Peru.
Odtiaľ putovali v 16. storočí do Španielska a na palube slávnej lode Golden Hind sa preplavili do Anglicka. Anglický kolonisti ich priviezli do Severnej Ameriky. Český botanik Jan Svatopluk Presl sa raz vyjadril, že ich považuje za najväčší úžitok, ktorý ľudstvo malo z objavenia Ameriky.
Práve v tomto období sa zemiaky začali pestovať vo väčšej miere, a tak sa stali bežnou potravinou aj v chudobnejších rodinách. Začiatky zemiakových harúľ alebo placiek boli skromné - jednoducho sa stláčali zemiaky na platňu a piekli sa na ohni alebo na panvici. V strednej Európe, kde sú zemiaky dnes neodmysliteľnou súčasťou kuchyne, sa zemiakové placky stali populárnymi v 18. a 19. storočí a boli prispôsobené miestnym chutiam a dostupným surovinám.
Zemiakové placky boli tradičným jedlom pre ľudí s obmedzenými zdrojmi a využívali sa ako lacná a sýta alternatíva. S priebehom času receptov na zemiakové placky pribúdalo, začali sa pridávať ďalšie ingrediencie, ako sú múka, vajcia a cibuľa, aby sa dosiahla lepšia konzistencia a chuť. História prípravy zemiakových placiek je príbehom adaptácie, kreativity a regionálnej chuti.
Zemiaky v slovenskej kuchyni
Podobne ako v mnohých európskych krajinách, zohrali zemiaky na Slovensku významnú úlohu pri utváraní charakteru a obsahu kuchyne. Stali sa popri obilninách, strukovinách, kapuste a mlieku jej významnou súčasťou.
K základným spôsobom prípravy patrilo varenie neošúpaných zemiakov alebo ich pečenie v pahrebe. Postupne sa presadilo varenie ošúpaných zemiakov, celých alebo delených. Takto uvarené boli východiskom na prípravu zemiakovej polievky, kaše a prívarku.
Ďalšie druhy zemiakových jedál sa pripravovali pečením; varené zemiaky sa opekali, surové sa pražili na masti alebo oleji. Tieto postupy sa v tradičnej kuchyni využívali najmä v nížinných oblastiach, kde bol v domácnostiach dostatok tuku. Uvedené spôsoby prípravy tvorili základ zemiakových jedál na Slovensku.
Zemiaky sa v tradičnej strave konzumovali často na večeru, zapíjali sa mliekom, cmarom, kyslým mliekom, nálevom z kyslej kapusty, alebo sa jedli s kyslou kapustou. Postupne ako stúpala spotreba mäsa, zemiaky sa konzumovali ako jeho príloha alebo v jedlách náročnejších na prípravu, napríklad zapekané s mäsom.
Zemiaky sa pridávali aj do mnohých ďalších druhov jedál. Pri obilninových prakticky do prípravy všetkých druhov: kaší, cestovín, placiek, chleba i koláčov. Nastrúhané surové alebo varené zemiaky sa pôvodne pridávali k múke, aby kompenzovali jej častý nedostatok.
Kombináciou múky a zemiakov mnohé jedlá získali novú chuť a stali sa pre slovenskú tradičnú kuchyňu typické, napríklad halušky, šúľance, zemiakové placky - haruľa, zemiaková baba, bandurniky, gruľovniky a pod., či zemiaková kaša. Pridávali sa aj do iných jedál, predovšetkým zeleninových, strukovinových a kapustových.
Zemiakové placky 🥔 | Viktor Nagy | Kuchyňa Lidla
Regionálne variácie zemiakových placiek
Hoci presný pôvod zemiakových placiek nie je jasný, ich korene siahajú do obdobia rozšírenia zemiakov ako základnej plodiny. Zemiakové placky sa vyskytujú v mnohých krajinách, pričom každá má svoje špecifické úpravy a názvy. Zemiaky sa stali dostupnými a lacnými, čo viedlo k ich využívaniu v rôznych jedlách.
Na Slovensku sa stretávame s rôznymi regionálnymi variantami, ktoré sa líšia v pridaných ingredienciách a spôsobe prípravy. Napríklad, v niektorých oblastiach sa do placiek pridáva slanina, klobása alebo bryndza, čo im dodáva výraznejšiu chuť. Iné recepty zase uprednostňujú pridanie byliniek ako majoránka alebo rasca.
Tradičná zemiaková placka, ktorú poznáme v rôznych kútoch Slovenska pod odlišnými názvami, je obľúbeným pokrmom už skutočne mnoho generácií. Medzi najznámejšie varianty patria:
- Lokše: Tradičné placky z východného Slovenska, často pečené na suchej platni a podávané s maslom alebo husacou masťou.
- Haruľa: Zemiakové placky typické pre Oravu a Kysuce, často hrubšie a s pridaním múky. Pečieme na panvici v oleji.
- Bandurčáky: Názov používaný v niektorých regiónoch pre klasické zemiakové placky.
- Zemiaková baba: Plochá smažená placka, nazývaná aj haruľa či zemiaková baba, je pripravovaná zo strúhaných zemiakov, cibule, cesnaku, vajíčka, múky a korenín, ktoré jej dodajú tú správnu tradičnú chuť.
- Zemiakový posúch s mäsovou plnkou: Mäso v zemiakovej placke, často označované aj ako "haruľa s mäsom" alebo "zemiakový posúch s mäsovou plnkou," predstavuje chutný a sýty pokrm, ktorý má hlboké korene v slovenskej kuchyni.
Regionálne variácie mäsovej plnky
Podobne ako mnoho tradičných jedál, aj mäso v zemiakovej placke má mnoho regionálnych variácií. Tieto variácie sa líšia v závislosti od dostupných surovín, miestnych chutí a rodinných tradícií.
- Liptovské droby v zemiakovej placke: V regióne Liptov sa často používa zmes bravčového a hydinového mäsa, niekedy aj s pridaním pečienky. Plnka je obvykle bohatšia a aromatickejšia.
- Trenčiansky kraj: Tu sa preferuje hovädzie mäso, ktoré sa dusí s koreňovou zeleninou a červeným vínom. Plnka je tak jemnejšia a sofistikovanejšia.
- Východné Slovensko: V tejto oblasti sa často používa kyslá kapusta alebo kvasená repa ako súčasť plnky, čo dodáva pokrmu charakteristickú kyslú chuť.
Okrem regionálnych variácií existujú aj rodinné recepty, ktoré sa odovzdávajú z generácie na generáciu. Tieto recepty môžu obsahovať tajné prísady, špeciálne techniky prípravy alebo jedinečné kombinácie korenia, ktoré dodávajú pokrmu osobitý charakter.
Základný recept na zemiakové placky
Tento recept je základom, ktorý si môžete upraviť podľa vlastných preferencií a dostupných surovín. Dôležité je použiť kvalitné zemiaky a dodržať správny pomer ingrediencií.
Ingrediencie:
- 1 kg zemiakov (najlepšie starších, varný typ B alebo C)
- 2 vajcia
- 2-3 strúčiky cesnaku
- 2-3 lyžice hladkej múky (množstvo závisí od vlhkosti zemiakov)
- 1 lyžička majoránky
- Soľ a korenie podľa chuti
- Olej alebo masť na smaženie
Postup:
- Príprava zemiakov: Zemiaky ošúpeme a nastrúhame na jemnom strúhadle. Ak používame staršie zemiaky, môžeme ich nechať chvíľu postáť, aby pustili prebytočnú vodu. Tú potom vytlačíme.
- Príprava zmesi: K nastrúhaným zemiakom pridáme vajcia, pretlačený cesnak, majoránku, soľ a korenie. Dobre premiešame.
- Pridanie múky: Postupne pridávame múku, kým nevznikne hustejšia zmes, ktorá sa dá tvarovať lyžicou. Množstvo múky závisí od vlhkosti zemiakov, preto ju pridávame postupne.
- Smaženie: Na panvici rozohrejeme olej alebo masť. Lyžicou kladieme zmes na horúci tuk a tvarujeme placky. Smažíme z oboch strán do zlatista, približne 3-5 minút z každej strany.
- Servírovanie: Hotové placky ukladáme na papierový obrúsok, aby sme odstránili prebytočný tuk. Podávame teplé, s kyslou smotanou, jogurtom, alebo samotné.
Tipy a triky pre dokonalé zemiakové placky
Aj pri jednoduchom recepte, akým sú zemiakové placky, existuje niekoľko trikov, ktoré vám pomôžu dosiahnuť dokonalý výsledok.
- Výber zemiakov: Pre zemiakové placky sú najvhodnejšie staršie zemiaky s vyšším obsahom škrobu (varný typ B alebo C). Nové zemiaky majú vyšší obsah vody a môžu spôsobiť, že placky budú príliš mäkké.
- Predchádzanie sčernaniu zemiakov: Nastrúhané zemiaky rýchlo oxidujú a tmavnú. Aby ste tomu zabránili, môžete ich ihneď po nastrúhaní pokvapkať citrónovou šťavou alebo pridať trochu mlieka. Prípadne ich môžete ihneď zmiešať s ostatnými ingredienciami.
- Konzistencia zmesi: Zmes na placky by nemala byť príliš riedka, inak sa placky budú trhať. Ak je zmes príliš riedka, pridajte viac múky. Ak je zmes príliš hustá, pridajte trochu mlieka alebo vajce.
- Teplota oleja: Olej na smaženie by mal byť dostatočne horúci, aby sa placky rýchlo opiekli a neabsorbovali príliš veľa tuku. Príliš studený olej spôsobí, že placky budú mastné a ťažké.
- Smaženie v menších dávkach: Nesnažte sa smažiť príliš veľa placiek naraz. Zníži sa teplota oleja a placky sa neopražia rovnomerne.
Variácie receptov
Základný recept na zemiakové placky je možné obohatiť a prispôsobiť rôznym chutiam a preferenciám. Tu je niekoľko inšpirácií:
Zemiakové placky s cesnakom a majoránkou
Ingrediencie:
- 1 kg zemiakov
- 2 vajcia
- 4-5 strúčikov cesnaku
- 1 lyžica sušenej majoránky
- Soľ a korenie podľa chuti
- Olej na smaženie
Postup:
Zemiaky ošúpeme a nastrúhame. Pridáme vajcia, pretlačený cesnak, majoránku, soľ a korenie. Dobre premiešame a smažíme na horúcom oleji do zlatista.