Manželstvo nie je len ľudská ustanovizeň, ale má hlboké korene v Božom pláne pre ľudstvo. Sväté písmo sa začína stvorením muža a ženy na Boží obraz a podobu a končí sa videním „Baránkovej svadby“. Boh, ktorý stvoril človeka z lásky, povolal ho aj k láske, ktorá je základným a vrodeným povolaním každej ľudskej bytosti. Preto sa pozrime na to, ako Ježiš Kristus vnímal manželstvo a aký význam má táto sviatosť v kresťanskom živote.
Stvorenie a povolanie k láske
„Dôverné spoločenstvo manželského života a lásky… ustanovil Stvoriteľ a vybavil vlastnými zákonmi… Sám Boh je pôvodcom manželstva.“ Povolanie na manželstvo je vpísané do samej prirodzenosti muža a ženy, ako vyšli zo Stvoriteľových rúk. Manželstvo nie je čisto ľudská ustanovizeň, hoci v priebehu storočí prešlo početnými zmenami v rozličných kultúrach, sociálnych štruktúrach a duchovných postojoch. Pri týchto rozdielnostiach sa nemá zabúdať na spoločné a trvalé črty.
Lebo človek je stvorený na obraz a podobu Boha, ktorý sám „je Láska“. Keďže ho Boh stvoril ako muža a ženu, ich vzájomná láska sa stáva obrazom absolútnej a večnej lásky, ktorou Boh miluje človeka. V očiach Stvoriteľa je ona dobrá, veľmi dobrá. A táto láska, ktorú Boh požehnáva, je určená, aby bola plodná a aby sa uskutočňovala v spoločnom diele ochrany stvorenia: „Boh ich požehnal a povedal im: ,Ploďte a množte sa a naplňte zem.“
Sväté písmo tvrdí, že muž a žena sú stvorení jeden pre druhého: „Nie je dobre byť človekovi samému“. Žena, „telo z jeho tela“, t. j. jemu rovná a veľmi blízka, je mu daná Bohom ako „pomoc“, a tak predstavuje Boha, od ktorého prichádza pomoc. „Preto muž opustí svojho otca a svoju matku a priľne k svojej manželke a budú jedným telom“.
Následky hriechu a milosrdenstvo Boha
Každý človek skusuje zlo okolo seba a v sebe. Táto skúsenosť sa pociťuje aj vo vzťahoch medzi mužom a ženou. Ich zväzok bol vždy ohrozovaný nesvornosťou, duchom panovačnosti, nevernosťou, žiarlivosťou a spormi, ktoré môžu viesť až k nenávisti a roztržke. Tento neporiadok sa môže prejavovať viac či menej vyhrotene a možno ho vo väčšej či menšej miere prekonať podľa kultúr, období a jednotlivcov.
Podľa viery tento neporiadok, ktorý s bolesťou konštatujeme, nepochádza z prirodzenosti muža a ženy ani z prirodzenej povahy ich vzťahov, ale z hriechu. Prvý hriech, zlom vo vzťahu s Bohom, má ako prvý následok zlom v prvotnom spoločenstve muža a ženy. Napriek tomu poriadok stvorenia pretrváva, hoci je ťažko narušený.
Ako zachrániť manželstvo na pokraji rozvodu
Boh vo svojom milosrdenstve neopustil hriešneho človeka. Utrpenia, ktoré nasledovali po hriechu, „bolesti pôrodu“ a práca „v pote tváre“ sú aj prostriedkami, ktoré obmedzujú zhubné následky hriechu. Morálne svedomie, čo sa týka jednoty a nerozlučiteľnosti manželstva, sa vyvinulo pod výchovným pôsobením starého Zákona. Mnohoženstvo patriarchov a kráľov sa ešte výslovne neodmieta.
Ježiš Kristus a manželstvo
Ježiš vo svojom kázaní jednoznačne učil, aký je pôvodný význam zväzku muža a ženy, takého, aký ho chcel Stvoriteľ na začiatku. Dovolenie prepustiť vlastnú manželku, ktoré dal Mojžiš, bolo ústupkom pred tvrdosťou srdca. Manželský zväzok muža a ženy je nerozlučiteľný. Toto jednoznačné naliehanie na nerozlučiteľnosť manželského zväzku mohlo vyvolávať rozpaky a zdať sa neuskutočniteľnou požiadavkou.
Ježiš však neuložil manželom neúnosné a príliš ťažké bremeno, ťažšie ako Mojžišov zákon. Keďže prišiel znovu nastoliť prvotný poriadok stvorenia narušený hriechom, on sám dáva silu a milosť žiť manželstvo v novej dimenzii Božieho kráľovstva. Ak manželia budú nasledovať Krista, ak zaprú seba samých a vezmú na seba svoj kríž, budú môcť „pochopiť“ pôvodný zmysel manželstva a s Kristovou pomocou podľa neho žiť.
Naznačuje to apoštol Pavol, keď hovorí: „Muži, milujte svoje manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil“. A hneď dodáva: „Preto muž zanechá otca a matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele.
Sviatosť manželstva
Celý kresťanský život nesie znak lásky Krista a Cirkvi ako lásky ženícha a nevesty. Už krst, ktorý začleňuje do Božieho ľudu, je svadobným tajomstvom; je takpovediac svadobným kúpeľom, ktorý predchádza svadobnú hostinu - Eucharistiu. Kresťanské manželstvo je zasa účinným znakom, sviatosťou zmluvy medzi Kristom a Cirkvou.
V latinskom obrade sa sviatosť manželstva medzi dvoma veriacimi katolíkmi normálne slávi počas svätej omše vzhľadom na to, že všetky sviatosti sú späté s Kristovým veľkonočným tajomstvom. V Eucharistii sa uskutočňuje pamiatka Novej zmluvy, ktorou sa Kristus navždy spojil s Cirkvou, svojou milovanou nevestou, za ktorú vydal seba samého.
Podľa latinskej tradície si manželia ako vysluhovatelia Kristovej milosti navzájom udeľujú sviatosť manželstva tým, že pred Cirkvou vyjadria svoj súhlas. Rôzne liturgie sú bohaté na modlitby požehnania a epiklézy (vzývania), v ktorých sa od Boha vyprosuje jeho milosť a požehnanie pre novomanželov, najmä pre nevestu. V epikléze tejto sviatosti manželia dostávajú Ducha Svätého ako spoločenstvo lásky Krista a Cirkvi.
Podmienky platnosti manželstva
Hlavnými účastníkmi manželskej zmluvy sú muž a žena, pokrstení a slobodní uzavrieť manželstvo, ktorí slobodne vyjadria svoj súhlas. Cirkev považuje výmenu súhlasu medzi manželmi za nevyhnutný prvok, ktorý „dáva vznik manželstvu“. Súhlas má byť úkonom vôle každej zo zmluvných strán, bez nátlaku alebo veľkého strachu vyvolaného zvonku. Takýto súhlas nemôže nahradiť nijaká ľudská moc.
Z tohto dôvodu (alebo z iných dôvodov, ktoré robia manželstvo neplatným a neuskutočneným od začiatku ) Cirkev môže po preskúmaní prípadu kompetentným cirkevným súdom vyhlásiť „nulitu manželstva“ (nullitas matrimonii), to značí vyhlásiť, že manželstvo nikdy nejestvovalo. Kňaz (alebo diakon), ktorý asistuje pri slávení manželstva, prijíma v mene Cirkvi súhlas manželov a udeľuje im požehnanie Cirkvi. Z tohto dôvodu Cirkev normálne vyžaduje od svojich veriacich cirkevnú formu uzavretia manželstva.
Príprava na manželstvo a miešané manželstvá
Aby súhlas manželov bol slobodným a zodpovedným úkonom a manželská zmluva mala pevné a trváce ľudské a kresťanské základy, príprava na manželstvo je nanajvýš dôležitá. Prvoradou cestou tejto prípravy je príklad a poučenie rodičov a rodín. V mnohých krajinách sa veľmi často vyskytujú prípady miešaného manželstva (medzi katolíkom a pokrsteným nekatolíkom). Táto skutočnosť vyžaduje osobitnú pozornosť manželov a duchovných pastierov.
Rozdielnosť vierovyznania medzi manželmi nie je pre manželstvo neprekonateľnou prekážkou, ak sa im podarí dať dovedna to, čo každý z nich dostal vo svojom spoločenstve, a naučiť sa jeden od druhého spôsob, ako každý z nich žije svoju vernosť Kristovi. Neslobodno však podceňovať ani ťažkosti miešaných manželstiev. Vyplývajú z toho, že odlúčenie kresťanov ešte nie je prekonané. Manželia sa vystavujú nebezpečenstvu, že budú pociťovať drámu rozdelenia kresťanov v samom lone svojej rodiny. Rozdielnosť kultu môže tieto ťažkosti ešte zväčšiť. Rozdielnosti týkajúce sa viery, samo chápanie manželstva, ale aj odlišné náboženské mentality môžu byť v manželstve zdrojom napätí najmä pri výchove detí.
Podľa práva platného v Latinskej cirkvi miešané manželstvo, aby bolo dovolené, potrebuje výslovné povolenie cirkevnej vrchnosti. V prípade rozdielnosti kultu sa pre platnosť manželstva vyžaduje výslovný dišpenz od prekážky. Vďaka ekumenickému dialógu v mnohých krajinách, mohli zainteresované kresťanské spoločenstvá zorganizovať spoločnú pastoráciu miešaných manželstiev. Jej úlohou je pomáhať týmto manželským párom žiť ich osobitnú situáciu vo svetle viery. Má im aj pomáhať prekonávať napätia medzi povinnosťami manželov jedného voči druhému a voči ich cirkevným spoločenstvám.
Nerozlučiteľnosť a vernosť
Sám Boh spečaťuje súhlas, ktorým sa manželia navzájom odovzdávajú a prijímajú. Z ich zmluvy „vzniká z Božieho rozhodnutia trvalá ustanovizeň, a to aj pred spoločnosťou“. Manželský zväzok ustanovil teda sám Boh, takže platne uzavreté a manželským úkonom zavŕšené manželstvo (matrimonium ratum et consummatum) medzi pokrstenými nemôže byť nikdy rozviazané. Tento zväzok, vyplývajúci zo slobodného ľudského činu manželov a zo zavŕšenia manželstva, je neodvolateľnou skutočnosťou a dáva vznik zmluve zaručenej vernosťou Boha.
„Kresťanskí manželia… majú vo svojom životnom stave a položení svoj vlastný dar v Božom ľude.“ Táto milosť vlastná sviatosti manželstva je určená na zdokonaľovanie lásky manželov a na posilňovanie ich nerozlučiteľnej jednoty. Prameňom tejto milosti je Kristus. „Lebo ako kedysi Boh vyšiel v ústrety svojmu ľudu zmluvou lásky a vernosti, tak teraz Spasiteľ ľudí a Ženích Cirkvi ide kresťanským manželom v ústrety sviatosťou manželstva“ Zostáva s nimi, dáva im silu vziať na seba svoj kríž a nasledovať ho, znovu povstať po svojich pádoch, navzájom si odpúšťať, vzájomne si niesť bremená podriaďovať sa jeden druhému „v bázni pred Kristom“ a milovať sa nadprirodzenou nežnou a plodnou láskou. V radostiach ich lásky a ich rodinného života im Kristus už na tomto svete dáva vopred okúsiť Baránkovu svadobnú hostinu.
„Manželská láska má v sebe úplnosť, v ktorej majú miesto všetky zložky [ľudskej] osoby: požiadavky tela a pudu, sily zmyslov a citov, túžby ducha a vôle. Táto láska smeruje k čo najhlbšej osobnej jednote, ktorá ponad spojenie v jednom tele vedie k tomu, aby vytvorila jedno srdce a jednu dušu; vyžaduje nerozlučiteľnosť a vernosť v definitívnom vzájomnom sebadarovaní a otvára sa pre plodnosť.
Láska manželov samou svojou povahou vyžaduje jednotu a nerozlučiteľnosť spoločenstva ich osôb, ktoré zahŕňa celý ich život: „A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo“. Manželia „sú povolaní neprestajne rásť vo svojom spoločenstve každodennou vernosťou manželskému sľubu úplného vzájomného sebadarovania“. Toto ľudské spoločenstvo je upevnené, očistené a zavŕšené spoločenstvom v Ježišovi Kristovi, udelenom sviatosťou manželstva.
Manželská láska samou svojou povahou vyžaduje od manželov neporušiteľnú vernosť. Vyplýva to z daru seba samých, ktorým sa manželia odovzdávajú jeden druhému. Láska chce byť definitívna. Nemôže trvať iba „do nového rozhodnutia“. Najhlbším dôvodom je vernosť Boha svojej zmluve a vernosť Krista svojej Cirkvi. Sviatosť manželstva robí manželov schopnými, aby túto vernosť predstavovali a vydávali o nej svedectvo. Môže sa zdať ťažké, ba dokonca nemožné spojiť sa na celý život s jednou osobou. Preto je veľmi dôležité ohlasovať dobrú zvesť, že Boh nás miluje definitívnou a neodvolateľnou láskou, že manželia majú účasť na tejto láske, ktorá ich vedie a posilňuje, a že svojou vernosťou môžu byť svedkami vernej Božej lásky.
Sú však situácie, v ktorých sa manželské spolužitie stáva z najrozličnejších dôvodov prakticky nemožným. V takýchto prípadoch Cirkev pripúšťa fyzickú rozluku manželov a koniec spolužitia. Pred Bohom však manželia neprestávajú byť manželom a manželkou; nemôžu uzavrieť nový zväzok. V takejto ťažkej situácii najlepším riešením by bolo zmierenie, ak je to možné.
Dnes je v mnohých krajinách veľký počet katolíkov, ktorí sa uchyľujú k rozvodu podľa občianskych zákonov a civilne uzatvárajú nový zväzok. Cirkev, verná slovám Ježiša Krista, je presvedčená, že nemôže uznať nový zväzok za platný, ak je platné prvé manželstvo. Ak sa rozvedení zosobášili civilne, nachádzajú sa v situácii, ktorá objektívne porušuje Boží zákon. Preto nemôžu pristupovať k prijímaniu Eucharistie, kým táto situácia trvá. Z toho istého dôvodu nemôžu vykonávať v Cirkvi isté zodpovedné funkcie.
Úloha kresťanskej rodiny
Úloha kresťanskej rodiny posväcovať sa má prvý koreň v krste a najvyššie vyjadrenie v Eucharistii, s ktorou sa kresťanské manželstvo vnútorne spája. Je veľmi potrebné znova odkryť a prehĺbiť tento vzťah, ak chceme pochopiť a naozaj prežívať milosti a záväzky manželstva a kresťanskej rodiny. Vlastným zdrojom kresťanského manželstva je Eucharistia. A v tejto obete Novej a večnej zmluvy nachádzajú manželia prameň, z ktorého vyviera, vnútorne sa stvárňuje a trvale oživuje ich manželský zväzok. Nakoľko je sprítomnením obety lásky Krista k Cirkvi, je Eucharistia prameňom lásky.
V eucharistickom dare lásky nachádza kresťanská rodina základ a akoby dušu svojho „spoločenstva“ a svojho „poslania“; eucharistický chlieb vytvára z rozličných údov rodinného spoločenstva jediné telo, ktoré je prejavením a účasťou na plnšej jednote Cirkvi. Účasť na Kristovom tele, ktoré „sa obetuje“, a na krvi, ktorá „sa vylieva“, stáva sa nevyčerpateľným prameňom misijnej a apoštolskej činnosti pre kresťanskú rodinu.
Nevyhnutnou a trvalou súčasťou úlohy posväcovania sa v kresťanskej rodine je prijatie evanjeliovej výzvy na obrátenie, určenej všetkým kresťanom, ktorí nezostávajú vždy verní onej „novosti“ krstu, ktorým sa stali „svätými“. Ani kresťanská rodina nežije vždy dôsledne podľa zákona milosti a krstnej svätosti, ktorú znova hlása i sviatosť manželstva. Pokánie a vzájomné odpúšťanie vnútri kresťanskej rodiny, ktoré sú také časté v každodennom živote, nachádzajú sviatostné zvýraznenie v kresťanskom pokání.
Cirkev sa modlí za kresťanskú rodinu a vychováva ju, aby žila veľkodušne a dôsledne podľa kňazského daru a poslania, čo prijala od Krista Veľkňaza. Uskutočňuje sa to nielen slávením Eucharistie a iných sviatostí a obetovaním seba samých na slávu Božiu, ale aj obvyklou modlitbou, modlitbou ako dialógom s Otcom skrze Ježiša Krista v Duchu Svätom. Rodinná modlitba má svoje charakteristické znaky. Je to spoločná modlitba manžela a manželky, rodičov a detí. Spoločenstvo v modlitbe je súčasne plodom a požiadavkou onoho spoločenstva, ktoré sa utvorilo sviatosťou krstu a manželstva. Najmä na členov kresťanskej rodiny sa môžu vzťahovať slová, ktorými Pán Ježiš sľubuje svoju prítomnosť: „A zasa vám hovorím: ?Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Svojským obsahom takejto rodinnej modlitby je sám rodinný život, ktorý sa vo všetkých svojich rôznych okolnostiach chápe ako Božie volanie a stáva sa synovskou odpoveďou na jeho volanie.
Radosti a bolesti, nádeje a zármutok, narodenia a narodeniny, výročia sobáša rodičov, lúčenia, pobyt mimo rodiny a návraty, vážne a dôležité rozhodnutia, smrť drahých osôb a podobné udalosti sú zásahmi Božej lásky do života rodiny a zároveň sú aj vhodnými príležitosťami na vzdávanie vďaky, na prosby, dôverné odovzdanie sa rodiny do rúk spoločného Otca, ktorý je na nebesiach. Dôstojnosť a zodpovednosť kresťanskej rodiny ako domácej cirkvi môžu sa prejaviť iba za ustavičnej Božej pomoci, ktorá sa jej istotne poskytne, ak bude prosiť o ňu pokorne a s dôverou v modlitbe.
Záver
Práve dnes, kedy ľudia márne hľadajú šťastie v konzumizme a túžbe vyniknúť, je posolstvo a príklad kresťanských manželstiev a rodín žiadané viac ako v minulosti. Spoločnosť je totiž vystavená zosmiešňovaniu všetkého, čo je vzácne a hodnotné, a častokrát sa aj sami kresťania javia unavení a sklamaní. Avšak manželská láska muža a ženy na spôsob lásky Krista a Cirkvi, i keď sa sama otriasa v ľudských základoch, sa opiera o vzácne piliere, ktoré spoločnosť nemá: o poznanie, že láska ešte nedorazila do cieľa, a preto vďaka vzájomnosti sa omladzuje a stále rastie; o istotu, že láska hľadí do nekonečna, a preto je „na celý život“; o Boha a jeho slovo, ktorý preto, že sa slobodne rozhoduje obetovať, a tým je naplno sebou samým, je pre človeka nevyčerpateľným príkladom a prameňom lásky; a o Cirkev, jej učenie, obetavú lásku duchovného otca farnosti a svedectvo ostatných manželov a rodín, ktorí neprestávajú spoločne kráčať v šťastí i nešťastí, zdraví i chorobe.
Manželstvá tohto typu, kde láska je vzájomná, kde sa v ťažkostiach vedia spoločne túliť ku Kristovmu krížu a nadobúdajú skúsenosť, že láska sa môže znova zrodiť, a kde sa deti pohybujú v harmonickom ovzduší a vedia sa radostne otvárať potrebám ľudstva okolo nich, takéto manželstvá a rodiny sú vzácne a nesmierne príťažlivé ... 7. I.
tags: #jezis #kristus #a #manzelstvo