Ježiš Kristus, ústredná postava kresťanstva, bol nielen prorokom, ale aj človekom hlboko spojeným s konceptom príbuzenstva a lásky. Jeho učenie a životný príklad nám poskytujú cenné lekcie o vzťahoch, viere a službe.
Ježiš Kristus ako Sudca a Spasiteľ
Prvé poučenie z Kristovho učenia je, že Kristus je Sudcom celej zeme. I. a toto je jasné, že Ježiš Kristus predložil, keď na najnižšom bode svojho pozemského poníženia, tieto ohromné nároky a presadil svoju autoritu ako Sudcu nad každou dušou človeka.
Ježiš povedal svojim učeníkom: „Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Potom Kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: ‚Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Vtedy mu spravodliví povedia: ‚Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa?
Ak sa teda budeme držať univerzálnosti súdu, ktorý je tu znázornený, uvidíme, že toto uznanie musí mať nevyhnutne rôzny stupeň u tých, ktorí počuli o Kristovi, a u tých, ktorí ho nepočuli. V prvom prípade bude ekvivalentná viere, ktorá je koreňom všetkého dobra a zachytáva Krista zjaveného v evanjeliu. V tom druhom to nemôže byť nič iné ako cit po Ňom, ktorý je ‚svetlom, ktoré osvecuje každého človeka, ktorý prichádza na svet‘. Svojimi spôsobmi môže Kristus zasiahnuť také srdcia, ako rieka vody života môže preniknúť podzemnými kanálmi k mnohým stromom, ktoré rastú ďaleko od brehov.
Prekvapenia rozsudku
III. Všimnite si prekvapenia rozsudku. Údiv spravodlivých nespočíva v skromnosti odmietajúcej chválu, ale v skutočnom úžase nad netušeným významom ich skutkov. V podobenstve o talentoch služobníci odhalili svoje najvnútornejšie srdcia a presne opísali svoj život. Tu sa do popredia dostáva druhá strana pravdy, že v ten deň budeme prekvapení, keď budeme počuť z Jeho úst, čo sme naozaj urobili.
Pravá kresťanská dobrodivosť má vedome za svoj motív páčiť sa Kristovi; ale aj tak ten, kto sa tu nanajvýš vrúcne snažil robiť všetko ako Ježiš, bude plný vďačného úžasu nad milosťou, ktorá prijíma jeho biednu službu, a s čerstvým úžasom sa dozvie, ako úzko sa spája so svojím najskromnejším služobníkom.
Naša láska ku Kristovým nasledovníkom nikdy nevyznieva k Nemu tak jasne, aby sme si tu mohli byť istí, že to berie ako urobené pre Neho. Nemôžeme tu sledovať let šípu, ani vedieť, aký význam priloží, alebo z akých veľkých problémov sa vyvinie, z našich úbohých činov. Takže nebo bude plné požehnaných prekvapení, keď budeme žať ovocie rastúce „v sile“ toho, čo sme zasiali „v slabosti“, a ako žalostný bude úžas, ktorý sa zmocní tých, ktorí po prvý raz uvidia strašné svetlo toho dňa, skutočný charakter ich života, ako jedno dlhé zanedbávanie jednoduchých povinností, čo všetko bolo oklamaním Spasiteľa, ktorý mu patrí.
Vo všetkých našich skutkoch je pred nami skrytý prvok tajomstva. Nemôžeme tu sledovať let šípu, ani vedieť, aký význam priloží, alebo z akých veľkých problémov sa vyvinie, z našich úbohých činov.
Že je to „Jeho sláva“. Takže nebo bude plné požehnaných prekvapení, keď budeme žať ovocie rastúce „v sile“ toho, čo sme zasiali „v slabosti“, a ako žalostný bude úžas, ktorý sa zmocní tých, ktorí po prvý raz uvidia strašné svetlo toho dňa, skutočný charakter ich života, ako jedno dlhé zanedbávanie jednoduchých povinností, čo všetko bolo oklamaním Spasiteľa, ktorý mu patrí.
Láska k blížnemu ako koruna príbuzenstva
Sme náchylní stratiť sa v dave. Takýto záver je tak jasne proti celému Kristovmu učeniu, že musíme predpokladať, že láska k blížnemu je tu vyčlenená, rovnako ako v jeho súhrne „zákona a prorokov“, ako koruna a kvet všetkých príbuzných. Vynechanie akéhokoľvek odkazu na lásku k Bohu dostatočne ukazuje, že tento pohľad je prísne obmedzený na skutky a že všetky súdne dôvody sú nie je určené na to, aby bolo uvedené. Protirečí Kristus celému zvyšku svojho učenia, keď hovorí, že takýto človek je z ‚oviec‘ a ‚požehnaný od Otca‘?
Nejeden človek má sto nerestí a predsa mäkké srdce. Tento výraz nás prenesie do oblasti motívu a ide paralelne s jeho ďalšími slovami o „prijatí proroka“ a „podávaní pohára studenej vody“. Určite sú duše uprostred temnoty pohanstva túžiace po svetle, ako rastliny pestované v tme .
Ježišove slová o vzťahoch a viere
Pochopenie dnešného náročného úryvku Evanjelia závisí od zohľadnenia kontextu. Ježiš hovorí o potrebe verejného vyznania viery v Neho. „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi; aj ja vyznám pred svojím Otcom“ (Mt 10,32). Potom dodáva: „Nemyslite si, že som priniesol pokoj na zem. Nie pokoj som priniesol, ale meč. Prišiel som postaviť syna proti jeho otcovi, dcéru proti matke, nevestu proti svokre. A vlastní domáci budú človeku nepriateľmi“ (Mt 10,34).
Po výzve k vyznaniu viery v Krista pred ľuďmi upozorňuje, že najťažšie je vyznať ju pred najbližšími. Hovorí: doma, pred rodičmi, deťmi, ženou, svokrom, oikosom, vás čaká najťažší boj o zachovanie evanjeliového postoja. Najbližší vám budú najviac sťažovať život podľa Evanjelia. Nečakajte ideálnu situáciu. Preto vám nepodávam olivovú ratolesť, ale meč. Budete ho potrebovať nie na zabíjanie najbližších, ale na preťatie pút príbuzenstva, ktoré vám sťažujú vernosť Kristovi.
Výborne to pochopil sv. František z Assisi. Miloval matku, miloval otca - ale miloval aj Boha. Miloval Ho viac ako rodičov. Keď sa ho otec za každú cenu usiloval donútiť, aby sa mu podriadil, pričom mu pripomínal, za čo všetko mu syn vďačí: živobytie, výchovu, vzdelanie... - syn pred očami zhromaždeného zástupu vyzlieka svoj odev a podáva otcovi. Nie je však ľahké opustiť dom, zrieknuť sa matky, otca, nie je to ľahké dokonca ani vtedy, keď to robíme pre Boha. Použitie meča, ktorý nám daruje Kristus na preťatie pút, ktoré nás udržujú pri tom, čo je dočasné, je ťažké a vyžaduje veľkú odvahu.
Lebo ťažko je žiť na zemi a nemilovať. Človek, ktorý pretína všetky priateľské kontakty s ľuďmi, usychá v samote. Preto sv. Dotýkame sa tu dôležitých vecí. Aká má byť láska, aby netvorila prekážky v stretnutí s Bohom? Odpoveď Evanjelia je jasná: obetavá láska. Najvrúcnejšia láska voči rodičom, deťom, žene, priateľom môže byť veľkým a pekným stretnutím na ceste k Bohu, ak je láskou obetavou, ak sa jej dokážeme vzdať kvôli vyšším hodnotám. Pravá láska vždy túži po tom, čo je najcennejšie pre milovanú osobu. Na druhej strane láska dobyvačná, závistlivá, ktorej chýba duch obety, tvorí prekážku v stretnutí s Bohom, lebo sa usiluje zachovať milovanú osobu pre seba. Kristus hovorí, že najťažší boj čaká tých, ktorí musia preťať takúto dobyvačnú lásku.
Ježiš povedal svojim apoštolom: „Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. Kto vás prijíma, mňa prijíma. Kto prijme proroka ako proroka, dostane odmenu proroka. Dnešný úryvok evanjelia je záverečnou časťou Ježišovej reči k apoštolom, ktorí vychádzali na svoju prvú misiu. Vo veršoch, ktoré predchádzajú dnešnému liturgickému čítaniu, Ježiš hovorí: „Nemyslite si, že som priniesol pokoj na zem: Nie pokoj som priniesol, ale meč“ (Mt 10,34). To je meč Božieho slova, ako o ňom hovorí autor listu Hebrejom (porov. Hebr 4,12). Niet sporu o tom, že Božie kráľovstvo, ktoré prináša Ježiš, tichý a bezbranný Mesiáš, je kráľovstvom pokoja a spravodlivosti (porov. Mt 21,5). Nejedná sa o svetský mier, ale o šalom, ktorý zahŕňa aj Boží súd, sprítomňovaný v Ježišovej osobe.
Vyjadriť to môžeme aj slovami starca Simeona, ktoré vyslovil nad Ježišom ako dieťaťom: tento Ježiš bude stále znamením, ktorému sa bude odporovať (porov. Aj rodiny sú postojom k Ježišovej osobe rozdelené ako mečom (porov. Mt 10,35-36). Preto môže Ježiš s veľkým sebavedomím zvolať: „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom. A kto ide za mnou a nenesie svoj kríž, nemôže byť mojím učeníkom“ (Lk 14,26-27). Priľnutie k Ježišovi plné dôvery a učeníkova láska k nemu musí teda prevažovať nad každým iným vzťahom, dokonca aj nad vzťahom pokrvného príbuzenstva. Ježiš sám to potvrdí o niečo neskôr, keď pre neho pošlú jeho príbuzní, aby k nim prišiel, a on na to reaguje slovami: „Lebo každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach je môj brat i sestra i matka“ (Mt 12,50).
Ale na to, aby sme žili s Ježišom, nestačí relativizovať hodnotu našich príbuzenských vzťahov. Treba mať odstup aj od seba samého, oslobodzovať sa od sebectva a sklonu k vlastnému ja, aby sme svoj život nepredlžovali za akúkoľvek cenu bez závislosti na druhých. Ten, kto prijme Ježiša do svojho života, kto sa otvorí tomu, aby v ňom Kristus žil (porov. Gal 2,20), nadobúda stále zreteľnejšie podobnosti so svojím Pánom. To je aj dôvod, prečo Ježiš až doteraz vo svojom príhovore zdôrazňoval najmä protivenstvá, ktorým budú vystavení tí, ktorých vysiela (porov. Mt 10,16-23.28). Teraz však hovorí o pozitívnych dôsledkoch ich misie, ktoré prekračujú všetky očakávania „Kto vás prijíma, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal“ (Mt 10,40). Áno, pravý učeník je povolaný, aby bol „sviatosťou“ Ježiša Krista, ktorý je zase sviatosťou nebeského Otca (porov. Jn 1,18). V Nicejsko-konštantínopolskom vyznaní viery cirkvi vyznávajú svoju vieru v „jednorodeného Syna Božieho“, ktorý „mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom“.
Ježišovi bratia a sestry
Otcom obidvoch koncilov, ktoré hovoria o panenstve Božej Matky, zaiste mohlo byť známe, že v Novom zákone v rozličných súvislostiach (porov. napr. Mt 12,46; 13,55n; Mk 3,31-55; 6,3; Jn 2,12; 7,3-5; Sk 1,14; 1Kor 9,5) je s udivujúcou samozrejmosťou reč o Ježišových bratoch a sestrách. Matúš (13,55) a Marek (6,3) uvádzajú aj mená štyroch bratov: Jakub, Jozes (Jozef), Šimon, Júda.
Údiv a pochybovanie Ježišových súčasníkov o jeho bohoľudskej osobe sa opakovalo v dejinách v rozličných variáciách a neprestane viesť k odlišným názorom, keď sú ľudia postavení pred otázku, ktorú Ježiš položil svojim učeníkom: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ (Mt 16,13). Ľudia sa podobne ako väčšina Ježišových súčasníkov povrchne, racionálne ľudsky pýtajú: „Vari to nie je Ježiš, syn Jozefov, ktorého otca a matku poznáme?“ (Jn 6,42). Jeho nazaretskí spoluobyvatelia svoju ohromenosť Ježišovými múdrymi slovami a pôsobením zdôvodňujú odkazom na jeho bratov a sestry: „Nie je to azda ten tesár, syn Márie a brat Jakuba, Jozesa, Júdu a Šimona? A nežijú jeho sestry medzi nami?“ (Mk 6,3).
Úzkoprsosť ľudí, ktorí neprekročia svoj tieň, aby mohli cez prezerané dospieť k celku, Ježiš vysvetľuje predpojatosťou človeka, ktorá bráni objaviť niečo nové v tom, čo je známe a bežné: „Proroka si uctia všade, len nie vo svojej domovine, medzi svojimi príbuznými a vo vlastnom dome“ (Mk 6,4; porov. Mt 13,57; Lk 4,24; Jn 4,44). Aj biblické odkazy potvrdzujú toto príslovie: „Totiž ani jeho bratia neverili v neho“ (Jn 7,5). Bezprostredné Ježišovo okolie ho nechápe.
Ježišovi príbuzní požívajú veľkú vážnosť v ranej Cirkvi a sú stavaní na roveň s apoštolmi. Na to poukazuje aj prijatie „všeobecných listov“ Jakuba a Júdu do kánonu Svätého písma. Osobitnú vážnosť požíval Jakub, ktorý sa stal hlavou Jeruzalemskej cirkvi (Sk 12,17). Podľa Pavla bol považovaný popri Petrovi a Jánovi za „stĺp“ Cirkvi (Gal 2,9). Počas svojej prvej návštevy Jeruzalemskej cirkvi Pavol popri Petrovi nevidel „iného z apoštolov..., iba Jakuba, Pánovho brata“ (Gal 1,19).
Tieto údaje Nového zákona o Ježišových bratoch a sestrách nedovoľujú urobiť nepochybný záver o presnom stupni príbuzenstva, lebo sa spomínajú len rodičia Ježiša, no nie rodičia jeho súrodencov. Preto sa zvyčajne zastupujú tri rozličné názory:
- a) Mária a Jozef žili po narodení Ježiša ako manželia a mali deti.
- b) Pojmy bratia a sestry treba chápať v širšom zmysle; myslia bratancov a sesternice.
- a) Liberálna exegéza zdôvodňuje svoju tézu o neskoršie narodených deťoch Jozefa a Márie na jednej strane skrze Mt 1,25: „Nepoznal ju však, kým neporodila syna“ a na druhej strane označením Ježiša za „prvorodeného“ (Lk 2,7). No Matúš má na mysli očividne Izaiášovo proroctvo (7,14) o panenskom pôrode Mesiáša, ktoré sa naplnilo v Kristovom narodení. Matúša zaujíma panenský pôrod, a nie čas potom, pretože slovo „kým“, ako dosvedčujú viaceré citáty z Biblie, neznamená časové obmedzenie (porov. napr. Ž 122 [123], 2; 1Kor 15,25). Krkavec, ktorého vypustil Noach po potope z archy, zostal preč nielen „kým nevyschli vody na zemi“ (Gen 8,7 LXX), ale celkom. Prísľub Zmŕtvychvstalého jeho učeníkom, že bude s nimi, „kým sa svet neskončí“ (Mt 28,20), by bol ako časové ohraničenie nezmyselný. Označenie „prvorodený“ patrilo prvému synovu nezávisle od toho, či bol jediným dieťaťom alebo po ňom nasledovali súrodenci (porov.
- b) Semitské používanie pojmu brat nielen pre vlastných, ale aj pre nevlastných bratov v Septuaginte (Lev 10,4; 2Kr 10,13, 1Krn 23,22) hovorí v prospech názoru, ktorý prevláda v katolíckej teológii, o vzdialených príbuzných, a nie o Ježišových bratoch v úzkom zmysle slova, pretože ani ich vystupovanie, ani ich vzťah k Ježišovej matke ich nezjavuje ako jeho mladších súrodencov. Natíska sa domnienka, že Mária sa po pravdepodobne skorej Jozefovej smrti pripojila so svojím dieťaťom k rodine najbližších príbuzných.
- c) Pravoslávna teológia sa prikláňa k vysvetleniu východných a západných cirkevných otcov, ako napr. Klementa Alexandrijského († pred 221), Origena († 254), Epifána zo Salamisu († 403), Hilária z Poitiers († cca. 366), Ambróza Milánskeho († 397), ktorí hovoria o Ježišových nevlastných bratoch, o Jozefových deťoch z prvého manželstva.
Anastasios Kallis, Das hätte ich gerne gewußt. 100 Fragen an einen orthodoxen Theologen, Theophano Verlag Münster 2003, s. 155-159. Z nemčiny preložil o.
Zhrnutie
Ježiš Kristus, prorok z príbuzenstva, nám ukazuje cestu lásky, obetavosti a viery. Jeho učenie nás vyzýva, aby sme prehodnotili naše vzťahy a hľadali Boha vo všetkom, čo robíme. Nech nám jeho príklad slúži ako inšpirácia na ceste k duchovnému rastu a službe blížnym.
Najkrajšie posolstvo od Ježiša.
tags: #jezis #kristus #prorok #z #pribuzenstva