Začnite od zraku, zmyslu, ktorý je kráľom a ktorý otvára cestu najpažravejšiemu a najsilnejšiemu hladu. (P. Ježiš - Evanjelium, ako mi bolo odhalené - M. Valtorta) Oko vidí telo ženy a je žiadostivé po tele. Oko vidí majetok bohatých a túži po zlate. Oko vidí moc vladárov a dychtí po moci.
Čistota ako cesta k poznaniu
Čím budete čistejší, tým lepšie pochopíte. Lebo nečistota, nech je akákoľvek, je vždy dymom, ktorý zahmlieva zrak i rozum. Buďte čistí. Začnite čistotou tela, aby ste prešli k čistote ducha. Začnite piatimi zmyslami, aby ste prešli k siedmim vášňam.
Majte pokojný, čestný, bezúhonný, čistý zrak a vaše túžby budú pokojné, čestné, bezúhonné a čisté. Čím čistejšie bude vaše oko, tým čistejšie bude vaše srdce. Bdejte nad svojím okom, závistlivým objaviteľom pokušiteľských jabĺk. Buďte čistí v pohľadoch, ak chcete byť čistí na tele. Ak budete mať čistotu tela, budete mať čistotu bohatstva a moci. Budete mať úplnú čistotu a budete Božími priateľmi.
Nebojte sa, že vás vysmejú za to, že ste čistí. Bojte sa len toho, aby ste neboli Božími nepriateľmi.
Mária Magdaléna a spoznanie Ježiša
Mária stála vonku pri hrobe a plakala. Ježiš sa jej opýtal: „Žena, prečo plačeš? Mária Magdaléna išla a zvestovala učeníkom: „Videla som Pána,“ a že jej toto povedal. Jn 20, 11-18 Mária Magdaléna hľadala Ježiša. A on sa jej dal spoznať. Nevedela, že ten, kto stojí pri nej, je ten, koho hľadá. Predstavovala si ho inak. Možno preto, lebo ho poznala inak. Tú zmenu, že ho spoznala, spôsobilo jeho slovo - oslovil ju „Mária!“ Potom bola schopná robiť, čo jej dal za úlohu.
Božie slovo je živé a účinné. Ono má moc aj v nás spôsobiť rovnakú zmenu: aby sme spoznali Krista v tých ľuďoch alebo situáciách, kde to nečakáme. Možno hľadáme lásku, spravodlivosť… a ani nevieme, že hľadáme Boha. Božie slovo nám môže otvoriť oči, aby sme ho spoznali a aby sme neostali stáť, ale aj robili to, čo od nás chce.
TIP NA DNES: Kristus sa dáva spoznať tým, ktorí ho hľadajú. Aj nás oslovuje po mene.
Ježiš uzdravuje slepého od narodenia | Ján 9
Posolstvo listov siedmim cirkvám
Súčasťou bezprostrednej prípravy na ne môže byť i dnešné Lectio divina, nakoľko nám umožní nahliadnuť do jednej z foriem misií v prvotnej Cirkvi. V prvej časti Knihy zjavenia, nad ktorou sa počas tohto roka zamýšľame, sa totiž nachádza sedem listov adresovaných siedmim cirkvám v Malej Ázii. Je to akoby sedem krátkych Ježišových kázní, ktoré na jeho príkaz píše Ján cirkevným spoločenstvám, aby usmernil ich život správnym smerom, upozornil na nedostatky a povzbudil vo viere.
Zazneli dva z listov adresovaných „siedmim cirkvám“ (Zjv 1,11), čiže cirkevným spoločenstvám v siedmich mestách Malej Ázie, v blízkosti Efezu. Poradie týchto listov naznačuje akýsi okruh, ktorý mohol absolvovať posol nesúci listy. Oveľa dôležitejšie je ale uvedomiť si, že v Knihe Zjavenia, tak bohatej na symboly, číslo sedem hovorí o plnosti, teda úplnosti celej Cirkvi, zastúpenej konkrétnymi siedmimi komunitami. Ide o jediné posolstvo Ježiša Krista (porov. 1,9-20), ktoré zaznačil jeho služobník Ján (porov. 1,1), a vyjadril ho v siedmich menších, vzájomne prepojených posolstvách.
Ako dosvedčuje samotný autor Ján, tieto slová píše na výslovný príkaz Syna človeka - vo verši 19 prvej kapitoly čítame, ako mu Ježiš hovorí: „Napíš teda, čo si videl: čo je a čo sa má stať potom“. Teda je to Ježišov hlas, ktorý v týchto listoch zaznieva v prvej osobe. Dotýka sa aktuálnej situácie v spoločenstve veriacich, toho, „čo je“, čiže čo sa práve u nich odohráva, aby ich napomenul, vystríhal i očistil mocou svojho slova (porov.
Štruktúra listov
Uvedené dva listy, tak ako i zvyšných päť, zachovávajú podobnú štruktúru, ktorú možno zhrnúť do siedmich bodov: vo všetkých listoch je určený adresát, a predstaví sa ten, kto posolstvo odovzdáva, čiže Kristus. V piatich listoch zaznie chvála komunity v podobe kladného súdu, ktorý chýba v dvoch práve prečítaných listoch. Kristus zasa v piatich listoch vysloví kritický úsudok nad konaním danej cirkvi (kritický súd chýba v druhom liste smyrnianskej a v šiestom liste určenom filadelfskej cirkvi). Vo všetkých listoch zaznie pomerne obsiahle špecifické usmernenie. V závere listov sa vzájomne striedajú dva body: prísľub daru pre víťaza a výzva načúvať Duchu, ktorý hovorí cez Krista cirkvám.
Každý z listov otvára určenie adresáta. Je ním anjel konkrétnej cirkvi. Na prvý pohľad trochu netypický adresát. Niektorí sa domnievajú, že títo anjeli predstavujú biskupov, ktorí stoja na čele jednotlivých komunít a sú za ne zodpovední. Anjeli však môžu byť i obrazom celého veriaceho spoločenstva v danom meste. V závere prvej kapitoly, nad ktorou sme uvažovali na minulom stretnutí, sa nachádza obraz Krista so siedmimi hviezdami v pravici, uprostred siedmich svietnikov. A je tam i vysvetlenie: „...sedem hviezd sú anjeli siedmich cirkví a sedem svietnikov je sedem cirkví“ (1,20). Každé cirkevné spoločenstvo má dvojaký rozmer: nachádza sa na zemi (ako svietnik), ale súčasne patrí do nového, nebeského sveta (ako hviezdy či anjeli). Na to nesmie komunita zabúdať, že totiž jej cieľom je definitívne spoločenstvo s Bohom.
Predstavenie Ježiša
Po adresátovi nasleduje v listoch to, čo by sme mohli nazvať predstavenie sa Ježiša. „Toto hovorí Ten, čo má sedem Božích duchov...“ prikazuje Ježiš Jánovi, aby napísal v liste do cirkvi v Sardách (3,1). Výraz „toto hovorí Ten, čo...“ tu pripomína autorizáciu prorockých výrokov zo Starého zákona: „Toto hovorí Pán“ zaznieva často v spisoch prorokov (porov. Iz 7,7; 37,6; Jer 2,2 atď.). Je to tzv. formula posla. Ježišovi dal zjavenie Boh. V listoch Apokalypsy sa takto zdôrazňuje, že ide o slová potvrdené autoritou Božieho Syna.
Mnohé z mien či titulov, pod ktorými sa Ježiš predstavuje, už zazneli v úvodnom zjavení (porov. Zjv 1,12-18). Niektoré sú však netradičné. V liste laodicejskej cirkvi čítame „Toto hovorí Amen“ (3,14). Ide o jedinečný atribút Krista. Pripomína Boží titul, ktorý možno nájsť v Knihe proroka Izaiáša (65,16), kde sa dva krát hovorí o Bohu-Amen [v slovenskom preklade „verný Boh“]. Toto „amen“ - tak ako v liturgii ním vyjadrujeme súhlas - značí, že Ježiš Kristus je definitívnym potvrdením Božej vernosti, svedectvom o platnosti jeho prísľubov, ktoré naplno uskutočňuje.
Hodnotenie spoločenstiev
Slovom „poznám“ otvára Ježiš v listoch kladné hodnotenie ale aj kritické hodnotenie postojov a života veriacich v jednotlivých komunitách. Použité grécke sloveso oida vyjadruje poznanie, ktoré sa dotýka vnútra. „Pane, ty vieš [poznáš] všetko...“ hovorí Peter Ježišovi pri trojnásobnom potvrdení svojej lásky k nemu na brehu Galilejského jazera (Jn 21,17). Toto poznanie je vzápätí vyjavené: „...máš meno, akoby si žil, ale si mŕtvy“ vyčíta Ježiš sardskej cirkvi (3,1). Ide o veľmi prísny súd, ktorý sa samozrejme dotýka duchovného života a smrti. Zdá sa, že navonok prekvitajúce spoločenstvo veriacich v prosperujúcom meste Sardy upadlo do určitej herézy, alebo pristúpilo na kompromisy s kultom cisára, ktorý bol v meste rozšírený, a nachádzalo sa tak na pokraji duchovnej smrti. Týmto smerom nás orientuje následná zmienka vo verši 4 o zopár ľuďoch, ktorí „si nepoškvrnili odev“. Výraz „poškvrniť si odev“ sa totiž vzťahuje na modloslužbu (porov.
Hroziaca duchovná smrť však nie je neodvratná. Ježiš ukazuje, že návrat k životu je možný prostredníctvom bdenia a posilňovania toho, „čo ešte ostalo“ (3,2). Je to bdelosť založená na poslušnosti jeho slovu a úsilí o obnovenú vernosť. „Preto si spomeň, ako si prijal a počul...“ (3,3) pokračuje výzva. Spoločenstvo veriacich sa prebudí k životu, ak sa vráti k počiatkom svojej viery, keď s otvoreným srdcom prijalo slovo evanjelia. Rovnaký výraz „rozpomenutia sa“ používa sv. biskup Cyprián vzhľadom na návrat tých, čo počas Déciovho prenasledovania zapreli svoju vieru. Príkaz „zachovávaj“ (3,3) je formulovaný v prítomnom čase, čím poukazuje na trvalú aktuálnosť úsilia o vernosť.
„Lebo ak nebudeš bdieť, prídem ako zlodej...“ pokračuje upozornenie (3,3). Obraz nám pripomína Ježišovo podobenstvo o hospodárovi, ktorý keby „vedel, v ktorú nočnú hodinu príde zlodej, veruže by bdel“ (Mt 24,43). No veriacim v Sardách mohol živo pripomínať aj udalosti z ich vlastnej histórie. Ich mesta sa viac krát prekvapivo zmocnili nepriatelia. A v r. 17 po Kr. zničilo značnú časť Sárd a okolia nečakané zemetrasenie, ktoré prišlo v noci. Kristov príchod môže nastať tiež kedykoľvek.
Prísľub a výzva
Napomenutie potom strieda prísľub: „Kto zvíťazí, ten takto bude oblečený do bieleho rúcha a jeho meno nevymažem z knihy života“ (Zjv 3,5). Dar pre verných je vyjadrený dvoma obrazmi. Prvý obraz, „biele rúcho“, pripomína udalosť premenenia Pána na vrchu, kde sa Ježiš ukázal vybraným učeníkom v žiarivo bielom odeve (porov. Mt 17,1-8 par.), aby im vopred ukázal, že jeho cesta neskončí utrpením a smrťou, ale vzkriesením. Aj v Knihe zjavenia je biele rúcho symbolom zmŕtvychvstania a oslávenia v spoločenstve svätých (porov. Zjv 6,11; 7,9). Druhý obraz, „kniha života“, do ktorej je vpísané meno človeka, vychádza zo starozákonného pozadia (porov. Ez 13,9; Ž 69,29) a znázorňuje prísľub účasti na spoločenstve života vo večnosti. Slová Ježiša „...vyznám jeho meno pred svojím Otcom a pred jeho anjelmi“ (Zjv 3,5) toto spoločenstvo života v Božej prítomnosti naznačujú a súčasne sú ozvenou výroku z evanjelia: „Každého, kto mňa vyzná pre ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach“ (Mt 10,32).
Prejdime však k situácii v cirkvi v Laodicey, prosperujúcom meste v údolí rieky Lykus na východ od Efezu. V liste adresovanom anjelovi tejto cirkvi Ježiš vyčíta spoločenstvu vlažnosť (porov. Zjv 3,15). Výrazy „horúci“ a „studený“ sa v krátkom slede niekoľko krát opakujú. Pre veriacich v Laodicey mohli pripomínať na jednej strane termálne pramene susedného mesta Hierapolis či na strane druhej horské pramene chladnej vody, ktoré boli už v tom čase potrubím privádzané do mesta. Kým však voda prišla do mesta, bola vlažná. Výčitka laodicejským kresťanom smeruje k ich nevýraznému prežívaniu viery a ľahkým kompromisom s pohanským okolím. Polovičatá viera je však falošná.
„Lebo hovoríš: ,Som bohatý, zbohatol som, nepotrebujem nič‘ - a nevieš, že si biedny, poľutovaniahodný, chudobný, slepý a nahý“ (3,17) - takto pokračujú slová napomenutia. Narážajú zrejme na hrdý postoj Laodicejčanov, ktorí okrem výhodnej pozície mesta pri významnej obchodnej ceste profitovali z produkcie čiernej vlny a medicínskeho prostriedku na oči. No sebestačnosť komunity na materiálnej rovine stojí v kontraste s vnútorným nedostatkom v tom, čo je skutočne dôležité. Ježiš odkrýva toto falošné uspokojenie - a súčasne naň ponúka prostriedok: „Radím ti...“ (3,18). Jeho rada sa dotýka troch artiklov každodenného obchodovania v Laodicey, pričom im dáva duchovný obsah.
Vzhľadom na „chudobu“ cirkvi hovorí o zlate. Skúška ohňom, ktorú pritom spomína, slúžila na overenie čistoty zlata. Pre materiálne bohaté spoločenstvo je ponukou úprimného vzťahu s Bohom, nefalšovanej viery, ktorá je tým pravým obohatením. Vzhľadom na „nahotu“ spomína biele rúcho, ktoré ju dokáže zakryť. Ide o odkaz na dar spásy, ktorý sa uskutočňuje vo vzťahu vzájomnej lásky (porov. Ez 16,6-8). Belosť rúcha, znak nadprirodzenosti, je pritom v kontraste s čiernou vlnou, typickou pre obchodovanie Laodicejčanov. No a vzhľadom na duchovnú „slepotu“ ponúka „masť, ktorou si potrieš oči, aby si videl“ (3,18). V meste známom očnou medicínou je kresťanské spoločenstvo paradoxne zaslepené konzumizmom a neschopnosťou správne rozlišovať. Liekom na jeho oči nie je nič iné ako samotný Kristus a jeho slovo.
Obnova dôverného vzťahu s Kristom vedie k horlivosti a pokániu (Zjv 3,19) ako opaku vlažnosti. Ježiš teda apeluje na duchovne vlažných Laodicejčanov, aby mu poslušnosťou jeho slovu umožnili prebývať v ich strede: „Hľa, stojím pri dverách a klopem.
Jednotlivé listy, tak do Sárd ako i do Laodicey, vyúsťujú v závere do rovnakej výzvy: „Kto má uši, nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám“ (3,6.22). Znie to ako refrén a zároveň kľúč k čítaniu týchto listov. Predovšetkým ide o pozvanie k hlbšej reflexii, pretože posolstvo nie je bezprostredne pochopiteľné. Podobne vyzýva Ježiš v evanjeliách, keď hovorí v podobenstvách: „Kto má uši, nech počúva“ (Mt 13,9.43; Mk 4,9.23 ai.). Čo chce povedať Duch nám, našej (bratislavskej) cirkvi dnes? Určite by nám mal čo vyčítať. Keďže pozná naše skutky, možno by nám miestami vyčítal vlažnosť tak ako Laodicejčanom a azda niekedy i hrozbu reálnej duchovnej smrti ako veriacim v Sardách.
Popri výčitke, ktorá má za cieľ upozorniť na nedostatky a pomenovať ich, však Ježiš cez Ducha a slovo ponúka aj usmernenie ako napraviť vlastnú cestu. Titul „Amen“, ktorým sa Ježiš predstavuje v liste do Sárd, je, ako už bolo povedané, pomerne netradičný. Súčasne nám je ale veľmi blízky. Ide o hebrejské slovo, ktoré možno preložiť ako „pravdivý, verný“.
Toto slovo zaznieva aj z Ježišových úst pri dôležitých výrokoch ako potvrdenie ich pravdivosti a váhy: „Amen, amen, hovorím vám...“ čítame viac krát v Evanjeliu podľa Jána (1,51; 5,19.24.25 atď). Už v starozákonnej synagogálnej liturgii sa však výraz amen používal aj na vyjadrenie súhlasu s predneseným zvolaním alebo modlitbou - vo význame „naozaj, skutočne“. Je preto prirodzené, že ho nachádzame aj v liturgii Cirkvi už od počiatkov (porov. Zjv 1,7). Dodnes ide v liturgii o najčastejšiu odpoveď, ktorá robí veriacich aktívne účastnými na liturgickom dianí. Ono však nemá ísť len o súhlas vyjadrený slovom. „Amen“ má byť výrazom bytostného súhlasu, ktorý sa uskutočňuje v pozitívnej odpovedi na Božie posolstvo v slovách i skutkoch praktického života.
Tak nás k tomu vedie apoštol Pavol, ktorý veriacim v Korinte pripomína príklad Ježiša. Píše: „Ako je Boh verný, naša reč k vám nie je aj ,áno‘ aj ,nie‘. Veď Boží Syn Ježiš Kristus, ktorého sme u vás hlásali, ja, Silván a Timotej, nebol aj ,áno‘ aj ,nie‘, ale v ňom bolo iba ,áno‘. Lebo všetky Božie prisľúbenia, koľko ich je, v ňom sú ,áno‘, a preto je skrze neho aj naše ,amen‘ Bohu na slávu“ (2Kor 1,19-20).
Biele rúcho ako symbol
V listoch do Sárd a Laodicey sa opakovane spomína biele rúcho (porov. Zjv 3,4.5.18). Už pri rozbore textu sme naznačili, že odev nie je v Písme iba čisto materiálnou skutočnosťou. Počnúc od kožených tuník, do ktorých boli odiati prarodičia na počiatku pri vyhnaní z raja (porov. Gn 3,21) až po biele rúcho v Knihe zjavenia sa odev stáva znakom duchovného rozpoloženia ľudstva. V dejinách Izraela „vždy, keď Boží ľud porušuje Zmluvu, upadá znova do svojej pôvodnej nahoty. Keď totiž odmieta odev Božej slávy, alebo ho zneužíva, volí si nahotu stvorenia, ktoré popiera svoj vlastný pôvod a oblieka si klamlivý odev.
Ak si spomenieme na krstný obrad, zaiste sa nám v mysli vybaví jeden z vysvetľovacích úkonov, ktoré nasledujú po samotnom krste - totiž odovzdanie bieleho rúcha. „...stal si sa novým stvorením“, hovorí vtedy kňaz (biskup) pokrstenému, „a obliekol si si Krista. Prijmi toto biele rúcho a prines ho nepoškvrnené pred súdnu stol...
Záver
Pri pohľade do budúcnosti človek nič tak nepotrebuje ako nádej. Život bez nádeje je totiž životom beznádeje. Lenže nie je nádej ako nádej. Nádej mnohých ľudí patrí do kategórie tzv.
