Celá kresťanská viera spočíva na Zmŕtvychvstaní. Pravdivosť Zmŕtvychvstania znamená pravdivosť kresťanstva. Ako hovorí Apoštol sv. Pavol: „Ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera.“ (1Kor 15, 14-17).
„Ak Kristus nebol vzkriesený, naše učenie je márne, márne je aj tvoja viera“ (1Kor 15, 14-17).
Historické svedectvá a evanjeliá
Ak chceme zistiť niečo z histórie, vždy sa musíme pozrieť na dostupné svedectvá. Ak sa niečo významné stalo, pravdepodobne o tom ostali určité dokumenty alebo materiály. Jednou dôležitou skutočnosťou prvého storočia je vznik kresťanstva. Čo vieme o vzniku kresťanstva?
Kresťanstvo vzniklo pôsobením Ježiša Krista a začalo sa rozširovať najprv v oblasti vtedajšej rímskej provincie Palestína. Okrem Novej zmluvy to potvrdzujú aj sekulárne zdroje, medzi ktorými môžeme spomenúť rímskeho historka Tacita alebo Suetonia, gréckeho satirika Lukiána, miestodržiteľa Bitýnie Plínia Mladšieho, sekulárneho pisateľa Tallusa alebo Flegona, ale tiež židovský talmud a známeho židovského historika Jozefa Flavia. Nemáme zachované žiadne dokumenty, ktoré by stopovali vznik kresťanstva inde, v inom čase alebo za iných okolností. Takisto všeobecne uznávaným faktom vo všetkých svedectvách z tej doby je, že Ježiš Kristus bol ukrižovaný.
Mnohí o pravdivosti Evanjelií pochybujú, ale to môžu pochybovať aj o existencii Iulia Caesara a pravdivosti iných antických textov. Evanjeliá boli napísané krátko po udalostiach Kristovho života, ktoré sa historicky stali. Písali ich prví a očití svedkovia udalostí, ktorí písali o tom, čo sami zažili a ich zápisky sa zhodujú.
Samotné evanjeliá obsahujú dostatok dôkazov o tom, že ich písali očití svedkovia a nevznikali pre potreby Cirkvi až v 3. a 4. storočí. Dokazuje to o. i. dôkladná znalosť Jeruzalema spred jeho zničenia Rimanmi v roku 70 po Kristu. V Novom zákone sa nachádza množstvo geografických údajov, mien a podrobností. Určité marginálne rozdielnosti medzi existujúcimi evanjeliami sú takisto dôkazom ich autenticity. Ak by evanjeliá tvorili tvorcovia mýtov v neskoršom období, určite by sa rozporom snažili vyhnúť, prípadne ich neskôr odstrániť. Texty synoptických evanjelií sú však pôvodné, ich texty sa nemenili a každý z bádateľov sa o tejto skutočnosti môže presvedčiť. Dnešné preklady a prepisy sedia a sú totožné s najstaršími originálmi.
Ďalší apologéta Peter Kreeft tvrdí, že na Zmŕtvychvstanie sa možno pozerať z rôznych uhlov. Pre kresťanov Kristus zomrel a vstal z mŕtvych, pre nekresťanov ide o mýtus, prípadne klamstvo, Kristus pri ukrižovaní nezomrel, zachránil sa a dožil niekde v exile, alebo zomrel a apoštoli jeho telo ukradli, aby mohli vytvoriť mýtus. Nepriatelia kresťanstva sa pozerajú na Zmŕtvychvstanie ako na mýtus, halucináciu či konšpiračnú teóriu.
Ďalej vidíme, že vo všetkých existujúcich kresťanských spisoch je vzkriesenie považované za ústredný prvok kresťanskej zvesti. Celkovo, keď vezmeme do úvahy všetky dostupné svedectvá z tej doby, či kresťanské alebo nekresťanské, nevidíme nikde hlásané kresťanstvo bez zmŕtvychvstania. To dosť protirečí možnosti, že by vzkriesenie bolo mýtom, lebo mýty obvykle vznikajú dlhšiu dobu. Okrem toho napospol im chýbajú historické údaje a existujú skôr v zmysle „kde bolo, tam bolo". Naproti tomu o Ježišovom vzkriesení máme k dispozícii zachované svedectvá s prekvapujúcim množstvom podrobností, ako sú mená reálne žijúcich osôb, geografické miesta alebo časové údaje.
Keď sa zvesť o vzkriesení začala šíriť v Jeruzaleme a Judsku, bolo pochopiteľné, že židovské autority sa snažili túto zvesť zastaviť. O tomto postoji nemá zmysel pochybovať, lebo pretrval u ortodoxných Židov až dodnes. Napriek tomu sa správa o zmŕtvychvstaní v Jeruzaleme a v Judsku ďalej šírila. Ako je to možné?
4 dôkazy o zmŕtvychvstaní - Lee Strobel z knihy The Case for Christ (Dôvody pre Krista)
Argumenty proti vzkrieseniu a ich vyvrátenie
Odporcovia kresťanstva napríklad tvrdia, že Kristus v skutočnosti neumrel, ale upadol do kómy a jeho učeníci mu mohli podať drogu, ktorá Ježiša Krista dočasne utlmila, takže upadol do bezvedomia, podobného smrti. Odvolávajú sa pritom na citát z Marekovho evanjelia (Mk 15,36): „Ktosi odbehol, naplnil špongiu octom, nastokol ju na trstinu, dával mu piť a hovoril: „Počkajte, uvidíme, či ho Eliáš príde sňať.“ Krista teda v bezvedomí (alebo mŕtveho) uložili do hrobu, odkiaľ Kristovi prívrženci telo ukradli. Táto teória, šírená už Židmi v 1. storočí má však viacero slabých miest. Ak by Krista jeho učeníci - apoštoli ukradli, strážcov, ktorí strážili hrob, by za trest židovskí veľkňazi popravili, nič také sa však nikde nespomína. Prípadne by museli strážcov strážiacich hrob samotní apoštoli zlikvidovať a o útoku by určite písali aj rímski a židovskí historici (Tacitus i Jozef Flavius), žiadne podobné informácie tohto druhu však neexistujú.
Takisto neobstojí tvrdenie, že prívrženci Krista boli medzi strážnikmi, ktorí strážili Kristov hrob. Nemýlia sa v tom, že vernosť Kristovi bola určite prínosom a odmenu si apoštoli našli v raji. Všetci apoštoli (okrem sv. Jána) umreli mučeníckou smrťou kvôli šíreniu kresťanstva. Klamári a podvodníci, ktorí by umelo vytvárali systém na obalamutenie ľudí, by však neriskovali svoje životy a nepresadzovali by lži a klamstvá, z ktorých by nemali žiaden prospech. Apoštoli boli chudobní, obetovali svoje životy Kristovi, pretože uverili Kristovi a umrieť za Krista vnímali ako pozitívum.
Nepriatelia kresťanstva sa pokúšali tiež tvrdiť, že apoštoli sa stali obeťami halucinácii. Existuje však príliš veľa svedkov, ktorí videli Zmŕtvychvstalého Krista na rôznych miestach. Halucinácie sú subjektívne, nemajú kolektívny charakter. Obeťami halucinácií sa stávajú emočne nestabilní ľudia, apoštoli a prví kresťania však emočne nestabilní určite neboli. Okrem toho halucinácie trvajú niekoľko sekúnd alebo minút, Krista však videli aj na 40. deň po jeho Zmŕtvychvstaní. Takisto skutočnosť, že Kristus s apoštolmi po Zmŕtvychvstaní jedol a svätý Tomáš v skupine svedkov vložil svoje prsty do Kristovej rany na boku, jednoznačne vyvracajú tézu o halucináciách. Kristus bol po svojom Zmŕtvychvstaní reálny.
Keďže primitívne a jednoduché útoky s cieľom spochybniť priamo Evanjeliá a Zmŕtvychvstanie Pána Ježiša Krista neslávili úspech, prišlo neskôr k iným rafinovanejším útokom. Keďže sa nepodarilo urobiť z apoštolov podvodníkov alebo obete halucinácii, nepriatelia kresťanstva začali tvrdiť, že evanjeliá samotné treba vnímať ako mýtus.
Podľa kritikov Cirkvi v prípade evanjelií ide len o určitý obraz a príbehy, ktoré mali ľuďom psychologicky pomáhať a ich autormi sú apoštoli. Lenže ako sme už písali, apoštoli priamo svojimi životmi dosvedčili, že Kristovo Zmŕtvychvstanie vnímajú reálne a sú ochotní za Krista a jeho učenie aj umrieť, takže aj teória o umelých mýtoch nemá opodstatnenie.
Okrem toho, pre mýty je charakteristická bohatá slovná zásoba a kvetnatý umelecký štýl. Evanjeliá sú na rozdiel od mýtov lakonické, písali ich ľudia, ktorí sa vyjadrovali jednoducho. Na rozdiel od mýtov však evanjeliá dosahujú maximálnu úroveň psychologickej hĺbky, čo sa v žiadnych mýtoch nenachádza. Proti mýtom svedčí aj jednoznačné vyhlásenie sv. Petra, ktorý v 2Pt 1,16 jasne hovorí: „Veď sme nesledovali vymyslené bájky, keď sme vás oboznámili s mocou a príchodom nášho Pána Ježiša Krista, ale sami sme boli očitými svedkami jeho veleby.“
Argument Josha McDowel
Josh McDowel, svetoznámy prednášateľ a spisovateľ, bol kedysi ateistom a z kresťanstva sa vysmieval. Keď ho niektorí kresťanskí priatelia vyzvali, aby seriózne preskúmal historické základy kresťanstva, rád sa na to nechal nahovoriť s presvedčením, že nebude nič jednoduchšie, ako poukázať na nepresnosť a nespoľahlivosť Biblie, čím by úplne rozbil základy kresťanstva. Začal sa tým teda seriózne zaoberať, no čoskoro zistil, že to nebude také jednoduché. Čím viac faktov sa dozvedal, tým nepriestrelnejším sa kresťanstvo preňho stávalo. Napokon sa stal kresťanom. Presvedčili ho fakty. Napriek tomu mu trvalo ešte nejaký čas, kým sa týmto faktom dokázal poddať a uveril v Ježiša Krista. Dnes je už dlhé roky jedným z najvýznamnejších obhajcov kresťanskej viery. Podľa jeho vlastného vyjadrenia je preňho jedným z najsilnejších argumentov práve historická udalosť vzkriesenia Ježiša Krista.
Vo svojej knihe Viac ako tesár píše: „Po viac ako 700 hodinách štúdia tejto témy a dôkladnom preskúmaní jej základov som prišiel k záveru, že vzkriesenie Ježiša Krista je alebo jedným z najšpinavších a najneslýchanejších podvodov, aký bol kedy ľuďom podstrčený, alebo je to jedna z najdôležitejších historických skutočností."
V súvislosti so vzkriesením uvádza ako veľmi vážnu skutočnosť prázdny hrob, ktorý v Jeruzaleme jednoznačne bol, keď apoštoli začali hlásať vzkriesenie. Je jasné, že zabalzamované telo Ježiša nebolo k dispozícii, lebo inak by kresťanské posolstvo o vzkriesení neprežilo v Jeruzaleme ani jediný deň. Z toho vyplýva otázka, ako vysvetliť prázdny hrob.
Josh McDowel sa v knihe Nové dôkazy, ktoré vyžadujú rozhodnutie zaoberá otázkou historickosti vzkriesenia veľmi podrobne. Okrem iného odpovedá na niekoľko najrozšírenejších teórií, ako vysvetliť prázdny hrob. Niektorí prišli s teóriou, že ženy, ktoré oznámili zmiznutie tela, zašli k nesprávnemu hrobu. Keby to tak bolo, židovskí vodcovia by určite nečakali so založenými rukami a verejne by poukázali na to, kde je skutočný hrob, aby tak umlčali správy o vzkriesení.
Často uvádzanou teóriou je, že Ježiš na kríži v skutočnosti nezomrel, ale iba stratil vedomie vyčerpaním a stratou krvi. Odhliadnuc od toho, že autority a zodpovední veľmi dobre vedeli, kedy je niekto mŕtvy, keby sa aj naozaj stalo, že Ježiš nezomrel a že prežil aj nasledujúce tri dni v hrobe, mohol by sa sám bez cudzej pomoci dostať z hrobu, pri ktorom bol privalený ťažký kameň, pričom na jeho pohnutie zvonku bolo treba možno aj dvadsať mužov? A keby aj (čo je absurdné), stal by sa Ježiš v takomto stave predmetom uctievania a presvedčil by učeníkov o svojom vzkriesení, a to až do takej miery, že by boli ochotní za túto zvesť položiť život?
Iná teória hovorí, že Ježišovo telo ukradli učeníci, keď stráž spala. Ale uvažujme trochu. Po prvé, stráž nemohla spať. Presnejšie povedané, nie celá. Vojaci sa museli striedať, aby vždy niekto strážil. A okrem toho, vieme si predstaviť učeníkov, ktorí boli zdecimovaní poslednými udalosťami, aby takéto niečo zosnovali a potom za to položili svoj život? Veď by vedeli, že šíria podvod. Pod tlakom obrovského prenasledovania by to nepochybne vzdali.
Iní hovoria, že telo nevzali učeníci, ale Židia alebo Rimania. Ak by to tak však bolo, prečo potom, keď učeníci začali zvestovať vzkriesenie, neprišli a jednoducho nevysvetlili, ako to bolo? Mohli naozaj zabalzamované telo poprevážať po uliciach Jeruzalema a všetkým ho verejne ukázať. To by úplne zničilo kresťanskú zvesť. Ale namiesto toho židovské a neskôr aj rímske autority kresťanov prenasledovali. Nebolo to náhodou preto, že nemali argumenty? A ak by tie argumenty mali, prečo sa nám nikde nezachovali?
Zhrnutie argumentov
Niekto môže namietnuť, že svedectvá, z ktorých vychádzame, nie sú dôveryhodné. Položme si potom otázku, ktoré svedectvá sú dôveryhodné. Veľmi silnou skutočnosťou ale je úplná absencia súdobých svedectiev, ktoré by vyvracali vzkriesenie. Keby bolo možné vzkriesenie v tej dobe vyvrátiť, to by sa naozaj nezachovalo o tom nič? Napokon aj všetky uvedené teórie len podporujú realitu vzkriesenia.
Existuje tvrdenie, že po odmietnutí všetkých chybných teórií ostáva už len pravda. Takže neostáva nič iné len akceptovať skutočnosť, že Kristus skutočne vstal z mŕtvych. Posledný argument skeptikov v protikresťanskom tábore sa opiera o Humeho tvrdenia o nepravdepodobnosti zázrakov. Podľa Humeho sú zázraky neuveriteľné a preto musia byť odmietnuté. Problém však spočíva v tom, že svojho času vedci, ktorí sa riadili Humeho tvrdeniami, rovnako vášnivo ako Kristovo Zmŕtvychvstanie popierali aj existenciu čiernych dier vo vesmíre.
Dôsledky vzkriesenia
„Pevne veríme a pevne dúfame, že ako Kristus naozaj vstal z mŕtvych a žije naveky, aj spravodliví budú po svojej smrti naveky žiť (655) so vzkrieseným Kristom a že on ich vzkriesi v posledný deň. Naše vzkriesenie bude, takisto ako jeho vzkriesenie, dielom Najsvätejšej Trojice. Výraz „telo“ označuje človeka v stave jeho slabosti a smrteľnosti.
Ak chceme zistiť niečo z histórie, vždy sa musíme pozrieť na dostupné svedectvá. Ak sa niečo významné stalo, pravdepodobne o tom ostali určité dokumenty alebo materiály. Jednou dôležitou skutočnosťou prvého storočia je vznik kresťanstva. Čo vieme o vzniku kresťanstva?
„Začnime našu cestu k vzkrieseniu už tu na zemi, tak ako aj učeníci Pána. Vzkriesenie je veľkou nádejou pre každého kresťana, pretože tak budeme s Bohom zviazaní naveky,” povedal pápež, pričom parafrázuje slová svätého Pavla Solúnčanom, ktorí mali tiež ťažkosti s porozumením tejto časti vyznania.
Ak nieto zmŕtvychvstania, ani Kristus nebol vzkriesený. 1. Ježiš otvorene hovoril, čo sa mu má stať: že má byť ukrižovaný a potom vzkriesený z mŕtvych: „Syn človeka musí mnoho trpieť a zavrhnutý byť staršími, veľkňazmi a zákonníkmi, musí byť zabitý a po troch dňoch vstať z mŕtvych“ (Marek 8:31, pozri tiež Matúš 17:22 a Lukáš 9:22).
Kristovo vzkriesenie potvrdilo Kristovu identitu Božieho Syna a jeho víťazstvo nad satanom, hriechom a smrťou.
Kresťania neveria v Ježišovo vzkriesenie iba preto, že jeho telo zmizlo. Veria, že zmŕtvychvstalý Ježiš sa skutočne zjavoval ľuďom. Svätý Pavol vo svojom prvom liste Korinťanom píše: “Že bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem, že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim. Potom sa zjavil viac ako päťsto bratom naraz; väčšina z nich žije doteraz, niektorí už zosnuli. Vedci sa domnievajú, že svätý Pavol napísal tento list niekedy okolo roku 54 nášho letopočtu, čo vysvetľuje, prečo hovorí “väčšina z nich ešte žije”.
Niektorí skeptici tvrdia, že Ježišovi nasledovníci nejakým spôsobom ukradli jeho telo a potom klamali, že videli vzkrieseného Krista. Odpoveďou je, že naozaj videli vzkrieseného Krista a vedeli, že táto udalosť zmenila všetko.
