Kríž je ústredným symbolom kresťanstva, ktorý odkazuje na ukrižovanie Ježiša Krista tak, ako to uvádzajú novozákonné evanjeliá (porov. Mt 27, 1 - 55; Mk 15, 1 - 41; Lk 23, 1 - 46; Jn 19, 1 - 38). Na kríži sa odohral hlavný okamih zjavenia Božej lásky. Kríž je symbol utrpenia, ale aj znamenie nádeje, ktoré zdôrazňuje odpustenie hriechov a zmierenie Boha s ľuďmi.
HROZIVÉ detaily ukrižovania Ježiša s otcom Andrewom Daltonom LC
Historický vývoj zobrazovania kríža
V priebehu prvých troch storočí sa kríž nezobrazoval. Jednak preto, že v tomto období bol ešte kríž bežným nástrojom popráv a zároveň Cirkev tohto obdobia mala negatívny postoj k obrazom (výjavom). Uctievanie kríža je známe od štvrtého storočia, čo vo veľkej miere súvisí s vládou cisára Konštantína Veľkého, ktorý v roku 313 vydaním Milánskeho ediktu zaručil slobodu vyznania pre všetky náboženstvá v Rímskej ríši, a tak aj Cirkev nadobudla slobodu svojho prejavu a života viery. Trest ukrižovaním sa prestal používať. Kríže s postavou Ježiša sú známe ako krucifixy. Tento pojem pochádza z latinského cruci fixus - upevnený ku krížu.
Ikonografia Ukrižovania
V období stredoveku sa zobrazuje Ježiš na kríži so skupinami ľudí usporiadanými okolo kríža. V takomto prípade záležalo na tom, na ktorú stranu má Ježiš naklonenú hlavu s tŕňovou korunou. Na niektorých krížoch nachádzame pod korpusom zobrazenú lebku so skríženými hnátmi, ktoré odkazujú na Golgotu. Súčasťou zobrazenia je aj tŕňová koruna, ktorá tiež u východných kresťanov na kríži chýba.
- Najstaršie zobrazenia: Medzi najstaršie zobrazenia Ukrižovania patrí reliéf zo slonoviny, pochádzajúci z obdobia okolo rokov 420-430, ktorý sa v súčasnosti nachádza v Britskom múzeu v Londýne. Ďalším obrazom ukrižovania je reliéf na bráne chrámu svätej Sabíny v Ríme z roku 432.
- Byzantský stredovek: Podstatnú zmenu prináša byzantský stredovek ‒ najskôr od obdobia 9. storočia sa Kristus zobrazuje so zatvorenými očami a namiesto tuniky má bedrovú zásteru.
- 13. storočie: V 13. storočí pozadie Ukrižovania vytvára vysoká stena, často zdobená rímsami a cimburiami, symbolizujúca hradby Jeruzalema.
V západnom prostredí sa od polovice 13. storočia začína na hlave Krista objavovať tŕňová koruna, ktorá sa pod týmto vplyvom od 17. storočia objavuje aj v prostredí Východu. Nohy sú pribité jedným klincom. Absentuje namaľovaná skala Golgoty s jaskyňou a Adamovou lebkou. Aj v zobrazení Bohorodičky sa prejavil vplyv západného umenia, ktorý je evidentný v polohe rúk, ktoré má spojené a zbožne zložené v lone. Aj pozadie v kompozícii Ukrižovania ovplyvnilo západné umenie. Stenu hradieb Jeruzalema nahradilo realistické zobrazenie prírody s kopcami, modrastou oblohou a kopovitými oblakmi.
Popis ikony
Centrom výjavu a celej kompozície je kríž, ktorý má okrem vertikálneho a horizontálneho ramena aj nižšie rameno, tzv. podnožku, akýsi podstavec, na ktorom sú pribité Kristove nohy. Na mnohých ikonách je toto rameno zobrazené v šikmej polohe, čo je symbolickým vyjadrením osudu dvoch lotrov ukrižovaných po Kristovej pravici a ľavici.
Symboly a nápisy:
- IC XC: Meno Ježiša Krista, napísané po grécky, v skratke.
- INRI: Titulus, nápis s udaním dôvodu Kristovho odsúdenia.
- NIKA: Po grécky - Víťazí.
- Adamova lebka: Symbolizuje vykúpenie ľudstva Kristovou krvou.
Tabuľka symbolov a ich významu:
| Prvok | Popis |
|---|---|
| Podnožka | Symbolizuje osud lotrov ukrižovaných s Kristom. |
| Kristovo telo | Ohnuté v tvare písmena S, s rukami obrátenými nahor. |
| Bohorodička | Zvyčajne zobrazená po pravici Krista, ukazujúca na kríž. |
| Svätý Ján | Zobrazený po ľavici Krista, v kontemplatívnom postoji. |
| Stotník | Svedčí o Kristovi slovami: "Tento človek bol naozaj Boží Syn." |
| Golgota | Lebečné miesto s jaskyňou a Adamovou lebkou. |
| Hradby Jeruzalema | Symbol Kristovho vykúpenia pre všetky národy sveta. |
Duchovný odkaz
Od počiatkov kresťanstva je kríž symbolom, ktorý vyjadruje podstatu kresťanskej náuky a duchovný ideál veriacich všetkých čias. V ňom sa prejavuje zavŕšenie Božej lásky k ľuďom - lásky, ktorá sa daruje bezhranične.
Všeobecné smernice Rímskeho misála v piatej kapitole hovoria o zariadení a výzdobe kostolov na slávenie Eucharistie a formulujú záväzné usmernenie: „Na oltári alebo v jeho blízkosti má byť kríž s podobou ukrižovaného Krista, dobre viditeľný zhromaždenému ľudu. Je osožné, aby takýto kríž zostával blízko oltára aj mimo liturgického slávenia, aby sa tak myseľ veriacich obracala na spásonosné Pánovo umučenie“ (b. Pápež Benedikt XVI. vnímal kríž s ukrižovaným Pánom ako spoločný orientačný bod, na ktorý sa sústreďuje zrak ľudí aj kňaza. Ukrižovaný Kristus je neustále prítomný vo svete a v živote každého z nás. Stojí po našom boku, keď sa tešíme, modlíme, ale je s nami aj pri našom zlyhaní. Neopúšťa nás, lebo kríž vyjadruje plnosť jeho lásky voči jednotlivcovi a celému ľudstvu.
Zobrazenie umučenia Krista na kríži má akceptovať postavu trpiaceho Krista a celkovú kompozíciu. Stvárnenie má byť biblicky verné a zrozumiteľné každému, kto sa na kríž pozerá.
Nápis na Ježišovom kríži
Všetci štyria evanjelisti sa zmieňujú o existencii nápisu na kríži pri opise Ježišovho ukrižovania. Tento evanjeliový detail odráža rozšírenú, aj keď nie nevyhnutne a dôsledne zachovávanú rímsku prax zverejňovania viny odsúdených zločincov. Použitie nápisu pri ukrižovaní bolo spôsobom ako informovať verejnosť o vine popraveného zločinca, čo mohlo spĺňať aj zastrašujúcu funkciu. Nápis bol typicky vyhotovený červenou alebo čiernou farbou na drevenej tabuľke a jeho samotná frazeológia bola pomerne voľná, občas so sarkastickým podtónom.
Marek (15:26) a Lukáš (23:38) používajú termín epigraphē (nápis), Matúš (27:37) hovorí o aitia (dôvod ukrižovania), a Ján (19:19) vyberá termín titlos (oznámenie, nápis, titul). Okrem odlišnej terminológie pre samotný nápis vykazujú medzi sebou evanjelisti rozdiely v konkrétnom situovaní nápisu. Marek vôbec neuvádza, kde sa nápis nachádzal (15:26), iba ho vo svojej správe spomína. Lukáš píše, že nápis bol „nad ním,“ t. j. nad Ježišom (23:38). Podľa Matúša bol dôvod odsúdenia položený „nad jeho hlavou“ (27:37). Nakoniec Ján špecifikuje, že Pilát umiestnil nápis „na kríž“ (19:19). Evanjelisti ďalej uvádzajú, že nápis bol čitateľný tými, ktorí boli svedkami ukrižovania.
Pri umeleckom stvárnení ukrižovania (maľby, sochy, kríže) sa nápis štandardne vyobrazuje ako upevnený (klincom) na vrchnú časť kríža nad Ježišovu hlavu, čo v podstate súhlasí s evanjeliovým opisom. Medzi evanjelistami badať rozdiely aj v samotnom znení nápisu.
Význam v Jánovom evanjeliu
Epizóda o nápise na kríži má významnú funkciu v Jánovom evanjeliu. Ján v prvom rade ako jediný z evanjelistov prisudzuje vyhotovenie nápisu Pilátovi. Aj keď určite máme do činenia s delegovaním zhotovenia titulu-sám Pilát fyzicky nápis nevyhotovuje, ale niekoho poveruje-evanjelista jeho predstavuje ako autora nápisu. Jánova formulácia nápisu, „Ježiš Nazaretský, kráľ Židov,“ má slávnostnejší charakter ako verzie u synoptikov a reflektuje ju skratka INRI (Iesus Nazarenus Rex Iudaeorum) známa z našich krížov.
Pilátov nápis z jeho osobného pohľadu skutočne označuje Ježišovu vinu. Pilát Ježiša pravdepodobne vníma ako uzurpátora politickej moci v zmysle crimen maiestatis-zločinu proti cisárskemu majestátu a posmešne ho nápisom označuje za kráľa Židov. Jeho gesto je však v perspektíve evanjelistu proklamáciou Ježišovho kráľovského statusu. Tento je už skôr témou rozhovoru medzi Ježišom a Pilátom (18:33-38). Na otázku Piláta, či je židovský kráľ (18:33), odpovedá Ježiš v podstate afirmatívne, pričom špecifikuje, že jeho kráľovské postavenie neznamená politickú moc (v konkurencii voči Rímu), ale jeho kráľovstvo je z iného sveta (18:36). Ježiš je kráľ v zmysle príchodu na svet kvôli svedectvu pravde.
Vyhotovením nápisu Pilát paradoxne odhaľuje a potvrdzuje pravdu o Ježišovom kráľovskom postavení, ktoré kulminuje jeho vyzdvihnutím na kríž. Vyhotovenie titulu sa stretáva zo silnou opozíciou zo strany židov, ktorí majú prístup k nápisu (19:20). Ich odmietanie nápisu je vysloveným nesúhlasom s Ježišovým kráľovským postavením (nad nimi), čo sa pretavuje do nátlaku na Piláta zmeniť znenie nápisu do formy Ježišovho osobného názoru o sebe. Pilát však neustupuje a rezolútne stojí za znením nápisu slovami „Čo som napísal, to som napísal.“ Tieto slová sú vyjadrením jeho prokurátorskej authority a trvácnosti nápisu. Písomné potvrdenie Ježišovho kráľovského postavenia zostane nezmenené a bude navždy platné ako prorocká, paradoxná výpoveď pohanského Piláta. Gestom vyhotovenia nápisu, ktorý ohlasuje Ježišovu kráľovskú hodnosť, sa Pilát vlastne stáva „svätopiscom.“ Tak ako o Ježišovi písal Mojžiš a proroci (porov.
Nápis sa podľa Jána objavuje v trilinguálnej forme. Hebrejčina bola jazykom hebrejských Písem, latinčina jazykom Piláta rímskeho prokurátora a gréčtina jazykom, v ktorom sa posolstvo o Ježišovi ohlasovalo a zapisovalo.
