Každý, kto pozná evanjelium, vie, že Ježiš bol priateľom hriešnikov. Často to na Neho privolávalo hnev zákonníkov a farizejov, pretože jedol s hriešnikmi (Lk 15:2). Ježiš si jasne uvedomoval, že jednou z urážok, ktoré sa naňho vrhali, bolo, že je „žráč a pijan, priateľ mýtnikov a hriešnikov!“ (Lk 7:34). Ako kresťania radi spievame o tomto farizejskom osočovaní, pretože to znamená, že Ježiš je priateľom hriešnikov, ako sme my.
Akokoľvek je táto pravda vzácna - že Ježiš je priateľom hriešnikov -, tak ju, ako každú inú vzácnu pravdu v Biblii, treba chrániť pred doktrinálnymi a etickými omylmi. Pre kresťanov (alebo nekresťanov) je príliš ľahké a prekvapivo časté vziať všeobecnú pravdu, že Ježiš bol priateľom hriešnikov, a prekrútiť ju celú mimo biblického poznania. Máme tu príklad toho, ako sa celá pravda použila na polopravdu v službách lži. Ak chceme oslavovať, že Pán Ježiš je slávny priateľ hriešnikov - a mali by sme -, musíme venovať veľkú pozornosť spôsobom, akými bol Ježiš skutočne priateľom hriešnikov.
Mnohí mladí sa starajú o svoje telo, snažia sa rozvíjať svoju fyzickú silu alebo vylepšovať svoj vzhľad. Iní sa usilujú zveľadiť svoje schopnosti a vedomosti, lebo tak sa cítia istejší. Ďalší mieria vyššie, chcú dokázať viac a chcú duchovne rásť. Svätý Ján povedal: „Napísal som vám, mládenci: Ste silní, Božie slovo ostáva vo vás“ (1 Jn 2, 14). Hľadať Pána, zachovávať jeho slovo, usilovať sa odpovedať naň svojím životom, rásť v čnostiach - toto robí srdcia mladých silnými. Preto treba udržiavať „spojenie“ s Ježišom, byť s ním „online“, lebo iba svojimi silami a svojím rozumom nebudeš rásť v šťastí a vo svätosti. Tak ako sa staráš o to, aby si nestratil pripojenie na internet, snaž sa aj o to, aby si zostal spojený s Pánom.
Ježišove slová a prístup k ľuďom dali nádej a odvahu tým, ktorí boli v jeho dobe spoločnosťou odpísaní ako beznádejné prípady. Podobne, ako hriešnu ženu, konfrontuje Ježišova zvesť aj každého z nás. Je smutnou realitou, ako veľmi sme sa vzdialili od Boha a ako veľa sme v našom živote zničili skrze hriech. Namiesto toho, aby sme na jeho veľkú lásku k nám odpovedali vďačnosťou a poslušnosťou, odvrátili sme sa od nášho Stvoriteľa chrbtom a tým ho znevážili. Každým jednotlivým hriechom sme vlastne Boha „udreli do tváre“. Túto vinu nemôžeme odčiniť. Jediné, čo môžeme urobiť, je navrátiť sa k nemu v pokore a so zlomeným srdcom. Žena hriešnica, ktorá Ježiša prosila o milosť a odpustenie, je nám v tom príkladom.
Ježiš stelesnil Božiu lásku. Má moc odpustiť naše hriechy, pokiaľ si ich priznáme a ľutujeme ich. Chce nám tiež dať silu a pomoc, ktorú potrebujeme, aby sme zmenili naše myšlienky, zámery a skutky. Jedine on nám môže dať slobodu od hriechu.
Ako budovať osobný vzťah s Ježišom - Andrej Branický
Biblické príklady Ježišovho priateľstva
Poďme sa pozrieť na niektoré kľúčové pasáže z evanjelií, ktoré nám pomáhajú pochopiť, ako Ježiš prejavoval svoje priateľstvo hriešnikom:
- Matúš 9:9-13; Marek 2:13-17; Lukáš 5:27-32 - Toto je príbeh, v ktorom Ježiš povoláva mýtnika Matúša za svojho učeníka. Nachádzame Ježiša, ako si sadá za stôl s mnohými mýtnikmi a hriešnikmi, lebo „bolo ich totiž mnoho a nasledovali ho“ (Mk 2:15).
- Matúš 11:16-19; Lukáš 7:31-35 - Ježiš tu karhá „ľudí tohto pokolenia“, pretože odmietli Jána Krstiteľa pre prílišnú utiahnutosť a odmietajú Syna človeka pre prílišnú uvoľnenosť. Práve z tejto udalosti pochádza slovné spojenie „priateľ hriešnikov“. Mali by sme si všimnúť, že to bola urážka, ktorú na Ježiša zosypali jeho nepriatelia. To neznamená, že Kristus taký nebol, ale naznačuje to, že ním možno nebol vo všetkých ohľadoch.
- Lukáš 7:36-50 - Hneď v závese za týmto príbehom prichádza ďalší podobný príbeh v Lukášovom evanjeliu. Hriešna žena pomaže Ježiša drahou masťou a utiera mu nohy svojimi slzami a vlasmi. Keď Ježiša pokarhajú za to, že dovolil tejto „hriešnici“, aby sa ho dotkla, pripomína Šimonovi, že tí, ktorým bolo veľa odpustené, veľa milujú. Nakoniec Ježiš žene odpustí jej hriech a oznámi: „Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!“
- Lukáš 15:1-2 - Dejisko podobenstiev o stratenej ovci, stratenej minci a stratenom synovi z 15. kapitoly Lukáša sa nachádza v prvých dvoch veršoch tejto kapitoly. Keď sa mýtnici a hriešnici „približovali“ k Ježišovi, farizeji a zákonníci reptali, že ich Ježiš prijíma, aby s nimi jedol.
- Lukáš 19:1-10 - Židovskí predstavitelia opäť reptajú, pretože Ježiš vošiel do domu, aby bol hosťom človeka, ktorý je hriešnik (Lk 19:7).
Aké ponaučenie si teda môžeme vziať z týchto epizód? V čom bol Ježiš priateľom hriešnikov? Mal veľkú stratégiu, ako osloviť mýtnikov? Stretával sa bez rozdielu s opilcami a prostitútkami? Bol to jednoduchý Mesiáš typu „ži a nechaj žiť“?
Ježiš bol priateľom hriešnikov nie preto, že by žmurkal na hriech, ignoroval hriech alebo si užíval ľahkovážne radovánky s tými, ktorí sa dopúšťali nemorálnosti.
Ježiš odpúšťa hriešnici. Zdroj: Signpost.sk
Ježišovo učenie a morálne hodnoty
Ježišovo posúdenie skutkov, slov a myšlienok je jedinečné, pretože odhaľuje srdcia ľudí. Hriech podľa učenia Ježiša začína už v našich myšlienkach a už v tejto oblasti musí začať naše obrátenie. Ježiš očakáva radikálnu zmenu postojov a myšlienok, pretože len vtedy je možné žiť svätý život.
On mu povedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“
Milujte svojich nepriateľov
Počuli ste, že bolo povedané: »Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa.« Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých. Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, akú odmenu môžete čakať? Vari to nerobia aj mýtnici? A ak pozdravujete iba svojich bratov, čo zvláštne robíte? Nerobia to aj pohania?
Ježiš v citovanej pasáži nechce povedať, že máme považovať človeka páchajúceho zlo za dobrého a ignorovať zlo, ktoré robí. Naopak, máme si byť plne vedomí závažnosti jeho viny a dôsledkov jeho skutkov pred Bohom. Práve toto vedomie nám pomáha odhliadnuť od zla a trápenia, ktoré musíme znášať. Boh nám zároveň dá silu, aby sme prekonali zlé pocity, nenávisť, sebaľútosť a túžbu po pomste.
Odpustenie hriechov
Ktorýsi farizej ho pozval, aby s ním jedol. On vošiel do farizejovho domu a sadol si k stolu. V meste bola istá žena, hriešnica. Keď sa dozvedela, že je hosťom vo farizejovom dome, priniesla alabastrovú nádobu s voňavým olejom, s plačom pristúpila zozadu k jeho nohám, začala mu slzami máčať nohy a utierala mu ich svojimi vlasmi, bozkávala mu ich a natierala voňavým olejom. Keď to videl farizej, ktorý ho pozval, povedal si v duchu: „Keby tento bol prorokom, vedel by, kto a aká je to žena, čo sa ho dotýka, že je to hriešnica.“ Ježiš mu vravel: „Šimon, mám ti niečo povedať.“ On odvetil: „Povedz, Učiteľ!“ „Istý veriteľ mal dvoch dlžníkov. Jeden dlhoval päťsto denárov, druhý päťdesiat. Keďže nemali skadiaľ dlžobu splatiť, odpustil ju obidvom. Potom sa obrátil k žene a Šimonovi povedal: „Vidíš túto ženu? Vošiel som do tvojho domu a nedal si mi vodu na nohy. Ale ona slzami zmáčala moje nohy a svojimi vlasmi ich poutierala. Nepobozkal si ma. Ale ona odvtedy, ako som vošiel, neprestala mi nohy bozkávať. Hlavu si mi olejom nepomazal. Ona mi voňavým olejom nohy natrela. Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje. Komu sa menej odpúšťa, menej miluje.“ A jej povedal: „Tvoje hriechy sú odpustené.“ Vtedy tí, čo s ním stolovali, začali si hovoriť: „Ktože je to, že aj hriechy odpúšťa?“ On však povedal žene: „Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!“
Ježišove slová a prístup k ľuďom dali nádej a odvahu tým, ktorí boli v jeho dobe spoločnosťou odpísaní ako beznádejné prípady.
Ježiš volal ľudí, aby boli poslušní Bohu nie len slovami - teoreticky. Svojich učeníkov viedol vlastným dokonalým príkladom. Žil v skromnosti a sebazaprení. Sám sa riadil tým, čo kázal druhým.
Ježišove zázraky a uzdravenia
Podľa evanjelií Ježiš uzdravoval hluchých, slepých, ochrnutých, malomocných, postihnutých zlými duchmi a dokonca kriesil mŕtvych.
A Ježiš chodil po celej Galilei, učil v ich synagógach, hlásal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval každý neduh a každú chorobu medzi ľudom. Povesť o ňom sa rozniesla po celej Sýrii. Prinášali k nemu všetkých chorých, postihnutých rozličnými neduhmi a trápením, posadnutých zlými duchmi, námesačníkov a ochrnutých, a on ich uzdravoval.
Ježišove zázraky
A ani Ježišovi nepriatelia nemohli poprieť, že činil zázraky. Odvtedy sa ho mnohí snažia napodobňovať, ale nikto doposiaľ neuzdravoval tak, ako Ježiš: každého, kto k nemu prišiel, od každej choroby a postihnutia.
Cieľom Ježišových zázrakov však nebolo predovšetkým navrátiť ľuďom fyzické zdravie. Týmito znameniami chcel potvrdiť jeho duchovnú zvesť, že on je Spasiteľom (záchrancom).
Keď sa priblížil k mestskej bráne, práve vynášali mŕtveho. Bol to jediný syn matky a tá bola vdova. Sprevádzal ju veľký zástup z mesta. Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto a povedal jej: „Neplač!“ Potom pristúpil a dotkol sa már. Nosiči zastali a on povedal: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!“ Mŕtvy sa posadil a začal hovoriť.
Ježiš sa zachvel pri hrobe svojho priateľa. Prejavil tým súcit a to, že smrť je niečo, čo nebolo v pôvodnom pláne pre človeka a prináša ľuďom bolesť? Je pravdepodobné, že Ježiš sa vcítil do situácie sestier a priateľov Lazára a je mu ich ľúto.
Ježišovo zmŕtvychvstanie
Ježiš od samého začiatku pôsobenia narážal na odpor židovských vodcov, ktorý sa stupňoval. Boli plní žiarlivosti a hnevu keď videli, ako za ním idú veľké zástupy. Nedokázali ho však usvedčiť zo žiadneho hriechu a ani vyvrátiť jeho výroky. Preto sa ho chceli zbaviť tým, že ho zabijú, čo sa im nakoniec podarilo.
Tri dni po krutom a potupnom ukrižovaní (trestu smrti pre zločincov), vstal Ježiš z mŕtvych. Biblia spomína mnohých očitých svedkov, ktorí svedčili o Ježišovej smrti a zmŕtvychvstaní. Mnohí z tých, ktorí s ním boli pred smrťou, ho znova stretli, rozprávali sa s ním, dotýkali sa ho a dokonca s ním jedli.
Počas 40-tich dní sa Ježiš pri rôznych príležitostiach zjavil viac ako 500 učeníkom. Vysvetľoval im, čo o jeho smrti a vzkriesení predpovedal Starý zákon. Po 40-tich dňoch Ježiš opustil tento svet a vystúpil k Otcovi. Jeho učeníci aj naďalej zažívali vzťah so vzkrieseným Ježišom. Podobne aj my zažívame jeho pomoc v našich životoch.
Priateľstvo Ježiša Krista
Ježiš Kristus ako dokonalý človek prežíval priateľstvo naplno. V evanjeliu vidíme, ako sa už od útlej mladosti priatelil s ľuďmi okolo seba. Už keď sa ako dvanásťročný vracal z Jeruzalema domov, Mária s Jozefom si prirodzene mysleli, že ide so skupinou priateľov alebo príbuzných (porov. Lk 2,44). Počas jeho verejného života ho potom veľakrát vídavame u priateľov a známych, či už na návšteve, alebo pri spoločnom stolovaní: u Petra (porov. Lk 4,38), u Léviho (porov. Lk 5,29), u Šimona (porov. Lk 7,36), u Jaira (porov. Lk 8,41), u Zacheja (porov. Lk 19,5) atď. Vidíme ho tiež s ostatnými na svadbe v Káne (porov. Jn 2,1) a v chráme (porov. Jn 8,2). Inokedy zase, ako sa venuje výlučne svojim učeníkom (porov. Mk 3,7).
Pán svojim priateľom často venuje veľa času. To je prípad súrodencov z Betánie, kde počas dlhého času stráveného v priateľskej atmosfére „Ježiš prejavuje láskavosť, povzbudzuje svojím slovom a opláca priateľstvo priateľstvom - aké nádherné museli byť jeho rozhovory v Betánii s Lazarom, Martou a Máriou!“ V Betánii sa rovnako učíme, že Kristovo priateľstvo vzbudzuje hlbokú dôveru (porov. Jn 11,21), že Kristus je veľmi empatický a že zvlášť v utrpení je človeku nablízku (porov. Jn 11,35).
Je to však počas Poslednej večere, kedy Pán najotvorenejšie prejavuje želanie ponúknuť nám priateľstvo. V dôvernej atmosfére večeradla Ježiš hovorí apoštolom: Nazval som vás priateľmi (Jn 15,15). A v nich to hovorí nám všetkým. Boh nás nemiluje iba ako tvory, ale aj ako svoje deti, ktorým v Kristovi ponúka skutočné priateľstvo. My mu priateľstvo opätujeme tým, že svoju vôľu zjednocujeme s jeho vôľou a robíme to, čo chce Pán (porov. Jn 15,14).
Vedomie, že nás s Ježišom Kristom spája skutočné priateľstvo, nás napĺňa istotou, pretože On je verný. „Priateľstvo s Ježišom je nerozlučné. On nás nikdy neopustí, i keď sa nám niekedy zdá, že mlčí. Keď ho potrebujeme, dáva sa nám nájsť (porov. Jer 29,14) a stojí nám po boku všade, kam ideme (porov. Joz 1,9). On totiž nikdy nezruší zmluvu. A prosí nás, aby sme ho my neopúšťali: Zostaňte vo mne a ja zostanem vo vás (Jn 15,4). Keď sa mu ale vzdialime, On zostáva verný, pretože nemôže zaprieť sám seba (2 Tim 2,13).“
Opätovať Ježišovo priateľstvo znamená milovať ho. Láska ku Kristovi je dušou kresťanského života a má sa prejavovať vo všetkom, čo robíme. Každý apoštolát, všetko, čo robíme pre duše, pramení z priateľstva s Bohom, ktoré je zdrojom skutočnej kresťanskej lásky k druhým. „Keď bude Boh vaším priateľom - a priateľstvo s ním je nadovšetko potrebné pestovať a prehlbovať -, spoznáte veľa skutočných priateľov (porov. Kaz 6,17). To, čo Pán urobil a robí pre to, aby si udržal naše priateľstvo, chce s našou pomocou robiť aj pre veľa ďalších duší.“
Ľudská a kresťanská hodnota priateľstva
Priateľstvo je veľmi bohatá ľudská realita: je to druh vzájomnej lásky dvoch osôb, vybudovanej na obojstrannom poznaní a komunikácii. Je to druh lásky, ktorý prúdi „v dvoch smeroch a praje druhej osobe iba to najlepšie, lásky, ktorá plodí jednotu a šťastie“. Preto Sväté Písmo hovorí, že verný priateľ je na nezaplatenie, ničím sa nedá vyvážiť jeho cena (Sir 6,15).
Boh si na uskutočnenie svojho vykupiteľského plánu často pomáha skutočným priateľstvom. Starý zákon hovorí o priateľstve medzi ešte mladým Dávidom a Jonatánom, následníkom izraelského trónu. Jonatán sa so svojím priateľom ochotne delí o všetko, čo má (porov. 1 Sam 18,4), a v ťažkých chvíľach pripomína svojmu otcovi Saulovi všetko dobré, čo mladý Dávid vykonal (porov. 1 Sam 19,4). Ponúka dokonca svoj dedičný nárok na trón, len aby ochránil svojho priateľa, pretože si ho zamiloval ako seba samého (1 Sam 20,17). Ich úprimné priateľstvo ich motivuje k tomu, aby zachovali vernosť Bohu (porov. 1 Sam 20,8.42).
Obzvlášť výrečný je aj príklad prvých kresťanov. Náš Otec nám pripomínal, že „sa milovali navzájom, nežne i silno zároveň, z celého - Kristovho - srdca“. Vzájomná láska je už od počiatkov Cirkvi poznávacím znamením učeníkov Ježiša Krista (porov. Jn 13,35).
Ďalší príklad z prvých storočí kresťanstva nachádzame u sv. Bazila a sv. Gregora Naziánskeho. Priateľstvo, ktoré nadviazali v mladosti, ich spájalo po celý život a podľa liturgického kalendára majú dokonca dodnes sviatok v rovnaký deň. Svätý Gregor hovoril: „Jediným cieľom nášho konania a snaženia bola čnosť a život v nádeji na budúcnosť.“ Ich priateľstvo ich nielenže neodvádzalo od Boha, ale ešte viac ich k nemu pútalo: „Podľa toho sme usmerňovali svoj život a všetko svoje konanie, držali sme sa Božích prikázaní a jeden v druhom sme podnecovali odhodlanie žiť čnostne.“
Kresťanské priateľstvo nikoho nevylučuje, má byť zámerne a veľkodušne otvorené pre všetkých. Farizeji kritizovali Ježiša Krista za jeho priateľstvo s colníkmi a hriešnikmi (Mt 11,19), akoby na tom bolo niečo zlé. Ani my, snažiac sa - vo svojej ničote - napodobňovať Pána, „nikoho nevylučujeme, žiadnej duši neodmietame svoju lásku v Ježišovi Kristovi. Preto je potrebné, aby ste pestovali pevné, verné a úprimné - teda kresťanské - priateľstvá so všetkými kolegami z odboru, ba čo viac, so všetkými ľuďmi, nech už je ich situácia akákoľvek“.
Prejavy priateľstva
Priateľstvo je veľmi prínosné v tom, že nás učí chápať, čo je nevyhnutným prejavom lásky: „Skutočné priateľstvo vyžaduje aj úprimnú snahu pochopiť presvedčenie našich priateľov, aj keby sme sa s ním nestotožňovali ani ho neprijali.“ Naši priatelia nám tak pomáhajú pochopiť odlišné spôsoby pohľadu na život. To nás vnútorne obohacuje a ak je priateľstvo skutočné, umožňuje nám to vnímať veci inak, než sme zvyknutí. Jednoducho ide o skutočné vcítenie sa do druhých, teda o prejavenie účasti na tom, čo prežívajú a čím prechádzajú.
Mať iných rád znamená vážiť si ich a brať ich takých, akí sú, s ich problémami, chybami, s ich životným príbehom, s ich okolím a časom, ktorý potrebujú na to, aby sa zblížili s Ježišom. Ak teda chceme s niekým nadviazať skutočné priateľstvo, musíme v sebe rozvinúť schopnosť hľadieť na neho s láskou, pozerať na neho očami Krista. Musíme si očistiť zrak od predsudkov, naučiť sa vidieť v iných to dobré a nechcieť ich prerábať na svoj obraz. Naši priatelia nemusia spĺňať žiadne zvláštne podmienky na to, aby sme ich mali radi. Ako kresťania vidíme v každom človeku predovšetkým Bohom milovanú bytosť. Každý človek je jedinečný a rovnako jedinečné je aj každé priateľstvo.
Určitý spôsob vyjadrovania môže totiž narúšať a sťažovať vytváranie priateľského ovzdušia. Vyjadrovať napríklad príliš ostro vlastný názor, dávať najavo, že ten svoj považujeme za najlepší, nezaujímať sa o to, čo hovoria ostatní, to všetko uzatvára človeka do seba. Niekedy takéto správanie môže svedčiť o neschopnosti rozlíšiť, čo je vecou názoru a čo nie, alebo o sklone absolutizovať témy, pre ktoré neexistuje jednoznačné riešenie.
Náš kresťanský záujem o druhých vychádza zo spojenia s Kristom a zo stotožnenia sa s poslaním, pre ktoré si nás vyvolil. Upevňovanie priateľských pút si vyžaduje čas a starostlivosť a tiež schopnosť prekonať pohodlnosť a vzdať sa vlastných predstáv. Kresťan sa má predovšetkým modliť za to a má si byť istý, že práve v modlitbe je ukrytá tá pravá sila, ktorá dokáže premeniť svet. „Aby náš svet nasledoval Kristovu cestu - jedinú, ktorá stojí za to - musíme žiť v úprimnom priateľstve s ľuďmi, ktorému bude predchádzať úprimné priateľstvo s Bohom.“
Úprimnosť a priateľstvo
„Skutočný priateľ nemôže priateľovi nastavovať dve tváre: priateľstvo, ak má byť verné a úprimné - vir duplex animo inconstans est in omnibus viis suis (Jak 1,8); muž s rozpoltenou mysľou, nestály vo všetkom svojom počínaní-, vyžaduje si sebazaprenie, poctivosť, vzájomnú pomoc a šľachetnú a prospešnú službu. Priateľ je do takej miery čestný a úprimný, do akej s nadprirodzenou múdrosťou myslí veľkoryso a obetavo na druhých.“ Priateľstvo je vzájomný vzťah: je to úprimná obojstranná komunikácia, pri ktorej dochádza k odovzdávaniu skúseností, aby sa jeden učil od druhého.
Podobne ako onen pastier, ktorý našiel zatúlanú ovcu (porov. Lk 15,6), alebo žena, ktorá našla stratenú mincu (porov. Lk 15,9), sa priatelia delia o svoju radosť, nádeje, plány a tiež o bolesti. Priateľstvo sa prejavuje hlavne v ochote pomáhať, ako môžeme vidieť na príklade človeka, ktorý prišiel za Ježišom s prosbou o uzdravenie sluhu svojho priateľa stotníka (porov. Lk 7,6). To najväčšie priateľstvo však túži napodobňo...