Zaiste každý z nás veriacich si ctí a úprimne obdivuje apoštolov. Ctíme si ich preto, lebo od nich máme svoju vieru. A obdivujeme ich pre ich svedectvo, ktoré za svoju vieru vydali. Takmer všetci okrem Jána zomreli mučeníckou smrťou.
Jakub starší bol sťatý a zomrel z apoštolov ako prvý, Peter a Ondrej boli ukrižovaní, Peter dolu hlavou, Ondrej na kríži v tvare X, Bartolomej bol zodratý z kože, Jakub mladší bol zhodený z chrámu, Matúš bol ukameňovaný, Tomáš prebodnutý oštepom, Júda Tadeáš prepichnutý kópiou, Filip zavesený. A hoci Ján zomrel prirodzenou smrťou, toho, čo si vytrpel a čo všetko prežil, nebolo málo. Cesta k tejto odvahe a odhodlanosti však nebola u žiadneho z nich ľahká.
Ježiš sa so svojimi apoštolmi riadne natrápil, kým konečne pochopili, čo to znamená ho naozaj nasledovať. Myslím, že k plnému pochopeniu svojho povolania ako učeníkov Ježiša Krista prišli až po jeho zmŕtvychvstaní, hoci ani potom to nebolo pre nich ešte ľahké, ako nám o tom hovoria hlavne Skutky apoštolov.
V dnešnom evanjeliu máme predstavenú dosť trápnu epizódu, ktorá musela Ježiša dosť frustrovať. Jakub a Ján prišli za ním a prosili ho, aby im zaistil popredné miesta v jeho budúcom kráľovstve. Táto udalosť je, samozrejme, veľmi nemiestna a už sama o sebe by mohla byť podkladom pre dosť silný výklad. A verím, že mnohí kazatelia ju dnes aj takto použijú.
No mne osobne by sa to nezdalo ani správne, ani spravodlivé. Tento príbeh je totiž iba jedným z mnohých kamienkov v mozaike, ktorá nám predstavuje dlhý a náročný proces rastu apoštolov v ich povolaní. Keď tento kamienok zoberieme iba samostatne, negatívne nám vyznejú iba Jakub a Ján. A pritom evanjelista Marek hovorí, že ani ostatní apoštoli neboli na tom o nič lepšie.
Aby sme vec pochopili správne, musíme sa teda pozrieť na úplne celý kontext, v ktorom sa apoštoli pohybovali. A tak potom, úplne prvá otázka, ktorá nás tu napadne, bude otázka motívu ich povolania. Prečo sa vlastne apoštoli rozhodli ísť za Ježišom? Čo bolo ich skutočným motívom, že vstúpili do jeho školy?
Aj keď ich motívy určite neboli úplne nepoctivé, kdesi v hĺbke ich vnútra museli byť očakávania, ktorým ich učila a ktoré do nich vštepovala ich náboženská kultúra. Áno, je pravda, že Ježiš na nich silne zapôsobil svojimi slovami, zázrakmi a svojou osobnosťou.
No toto všetko ich muselo utvrdzovať iba v presvedčení, že Ježiš určite bude niečo omnoho viac, než len to, čo vidia na prvý pohľad. Boli príslušníkmi národa, ktorého celé dejiny a zmysel existencie sa točil okolo očakávania príchodu budúceho Mesiáša. Apoštoli, či to chceme alebo nie, boli obeťami tohto vtedajšieho zmýšľania o Mesiášovi, a preto mnohé Ježišove reči vnímali veľmi selektívne. Tie, ktoré im do tohto obrazu zapadli, zobrali vážne a tie, ktoré do neho nezapadli, odmietli.
Medzi výrokmi, ktoré odmietli prijať, boli tie, ktoré sa týkali jeho utrpenia. U evanjelistu Marka Ježiš predpovedá trikrát svoje utrpenie. Prvýkrát svoje utrpenie Ježiš predpovedá krátko po tom, čo Peter o ňom vyzná, že je Mesiáš.
Ježiš svojim apoštolom hovorí: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych.“ Hovoril im to otvorene. Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať. On sa obrátil, pozrel sa na svojich učeníkov a Petra pokarhal: „Choď mi z cesty, satan, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ (Mk 8, 31-33)
Vidíme, že Petrovi možné Ježišovo utrpenie nezapadlo ani trocha do jeho vyznania, že Ježiš je Mesiáš. Nebol však sám. Druhá predpoveď jeho utrpenia sa udiala po Ježišovom premenení na vrchu Tábor a uzdravení posadnutého chlapca. Jeho premenenie muselo byť pre jeho apoštolov, hlavne pre Petra, čímsi výnimočným, hlavne v súvislosti s Ježišom ako Mesiášom.
No Ježiš ich z ich opojenia prebudil, keď ich učil: „Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí a zabijú ho. Ale zabitý po troch dňoch vstane z mŕtvych.“ Lenže oni nechápali toto slovo a spýtať sa ho báli (Mk 9, 31-32). Ich reakcia bola zvláštna: začali sa medzi sebou hádať, kto z nich je väčší.
Apoštolov pri tejto ich reakcii obyčajne odsudzujeme a pokladáme ich za dosť necitlivých, lebo zatiaľ čo Ježiš hovorí o svojich ťažkých chvíľach, oni sa bavia o malichernostiach. Podľa mňa je však toto nesprávna interpretácia. Ja si myslím, že apoštoli po tom, čo s ním zažili, hlavne na vrchu Tábor, týmto jeho predpovediam neverili. A už vôbec tomu neverili Jakub a Ján, ktorí na tej hore tiež s ním boli.
Je škoda, že dnešné evanjelium si nečítame aj s tým, čo ho predchádzalo. Tá ich prosba, aby mohli sedieť v jeho sláve po jeho pravici a ľavici, prišla totiž po tretej predpovedi jeho utrpenia: „Boli na ceste a vystupovali do Jeruzalema. Ježiš išiel pred nimi a oni tŕpli a so strachom išli za ním. Opäť vzal k sebe Dvanástich a začal im hovoriť, čo ho očakáva: „Hľa, vystupujeme do Jeruzalema a Syn človeka bude vydaný veľkňazom a zákonníkom. Odsúdia ho na smrť a vydajú pohanom, vysmejú ho, opľujú, zbičujú a zabijú, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych.“
Ježiš teda išiel do Jeruzalema. Síce z toho všetci tŕpli, veď tam mohli čakať všeličo, no podľa mňa pre apoštolov nastávala konečne tá správna a dlho očakávaná chvíľa. Ježiš ide konečne do Jeruzalema, aby si tam uplatnil svoju mesiášsku moc a konečne nastane to jeho dlho očakávané kráľovstvo.
Apoštoli až neskôr všetko pochopili inak. Ich cesta k tomu správnemu chápaniu ale nebola ľahká. Ktosi to vyjadril takto: „Oni chceli pri Ježišovi sedieť. Zabudli však, že pri Ježišovi sa stojí a nie sedí. Treba stáť pri Ježišovi, za Ježiša, s Ježišom.“ Neskôr to dokázali a preto sú nám vzorom. Cesta Ježišova je aj pre nás cestou k sláve.
Ktosi to vyjadril takto: „Oni chceli pri Ježišovi sedieť. Zabudli však, že pri Ježišovi sa stojí a nie sedí. Treba stáť pri Ježišovi, za Ježiša, s Ježišom.“ Neskôr to dokázali a preto sú nám vzorom. Cesta Ježišova je aj pre nás cestou k sláve.
Podľa dnešného evanjelia jediným jasným znamením Kristovho návratu je to, že Ho uvidí prichádzať celé ľudstvo na oblakoch. To znamená, že keď sa Ježiš vráti, určite to budeme vedieť všetci. A na tento deň máme byť pripravení, lebo „kto vytrvá do konca, bude spasený.“ A do toho dňa potrebujeme byť aj duchovne bdelí, lebo od čias Krista boli kresťania prenasledovaní, tak vo vlastnej rodine, krajine, ako aj v cudzích krajoch, kde pôsobili. Mnohí napriek tomu vytrvali v kresťanskej viere až do konca.
Tu k nemu pristúpili Zebedejovi synovia Jakub a Ján a hovorili mu: „Učiteľ, chceme, aby si nám splnil, o čo ťa poprosíme.“ On sa ich opýtal: „Čo chcete, aby som vám urobil?“ Oni mu povedali: „Daj, aby sme sedeli v tvojej sláve jeden po tvojej pravici a druhý po ľavici.“ Na to im Ježiš povedal: „Neviete, čo žiadate. Môžete piť kalich, ktorý ja pijem? Alebo môžete byť pokrstení krstom, ktorým som ja krstený?“ Oni mu vraveli: „Môžeme.“ Ježiš im povedal: „Kalich, ktorý pijem ja, budete piť, aj krstom, ktorým som krstený ja, budete pokrstení. Ale dať niekomu sedieť po mojej pravici alebo po ľavici nepatrí mne. To dostanú tí, ktorým je to pripravené.“ Keď to počuli ostatní desiati, začali sa mrzieť na Jakuba a Jána. Ježiš si ich zavolal a povedal im: „Viete, že tí, ktorých pokladajú za vládcov národov, panujú nad nimi a ich veľmoži majú nad nimi moc. Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých.
Verím, že obsahuje slová, ktoré majú byť svetlom na mojej životnej ceste. Pane Ježišu, láskou k tebe mi rozohrej srdce, ako horelo emauzským učeníkom, keď si im vysvetľoval Písmo a daj, nech ťa spoznám ako Spasiteľa. V dnešný večer sa chceme spoločne zamýšľať nad stretnutím Pána Ježiša so Samaritánkou, ako nám ho približuje v 4.
Evanjelista Ján zaznamenáva zaujímavý detail. Hovorí, že Pán Ježiš cestou do Galiley „musel prejsť cez Samáriu“ (Jn 4,4). Cesta z Júdska do Galiley cez Samáriu bola najkratšou cestou. Nebola to však jediná cesta. Väčšina Židov v skutočnosti volila tú druhú, dlhšiu cestu vedúcu cez údolie Jordánu, a to z veľmi jasného dôvodu - aby sa vyhli Samaritánom, ktorí boli vo všeobecnosti voči Izraelitom nepriateľskí. Prečo teda Ježiš podľa sv. Jána „musel prejsť cez Samáriu“ na svojej ceste do Galiley? Zaiste za tým nebol iba praktický dôvod spojený s cestovaním, ale bolo za tým čosi dôležitejšie, čo bolo spojené s Ježišovým poslaním.
A tak prišiel do samarijského mesta menom Sychar neďaleko pozemku, ktorý dal Jakub svojmu synovi Jozefovi. Tam bola Jakubova studňa, Ježiš unavený z cesty sadol si k studni. Bolo okolo poludnia. Tu prišla po vodu istá Samaritánka. Ježiš jej povedal: „Daj sa mi napiť!“ Jeho učeníci odišli do mesta nakúpiť potravy. Samaritánka mu povedala: „Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu ono mňa, Samaritánky?“ Židia sa totiž so Samaritánmi nestýkajú. Ježiš jej odpovedal: „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: „Daj sa mi napiť“, ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu.“ Žena mu povedala: „Pane, ani vedro nemáš a studňa je hlboká. Odkiaľ máš teda živú vodu? Si azda väčší ako náš otec Jakub, ktorý nám dal túto studňu a pil z nej on sám i jeho synovia a jeho stáda?“ Ježiš jej odvetil: „Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“ Žena mu vravela: „Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať!“ Povedal jej: „Choď, zavolaj svojho muža a príď sem!“ Žena mu odpovedala: „Nemám muža.“ Ježiš jej vravel: „Správne si povedala: „Nemám muža, lebo si mala päť mužov a ten, ktorého máš teraz, nie je tvoj muž. To si povedala pravdu.“ Žena mu vravela: „Pane, vidím, že si prorok. Naši otcovia sa klaňali Bohu na tomto vrchu, a vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde sa treba klaňať.“ Ježiš jej povedal: „Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu ani v Jeruzaleme. Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo spása je zo Židov. Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov. Boh je duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde.“ Žena mu vravela: „Viem, že príde Mesiáš, zvaný Kristus. Až príde on, zvestuje nám všetko.“ Ježiš jej povedal: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou.“ Vtom prišli jeho učeníci a divili sa, že sa rozpráva so ženou. Ale nik nepovedal: „Čo sa jej pýtaš?“ Alebo: „Prečo sa s ňou rozprávaš?“ Žena nechala svoj džbán, odišla do mesta a vravela ľuďom: „Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila! Nebude to Mesiáš?“ Vyšli teda z mesta a šli k nemu. Medzitým ho učeníci prosili: „Rabbi, jedz!“ On im povedal: „Ja mám jesť pokrm, ktorý vy nepoznáte.“ Učeníci si hovorili medzi sebou: „Vari mu niekto priniesol jesť?“ Ježiš im povedal: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal a dokonať jeho dielo. Nevravíte aj vy: „Ešte štyri mesiace a bude žatva?’ Hľa, hovorím vám: Zdvihnite oči a pozrite sa na polia, že sú už biele na žatvu! Žnec už dostáva odmenu a zbiera úrodu pre večný život, aby sa spoločne tešili aj rozsievač aj žnec. Tu sa potvrdzuje príslovie: Jeden rozsieva a druhý žne. Ja som vás, poslal žať to, na čom ste nepracovali. Pracovali iní a vy, ste vstúpili do ich práce.“ Mnoho Samaritánov z toho mesta uverilo v neho pre slovo ženy, ktorá svedčila: „Povedal mi všetko, čo som porobila.“ Keď Samaritáni prišli k nemu, prosili ho, aby u nich zostal. I zostal tam dva dni. A ešte oveľa viac ich uverilo pre jeho slovo. A žene povedali: „Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta.“ O dva dni odišiel stade do Galiley. Lebo sám Ježiš sa osvedčil, že vo svojej vlasti prorok nemá úctu. Keď prišiel do Galiley, Galilejčania ho uvítali, lebo videli všetko, čo urobil cez sviatky v Jeruzaleme.
Predstavuje Ježiša, ako si po úmornej ceste vyprahnutou krajinou sadá v cudzom kraji k studni, ako to kedysi v cudzine urobil Jakub alebo Mojžiš, ktorí si práve pri studni našli budúcu nevestu. Ježiš získa nakoniec celé mesto ako svoju nevestu, tak ako Boh túžil po svojom národe, ako ženích po neveste. Túto studňu podľa tradície vykopal sám patriarcha Jakub v blízkosti vtedajšieho mesta Sychar.
Krátko nato okolo poludnia, kedy muži v Oriente odpočívali prichádza zámerne k studni žena, ktorej pestrý život občanom mesta známy a natrafí na Ježiša, ktorý sa jej hneď prihovára slovami: „Daj sa mi napiť!“ Samaritánka zostala touto jeho požiadavkou zaskočená. Boli tu minimálne dva dôvody, prečo sa jej Ježiš nemal ani len prihovoriť: bola to žena a navyše bola spomedzi Samaritánov, s ktorými sa Židia bežne nestýkali (porov. v. 9). Vtedajším dobrým mravom protirečila aj skutočnosť, že Ježiš zostal s touto ženou sám, pretože učeníci odišli do mesta zaobstarať nejaké jedlo.
Odpoveď ženy na Ježišovu požiadavku nesie v sebe jednak počudovanie nad touto, pre ňu nečakanou situáciou a jednak aj určitý náznak pohŕdania. Hovorí: Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu odo mňa, Samaritánky? Evanjelista však zdôraznením týchto slov Samaritánky iba používa svoj bežný postup. Tak ako v mnohých iných textoch evanjelia, aj tu takýmto spôsobom vyjadruje počiatočnú neschopnosť človeka, ktorý sa stretáva s Ježišom, chápať hĺbku jeho posolstva.
A toto hlboké posolstvo nasledujúce slová Ježiša ihneď vyjadria. Ježiš tu vlastne naznačuje hlavný obsah rozhovoru so Samaritánkou. Prvá časť rozhovoru sa sústreďuje na živú vodu, ktorú Ježiš ponúka ako Boží dar. Hlavnou témou druhej časti rozhovoru bude práve otázka, kto sa to vlastne so Samaritánkou zhovára.
Ako pochopila Samaritánka Ježišov odkaz na živú vodu? Tento výraz môže mať dva významy. Môže jednak označovať vodu vyvierajúcu z prameňa alebo prúdiacu v potoku na rozdiel od stojatej vody nachádzajúcej sa vo vodnej nádrži. Tento výraz však už od staroveku vyjadroval aj určitú duchovnú skutočnosť, ktorá presahovala hmotnú realitu vody.
Samaritánka nepochybne Ježišove slová pochopila v ich prvom význame. Pravdepodobne verila prastarej tradícii, podľa ktorej voda v tejto studni v dobe patriarchu Jakuba bola taká hojná, že až pretekala z okraju studne, a tak na jej načerpanie nebolo potrebné žiadne vedro. Ježiš však jednoznačne chápal výraz „živá voda“ vo význame, ktorý s prirodzenou vodou nemal nič spoločné, a jasne to vyjadril slovami: Kto sa napije vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky... stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.
Touto vodou, o ktorej Ježiš hovorí a ktorú ponúka všetkým, či Židom alebo pohanom, je Duch Svätý. Žena však tieto Ježišove slová vôbec nepochopila, zostala úplne ponorená iba vo svojom príliš materiálnom ponímaní života.
Nastal však u nej aspoň určitý posun vo vnímaní Ježiša. Vo svojej odpovedi na Ježišove slová o vode prúdiacej do večného života po prvýkrát oslovuje Ježiša výrazom „pane“. Už nebol pre ňu iba akýsi „Žid“, ktorý porušuje spoločenské zásady a pýta si vodu od nežidovskej ženy.
A vtedy Ježiš mení tému rozhovoru, ktorý už pomaly viazol. Upriamuje pozornosť na manželskú situáciu ženy. Nebola samozrejme za tým Ježišova zvedavosť, ale skôr jeho snaha priviesť Samaritánku k uvedomeniu si situácie, v akej sa nachádzala. Žena odpovedá najprv vyhýbavo slovami: Nemám muža. Ježiš však sám odhaľuje podrobnosti jej manželskej histórie.