Premenenie Pána patrí k najdôležitejším udalostiam v živote Ježiša Krista tu na zemi. Je to biblický príbeh plný symboliky a hlbokého významu, ktorý má čo povedať aj dnešným kresťanom.
Rafael Santi: Premenenie Pána
Biblický príbeh premenenia
Evanjeliá hovoria o mnohých zázrakoch Pána Ježiša: o jeho zázračných uzdraveniach, kráčaní po vode, utíšení búrky na mori, vzkriesení ľudí zo smrti, premenení vody na víno, rozmnožení piatich kúskov chleba na pokrm pre niekoľkotisícový zástup ľudí.
Celý príbeh začína trochu skôr. Ježiš vyučuje ľudí v oblasti Filipovej Cézarey. Tam povie niečo, čo apoštolov prekvapí: „Niektorí z tých, čo tu stoja, nezomrú, kým neuvidia Syna človeka, ako prichádza vo svojom Kráľovstve.“ (Matúš 16, 28)
Asi o týždeň na to sa vyberie Ježiš na vrch. Tradične sa hovorí o vrchu Tábor, ale asi to bol skôr vrch Chermón. Nejde sám. Berie so sebou Petra, Jakuba a Jána. Prichádzajú tam zrejme neskoro v noci, lebo tí traja sú už ospalí. Ježiš sa modlí a vtom sa premení. Počas modlitby! Apoštoli vidia, že tvár mu žiari ako slnko a jeho odev je oslnivo biely.
Sv. Matúš píše: „O šesť dní (šesť dní po Petrovom vyznaní, že Ježiš je Mesiáš, a po prvej predpovedi utrpenia) vzal Ježiš so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo. Vtom sa im zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním. Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Kým ešte hovoril, zahalil ich jasný oblak a z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“ Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli. No pristúpil k nim Ježiš, dotkol sa ich a povedal im: „Vstaňte a nebojte sa!“ A keď zdvihli oči, nevideli nikoho, iba Ježiša. Keď zostupovali z vrchu, Ježiš im prikázal: „Nikomu nehovorte o tomto videní, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych.“ (Mt 17, 1-8)“
Význam premenenia
Toto je tak významné, že o tom píše aj Marek aj Matúš aj Lukáš. Ale najmä tí, čo to zažili, sa k tomuto zážitku vo svojich listoch vracajú.
Apoštol Peter píše v svojom druhom liste: „Veď sme nesledovali vymyslené bájky, keď sme vás oboznámili s mocou a príchodom nášho Pána Ježiša Krista, ale sami sme boli očitými svedkami jeho veleby.“ Bol svedkom Ježišovho premenenia, Jeho veleby.
A ďalej čítame v druhom liste Petrovom čítame: „On dostal od Boha Otca česť a slávu, keď mu z velebnej slávy zaznel hlas: ,Toto je môj Syn, môj milovaný, v ktorom mám zaľúbenie“ (2 Pt 1, 16 - 17); a Ján má s veľkou pravdepodobnosťou na mysli práve skúsenosť z vrchu, keď na začiatku svojho evanjelia uvádza: „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy“ (Jn 1, 14).
Zvesť o Ježišovi nie je ani dnes vymyslenou bájkou. Nie je to „zábava“ pre hŕsku ľudí, čo chodia do kostola. Stále je to pravda, za ktorú mnohí boli ochotní zomrieť. Ježiš je skutočne Boží Syn.
Dôležitá je skutočnosť, že vedľa Ježiša sa zjavujú dve veľké postavy Starého zákona: Mojžiš a prorok Eliáš. Sú to dvaja prvoradí svedkovia Božieho zjavenia v Starom zákone, preto má obrovský význam, že na vrchu práve oni svedčia o Ježišovi, ako pravom Božom Zjavení.
Vieme, že Mojžiš prijal isté Božie zjavenie v horiacom kríku na vrchu Choreb v ohni (o tom sme hovorili minulú nedeľu), v búrke a zemetrasení na vrchu Sinaj. No toto zjavenie bolo len neúplné. Keď Mojžiš žiada od Boha, aby ho mohol vidieť z tváre do tváre, Boh vyplní prosbu len čiastočne, prejde okolo Mojžiša, ktorý sa ukrýva v skalnej trhline a môže zazrieť Boha len „odzadu,“ nie však z tváre do tváre.
Podobne sa na vrchu Choreb Boh zjavuje aj prorokovi Eliášovi; nie z tváre do tváre, ale ako tichý, lahodný šum (porov. 1 Kr 19, 12).
V osobe Ježiša môžeme Boha vidieť úplne. Oblak znázorňuje prítomnosť Ducha Svätého a Boh Otec prejavuje svoju prítomnosť v hlase, ktorý zaznel z oblaku: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie, počúvajte ho“ (Mt 17, 5). Počujeme rovnaké slová ako pri Ježišovom krste. Ježiš je iste pravé Zjavenie Boha- Boží Syn.
Prečo bolo znovu potrebné zdôrazniť, že Ježiš je Boží Syn? Preto, že Boh dal predsa zákaz uctievať človeka, klaňať sa človeku. Ale tu stojí Ježiš a vidíme ho ako človeka a Jeho máme poslúchať?! Preto je tak dôležité, že sám Boh hovorí: Áno, toto je môj Syn, Jeho poslúchajte. Hovorí to sám Boh. Toto poučenie potrebovali Peter, Jakub i Ján, a rovnako ho potrebujeme a sme zaň vďační aj my. Božia vôľa je vyjavená a je zrejmá: Poslúchať máme Pána Ježiša Krista! On je ten, ktorému Otec všetko dal do rúk! Kiež sa dokážeme tohoto poznania držať vždy a stále, aby sme mali účasť na Jeho sláve aj my.
Účel premenenia spočíval v tom, že Ježiš chcel učeníkov pripraviť na svoju smrť, ktorú mal onedlho podstúpiť. Chcel im akoby napovedať v akom budú rozpoložení. Ak ma budete vidieť zomierať na kríži, hľaďte až za to, čo bezprostredne budete vidieť. Vy budete vidieť len zbitého a smrti podliehajúceho človeka, do ktorého ste vkladali nádeje. Toto však nech vás neklame. Moje božstvo, ktoré sa vám dnes na vrchu Tábor zjavilo, bude vo mne prítomné aj uprostred môjho utrpenia, a ani moja telesná smrť ho nezničí. Verte tomu, čo dnes vidíte na vlastné oči a prežívate vo svojich srdciach.
Dnes nás text dôrazne učí: Ak chceš poznať Boha, Ježiš je cesta. Koľkí (niekedy aj my sami) volajú k Bohu: „Ukáž sa mi! Povedz, čo odo mňa chceš!“ Ale Bibliu pri tom neotvoria a z evanjelia neprečítajú ani riadok. Tak by spoznali Ježiša a cez Ježiša Boha. Aspoň v nedeľu môžeme počuť Božie slovo v kostole- keď už nie inde. Ale koľkí to využijú...musíme sa modliť, ab Duch privádzal viacerých, aby sa neotáčali Bohu chrbtom, aby s ním rátali v živote.
Pri Ježišovi je dobre. To zaznieva aj v našom texte. Peter keď videl Ježiša s Mojžišom a Eliášom, tak povedal: „Postavme si tu stánky, tu budeme bývať, lebo tu nám je dobre.“ Peter, Ján a Jakub sa museli v spoločnosti Ježiša, Mojžiša a Eliáša cítiť naozaj veľmi dobre. Tak dobre, že v tej chvíli nemysleli na odlúčenie od svojich rodín, ani na bolesť ľudu, ktorý na nich pod kopcom čakal. Bolo im dobre. A túžili, aby to tak aj ostalo. Ale ich cesta ešte neskončila. Iný bol Boží plán. Túto chvíľu si mali zapamätať a čerpať z nej, keď im bude ťažko. Vracať sa k nej v myšlienkach. Ale ešte museli ísť, učiť, žiť.
A tak je to aj s nami. Mnohé sme spoznali, mnoho sme sa už naučili, veľakrát sme sa potešili, ale naša cesta vedie ešte ďalej. Aj my na nej potrebujeme a budeme potrebovať povzbudenie a potešenie. Aby sme zotrvali vo viere a vernosti v zápasoch, v skúškach i v rozličných navštíveniach. Ak ideme za Pánom Ježišom Kristom verne, nechýba ani nám potešenie, radosť a nádej, ale ani napomenutie a napokon, ani Jeho povzbudenie.
Skúsme si pamätať tie dobré chvíle s Ježišom. Skúste si dnes spomenúť, kedy ste cítili Ježišovu prítomnosť veľmi silne. To nech je našim bezpečným stanom. Stánkom, do ktorého sa, obrazne povedané, budete môcť myšlienkami schovať, keď vám bude ťažko.
Lebo každý deň má dosť svojho trápenia. Potrebujeme mať stánok, kde nám je dobre. Kde sme s Ježišom. Aby sme načerpali silu.
Bratia a sestry, Ježiš je skutočne Boží Syn. Platí to dnes rovnako, ako pred 2000 rokmi a ako na večnosť. S Ježišom je dobre. Ježiš je naše svetlo.
Z udalosti premenenia urobili program svojho duchovného života mnísi na gréckej hore Athos. Oni si dali heslo pozerať na život očami osvietenými svetlom z hory Tábor. Uvedomovali si, rozjímajúc evanjelium a tiež udalosť premenenia, že na svet každodenných udalostí sa nestačí dívať iba obyčajnými očami. Náš prirodzený zrak nás klame, nie je schopný uchopiť realitu bytia v jej celku. Naše prirodzené poznanie, plynúce zo svetla prirodzeného rozumu, musí byť obohatené, osvietené svetlom Božieho zjavenia. Len vtedy začneme vidieť skutočnosť takú, aká je.
Tento ich program by však mal byť aj našim programom. Lebo len vo svetle z hory Tábor, aj my budeme vidieť realitu nášho života v pravde. Aj náš prirodzený zrak musí byť osvietený svetlom Kristovho Ducha. Svetlom, ktorým boli osvietené srdcia a oči nielen apoštolov, ale Ježišových učeníkov všetkých čias. Denne by sme mali prosiť o to, aby svetlo Kristovho zjavenia a evanjelia osvecovalo naše srdcia a náš duchovný zrak. Dokiaľ totiž nebudeme vidieť Ježiša Krista, víťaza nad smrťou, prítomného v celej realite bytia, dovtedy náš zrak ešte nebude úplne očistený, uzdravený a osvietený.
Pane, osvieť nás svojím svetlom, aby sme v tvojom svetle uvideli tvoju tvár v zárodku každého počatého života, v tvári každého človeka, ako aj tvoj nesmrteľný život tryskajúci z každého kríža prítomného v našom živote. Amen.
Vrch sa vo väčšine náboženstiev pokladá za bod, kde sa nebo dotýka zeme, a to pravdepodobne pre jeho výšku a tajomstvo, ktorým je obklopený. Biblia zachovala túto vieru. Mnohé udalosti dejín spásy, ktoré mali mimoriadny význam, tak v Starom, ako aj v Novom zákone, sa odohrali na vyvýšených miestach, na miestach, kde sa akoby nebo dotýkalo zeme. Boli to „sväté“ vrchy teofánie, Božieho zjavenia, kde sa Boh dáva spoznávať človeku, kde sa mu zvláštnym spôsobom prihovára z oblaku a kde mu zjavuje svoju vôľu.
Pri návšteve svätopeterskej baziliky môžeme v ľavej bočnej lodi uvidieť Oltár Premenenia Pána, za ktorým bola v roku 1774 osadená mozaiková kópia posledného Raffaelovho obrazu.
Kompozícia a ikonografia
Z kompozičného hľadiska je obraz rozdelený do dvoch horizontálnych línií majúcich za cieľ rozlíšenie Kristovej dvojitej podstaty, božskej a ľudskej.
V súlade s touto koncepciou Raffael na dosku preniesol dve epizódy zachytené v Matúšovom evanjeliu (Mt 17:1-3 a 14-18). Vo vrchnej časti je znázornená ústredná téma celého diela: Kristovo premenenie na hore Tábor. Ježiš sprevádzaný prorokmi Mojžišom a Eliášom odetý do belostného rúcha sa vznáša v aure svetla v oblakoch nad krajinou. Peter, Jakub a Ján sú na tejto premene účastní.
Spodná časť, na ktorej Raffael zachytil zázračné vyliečenie posadnutého chlapca, predstavuje Ježišovu ľudskú stránku. Expresívne držanie tela a strnulý pohľad neprítomne vyvrátených očí jednoznačne svedčia o chlapcovej chorobe. Nielen v tejto extrémne poňatej postave, ale i v stvárnení rodičov dieťaťa a ostatných okolostojacich, ktorých citové precítenie je zrejmé, sa odráža Raffaelova snaha o znázornenie fyzického a psychického výrazu postáv pomocou majstrovských maliarskych prostriedkov. Gestá niektorých z nich, dvíhajúcich ruky k nebu, symbolicky vyjadrujú spojenie oboch častí do jedného ideového celku.
Predpokladá sa, že na dokončení dolnej polovice obrazu sa podieľali členovia Raffaelovej dielne, predovšetkým Giulio Romano.
V tejto dokonalej kompozícii Raffael zhrnul všetky prvky obsiahnuté v súdobej maľbe. Premenenie Pána možno chápať ako posledný odkaz veľkého umelca, ktorého príliš krátky život bol veľmi plodný a bohatý na inšpirácie. Rovnako ako z tohto obrazu i z celého jeho diela cítiť harmóniu a rovnováhu, kde napätie alebo rúhačstvo nemá miesto. To je jeden z dôvodov, prečo sa Raffael javí i súčasníkom ako najlepší vykladač umenia svojej doby.
Sviatok Premenenia Pána sa slávi 6. augusta.